streda 8. novembra 2023

V područí obáv a predstáv po pľúcnej ventilácií (I.)

Vopred chcem každého, kto ma slabšiu povahu varovať, že tento text nie je určený pre neho a mal by sa mu vyhnúť širokým oblúkom. Nebolo to tak dávno, kedy som do tejto skupiny citlivých bytostí patrila aj ja a pri pohľade na injekciu v rukách sestričky som odpadávala, ale po tom sa všetko zmenilo... 

Napísať tento článok ma napadlo prvýkrát už po návrate domov z nemocnice, avšak stále som nebola dostatočne silná, aby som dokázala verejne povedať, čím som si naozaj prešla. S určitými zážitkami som problémy nemala, lenže niektoré z nich som považovala za natoľko chúlostivé, aby som sa odhodlala ísť s kožou na trh. Nastal však zlom, kedy sa v dôsledku zvýšeného stresu môj zdravotný stav zhoršil a mňa začali znova mátať vízie na všetku beznádej, bolesť, strach, zlosť, ale aj zúfalstvo a pred očami sa mi roztancovali príbehy, na ktoré som sa snažila už nemyslieť. A tak sa s Vami podelím s niečím, s čím ste sa možno dosiaľ nestretli alebo čo si neviete predstaviť ani v tých najdivokejších snoch. Článok bude rozdelený na viac častí, aby zachytil čím najviac autenticity a zároveň bol dávkovaný v rozumnej miere. 

Kanyla v krku na neurológií v januári 
v roku 2023 (pb)

Obávané miesto, ktorého som sa desila, ako čert kríža... 

V nemocnici som sa naposledy ocitla ako malé dieťa, keď som sa liečila na mononukleózu, keď mi vyťahovali nosné mandle, po tom, ako som dostala kiahne a odvtedy som pocit nemocničného lôžka neokúsila. Tajne som dúfala, že sa tam nebudem musieť vracať, a preto som robila všetko preto, aby som sa do kontaktu s doktormi dostávala minimálne. Nechodila som na preventívne prehliadky, preferovala vegetariánsky a neskôr vegánsky životný štýl, používala výlučne prírodnú kozmetiku, odmietala chodiť na odbery krvi alebo si dať čokoľvek vyšetriť. Keď začala korona a ja som v polovici novembra v roku 2020 začala slabnúť, chradnúť a chorľavieť, nikto ešte netušil, čo je mi naozaj a práve toto poznanie ma doviedlo na cestu alternatívnej liečby. Tá sa však po dvoch rokoch ukázala ako nesprávny krok a môj zdravotný stav sa výrazne zhoršoval. Až mi zrazu prestali pracovať pľúca, každý nádych bol bolestivý a namáhavý a ja som krátko pred príchodom sanitky skolabovala. Posledné, čo som si zapamätala, bolo, keď nado mnou stáli dvaja sanitári v mojej izbe a jeden z nich sa ku mne sklonil. A následne moju myseľ pohltila tma a ja som sa dostala na neznáme miesto, ani nevedno ako... 

Bezzubý svet cudzích hlasov, tvorov odetých v bielom plášti a čudných nástrojov... 

Keď som konečne otvorila oči, zistila som, že ležím na lôžku a pred sebou vidím samých cudzích ľudí. Tí okolo mňa v priestrannej miestnosti splašene pobehovali, niektorí z nich mi venovali súcitné pohľady a ja som vôbec netušila, čo sa so mnou stalo a kde sa nachádzam. Chcela som vyskočiť z lôžka, ale nohy ma nepočúvali, túžila som kričať, ale hlas mi odumrel a ja som si s hrôzou uvedomila , že nemôžem poriadne ani zaostriť a od nekonečnej únavy ledva udržím pootvorené viečka. Ako som si samú seba prezerala, tak som s ohromením postrehla, že pod tenkou plachtou som celkom nahá, do močového mechúra mi ide dlhá hadica, v ľavej ruke som mala zapichnutú ihlu, ktorá išla až pod kožu a spájala sa s úzkou priesvitnou hadičkou, ktorá sa tiahla až k naplnenej nádobe. Vtedy sa nado mnou zjavil sympatický tmavovlasý muž a láskavo sa mi prihovoril so slovami: ,,Pani Brestovanská, som neurológ... (meno si nepamätám), ničoho sa nebojte, ste v nemocnici a my sa o Vás postaráme. Musela Vás k nám priniesť sanitka, pretože ste skolabovali a takmer ste zomreli. Ste napojená na  kyslíku, pretože bez neho by ste nemohli dýchať a ešte presne nevieme, aká je Vaša skutočná diagnóza. Čakáme na Vaše výsledky, po ktorých budeme múdrejší." V tú chvíľu som začala nekontrolovateľne plakať a napadali ma všelijaké otázky v zmysle: Dokedy tu budem? Kde sú moji rodičia? Ako sa má môj psík, ktorý začal mať očné problémy? Čo bude s mojou literárnou tvorbou? Čo sa stane s mojím rukopisom, na ktorý čaká moja pani vydavateľka? Prečo si necítim nohy? Prečo ledva vidím? A prečo sa mi nedá rozprávať? Bytostne som sa roztriasla a z tváre sa mu spustili slzy. Vtedy mi ten pán doktor položil na brucho takú zalaminovanú tabuľku s písmenami abecedy a požiadal ma, aby som mu ukázala písmenko po písmenku, ak sa chcem na niečo opýtať. Ja som vôbec netušila, čo sa potrebujem spýtať skôr a keď som zdvihla ruku, tak som zistila, že ju mám ťažkú ako závažie a ledva ňou môžem hýbať. A potom som osamela, nado mnou sa skláňalo viacero tvári, pričom niektoré sa tvárili ľútostivo, iné udivene, boli aj také, čo sa na mňa mračili. Ja som ani len nevedela, čo odo mňa chcú a čo so mnou plánujú a jediné po čom som túžila, bolo, aby ma rodičia odviezli domov a aby som sa z toho príšerného sna, v ktorom som bola celkom bezmocná, konečne zobudila. Už presne neviem, čo nasledovalo, ale zrazu som stratila vedomie a posledné čo som počula bol niečí výkrik: ,,Pani Brestovanská...!" 

