Mesačný svit 2020 (I.,II.,III.,IV.)

I.                     

Petronela bola nervóznejšia, než kedykoľvek predtým. O pár mesiacov dovŕši devätnásť rokov, ale ešte nikdy nezažila ozajstné rande. Všetky jej spolužiačky zo strednej školy vedia ako chutia prvé lásky, bozky a objatia. Ona však patrila k tým, ktoré knihu o zakázanom ovocí držali ďaleko od seba. Bola to však skutočne jej premiéra? Tichý hlások v hlave sa jej neustále prihováral, že klame samú seba. Veď zoznámenie so sebavedomým Filipom, ktorý bol športovo založený by sa dalo poľahky nazvať prvým stretnutím s chlapcom. Avšak na to zvláštne zblíženie sa snažila usilovne zabudnúť. Pripomínalo jej to prvú báseň, ktorú napísala na papier, lenže  bola tak strašná, že ju okamžite pokrčila a hodila do koša. Presne tak sa cítila, keď sa zoznámila s chlapcom, ktorého podmanivo modré oči okúzlili jej osamelé srdce. Stalo sa to celkom nečakane, keď jej jedného rána pípla správa.

V zovretí utopie (2020) cestou do práce

Všade, kde zriem,
len samy bordel,
anjel neba zomrel,
s ním jeho totém.

Svet je naopak,
a ľudia si kopú,
karmu do hrobu,
a strácajú zrak.

Čin čoraz horší,
do dejín píše,
v každej ríše,
sám syn Boží.

Stale chybujú,
žijú konzumne,
a v bontóne,
chovajú zmiju.

Všetky slová,
kantria vedome,
a na prelome,
zhynú znova.

Pomoci im niet,
boja sa letu,
prísahu svätú,
nechajú zhorieť.

Ideály pochybné
aj ich skutky,
koniec prudký,
nakoniec postihne.

Foto a text: autorka

Pozér cnosti (2020) cestou do práce

Život nechuti,

ako medovina,

hlavu stína,

časťou pachutí.

V tele krikľúňa,

stále breše,

vo vrese,

sa chichúňa.

Takmer denne,

len mizéria,

ďalej opíja,

zasa na dne.

Už ako mladý,

bol za kreténa,

škola šialená,

dielom vady.

Oveľa neskôr,

sa to nemení,

srdce v remeni,

nemá priestor.

Svet prekonať,

je riadny úlet,

tak radšej uleť,

alebo buď kat.

Diabolska krása (cestou do práce)

Súžim sa vidinou,
stále tou istou,
a chvíľou hmlistou,
zároveň mámivou.

Odmietam čakať,
na svoju bohyňu,
kým roky uplynú,
na jej návrat.

Cez Atlantik šíry,
sa prebrodím,
v náručí meluzin,
pokorim víry.

Zvediem nebo,
a hviezdy tiež,
ved ty vieš,
že idem slepo.

Do podzemia,
vstúpim rad,
a zborím hrad,
ak ma odmenia.

Pod prisahou,
ze mi ukážu,
záblesk úžasu,
farebnou.

A čas vratia,
na koľaje,
tak pomalé,
na objatia.

Foto a text: pb

V zátiší hriechu (2020) cestou z práce

Mnoho veci,

ma dosť súži,

ako na súši,

žijeme všetci.

Čoraz väčšmi,

zvádzam vojnu,

myseľ nepokojnu,

trýznim mečmi.

Zem narieka,

v ničivej triaške,

a boje ťažké,

menia človeka.

Tajný väzeň,

na kríži blčí,

iba rev vlčí,

prejde cezeň.

Často deptá,

dušu boľavú,

necíti úľavu,

je ako skepta.

Vietor spúta,

ľudskú nádej,

keď ide ďalej,

zostáva pustá.

A mňa zdraví

pravý zmysel,

ktorý visel,

na chotári.

Zatienená (2020) cestou do práce

Z matkinho lona,
dievčina skrytá,
svetlo sa pýta,
ci plače znova.

Nikto netuší,
kým je vlastne,
či žije šťastne,
či bôl má na duši.

