sobota 28. decembra 2019

Pohľad na písanie (2011)

Foto: pb 
Bol presne rok 2003, kedy som sa prvýkrát rozhodla niečo napísať. Bol to rukopis na 35 strán o mimozemskom chlapcovi a dievčati, ktoré žilo vo svojom svete. Mala som necelých pätnásť rokov a už som vedela definovať, čo v živote chcem. Chcela som písať. Ale stredná škola vo mne pochovala všetky ambície a sny a ja som prestala veriť, že to má ešte zmysel.

O dva roky neskôr som sa rozhodla písať román. Bola som nadchnutá, nadšená, vystrašená a súčasne nedočkavá z toho, čo vzíde z túžby uspieť. ten román sa volal ,,Zradené city, bol zasadený do mesta Londýn a bol to môj prvý román, ktorý som sa odhodlala dať na papier. Dostala som sa na 125 stranu, keď som prišla o všetky údaje, ktoré som mala v počítači. Vtedy som mala ešte starý počítaš a USB som v tom čase ani nepoznala. A tak som si povedala, že mi nie je súdené písať.

piatok 27. decembra 2019

Môj príbeh

Foto: pb 
čaká sa na aktualizáciu článku 

Autorka na voľnej nohe, so zápalom dobrodruha, srdcom romantika, mysľou víly a dušou rebela. 
Niektorí si o mne myslia, že som zvláštna. Ja však tvrdím: ,,Som sama sebou."

Jedného dňa sa narodilo malé dievčatko, ktoré dostalo meno. Jeho vlastné sa mu nepáčilo, až sa premenovalo na ,,Tuary."

Narodilo sa so zmyslom pre spravodlivosť, česť, mravnosť, zásadovosť, láskavosť, obetavosť a rovnocennosť.

Milovalo život, ľudí, zvieratá. Bolo čarovné, oslnivé, výnimočné. Avšak časom nie každý chápal jeho svet a nie každý ho podporoval. Z dievčatka vyrástla idealistická slečna, ktorá však ťažobou bremena sa zmenila na zakríknutú bytosť. Neprajné jazyky z nej spravili tieň, ktorý v nej zabil schopnosť komunikovať. Osud  nastokol na ruku prsteň otrokyne a ona stratila akékoľvek práva, svoju slobodu i schopnosť sa prejaviť. Prišla o slová - doslova. Ubitá, zničená, deprimovaná, zaživa pochovaná a i z kože zodratá si časom uvedomila, že existujú aj iné prejavy, pri ktorých sa nemusí hlas používať. A tak objavila čaro písania. Jej slovám nikto nerozumel, jej srdcu nikto nenaslúchal a jej očiam sa každý vyhýbal. 

Bola to divná stvora, ktorá znenávidela svet, okolie, ľudí a nakoniec i samú seba. Až začala cítiť obrovskú potrebu svoj hnev, svoju frustráciu a svoj žiaľ dávať na papier. Najprv to boli len slová, neskôr sa zmenili na riadky, potom na básne, ešte neskôr na poviedky až časom na príbehy. 
Nerozumeli jej jazyku, a tak sa tá slečna rozhodla, že bude slovne mĺkva , ale hbitá v používaní pera. Roky iba čakala na nejaký zázrak, ktorý nastal až vtedy, kedy začala skutočne v zázraky veriť. A vtedy získala všetko po čom túžila a čo si želala. Teda, takmer všetko. 

Tá slečna vyrástla, dospela a zmenila svoje myslenie, postoj i prístup. No na jednej strane zostala stále rovnaká a to práve tým, že neprestala cítiť potrebu vyjadriť sa písmom. 
Tvorba, ktorú postupne budem pridávať na tento blog je staršieho dátumu, niektorá dokonca pochádza z čias, kedy to dievča sedelo v stredoškolskej lavici a bolo nútené dávať pozor na nudných predmetoch. 
Dúfam, že sa pri čítaní týchto riadkov odreagujete a táto tvorba sa stane akousi vašou inšpiráciou na nové začiatky, ktoré môžu nastať v akomkoľvek veku.  

Eugenika - články (2017 - 2019)

Moje články na Eugenike:

http://www.2012rok.sk/wp/author/tuary

https://www.blog.eugenika.sk/author/tuary/


Bez predsudkov (2019)

Foto: http://majopeiger.com/
Dagmar uprene sledovala abstraktné umenie pred sebou. Pred očami jej tancovala škála rozmanitých farieb. Na oválnych obrazoch sa vynímali ako letné motýle poletujúce v povetrí. Náhle mala pocit, akoby ju pozývali do sveta škriatkov a víl. Pokrútila hlavou nad tou naivnou predstavou a oprela sa chrbtom o kožené kreslo. Úkosom sa zadívala na svoje starostlivo pestované nechty a potom sa pozrela pred seba. Po chodbe, cez ktorú každú chvíľu prechádzali návštevníci, hostia či personál, nebolo ani živáčika. Akoby bol svet vyľudnený a ona zostala jediná, ktorá v ňom prežila. Odrazu vo vzduchu pocítila akúsi zmenu. So záujmom natiahla hlavu smerom k návštevníkovi, ktorý práve prichádzal. Presklenými dverami administratívnej budovy vošiel vysoký muž. Zamieril k malej šedej taburetke a sadol si na ňu. Natiahol si pred seba dlhé štíhle nohy a zadíval sa do prázdna. Z hlavy si zložil vlnenú hnedú čiapku a rozopol si tmavý kabát. Rukou si vošiel do plavých vlasov, ktoré boli mierne roztrapatené. Olivovo zelené oči lemovalo hrubé svetlé obočie. Pod rovným nosom sa vynímali vykrojené zmyselné pery. Bradu mal mierne vystrčenú dopredu, čo svedčilo o jeho rozhodnosti a neústupčivosti. Na sebe mal oblečený karovaný kabát na gombíky s vnútorným vreckom. Tmavé úzke nohavice zakrývali jeho svalnaté nohy. Najpozoruhodnejšie na ňom boli práve oči, ktoré pripomínali dravého vtáka. Musela uznať, že to bol mimoriadne príťažlivý muž. Akoby čítal jej myšlienky, otočil tvár jej smerom. O prekvapenia sa začervenala ako cvikla. Nemohla však návštevníka prehliadať! Sedel tam už niekoľko minút a ona ho musí osloviť. Pri tej predstave sa cítila malátne.
Spamätaj sa, Dagmar! Nie si tu na okrasu! Si recepčná, preboha! Nemôžeš žiadneho návštevníka ignorovať! vykríkla jej myseľ.