 |
| Foto: http://majopeiger.com/ |
,,Mami, uvidím dnes otecka?.“
zvedavo sa opýtalo chlapča po jej boku, ktoré na ňu upriamilo svoje veľké
modravé očká. ,,Mal prísť už minulú sobotu, ale nakoniec neprišiel,“ dopovedal
a v jeho hlase cítila sklamanie.
Beáta uvažovala nad tým čo mu má
povedať. Jeho otázka ju neprekvapovala, pretože veľmi dobre vedela, ako jej syn
lipne na otcovi. Odjakživa mali spolu pekný vzťah a čím bol ich syn
starší, tak tým väčšmi bol ku jednému z rodičov pripútaný. A toto
privilégium získal práve Anton. A to ju úprimne trápilo, pretože hoci ich
syna miloval minimálne tak ako ona, odkedy sa presťahoval ku svojej aktuálnej
partnerke, nemal na Romana toľko času. Už sa nenachádzal na Slovensku, ale žil
vo Francúzsku spolu aj s Camille.
Jej najbližší rozvedenej žene
vyčítali, že na Antonovu partnerku žiarli. Vraj sa nevie zmieriť s tým, že
ju a jej syna opustil kvôli atraktívnej modelke. No jej bolo úplne jedno,
čo iní hovoria, ona predsa poznala pravdu. Nemala jej čo závidieť. Nikdy
netúžila stáť na javisku, skúšať si stoviek kabátov denne a cestovať po
celom svete. Vždy bola ženou, ktorá dávala prednosť rodinnému krbu,
s menším okruhom priateľov, vo svojom skutočnom a jedinom
domove. A chcela, aby to tak aj
ostalo. Lenže jej bývalý manžel sa cítil spútaný v byte, túžil po slobode
a po obrovskom priestore. Náhle mu ich útulný domov prišiel príliš
nepohodlný na to, aby v ňom dobrovoľne ostával a vyčítal jej, že ona
je dôvodom, prečo nemôže žiť naplno. Hoci si spoločne zariaďovali s veľkou
láskou každý i ten najmenší detail v ich trojizbovom byte, tak Anton
zatúžil po väčšom štandarde, kde sa nebude cítiť ako lapený holub. A vtedy
sa ich dovtedy stabilný vzťah začal rozpadať ako skladačky z lega
a ona nemala dosť síl, aby ho postavila odznova. Komunikovali spolu čoraz
menej, až sa prestali stretávať pri spoločných obedoch, vyhýbali sa jeden
druhému, keď prišli z práce a napokon sa celkom odcudzili. Len
zriedka jej vedel povedať niečo pekné, väčšinou jej neustále čosi vyčítal.
A možno by to takto naťahovali donekonečna, keby si nevšimla, že to má
veľmi negatívny dopad na ich vtedy päťročného syna.
Beáta sa začala zamýšľať nad ich
vzťahom už skôr, ale konečná bodka za vetou prišla vtedy, keď sa rozprávala
s učiteľkou v materskej škole, ktorá sa sťažovala na správanie jej
syna. V jedno poobedie si ju učiteľka zavolala do triedy
a porozprávala sa s ňou ako žena so ženou.
,,Ďakujem, že ste prišli. Je
vidieť, že vám záleží na vašom dieťati,“ otočila ku nej tvár a rukou si
nadvihla dioptrické okuliare, ktoré sa jej zosunuli z nosa. ,,Asi viete,
prečo som si vás dala zavolať.“
Beáta sa potichu posadila na
stoličku, položila si ruky do lona a prikývla. ,,Myslím, že áno.
V telefóne ste spomínali, že sa Romanove správanie zmenilo a začal
byť akoby duchom neprítomný.“
Učiteľka si sadla oproti nej
a položila ruky na stôl. ,,Presne o to ide. Roman patril k najpozornejším
deťom, nemal problém si čokoľvek zapamätať, dokonca prejavoval záujem
o všetko nové. Ale posledné tri týždne je v kolektíve izolovaný,
s nikým sa nechce rozprávať a začal ignorovať aj niektoré učiteľky.
Akoby sa na seba snažil upútať pozornosť, pretože doma sa mu žiadnej nedostáva,“
kriticky skonštatovala a čakala na jej vyjadrenie.