Svet, o ktorom som čítavala, ale neverila som, že sa v ňom raz ocitnem..., avšak bol príliš prekrásny na to, aby som si ho iba vysnívala... 

Zažila som niečo, čo si nedokážem logicky a racionálne vysvetliť a bolo to akoby som žila v nejakom paralelnom vesmíre. Jedna moja časť bytia sa dívala na ležiacu a nehybnú pacientku, ktorú sa snažili lekári na lôžku všemocne oživovať a druhá časť sa túlala po priestore, ktorý bol nasiaknutý harmonickou vôňou, až sa mi z neho nechcelo ani odísť. Pamätám sa, že som videla akýsi horizont, ktorý sa tiahol k schodisku a na ňom bola v plášti odetá bytosť bez tváre. Nechápala som prečo je obklopená hmlou a prečo jej nemôžem pozrieť do očí, vnímala som iba hudbu, ktorá sa odvšadiaľ tiahla ako anjelský chorál, aký som dosiaľ nepočula a ktorý ma chlácholil ľúbezným rytmom. A ako som bližšie stúpala k tej bytosti zahalenej oparom, tak sa moje nohy odrazu zastavili a ja som nevedela spraviť už ani krok. 

,,Som mŕtva?," opýtala som sa zdesene. Spočiatku ma prekvapilo, že nedokážem rozprávať a môj hlas znel síce ako ozvena, ale moje pery sa ani nepohli. Po nečakanej chvíli som dostala odpoveď: ,,V Tvojom svete zomieraš, ale v tom mojom si stále nažive." Ako to?," znova som chcela vedieť, pretože som ničomu nerozumela. ,,Prečo som tu? A čo to všetko znamená?" Akoby som cítila jemné zachvenie na tele a vtedy prišla ďalšia odpoveď. ,,Kladieš veľa otázok, ale ja Ti na ne odpovedať nemôžem, pretože ešte nenastal ten správny čas. Musíš sa vrátiť do svojho sveta, tu ostať nesmieš." Ani už neviem, čo som v tej chvíli cítila, či to bolo rozčarovanie alebo úžas, ale veľmi som sa túžila dozvedieť, kto je tá bytosť, ktorá ma vzala na miesto, o ktorom sa mi ani nesnívalo. ,,Aspoň mi prosím povedz, kto si. Prosím! Ty nie si človek," neprestávala som naliehať. ,,Môžeš mi hovoriť Rafael, ale viac Ti povedať naozaj nemôžem." Jedna moja časť cítila, že pre ľudský svet som už zomrela a keď som pred sebou znova videla obraz neduživej pacientky, pokrútila som hlavou a vyslala som von silnú myšlienku. ,,Podľa nich zomriem, už mi nedávajú ani nádej, viem to..." Bytosť, ktorá sa mi predstavila ako Rafael mi odpovedala: ,,Neprestávaj veriť, že budeš žiť, pretože ty teraz nezomrieš, ešte nie. Prežiješ a Tvoj život sa celkom zmení. Vždy si na to spomeň, keď Ťa budú ostatní presviedčať o opaku..." 

A ja som sa prebrala znova v nemocničnom lôžku a ešte predtým, ako som otvorila oči som slabo vyslovila jediné meno: ,,Rafael." Znova sa nado mnou skláňali viaceré hlavy, jedna z tých ľudských bytostí mi niečo upevňovala okolo ruky, druhá mi merala pulz... A vtedy jeden údržbár menom Riško (toho si dobre pamätám) s úsmevom povedal. ,,Už je to jasné, nie je to ona a ani ono, je to Rafael. A Rafael  sa vrátil do života a je opäť medzi nami!" Od tej chvíle mi nikto inak ako Rafael nepovedal a ja som nadobudla pocit, že som neprestala snívať s otvorenými očami... 

V roku 2020 na fotke, kedy som vážila 50kg 
som bola oproti tomu, ako som skončila 
v roku 2022 s 39kg ešte tučná... (pb)

Bola som čoraz chudšia, až ma začali priraďovať k 
anorektičkám... v roku 2021 pri váhe 52kg. (pb)

Pri boji o vlastný život sa pokúšame veriť na zázraky... 

