,,Zub, ach ten zub”, pomyslela si Olívia, keď odchádzala z ambulancie. Zubár ju celý čas ubezpečoval, že nejde o hlboký kaz. Napriek tomu ju sánka bolela ako čert a ledva si ju cítila. Ako keby to nestačilo, ráno si takmer vytkla členok. Opakovane si hovorila, že oželie vysoké topánky, lenže neodolala. Lodičky s leoparďou potlačou boli pre ňu veľkým pokušením. Milovala dámsku obuv a vlastnila všelijaké páry od výmyslu sveta. Nemala ani stosedemdesiat centimetrov a jej útla postava si mohla taký luxus dovoliť. S rukou tisnúcou na líce sa dotackala až na električkovú zástavku. Prekvapilo ju, že je takmer vyľudnená, čo sa nestávalo často. V tom si pod strieškou všimla na papieri oznam červeným písmom. Električková trať bola pozastavená kvôli rekonštrukcii podzemnej komunikácii. Olívia si len ťažko povzdychla a v kabelke zašmátrala rukou. Snažila sa z nej vyloviť mobil, ale bol na jej samom dne. Takmer sa jej to podarilo, no vyrušili ju prichádzajúce kroky.