Mladá žena vedela, že sa niečo
deje, pretože syn sa začal správať inak aj doma a už necíti potrebu so
svojimi rodičmi všetko preberať Ako keby sa do seba uzavrel. Avšak ona ho
z toho viniť nemohla. Keď príde domov, bude sa musieť so svojím manželom
porozprávať, pretože ona nedopustí, aby jej syn pykal za chyby dospelých. Za
ich chyby. Ale najprv musí vysvetliť učiteľke, čo je dôvodom toho, že jej syn
sa začal zvláštne správať.
,,Viete, ja a môj manžel máme
posledný čas vo vzťahu krízu. Takmer vôbec sa nerozprávame a ak
k tomu dôjde, tak sa väčšinou vždy pohádame. Škriepime sa už aj kvôli
maličkostiam, ktoré sme predtým vôbec neriešili. A myslím si, že to súvisí
s tým, prečo sa Roman tak začal správať. Je to ešte dieťa a všetko čo
sa okolo neho deje, vníma, cíti a prežíva. Nabaľuje na seba naše problémy
a preto sa nevie sústrediť na hodinách a už sa nezapája ani do
detských aktivít s inými deťmi,“ dodala smutným hlasom a hlasno si
povzdychla. ,,Je mi to ľúto, večer sa porozprávam so svojim mužom a dáme
všetko do poriadku. Sľubujem.“
Učiteľka toho veľa nepotrebovala
dodávať. Pochopila, že mamička je uzrozumená so situáciou a je ochotná
napraviť chyby vo výchove jej syna, za ktoré nesie plnú zodpovednosť. Jej
prístup ju potešil a tak iba povedala. ,,Verím vám, že to myslíte úprimne.
Je vidieť, že ste dobrá mama a svojho syna nadovšetko ľúbite.“
Beáta precítene zašepkala. ,,Je pre
mňa všetkým.“
Učiteľka vstala od stola. ,,Vy
najlepšie viete čo je potrebné urobiť. A niekedy musíme spraviť aj
rozhodnutia, ktorých sa bojíme, ak sa jedná o budúcnosť nášho dieťaťa.“
Mamička prikývla. ,,Áno, už som nad
tým uvažovala.“
,,Ste múdra a silná žena.
Držím vám palce.“
Beáta tiež vstala. ,,Ďakujem vám.
Dnes to určite vyriešime s manželom.“
,,Veľa šťastia,“ povedala učiteľka
keď zatvárala dvere za Beátou.
,,To budem dnes potrebovať,“
zašepkala a v začala horlivo uvažovať nad tým, čo všetko povie doma
Antonovi. Musia sa porozprávať. Jej syn nebude trpieť za to, že oni si už ako
manželia nemajú čo povedať. To nikdy nedopustí.
Keď Beáta prišla konečne domov, tak
si stále nebola istá tým, ako začne. Nechcela svojho manžela nahnevať
a ani sa podieľať na ďalších zbytočných konfliktoch, ale vo vnútri cítila,
že to nemôže nechať tak. Už len kvôli ich synovi Romanovi. Musí sa zachovať
statočne a povedať mu pravdu. Ešte pred príchodom, zaniesla svojho syna ku
svojej najlepšej slobodnej kamarátke Magdaléne, ktorá sa o neho vždy
vedela vzorne postarať. Beáta ho chcela ušetriť
hádky, ktorá by mohla dnes doma nastať a tak myslela aj na zadné vrátka.
Už uplynul nejaký ten čas, ale jej manžel stále nechodil. A tak sa len
prechádzala po byte hore dole a nedokázala upokojiť svoju myseľ, ktorá sa
rozutekala na všetky smery ako splašené stádo koní. Zúfalá žena si uvedomila, že bude najlepšie, ak sa niečím
zamestná. Tak nebude mať čas stále pozerať na hodinky a vyčkávať na
manželov príchod. Najprv umyla riad, potom navarila večeru, dala špinavé veci
oprať, čisté veci vyžehlila, povysávala i umyla dlážky. Lenže Anton stále
neprichádzal. Žena si sadla do fotelky zo zamatového poťahu a siahla po
diaľkovom ovládači pred sebou. Chvíľu prepínala rôzne stanice, až napokon
znechutene vypla televízor. Cítila sa doslovne pod psa, jej manžel meškal
a ona vôbec netušila, ako tento večer dopadne. Vedela len jediné
a to, že nastal čas sa prestať skrývať za záves argumentov, ktorý jej
bráni v tom, aby sa prejavila ako skutočná žena a milujúca matka. Už
si chcela ľahnúť, keď jej zazvonil telefón. Inštinktívne po ňom siahla
a keď videla, že sa na ňom ukazuje číslo jej najlepšej priateľky, stlačila
tlačidlo ,,prijať hovor.“
,,Ahoj Magdaléna. Deje sa niečo? Je
Roman v poriadku?.“
,,Ahoj Bea,“ odpovedala žena na
druhej strane. ,,Roman je v poriadku. Akurát spolu hráme pexeso. Volám ti
preto, že si mi prišla nejaká sklesnutá. Robila som si starosti. Už prišiel
Anton domov?.“
Žena si len povzdychla. ,,Nie, ešte
sa nevrátil. Už mal byť doma, ale posledné týždne je mu ukradnuté, že zanedbáva
mňa aj svojho syna,“ odvetila so zatrpknutým hlasom a zaťala ruky
v päsť.