Sled udalostí, ktoré nasledovali prebiehal pomaly a rýchlo zároveň. Ja som sa cítila čoraz slabšie, cez uplakané oči som ledva videla a vôbec som netušila, čo sa stalo s mojimi rodičmi a kedy sa po mňa vrátia. Necítila som si pomaly ani jeden sval na tele, odvšadiaľ mi išli nejaké čudné hadice a drôty, ktorých som sa nevedela zbaviť a nepretržite som hlienila. Pomaly neuplynuli ani štyri sekundy, aby som sa nedusila a to trvalo niekoľko hodín. Bolo to šialené a nešlo to zastaviť, až som sa začala báť, že to skutočne neprežijem a jednoducho skolabujem. Nemohla som sa o nič hmatateľné opierať a zhrozené pohľady, aké na mňa upierali ľudské bytosti v bielom plášti ma iba presviedčali o svojej pravde. Ako to už býva, keď človek cíti, že prichádza jeho posledná hodina, aj v tom veľkom priestore, z ktorého som túžila utiecť, som objavila svojich ľudských anjelov a našla som ich dvoch. Jedným z nich bol údržbár Riško (vyššie spomenutý), muž štíhlej a nižšej postavy stredného veku, ktorý s láskou kontroloval každý šrobik a každú skrutku na všetkom, čoho sa dotkol a neraz sa mi prihováral, aby ma rozosmial. Spomínam si, že bol veľmi výrečný a mal prirodzenú charizmu a práve on dohliadal, či ide z mojej nádobky dostatok vzduchu, dokonca si všimol, že mám povolené lôžko a uťahoval mi na ňom nejakú skrutku. A vtedy mi povedal niečo nádherné, čo ma rozplakalo, ale zároveň mi dodalo odvahu bojovať ďalej a na tú vetu som nikdy nezabudla. ,,Keď sa dokážu presunúť sťahovavé vtáky cez zimu do letných krajov, ty Rafael, sa musíš postaviť z tohto lôžka." A mojím druhým ľudským anjelom bola sestrička Veronika, veľmi pekná čiernovlasá žena s rovnými vlasmi po ramená, o niečo mladšia odo mňa s prenikavou kvetinovo-vanilkovou vôňou s postavou Venuše. Tak veľmi mi chcela pomôcť a keď som jej kŕčovito ukazovala na abecednej tabuľke, kde boli aj číslice, číslo na moju maminu, tak som videla, ako sa snaží rozlúštiť to, čo jej znázorňujem, ale ja som mala veľmi veľké bolesti, ledva som dýchala a nevládala som zdvihnúť na konci ruku. Ona zúfalo skúšala volať čísla na T-Mobile, ale vtedy k nej pristúpil Riško a s vážnym výrazom tváre povedal: ,,Rafael chce stále volať mame a nerobí nič iné odkedy prišiel, iba ukazuje, že máme zavolať jeho mame, lenže my by sme sa nedovolali, nemáme tu takú možnosť a jeho rodičia vedia, že je u nás v nemocnici a viac pre neho spraviť nemôžu ani oni." Úkosom oka som zachytila, ako sa spoločne posadili k veľkému stolu oproti mne, kde bol aj veľký televízor a Veronika sa rozplakala so slovami: ,,Pozri sa na tú pacientku. Veď to je strašné, čo sa jej stalo. Ona to neprežije a to posledné čo pre ňu môžeme urobiť je to, aby sa stihla rozlúčiť so svojou mamou. Daj mi číslo na jej mamu, ja jej zavolám... Ako to je? 0902 21..." ,,Nie, Veronika," ostro ju Riško prerušil a krútil hlavou. ,,Rafael dnes pravdepodobne zomrie, je vo veľmi vážnom stave, ale ty pre neho nemôžeš urobiť viac než robíš. Ak chceš, môžeme sa za jeho život pomodliť spoločne a dúfať, že naše prosby budú vypočuté." A potom sa uplakaná Veronika odpojila od skupinky doktorov a sestričiek, zamierila ku mne a prihovorila sa mi: ,,Je mi to ľúto, ale nedovolala som sa na to číslo." Mne sa v očiach znova nahromadili slzy, natiahla som k nej ruku a zašepkala cez vysušené pery: ,,Ďakujem." Chcela som povedať oveľa viac, ale nedalo sa mi rozprávať a ani ten šepot nebol počuť. Veronika ku mne s úsmevom prisunula tabuľku, ktorá mi padala z lôžka a milo sa opýtala: ,,Chceš sa niečo spýtať?" Keď som prikývla, pozbierala všetky svoje sily a ukázala na písmenká, ktoré sformulovali otázku: ,,Ako sa voláš?" Vtedy mi povedala svoje meno a pýtala sa na moje. Ja som jej znova ukázala na písmenká na tabuľke, ale keďže som bola príliš slabá, tak som sa zmohla iba na ,,Paťa." A ona sa znova usmiala a povedala: ,,Ty si Paťka?" Ja som prikývla a ona sa ma spýtala, ako ma nájde na facebooku. Avšak ukázať na viac než na desať písmen na tabuľke bolo nad moje ľudské úsilie a tak som len sklopila zrak a pokrútila hlavou. A vtedy sa celá rozžiarila, po niečo si odbehla a vrátila sa naspäť. ,,Niečo ma napadlo. Aby si na mňa nezabudla, niečo Ti napíšem. Možno Ti to prinesie šťastie.... Veronika ľúbi (srdiečko) Paťku." Toto úprimné vyznanie bolo údajne napísané spredu na čele môjho lôžka, aj keď som sa úplnú pravdu nikdy nedozvedela. Keď Veronika odišla z mojej blízkosti, znova ma prepadol pocit strachu a hrôzy a ja som pomýšľala iba na to najhoršie. Lenže môj príbeh pokračoval ďalej a ja som ho nemohla nijako ovplyvniť a nemala som ani potuchy, čím všetkým si budem musieť prejsť... 

Koncom roka 2020 sa mi začalo prejavovať moje 
ochorenie, ktoré nemalo žiadne pomenovanie. (pb)


Takýto stav trval do decembra do roku 2022, kedy 
si po mňa prišla sanitka a ocitla som sa v nemocnici. (pb)

Koniec prvej časti pacientky, ktorá opisuje svoje autentické zážitky... 

piatok 6. októbra 2023

Kláštor pod Znievom - pamätnica malebnej obce

Takto vyzerá v súčasnosti bývalý sirotinec, ktorý pôsobil od roku 1919 - 1950 (pb)

      Včera som zažila jeden z najkrajších výletov za posledné roky a ocitla som sa na mieste, o ktorom som si len nedávno čítala v oskenovanej publikácií od pani Ing. Eleny Majtánovej s názvom Rímskokatolícky sirotinec Kláštor pod Znievom a ktoré som veľmi túžila navštíviť. Môj najnovší príbeh sa odohráva v obci Kláštor pod Znievom, kde sa nachádza bývalý sirotinec pre osirelé deti, a preto ma nesmierne potešilo, keď som dostala pozvanie z Obecného domu od referenta kultúry pána Igora Mikulu, aby som do ich obce zavítala. Keďže som už veľmi dlho nikde mimo svoje rodné mesto nikam nevycestovala, veľmi som sa na tento výlet tešila a už som sa nevedela dočkať až si všetko pofotím a budem Vám môcť o tom porozprávať vlastnými slovami. 

