Historické romány splietam s využívaním intuície (2026)

Niektorí literáti pri písaní svojich príbehov vychádzajú z vlastných skúseností, ďalších k tvorbe inšpiruje nedozerná fantázia. Ja tvorím medzník medzi oboma skupina, pričom moje rukopisy charakterizuje rozvetvená predstavivosť, do ktorej vnášam prvky autentickej histórie. Zároveň sa opieram o kreatívne nástroje vystavané na chuti, zraku, vôni, ktoré sú mi blízke a s ktorými som sa dostala do styku v osobnom živote. 

Každá moja literárna postava je niečím jedinečná, čím sa odlišuje od tých ostatných a snaží sa vydobyť si miesto v knižnom svete.

Bylinky a zmes semienok

Moje hlavné knižné hrdinky používajú bylinkové odvary a pijú liečivé nápoje, ktoré sama poznám alebo som ich použila pri zdravotných neduhoch. 

V priepasti snenia (2026)

 

Nikto na neho nespomína,
do nemilosti sa dostal,
dušu mu ovíja barina,
farbou pripomína koráľ,
 
stratil mapu zo sveta,
z ktorého odísť zatúžil,
sudička mu osud splieta,
s dýkou vnorenou do žíl,
 
sedáva na starom diváne,
v ústraní od šťastných ľudí,
hriechy má dávno priznané,
spoločnosť ho súdi,
 
priateľom málokoho nazýva,
dlho už nikomu neverí,
zastihla ho láska bláznivá,
nespútaná a bez viery,
 
každý mu ju závidel,
ženu stvorenú pre kráľa,
vládol roky bez pravidiel,
kým sa života nevzdala,
 
bola ako zlatá trojruža,
symbol všetkých cností,
dnes ho len tma pokúša,
na bôli sa hostí,
 
občas sa zjavila iná,
počas bezmesačnej noci,
sprevádzaná ako vidina,
ktorá do snov vkročí,
 
ťažké je odolať smädu,
ktorý lákavo víno núka,
keď silu ilúzie vedú,
imoralita a diabolská ruka,
 
odvtedy už rok prešiel,
no srdce neprestalo biť,
okúsil ďalší priestrel,
krv sa nedala zmyť,
 
orákulum zavŕšila plán,
ďalšej obeti sen rozbila,
zostal na lúke celkom sám,
v tichu ako zakliata mohyla

Koráliky prianí (2026)

Hľadí do diaľavy,
na úsvit krvavý,
dlaň mincu zviera,
srdce samá diera, 

 

prišiel o nádej,
nevie ako ďalej,
čas už nevráti, 

je celý zakliaty, 

 

poľuje na cnosť, 

máva toho dosť,
s osudom sa bije, 

ukláňa sa zmije, 

 

netešia ho kvety,
ani svet svätý,
cíti vraní hlad, 

nikoho nemá rád, 

 

búrka v ňom blčí,
sťa samec vlčí,
prišiel o krídla, 

až dúha zmizla, 

 

miloval len raz,
keď zanechal odkaz,
na lásku zanevrel, 

poslal ju do pekiel, 

 

občas svit vníma,
keď ochutná z vína,
no trvá to krátko,
nenosí čisté sako, 

 

pravdy sa stráni,
otáča prázdne strany,
strach ho požiera,
a ubíja nevera, 

 

pomsta ho poháňa,
ako divého pohana,
po zatratení túži,
v agónií z rúži