Magda sa súcitne ozvala. ,,Je mi to
naozaj ľúto. On vôbec netuší, akú skvelú má rodinu. Mrzí ma, že si z toho
nešťastná.“
,,Keď si predstavím, aký krásny
vzťah sme mali na začiatku. Plný pochopenia, tolerancie a ústretovosti.
Teraz je všetko iné. Ja som sa zmenila. On sa zmenil. Náš syn sa mení.
A mne je to všetko tak veľmi ľúto. Neviem, kde som spravila chybu,“ hlasno
vzdychla a prstami sa pohrávala so zlatým bavlneným vankúšom.
,,Ty si neurobila chybu. Niekedy sa
však stane, že sa tí dvaja odcudzia. Bola to tvoja prvá láska a vtedy sa
človeku všetko zdá rozprávkové. Ale keď uplynie nejaký čas, potom si už človek
uvedomí, že žiadny vzťah nie je dokonalý,“ dohovárala jej kamarátka láskavým
tónom a snažila sa ju povzbudiť.
..Dnes som bola kvôli Romanovi
v škôlke, pretože sa začal izolovať od ľudí a prestal komunikovať
s okolím. Chcem sa porozprávať s manželom, ale bojím sa, že keď budem
pred ním stáť, tak mu nedokážem povedať čo cítim. Vôbec netuší, aké pocity sa
vo mne bijú. A ak to tuší, tvári sa, že to nechce riešiť. Mám strach, že
keď mu poviem pravdu, tak tresne dvermi a ....
Magdaléna jej skočila do reči.
,,Beáta, počúvaj ma. Ty sa s Antonom musíš porozprávať, pretože ak to
neurobíš, tak sa budete trápiť všetci traja. Už sa to prejavuje na vašom
synovi. Anton musí vedieť, čo cítiš a mal by ťa vypočuť. Si predsa jeho
žena! Máš na to plné právo.“
,,Len ľahšie sa to hovorí
a ťažšie robí. Ale máš pravdu. Musíme si to vysvetliť. Ide o nás
dvoch a veľkú úlohu zohráva aj náš syn.“
Beáta chvíľu mlčala, až jej kamarátka
prerušila ticho. ,,Už sa cítiš trošku lepšie?.“
,,Áno,“ priznala úprimne
a naozaj sa cítila o niečo pokojnejšie než predtým. ,,Asi som len
potrebovala trošku povzbudiť. Ďakujem.“
,,Veď na to som tu. Od toho sú
priateľky.“
,,Tie najlepšie,“ dodala a pozrela
sa na hodiny, ktoré viseli v obývačke na popolavej stene.
,,Držím palce. Buď ku nemu úprimná.
Všetci traja si to zaslúžite.“
,,Pousilujem sa,“ sľúbila a ukončila
hovor. Už chcela vstať zo sedačky, keď si náhle všimla tieň, ktorý sa odrážal
na parketách. Očami kĺzala vyššie, cez čierne mokasíny, bavlnené tmavé
nohavice, bielu flanelovú košeľu, k pevnej brade, úzkym perám,
k rovnému nosu, belasým očiam a svetlým vlasom. Bol to Anton.