  Cesta z Bratislavy do Kláštora pod Znievom autom trvala zhruba štyri hodiny aj s prestávkami na pumpe, kde sme sa s rodičmi najedli, urobili si menší nákup a trochu sa porozprávali. Ako sme prechádzali cez Nitriansky, Banskobystrický a Žilinský kraj, obdivovala som rodinné domčeky v zákutí srdca lesného porastu, ktorý sa tiahol do kopca, až sa mi obydlia strácali pred očami vo veľkej diaľke. Rovnako mi učarovala samotná panenská príroda (takmer nedotknutá), ktorá na mňa žmurkala z každej strany a ja som sa pristihla, že som počas jazdy spravila niekoľko záberov, hoci nie všetky sa mi podarili. Priznám sa, že už po dvoch a pol hodinách na mňa prišli driemoty a hoci mi v ušiach hrala cez slúchadla hudba, chvíľkami som neudržala viečka otvorené a zaspala som. Ešte predtým, než sme sa dostali na vytýčené miesto, som zatelefonovala pánovi Mikulovi, aby sme sa stretli pred Obecným domom a potom si ďalej povedali, čo bude nasledovať. 




Mnohé krásy slovenskej prírody rôznych krajov (pb)

Obecný dom v obci Kláštor pod Znievom s referentom 
kultúry s pánom Igorom Mikulom (pb)

    Pán Mikula na nás už čakal pred Obecným domom, kde sme si potriasli rukou a trošku sme sa zoznámili. Veľmi si vážim, že si na mňa našiel čas aj napriek tomu, že čerpal dovolenku a nemal byť pôvodne v práci. Keďže sme si spolu v maili písali, že by som rada o jeho obci napísala príbeh, zo zvedavosti mi kládol otázky a ja som mu načrtla o čom môj príbeh bude, ako si predstavujem dejovú líniu a v akom duchu budem pokračovať vo svojom písaní. Keďže mám prvých päťdesiat strán v textovom dokumente napísaných, pričom nie všade som si bola istá určitými znalosťami, tak som sa povypytovala na všeličo možné, čo ma zaujímalo ohľadne bývalého sirotinca a jeho pôsobenia. Najväčšmi som sa vyzvedala na odievanie a stravovanie sirôt v rokoch 1945 - 1947 a taktiež na ich povinnú školskú dochádzku. Zvyčajne si robím poznámky vždy a všade, ale pán Mikula rozprával tak pútavo, až som takmer svoj zápisník z kabelky nevytiahla a spoliehala sa na vlastnú pamäť. 

Druhá budova prvého slovenského katolíckeho gymnázia v devätnástom storočí,
ktoré v súčasnosti predstavuje obecné múzeum (pb) 

Usadená za stolom z devätnásteho storočia (pb) 

Pamätnica oktávy je pripomienka na gymnazistov - abiturientov 
z roku 1943 - 1944 zo znievskeho gymnázia (pb) 

Vpravo hore olejkárske pudlo, vľavo dole nádoba na olej 
a vpravo hore mažiarik  (pb)

Staré listiny a dokumenty v neznámom jazyku od olejkárov (pb)

Olejkárska skrinka, kde nosili olejkári svoje bylinky (pb)

Každodenné pomôcky ako sú: zrkadlo, puzdro na kefu, dláto, 
rámik a iné z devätnásteho storočia (pb)

Na fotke vidíme znievske krásavice, ktoré sú oblečené v krojoch. 
Ako prví sa v Turci vzdali krojov Kláštorčania, ktorí prešli na 
mestskú - pánsku módu (pb) 

Aj v  tomto dome ktorý sa nachádza len kúsok od Obecného úradu
 sa mohli niektorí gymnazisti za menší poplatok stravovať 
u domácich... (pb) 

     Z obecného domu sme sa presunuli do druhej budovy prvého slovenského katolíckeho gymnázia, ktoré krátko existovalo v devätnástom storočí pred nástupom maďarizácie. Ide o pamätnú budovu znievskeho gymnázia, ktorá je v súčasnosti sídlom obecného múzea. S bázňou som sa kochala pohľadom na všetky tie jedinečné exponáty od starožitného nábytku, po zastaralé listiny, cez zachovalé náradie a veci, ktoré predstavovali ľudskú každodennosť. Na stenách odvšadiaľ viseli rôznorodé fotografie zosnulých sirôt, ale aj velikánov minulého storočia, kde patrili významní páni akými boli: Karol Anton Medvecký - zakladateľ sirotinca, Pavel Bunčák - básnik, Jozef Gregor Tajovský - prozaik alebo Eugen Lehotský - maliar, ktorí predstavujú dôležitú súčasť histórie Znievčanov. Taktiež som mohla do pamätnej knihy napísať na ryžový papier zopár viet, usadnúť za stôl z devätnásteho storočia, prípadne si odfotiť olejkárske pudlo - krošňa alebo olejkársku skrinku. Podarilo sa mi vstúpiť aj do tretej budovy bývalého znievského gymnázia, ktorá v súčasnej dobe funguje ako Základná škola Františka Hrušovského, kde boli rozvešané fotografie bývalých maturantov a na druhom poschodí visel starý nápis Sborovňa, pričom celá miestnosť bola cítiť starosvetskou atmosférou. Zároveň som sa z diaľky dívala na zelenú lúku, kde sa predtým pestovalo ovocie a zelenina a rehoľné sestričky v skleníku pestovali kvietky. 

Tretia budova bývalého znievskeho gymnázia, 
v ktorej v súčasnej dobe sídli Základná škola Františka Hrušovského (pb) 

Historický názov Sborovňa (pb) 

Tretia budova bývalého znievskeho gymnázia sa navonok 
od dvadsiateho storočia takmer nezmenila (pb) 

Lúčka, ktorá predtým slúžila na sadenie ovocia a zeleniny, kde 
bol aj skleník, v ktorom sadili sestričky kvietky (pb) 

    Ako sme s pánom Mikulom prechádzali cez chodník, kde som voľným okom zachytila riečku Vríca, blížili sme sa k bývalému sirotincu, v ktorom v súčasnosti pôsobí pán dekan Vladimír Maslák. V roku 2008 založil občianske združenie Dobrý pastier, vďaka ktorému v dome prichýlil mnoho stratených duší bez domova a budúcnosti a prinavrátil ich k láske, dobru, nádeji a viere. Táto historická budova si prešla počas svojho vzniku viacerými etapami, pričom predtým fungovala v starej jezuitskej budove ako chlapčenská polepšovňa, neskôr ako sirotinec, až sa z nej stal azyl pre ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi. Oproti bývalému sirotincu sa nachádza vysoká lavička za ktorou rastie mohutná lipa, ktorá dosiahla už 350 rokov. Pred vstupom do domu ma privítal malý roztomilý psík rasy Čivava, ktorý ma celkom okúzlil, až som sa začala vyzvedať, či nie je túlavý (túžiac sa ho ujať), ale našťastie mal svojho majiteľa. Keď som o obci Kláštor pod Znievom iba čítala, ani len som si nepomyslela, ako veľmi ma osloví a s akým úžasom na ňu budem hľadieť. 