Nežne sa zahľadi,
na svet okolo,
všade je olovo,
a čudné nápady.

Občas býva drzá,
keď ju nechápu,
majú za pochabú,
steká ďalšia slza.

Túži po planéte,
kde srdce neťaži,
mocná sila závaží,
a zlo je zavreté.

Tajomný príliv (2020) na tému Party publikované v časopise Abdon v letnom špeciáli (9/2020)

Rodičia s dvoma deťmi sa viezli futuristickým vozidlom a pred sebou mali vyše desaťhodinovú cestu. Najväčšie problémy robila ich synovi Krištofovi. Zatiaľ, čo jeho mladšia sestra Lily sedela v tichosti v aute, chlapec sa stále mrvil a obťažoval ostatných príslušníkov. 

,,Neviem či tú cestu vydržím,“ zvolal podráždeným hlasom a prstami sa pohrával s gombíkmi na karovanej košele. Jednou nohou unudene kopal do predného sedadla, kde sedela jeho mama. 

Ako aj obvykle tolerovala jeho správanie, čo sa nepáčilo jej manželovi. ,,Správaj sa ako človek a nekop do toho sedadla,“ zvýšil hlas za volantom. ,,Nie si žiadne batoľa, aby si nezvládol cestu autom,“ ponosoval sa.

Krištof sa po napomenutí na chvíľu upokojil. Neprešlo však ani pár minút a už si našiel ďalšiu zábavku. Z vrecka vytiahol nálepky postáv z komiksov a začal nimi olepovať dvere auta.

Drzá uličnica (2020)

Foto: net 

Mobil besno vyzváňa,

prišla piata správa, 

očarila ma drzaňa, 

ťažko sa mi spáva. 

Patrí vždy k elite,

je neustále šik,

okamihy prežité, 

nevezme jej nik. 

Ledva ma zbadá,

díva sa inam,

ku kvetinám, 

ktoré má rada. 

S každým sa baví,

nemá neprajníka, 

čas jej netiká, 

ľúbi zábavy. 

Má iba šestnásť,

a smelý pohľad,

hádam už stokrát, 

ma chcela prekliať. 

Prídem jej trápny, 

po mojom liste, 

už je viac isté,

sme iba známi. 

Dala mi košom, 

po každý raz, 

v srdci mám kaz, 

skríkla len zbohom. 

Chuligán (2020) cestou do práce

Foto: autorka 

Stále to isté,
z každej strany,
život hraný,
a dni hmlisté,

v duši hriešnika,
roky som žil,
a zrádný rýľ,
do tela preniká,

túžim po zmene,
už tak dávno,
obídem bahno,
vznešene,

až nastane deň,
kedy unesiem,
ťaživý sen,
bez lekien,

pokorím pýchu,
chvejúce dlane,
a srdce prajné,
vstúpia potichu,

až pochopím,
šedivé tiene,
v cudzom mene,
týmto obdobím.

Foto a text: autor

Na rázcestí (2020) cestou do práce

Foto: autorka 

Občas k nebu stúpam,
s dušou meňavou,
neverím múzam,
s bielou zástavou,

Svetu sa stránim,
nažívam v ulite,
so zrakom laním,
v srdci sny ubité,

Ako osamelý vlk,
kráčam údolím,
je mi už fuk,
koho tým pobúrim.

Celý život plávam,
sám za seba,
odolám dámam,
tie mi netreba,

Až nadíde deň,
ktorý ma uchváti,
viac neuniknem,
a povolím opraty.

Foto a text: autor

V bezodne besnenia (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Na chladnej terase,
ľudia pijú krv,
a nikdy prv,
oči nemali belasé,

Lesknúce túžbou,
sledujú dianie,
skuvíňanie,
s chuťou vlčou,

Krútiace do rytmu,
nahé telá,
až zvesela,
odrazu stíchnu,

Klesajú k zemi,
vydesené,
v Božom mene,
v bezvedomí.

Ich životy mladé,
zastihla otrava,
smrť im podáva,
jed v záhrade.

Poznám vinníka,
ďalej vraždí,
a navždy,
svetu uniká.