A podľa jeho prísnych pier, ktoré tvorili len tenkú čiarku pochopila, že
si vypočul polovicu rozhovoru. Jeho manželka pootvorila ústa s tým, že
niečo povie, ale on ju predbehol. ,,Zdravím ťa, Beáta. Čo také mi chceš
povedať?.“
Beáta sa pozerala na svojho muža,
ktorý si prisadol ku nej. Potom, ako prišiel sa iba pozdravili a on sa jej
opýtal, čo sa s ním chystá preberať. Ani nečakal na jej odpoveď
a vybral sa do kuchyne. Keď sa vrátil, tak si sadol oproti nej do fotelky
a priniesol si so sebou kávu. Jeho manželka na neho upierala pohľad, ale
nevedela z jeho tvári nič vyčítať. Anton bol známy tým, že málokedy
prejavoval svoje emócie. Nebol to typ muža, ktorý vyznával žene nehynúcu lásku
a už vôbec ju nezaplavoval komplimentmi. Také niečo zažívala pri ňom na
samom začiatku ich vzťahu, ale aj to iba v obmedzenej miere. Boli len
zriedkavé situácie, kedy jej povedal niečo také, čo túžila počuť. Väčšinou sa
správal rezignovane, chladne a emocionálne vyrovnane. No to, čo nedokázal
naplno prejaviť svojej žene, dával priehrštím ich synovi. A to jej stačilo
k tomu, aby uverila, že je to ten pravý. Časom si zvykla, že nie je tak
komunikatívny a veľa vecí nedáva úplne najavo. Aj teraz sedel pokojne,
tajomne až nenútene. Jeho žena zbierala odvahu a horúčkovito premýšľala
nad tým, ako začne. Nakoniec sa rozhodla pre úprimnosť. A hoci cítila, že
jej v hrdle navrela hrča veľkosti slivky, donútila sa rozviazať svoj
jazyk. Lenže začala úplne inak, ako pôvodne chcela.
,,Mal si v práci dobrý deň?.“
Manžel sa natiahol rukou po cukorničke a obrátil ju smerom dole, aby si mohol nasypať do kávy hnedý
cukor. ,,Ako sa to vezme. Ale bol celkom dobrý.“
Beáta prikývla a hneď na to sa
zvedavo opýtala. ,,A po práci si čo porábal?.“
Muž sa zatváril, akoby takú otázku
nečakal a chvíľu držal cukorničku nad šálkou, akoby uvažoval či má
pokračovať. ,,Dnes som iba pracoval. Zostal som v práci dlhšie.“
Jeho žena sa v duchu kárala za
trúfalosť, ale niečo jej hovorilo, aby bola odvážnejšia a zistila toho čo
najviac.
,,Niečo sa u teba zmenilo, čo
sa týka práce?“
Manžel si pravou rukou zamiešal
lyžičkou malé espresso a odpovedal. ,,Nijak zvlášť. Len som mal veľa
roboty.“
Beáta prikývla a odvážila sa
nadviazať na tému, o ktorej sa s ním chcela porozprávať.
,,Potrebovala by som sa s tebou o niečom porozprávať. Je to dôležité.
Týka sa to nášho syna.“
Zatiaľ čo doteraz ani raz špeciálne
neprejavil záujem, aby čo len zodvihol hlavu, tak pri zmienke o ich synovi
sa prestal všetkému venovať a venoval jej uprený zrak. ,,Stalo sa niečo
Romanovi?.“
Beátu pichlo pri srdci, keď zazrela
jeho vyčítavý pohľad, ale snažila sa zachovať chladnú hlavu a pokračovala.
,,V podstate áno. Bývaš málokedy doma, už spolu nie sme ako rodina. Dosť sme sa
za posledné týždne hádali. Už spolu nefungujeme ....,“ na chvíľu sa
začervenala, ale potom dokončila myšlienku. ,,ako pár tak ako predtým
a začalo sa to podpisovať na jeho psychike. Dnes som bola kvôli tomu
v škôlke za jeho učiteľkou.“
Anton sa tváril, že ju pozorne
počúva, no keď sa ozval, tak jej bolo jasné, že si z jej slov nič nerobil.
Ak ju vôbec bral vážne. ,,A čo navrhuješ? Rozvod?.“
Jeho žena zarazene zažmurkala,
pretože dúfala, že tomuto slovu sa im podarí vyhnúť. Vôbec nečakala, že ho
spomenie on ako prvý a to na začiatku ich debaty. Hoci jej to prišlo ľúto
a v duchu začala panikáriť, navonok sa tvárila odvážne. ,,To nie. Len
som si myslela, že by sme mali zohľadniť to, ako sa k sebe správame pred
našim synom, pretože je vo veku, kedy všetko vníma a má to na neho negatívny
vplyv.“
Anton uchopil rukou malú
porcelánovú šálku s kvietkovaným motívom a s úsmevom dodal.