Potôčik Vríca, kde sa bývalé siroty kúpavali a plákali oblečenie 
a za ňou sa nachádzal bývalý sirotinec (pb)

Tento strom lipy má už cez 350 rokov a je neoddeliteľnou súčasťou
histórie bývalého sirotinca (pb) 

Na budove kláštora, kde sa nachádzal aj sirotinec sa zmenila veža 
a strecha kostola, z dôvodu požiaru kláštora a veže 
začiatkom minulého storočia (pb) 

     Teraz už viem, že je veľký rozdiel, keď človek o niečom číta a vidí to na vlastné oči a mohla som sa o tom presvedčiť aj v tomto prípade. Po boku pána dekana Masláka a referenta pána Mikulu, som vstúpila dovnútra bývalého sirotinca, kde som objavila po pravej strane na konci jedáleň, kde sa stravovali siroty, vrátnicu, ktorá slúžila na prijímanie sirôt a nachádzala sa na samom konci za jedálňou, po ľavej strane sa rozprestieral sklad, po vojdení do dlhej chodby, kde viedli schody do pivnice sme mali česť navštíviť kláštorný kostol so zasväteným obrazom milostivej panny Márie na hlavnom oltári, ktorý slúžil na modlenie a v ďalšej miestnosti za stenou sa nachádzala archívna izba zvaná sakristia, v ktorej sa v minulosti overovali kráľovské listiny, kde sa skladuje oblečenie pre mníchov a kde sa kňazi pripravujú na sväté omše. Na prízemí sa tiež nachádzala aj rajská záhrada, kde mohli siroty a rehoľné sestričky odpočívať alebo si niečo čítať. 

Stará kachľová pec, ktorá v jedálni bola umiestnená 
od vzniku sirotinca (pb) 

V takomto prostredí sa siroty stravovali a na konci tejto 
jedálne sa nachádzala bývalá vrátnica (pb)

Mahagónový nábytok s matným povrchom dreva v sakristii  je 
typický pre nažívanie v dvadsiatom storočí... (pb)

Hlavný oltár prepoštského kostola s milostivým obrazom Panny Márie (pb)

Hlavný oltár prepoštského kostola s milostivým obrazom Panny Márie (pb) 

Archívna miestnosť zvaná sakristia, kde sa dodnes skladuje mníšske 
oblečenie a kňazi sa pripravujú na sväté omše (pb) 

Rajská záhrada, ktorá aj v súčasnej dobe slúži
 ako miesto na odpočinok (pb) 

    Ako sme prechádzali cez schody, ktoré viedli na druhé poschodie, ocitli sme sa na ďalšej chodbe, kde sme videli cez sedem izieb, pričom v niektorých z nich sa údajne vyučovali aj siroty, ale týmto údajom som si nie celkom istá a je potrebné ho overiť. 

Na druhé poschodie viedli dlhé točité schody, 
kde sa nachádzajú izby, bývalé učebne a toaleta (pb)

Z iného súdka... 

   Pán Mikula ma sprevádzal počas niekoľkých hodín celú dobu a ja som vďaka nemu nasiakla atmosféru obce, ktorá mi prenikla do žíl ako lahodná medovina. Ešte pred samotným rozlúčením mi ukázal meštiansky dom, ktorý bol postavený niekedy v devätnástom storočí a mal typickú štukovú klenbu. Zároveň mi prezradil, že sa stará o všetky tie muškáty, ktoré sú na fotke nižšie a ktoré aj sám zasadil. Tiež mi na pamiatku daroval domáce čaje z liečivých bylín, aké by som v mojom meste márne hľadala. Tiež ma poctil knižným zápiskom od pani Ing. Majtánovej, ktorý som dosiaľ nemala v knižnej podobe. Akurát ma mrzí, že som si dielo zabudla dať podpísať, ale tak snáď nabudúce... Ako sme s rodičmi z obce pomaly odchádzali, tak sme na odporúčanie zašli do reštaurácie, kde bola fantastická obsluha. Dostali sme na stôl také dobré jedlo, aké sme už dávno nejedli a ja som tam objavila capri džúsiky s obrázkom draka, ktoré som si ihneď musela odfotiť. Dokonca som na lúke zbadala stádo kôz a pastier, ktorý ich viedol, čo bol veľmi milý zážitok, pretože som sa s tým stretla len zriedkakedy. V obchode sme s rodičmi narazili aj na netradičné sladkosti a tak sme neodolali a zopár ich kúpili aj domov. 

Obecný dom je rozkvitnutý muškátmi (pb) 

Zdravé čajíky z liečivých bylín ako darček (pb) 

Stádo kôz sa pasie na lúke (pb) 

Obed v podobe vyprážaného syra, so zeleninovým obložením 
a tatarskou omáčkou (pb)

Capri_Sun džúsiky s motívom draka (pb) 

Aj takéto sladkosti mali v obci (pb) 

Takáto keksíkova chutná lienka bola zabalená v obale (pb) 

Krásna voňavá knižka v striebristom odtieni mi 
bola venovaná ako darček (pb) 

Na záver... 

