Kocky sú hodené (2017)

Foto: http://majopeiger.com/

Filip. Krásny, úspešný, sebavedomý muž. Jedným slovom dokonalý. Človek, od ktorého nechcela nikdy odísť. S ktorým si priala žiť, ale aj zomrieť. Osoba, ktorú nadovšetko svojho času milovala a súčasne osoba, ktorá jej tak veľmi ublížila. Aspoň v tom čase si to myslela.  

Lujza sa zachvela pri pohľade na fotografiu, ktorú držala v rukách. Bola na nej so svojim priateľom a jej veľkou láskou. Tak dlhý čas verila, že sú si súdení. To obdobie, kedy boli spolu považovala za najkrajšie v živote. Samozrejme, že aj oni dvaja vo vzťahu prežívali aj tienisté stránky, kedy sa nad ich hlavami vzťahovali mračná. No napriek všetkému sa vždy vedeli podržať a stáť pri sebe v tých najťažších situáciách. Z celého srdca verila, že práve v ňom objaví svoju životnú lásku. Muža, na ktorého sa bude môcť kedykoľvek obrátiť a ktorý bude ideálnym vzorom pre jej budúce deti. Nie. Pre ich spoločné deti. Ktoré nikdy neprišli. A ktoré už neprídu. Žiadna nádherná budúcnosť ich nečaká. Už nie sú oni. Už kráčajú každý zvlášť. A to sa nezmení.

Všetko sa to odohralo v jeden deň, kedy čakala na autobusovej stanici na Ninu – svoju drahú priateľku, ktorá sa v tom čase vrátila z Talianska.

Nina bola jej spolužiačka na vysokej škole a od začiatku jej bola sympatická. Lujza si s ňou rozumela, hoci neboli úplne dvojčatá. Nina patrila k ženám, ktoré presne nevedeli čo od života chcú dostať a i keď nemala už dávno pätnásť rokov, budila dojem mladého dievčaťa na prahu osemnástky.

Odjakživa ju lákali nebezpečné a dlhé cesty, hriešne kluby a krátkodobé známosti. Pripomínala motýľa, ktorý poletoval vetrom stále iným smerom. Chcela ochutnať nektár zo všetkých kvetov a neuspokojila sa len s jedným druhom. Lujza bola v tomto smere jej pravým opakom. Uprednostňovala rodinnú pohodu, len občas zašla niekam do kaviarni a jej najkratší vzťah trval pol roka. Avšak i napriek odlišnostiam si vždy našli tému, o ktorej sa dokázali rozprávať dlhé hodiny. A vtedy si človek ani neuvedomil, ako ten čas letí.

,,Ach Lujza, vôbec si sa nezmenila. Vyzeráš rovnako dobre, ako keď som ťa naposledy videla! A nemáš žiadne vrásky, na rozdiel odo mňa! No poď ku mne, nech ťa vyobjímam,“ zvolala jej kamarátka a naťahovala ku nej ruky ako k malému dieťaťu jeho matka.

Lujza jej s radosťou vyšla v ústrety a spočinula v jej objatí na niekoľko sekúnd. ,,Ja som tiež veľmi rada, že ťa vidím! Prišlo mi to ako celú večnosť. Konečne si doma.“

Žena, ktorej odtieň vlasov pripomínal javorový sirup sa od nej po chvíle odtiahla. ,,Čo si celý ten čas robila? Určite si sa bezo mňa nudila. Alebo si si to poriadne užila?.“

,,Unudila som sa skoro k smrti,“ priznala úprimným tónom a zaškerila sa. ,,Ale ty sa pochváľ. Ako bolo v Taliansku? Určite si zažila nejedno dobrodružstvo. Musíš mi to všetko dopodrobna porozprávať.“

Hazard srdca (2017)

Foto: http://majopeiger.com/

Cez šedé žalúzie prenikal ostrý lúč svetla, ktorý sa dobýjal do miestnosti ako nevítaný návštevník. V povetrí poletovali drozdy, lastovičky, škovránky a iné okrídlené vtáky, ktoré sa tešili zo začínajúcej jari. Na okno si prisadla malá lienka, ktorá sa snažila dostať dovnútra kancelárie, aby sa vyhla nebezpečným lovcom.