    Som veľmi rada, že som mohla obec Kláštor pod Znievom navštíviť a na vlastné oči uvidieť jej krásy a čarovné miesta, pričom verím, že to nebola moja posledná návšteva. Z toho, čo som sa podozvedala sa dá napísať dojemný a hlboký príbeh, hoci si ešte potrebujem overiť jednu záležitosť, ktorá sa dotýka izieb na vyučovanie v sirotinci, pretože na tom sme sa nevedeli jednotne zhodnúť a nerada by som si domýšľala niečo, čo nemám potvrdené. Ako som sa rozprávala s pánom referentom z úradu aj pánom dekanom, tak som si uvedomila, že budem musieť úplne zmeniť celú zápletku a nemôže sa v mojom príbehu odhaliť žiadna vražda, lebo by som mohla nechcene uraziť všetkých Znievčanov, nakoľko si preživší pamätajú na hrôzy druhej svetovej vojny a tak budem musieť spraviť výrazné úpravy v neskorších kapitolách. Hoci stále pôjde o beletriu, zaradenú do žánru román z minulého storočia, miesta aké budem opisovať v rukopise by mali byť skutočné, ako aj zvyky, tradície a spomienky. Ako som už predtým spomínala, mená som musela použiť iné než boli tie pôvodné, ak išlo o hlavné a vedľajšie postavy, ale napriek tomu sa v mojom príbehu stretneme aj s politickými osobnosťami, respektíve ich budem spomínať, ktoré skutočne existovali. Predtým, než som vycestovala do obce som si až tak neuvedomovala, ako bytostne sú jej občania prepojení s minulosťou bývalého sirotinca, ale teraz cítim obrovskú zodpovednosť za svoj príbeh a urobím všetko preto, aby reálne zodpovedal obrazu danej doby a aby bol skutočnou potechou pre každého človeka, ktorý je s touto obcou spätý. 

Fotografie a text: pb 

streda 1. marca 2023

Zotročení vášňou - 6 vecí, ktoré mali byť inak

 

Knižka vychádza 21. 3. 2023

Drahí návštevníci, 

rozhodla som sa s Vami podeliť o niekoľko zákulisných perličiek, pred vydaním môjho diela ,,Zotročení vášňou." Ako to už v živote človeka, ktorý píše alebo niečo tvorí býva, aj u mňa sa situácia menila zo dňa na mesiac a z mesiaca na rok, až som sa dostala do fázy, kedy sa finálny výsledok celkom pretvoril. U mňa to bolo veľmi divoké, nakoľko tento historický román nemal byť vôbec vydaný a to z viacerých dôvodov, no predsa len spomeniem aspoň zopár zaujímavostí. 

Hlavní hrdinovia mi skrsli v hlave už v roku 2016...

Pôvodne som pre svoje hlavné postavy vymyslela celkom iné mená, pričom hlavná hrdinka mala byť Borghild - dánska kráľovská dcéra a hlavný hrdina sa mal volať Thorstein - nórsky dobyvateľ, no nakoniec som ani jedno z tých mien nepoužila a úplne som ich premenovala až v roku 2020, kedy som samotné dielo mala už dopísané a bolo pred odovzdaním vydavateľstvu na čítanie, ale plány mi prekazila nečakaná choroba. 

Názov diela sa menil dokopy dvakrát... 

Pamätám sa, že som dlhšie vymýšľala názov pre svoju knihu, pretože ako to už u mňa býva, chcem prísť s niečím originálnym, ako to bolo aj v prípade mojich starých básní a vtedy to začne haprovať a nenapadá má ten správny pojem. :) Pôvodný názov mal byť v Zajatí vášne, lenže nakoľko už s týmto názvom prišli slovenskí spisovatelia na trh, tak som ho premenovala na Zotročení vášňou, čo podľa mňa dokonale vystihuje aj samotnú zápletku knihy, ktorá je síce rozvetvená a poriadne zamotaná, ale predsa len vášňou osladená. :) 

Renesancia mala dostať červenú pred vikingským obdobím... 

Bola som viac ako presvedčená, že môj prvý vydaný historický román bude práve z renesančného Anglicka, pretože ten som mala skôr napísaný než ten o Vikingoch a myslela som si, že práve ním by som sa mala reprezentovať, ale osud zasiahol inak a ja som sa rozhodla prísť s niečím úplne novým a to s obdobím Vikingov, o ktorých som tak rada čítala, keď som bola nielen v mladšom veku. 

Štúdium historických reálií sa zdalo nekonečné... 

Človek by povedal, že napísanie historického románu je jednoduché, ale myslím si, že to zahŕňa dôkladné štúdium rôznych historických faktov, študovanie nielen našich, ale aj zahraničných zdrojov, opakované kontrolovanie údajov, logické uvažovanie nad prepojením rôznych mien, titulov, rodov, miest, hradov atď. Moja samotná príprava trvala asi dva roky, kým som sa odhodlala ísť s kožou na trh v úmysle: moja prvotina po vydaní básnickej zbierky bude práve historický a ľúbostný román. Keďže som niekto, koho skutočne história zaujíma, vlastní množstvo kníh zo stredovekého obdobia, tak pre mňa bolo radosťou si prezerať všetky tie vtedy neznáme pojmy a zasvätiť sa do daného obdobia, avšak neraz som tápala, dúfajúc, že mám všetko správne podchytené, nakoľko ani samotní historici sa nevedeli presne zhodnúť na niektorých údajoch a rokoch, kedy som sa snažila vychádzať z toho, čo mi prišlo ako najdôveryhodnejšie spracované stanovisko. 


Skutočná história musela byť zachovaná... 

Hoci samotný príbeh sa pravdepodobne nikdy nestal a hlavné postavy, ako aj tie vedľajšie pravdepodobne nikdy neexistovali, spomínaní panovníci naozaj žili, rovnako ako aj uvedené miesta, či už išlo o hrady, rieky, mestá, trhy, lode, zbrane, odev, náboženstvo... a v tomto duchu som písala aj celý príbeh, aby sa mi nestalo, že niekto pri čítaní mojej knihy povie: ,,Odkedy sa v desiatom storočí používal cukor alebo ako je možné, že v tomto storočí využívali žiarovku?" Aj keď sa nepovažujem za žiadnu literárnu znalkyňu a ani historickú odborníčku, snažila sa vytvoriť príbeh, ktorý zodpovedal aspoň ako takej skutočnosti v rannom stredoveku, aby som mohla svojim čitateľom priblížiť nielen anglické a francúzske dejiny, s akými som sa často stretávala pri čítaní iných knižiek, ale aj tie škandinávske, ktoré sú rovnako pútavé... 

Osnova príbehu a jej postavy sa viackrát menili... 

Bez výčitiek sa priznávam, že kým som spracovala strom postáv, tak mi to trvalo, pretože ich v mojom diele vystupuje dosť veľa, niektoré sú považované za kladné, iné za záporné, ale viaceré z nich plnia svoju úlohu, majú svoje charakteristické rysy a vlastnosti, a preto bolo pre mňa dôležité sa s nimi vyhrať a opísať ich čím najpresnejšie. Samotná osnova je pre mňa úplný základ diela, nakoľko podľa nej môžem postupovať ďalej a mám predstavu, akým smerom sa budem uberať, no často sa stáva, že uprostred písania do osnovy zasiahnem aj viackrát, aby som prispôsobila námet svojim potrebám. Inak to nebolo ani pri hľadaní obrázkov na internete pre svojich knižných hrdinov, pričom som sa inšpirovala mnohými známymi tvárami zo sveta šoubiznisu, ktorý vystupovali v rôznych historických seriáloch. :) V tomto som taký perfekcionista, ale musím mať poriadok v spracovanej osnove, ako aj v jej postavách. :) 


nedeľa 12. februára 2023

Prečo som sa rozhodla vydať historický román?


V dnešnej dobe je veľa talentovaných ľudí a na knižnom trhu akoby sa roztrhla priehrada s množstvom titulov, ktoré na dychtivých čitateľov spoza sklenených výkladov mrkajú a snažia sa ich zaujať, aby si práve ten alebo tamten titul zakúpili spomedzi kvanta rozmanitých diel. Moje okolie ma poznalo ako redaktorku a novinárku, príležitostnú blogerku a recenzentku, aktívnu dobrovoľníčku a smeťozberačku, vášnivú zberateľku bábik Barbie, zanietenú vegetariánku a veganku, no doposiaľ sa o mne nikde nehovorilo ako o autorke historického románu. V roku 2020 som sa rozhodla po dlhšom zvážení preraziť s básnickou zbierkou, kde som skompletizovala staré básne zo strednej, vysokej školy, niektoré boli písané aj po dvadsiatom piatom roku môjho života, ale bolo ich pomenej. V tom čase som mala vnútornú potrebu dostať sa do povedomia čitateľov s dielom, kde som mohla odkryť svoje vnútro skrz verše, aby ma lepšie pochopili a vcítili sa do môjho miestami zastaralého štýlu rýmovania. A keď som si myslela, že už nadišiel čas, aby som konečne vydala román, po ktorom som nesmierne túžila, zasa som veľmi vážne ochorela a môj sen sa znova vzdialil... 

Mala som štyri roky a kreslila svojim postavám na tvár a telo pohanské ornamenty 

Nikto netušil, odkiaľ sa to vo mne vzalo, ale rodičia s úsmevom často prevzali moje detské kresby, kde mali moje mužské a ženské vymyslené postavičky posiate časti tela rôznymi ornamentami do tvaru špirál, zatočených emblémov, ktoré sú odkazmi do keltskej mytológie, ktorá ma rovnako ako tá severská jakživ fascinovala. Tieto symboly som si v neskoršom veku kreslila aj na tvár, najmä k očiam a to až dokým som neochorela. Dokonca som ich zvykla stvárňovať do svojich písomných prác, poznámok na vysokej škole alebo kdekoľvek sa vyžadoval môj  vlastnoručný podpis...

Od detstva som čítala historické romány 

Doteraz si pamätám, ako som sa so svojou tetou Dadou vybrala do Tesca v Petržalke, kde sme objavili pult s knihami. Do oka mi padlo niekoľko diel, ale zvolila som si dva: Túžba srdca od Johanny Lindsey a Leopard a Orchidea od Kathleen. E. Woodiwiss. Mala som iba necelých dvanásť rokov a Dada si nemyslela, že je to vhodný žáner pre mladé dievčatko, lenže ja som bola neoblomná, vložila som ich tete do košíka a trvala na tom, že mi ich musí kúpiť. Od toho dňa som sa dostala k ďalším zaujímavým zahraničným dielam, ktoré tvorili prevažne historické romány a tie ma sprevádzali všade, kam som sa pohla: do školy, von s deťmi pri hraní športových hier, k babke, na nákupy... horlivo som ich hltala, pretáčala stranu za stranou a obdivovala stredoveký svet knižných hrdiniek, do ktorého som tiež túžila patriť. V súčasnej dobe mám vyše tisíc kníh a z toho je väčšina historických románov a kníh zameraných na skutočnú históriu... 


Môj prvý prečítaný historický román bol o Vikingoch 

Ako som vyššie spomenula titul Túžba srdca od Johanny Lindsey, patril k mojím prvým historickým románom, ktorý sa mi kedy dostal do ruky a prekvapujúco bol z obdobia vikingských dobyvateľov. Od toho dňa som mala nesplnený sen a tým bolo, že raz keď vyrastiem, vydám román z obdobia Dánska alebo Nórska, pretože ma neuveriteľne fascinuje ich kultúra, tradície a najmä náboženstvo. Vedela som, že doba Vikingov sa stane mojou vášňou a mojou láskou zároveň... 

Utiekala som k hrdým, odvážnym a sebavedomým hrdinkám 

Odjakživa ma fascinovali knižné ženské postavy, ktoré sa nebáli presadiť svoj názor, postaviť za správnu vec, otvorene dať najavo pred ostatnými iný postoj a húževnato nasledovať svoje ambície. Práve s takými som sa často stretávala aj v historických románoch a vždy som si v duchu povedala, že ak napíšem nejaký príbeh z podobného obdobia, budú v ňom vystupovať presne také dámy, aké na mňa pôsobia inšpiratívne a pútavo. Je síce pravda, že mi prešlo rukami mnoho kníh a nie v každej som sa stotožňovali s knižnými postavami, ale oveľa viac ma nadchli silné osobnosti, ktoré sa nebáli čeliť svojmu osudu a držať sa svojho presvedčenia navzdory prekážkam... 