Lívia spozornela vo chvíli, kedy si všimla, ako sa miniatúrnymi nožičkami pohybuje po skle a hľadá spôsob, ako sa prepašovať dnu. Mladá žena s ňou súcitila, pretože sa cítila neraz úplne rovnako ako ten drobný hmyz, ktorý si získal jej pozornosť. Aj ona mala pocit, že vôkol nej sú samí predátori, ktorí sa z nej snažia spraviť obetnú gazelu pre leopardov. Ako rada by sa vymanila z prostredia, ktoré ju zväzovala celým bytím a vytváralo z nej dielo, na ktorom sa podieľal netalentovaný maliar.

Keď pohľad uprela na hromadu papierov pred sebou, tak sa necítila o nič lepšie. Pripomínali jej lezúce mravce, ktoré sa každým jej nádychom rozrástli. Silou mocou sa snažila zbaviť úzkostlivej emócie, ktorá sa jej zmocnila. Očami sa zastavila na gaštanovom stole, ktorý už stihol poznačiť zub času. Mala na ňom položené suveníry, ktoré boli pre jej živote významné a dôležité. Oprela sa o sedadlo koženého kresla a natiahla ruku k rozkošnému sloníkovi. Štíhlymi prstami prechádzala po hladkom a precízne vyrezávanom dubovom dreve. Predstavoval pre ňu špeciálny amulet, ktorý jej nosil šťastie. Už v momente, kedy ho pred rokmi videla ležať na zemi v tráve vedela, že raz bude zdobiť jej budúcnosť. Položila ho na stôl a zadívala sa na porcelánovú vílu s ligotavými rúžovými krídlami. Dostala ju od svojej kamarátky na narodeniny v deň svojich osemnástich rokov. Lívia cítila, že tá víla ju pred všetkým zlým vždy ochráni a bude i naďalej bdieť nad jej životom.

Ako tak sledovala všetky možné položené figúrky na svojom stole, zrak jej náhle padol na jednoduché fialové pero. Opatrne ho stisla v dlani a v tom momente pocítila veľký prílev energie. K tomuto predmetu sa dostala veľmi zábavným spôsobom a jej sa pri tejto predstave rozlial úsmev na perách. Spolu so svojou kolegyňou Vandou sa stavili, že očaria nápadného krásavca Erika.

Čiernovlasý urastený fešák menom Erik, patril k tým typom mužov, ktorí sa neopísateľne vryjú do mysle každej slobodnej i zadanej ženy. Obidve o ňom vedeli, že pracuje ako informatik v jednej prestížnej počítačovej firme, ktorej zakladateľkou bola jedna nemenovaná a príťažlivá Angličanka. Istý čas sa dokonca povrávalo, že obaja prepadli milostným avantúram, ktoré sa snažia udržať v súkromí. Lívia sa dodnes nedozvedela či to bola naozaj pravda, no aj keby, vôbec by ju to neprekvapilo. Erik by dokázal poblázniť každú ženu bez ohľadu na sociálne postavenie. Jeho azúrovému uhrančivému pohľadu a zmyselným perám by len máloktorá dokázala odolať. A ani ona s Vandou neboli výnimky.

V zamatovom trojuholníku (2017)

Foto: http://majopeiger.com/

Zo vzduchu na zem dopadali nepriateľské kvapky dažďa. Nad starými budovami sa temne zmrákalo. Ulica bola odetá do šedivej róby a povetrím kvílila zúfalá meluzína. Atmosféra sa niesla v melancholickom odtieni. Obyvatelia, ktorí sa v tejto chvíli stali pozorovateľmi vlastných príbehov, pripomínali stvorenia vytiahnuté zo záhrobia. Samotná existencia chutila trpko ako korenie.

Stela cítila, že niečo nie je v poriadku. Dokonca ani jej dlhoročná priateľka, sa netvárila práve najšťastnejšie. Akoby to  ani nebola, tá istá Diana, ktorá sa s ňou o takomto čase pred pár dňami smiala. To úžasné a energické dievča, ktoré každému navôkol rozdávalo pozitívnu energiu a vlievalo svetlo do života.

 V tejto chvíli, bola jej drahá Diana vernou kópiou Anny Kareniny, z diela ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstoja. Pohľad mala neprítomný ako vosková figurína a v očiach vpísaný zármutok. Stela netušila, čo to znamená, no cítila ako sa jej duše začínajú zmocňovať obavy. Napokon sa predsa len rozhodla prelomiť to ťaživé ticho, ktoré sa okolo nej obtočilo ako zákerný a mocný had.