Zbožňujem skutočnú históriu, vrátane filmov, hudby, kníh, odievania a tvorby 

Na základnej škole som si nevedela vynachváliť dejepis, ktorý patril k mojím najobľúbenejším školským predmetom a zatiaľ čo moji spolužiaci driemali s podoprenou bradou, ja som dychtivo naslúchala všetkým tým prastarým tajomstvám, ktoré sa predo mnou odkrývali v celej svojej starobylej kráse. Možno k tomu prispela aj moja triedna pani učiteľka Karin Mačúrová Svatošová, ktorá vedela prednášať pútavo a milovala históriu ešte viac než ja sama. Aj ona sa pričinila o to, že sa stali dejiny mojou celoživotnou cestou... 


Už v škole som mala zvláštnu rétoriku, inak sa správala a na ľudí pôsobila zastaralo 

Neraz som sa stretla s názorom, že som bola na svoj nízky vek ,,stará duša alebo malý filozof", pretože som toho navonok vedela viac než moji vrstovníci, nesmierne ma všetko zaujímalo a bola som príliš zvedavá. S nadšením som sledovala historické dokumenty o Gladiátoroch, Vikingoch, Križiakoch, predstavovala som si dobu v ktorej žili a s vervou ponárala sa do knižných príbehov, s ktorými sa spájala ich minulosť. Bol niekedy nadľudský výkon ma odtrhnúť od televízora, kde plávali po mori dračie lode zvané ,,Drakkar" alebo, kde sa na obzore zjavili starí Rimania, ktorí pre potešenie svojho kráľa zvádzali v uzavretej aréne boj na život a na smrť. 

Vydať historický román bol môj najväčší sen 

Mnohých možno napadne, prečo som sa rozhodla prísť na knižný trh s historickým románom až teraz, keď som v tom akoby mala odjakživa jasno a vedela som už ako dievčatko, akým smerom sa moja cesta má ubrať. Pravdou je, že krátke príbehy som písala už na základnej škole, moje slohové práce, ktoré kolovali po celej triede na základnej, ale aj strednej škole boli siahodlhé, prvé poviedky sa objavili tiež v tomto rozpätí, spísala som množstvo anotácií, kde som si predstavovala dej, o ktorom budem písať, spravila si strom všetkých postáv,  ktoré v ňom budú vystupovať, ale napriek tomu som sa v tomto smere nijako reálne nerozhýbala. Keď som mala osemnásť rokov, dokončila som svoj román s prvkami fantasy, ktorý som prepracovala ako tridsaťročná a pokúšala sa ho vydať cez vydavateľstvo. Na druhý pokus sa mi to skoro podarilo, lenže nakoniec som usúdila, že to nie je dielo, s ktorým by som chcela zažiariť na knižnom trhu a mala som výdavky za podnájom, pracovala pre bulvárny plátok, nemala som skoro žiadny čas na ďalšom prerábaní, takže to nepripadalo do úvahy. Potom som skúšala napísať pár kapitol historických príbehov, kde som znova zatúžila sa ubrať týmto žánrom, ale vôbec som si neverila, nechcela sa zlákať inými smermi, až som sa pristihla, že je rok 2018 a ja si opäť predstavujem, že niečo napíšem. Vtedy som dopisovala historický román zo šestnásteho storočia z renesančného Anglicka, ktorý som poslala v roku 2019 vydavateľstvu a prišla mi pozitívna odpoveď, aj keď sa napokon rozhodlo, že ma do edičného plánu nezaradí. Pani vydavateľka ma upozornila na začiatočnícke chyby, napísala konštruktívnu kritiku a poradila mi, čo by som mala zmeniť, lenže ja som odignorovala jej rady, zatvorila svoj román do šuplíka (obrazne povedané) a začala písať nanovo historický vikingský román, ktorý pôvodne nemal ani vyjsť a na svoje zrodenie čakal vyše dva roky. 


Hodnotu písania som pochopila, až keď som prestala fungovať 

Hovorí sa, že musíme stratiť milovaného človeka, aby sme pochopili, čo pre nás vlastne znamenal a to isté platilo aj v mojom prípade, keď mi doktori na očnom oddelení povedali verdikt: ,,Už nikdy nebudete vidieť ako predtým a s písaním sa pravdepodobne budete musieť rozlúčiť." Môj svet sa rozpadol na milión kusov a to bol okamih, kedy som uverila, že literárne bohatstvo mi nie je súdené a ja nikdy nezistím, aké je to držať v rukách vlastný historický román. Od toho dňa som si prešla bolestnou a tŕnistou cestou, ktorá ma zocelila nielen po autorskej stránke, ale aj ako človeka a ukázala mi trasu, ktorú som odmietala po celý čas vidieť. 

Musela som dozrieť, aby som si plnila svoje sny 

S vekom prichádza aj múdrosť, tak som to často počula hovoriť starších ľudí, s ktorými som sa dostávala do kontaktu. Hoci mi zablikalo nad hlavou svetlo nádeje viackrát, nebola som plne vedomá, aby som ho vnímala a tak sa koleso môjho osudu viackrát točilo, dokonca niekedy dlhšie než malo, až sa takmer úplne zastavilo, no vzápätí pokračovalo a konečne sa jeho palička dotkla čiary, ktorá prezradila, akým smerom sa mám ubrať. Často ma napadlo, čo je mojím zmyslom života, je práca novinárky skutočne to čo napĺňa šťastím a ako so mnou súvisia všetky tie znamenia, ktoré mi vchádzali do cesty zakaždým, keď som urobila akýsi prešľap a upozorňovali ma na chyby, no ja som ich odmietla brať na vedomie. Teraz už viem, že moja cesta je jasná ako kryštál, ale aby som sa k nej vôbec dostala, bola som nútená plávať v oceáne plnej dravcov, kde som sa naučila, že najväčším darom je sám život.