,,Nechceš mi niečo povedať? Už päť minút mlčíš a ešte si sa ani raz neusmiala. To sa na teba vôbec nepodobá, Diana,“ vytýkala jej vážnym hlasom a zadívala sa na ňu svojimi machovo zelenými očami. Dievčina jej však venovala len prázdny pohľad a bez slov pokrútila hlavou. To Stelu dokonale rozladilo, pretože po celé roky čo sa poznali, pred sebou nemali žiadne tajomstvá a vždy boli za každých okolností k sebe úprimné. Avšak, ona nebola z cukru a mala dostatočne veľa odvahy, temperamentu a vytrvalosti na to, aby sa jej podarilo kamarátku nakoniec zlomiť. Predsa sa nevzdá tak ľahko.

V plášti cudzieho tela (2017) Podľa motívu lucidného sna

Foto: http://majopeiger.com/

Nachádzam sa v prostredí, ktoré pripomína scénu z filmového trháku. Nejaký bláznivý režisér oživil toto neznáme dielo, aby na seba upútal všeobecnú pozornosť. Smutné je, že nemá žiadnych divákov ani návštevníkov. Je to príbeh, ktorý je bez deja, mien, postáv. Alebo sa mi to všetko iba zdá a vnímam to neobjektívnymi očami? Kde sa v skutočnosti vlastne nachádzam? Nevidím svoju izbu, necítim vôňu svojho psíka a sú mi vzdialení moji najbližší. Len nedávno som si išla ľahnúť, zmorená a unavená z celého dňa, ktorý dopadol rovnako tragicky, ako v kine vysielaná dráma pre dospelých. Netuším, čo sa stalo a prečo som na tomto mieste.

Rozhliadam sa vôkol seba a snažím sa zapamätať každý detail, ktorý zachytím. Ocitla som sa v nejakom priestore, kde je dlhá chodba, na ktorej sú sedačky so šedým poťahom. Ich počet sa mi zlieva, pretože mám pocit, akoby sa ich množstvo menilo po každé, ako od nich odvrátim zrak. Trošku mi to pripomína ordináciu u obvodného lekára, pričom všetci tí ľudia sú tu preto, aby zistili svoju diagnózu.  Prečo som sa vybrala za doktorom? Veď mi nič nie je, som pomerne zdravá a svieža! Ničomu nerozumiem. To musí byť nejaké nedorozumenie. Neváham ani chvíľu a obrátim sa k neznámemu, ktorý sedí so sklonenou hlavou. Už sa ho chystám požiadať o radu, keď v tom počujem výkrik.

Dvakrát a dosť! (2017)

Foto: http://majopeiger.com/

Beáta sa s láskou pozrela na chlapčeka s blond vlasmi. Bol hlavným dôvodom, prečo jej život dával skutočne zmysel. Milovala ho viac než čokoľvek na svete. Dokázala sa na neho dívať celú večnosť. Bol to jedinečný chlapec. A ona bola šťastná, že mala možnosť byť jeho mamou. Tak veľmi sa ponášal na svojho otca. Mal rovnako belasé oči mandľové-ho tvaru a výrazné lícne kosti, ktoré dominovali jeho malej oválnej tvári. Keď jej o niečom so zanietením rozprával, tak sa často stávalo, že zdvíhal jedno obočie. Už vo svojom mladom veku bol veľký pedant a všetko si vopred plánoval. Aj to mal s jej ex manželom spoločné. Ako sa zamýšľala nad svojím synom, tak si uvedomila, že príliš veľa pozornosti venuje svojmu bývalému mužovi. Bol síce Romanov otec, ale oni dvaja si boli už prakticky takmer cudzí. Ich vzájomné súžitie bolo minulosťou a z lásky, ktorú v tom čase jeden k druhému cítili, dnes zostala už len zvädnutá kytica vo váze.

,,Mami, uvidím dnes otecka?.“ zvedavo sa opýtalo chlapča po jej boku, ktoré na ňu upriamilo svoje veľké modravé očká. ,,Mal prísť už minulú sobotu, ale nakoniec neprišiel,“ dopovedal a v jeho hlase cítila sklamanie.

Beáta uvažovala nad tým čo mu má povedať. Jeho otázka ju neprekvapovala, pretože veľmi dobre vedela, ako jej syn lipne na otcovi. Odjakživa mali spolu pekný vzťah a čím bol ich syn starší, tak tým väčšmi bol ku jednému z rodičov pripútaný. A toto privilégium získal práve Anton. A to ju úprimne trápilo, pretože hoci ich syna miloval minimálne tak ako ona, odkedy sa presťahoval ku svojej aktuálnej partnerke, nemal na Romana toľko času. Už sa nenachádzal na Slovensku, ale žil vo Francúzsku spolu aj s Camille.