,,Beáta, ty si bola vždy citlivá žena. Všetko si príliš prežívala, robila si
z komára somára a zveličovala si. Aj teraz o nič nejde. Náš syn
dospieva, hádam nečakáš, že sa bude celý život hrať s autíčkami
a pozerať večerníček. Nič vážne za tým nehľadaj.“
Beátu mužova reakcia prekvapila.
Tváril sa ako keby sa jednalo o termín stretávky na pijacké posedenie. Tu
predsa išlo o ich syna, preboha! Od prekvapenia sa postavila v celej
svojej meter šesťdesiat osem centimetrovej výške a založila si ruky vbok.
,,Ty mi nerozumieš. Ide o nášho syna. Má v škôlke problémy, lebo doma
necíti dostatok zázemia, istoty, podpory a lásky. A ja nechcem, aby
náš syn pykal za naše chyby.“
Anton si z kávy trochu odpil
a krátko na ňu pozrel. ,,Preháňaš ako vždy. Kde je vlastne teraz?.“
Beáta si nervózne zahryzla do pery.
Vôbec netušila, ako bude reagovať. On predsa Magdalénu nikdy nemal dvakrát
v láske. A úprimne, ani ona jeho nezbožňovala.
,,Je u Magdy.“
Anton bol doteraz pokojný ako jogín
pri meditácií, no tento fakt ho rozhneval tak, až razom opadla jeho vyrovnaná
fasáda a prejavila sa prirodzená dominantná nátura. Tresol šálkou
o stôl a vstal.
,,Ty si ho dala tej strašnej
ženskej, ktorá nie je schopná si nájsť roky chlapa?,“ zaburácal až sa steny
otriasali od jeho kriku.
Beáta sa urazene zatvárila
a založila si ruky pod prsia. ,,Je to moja priateľka. Chcela, aby sme sa
normálne porozprávali a aby nás nikto nerušil. Myslela to v dobrom.“
Anton len mávol rukou
a zrúkol. ,,No samozrejme! Veď ma to mohlo napadnúť, že za týmito
múdrosťami stojí ona. A čo také ti ešte povedala? Nebodaj, že sa máme
rozviesť?.“
Jeho žena sa na neho
s výčitkou pozrela. ,,To si o mne myslíš? Ja sa neriadim rečami
iných. Ja som bola tá, čo sa chcela porozprávať. Magdaléna s tým nijako
nesúvisí. Síce sme sa spolu rozprávali, ale ja som už predtým bola rozhodnutá.“
,,To ti tak verím,“ vysmial ju
manžel a chystal sa odísť.
,,Počkaj,“ zaúpela jeho žena
a postavila sa mu do cesty. Hoci ju prevyšoval o dobre dve hlavy, tak
sa nenechala odbiť. ,,Čo teraz s nami dvoma bude? Náš vzťah ochladol, sme
si takmer cudzí. Už sa mi vôbec s ničím nespovedáš. Rada by som vedela, čo
naozaj ku mne cítiš.“
Anton sa na ňu chvíľu pozeral, ako
keby nevedel, čo jej má odpovedať. No potom sa iba hlasno zasmial
a položil jej ruky na ramená. ,,Preboha, Beáta. Kedy dospeješ? Stále chceš
po mne, aby som ti hovoril, že k tebe niečo cítim. Myslel som, že ťa to
jedného dňa prejde.“
Jeho žena zostala zarazená. Robil
si z nej posmech. Pozeral sa jej do očí a očividne si z nej
strieľal. Považoval ju za hlupaňu. Bolo to na ňom vidieť. A toto poznanie
bolelo. Veľmi ju to ranilo ako človeka, ako ženu, ako matku a aj ako
manželku. Miluje ju ešte vôbec? A miloval niekedy?
,,Anton, ty si mi za posledný čas
nepovedal poriadne ani jedno pekné slovo. Z práce sa vraciaš oveľa neskôr,
než predtým. Ak ideš mimo Slovenska, tak mi to ani nepovieš. Už spolu nechodíme
na spoločné obedy, zaspávame vedľa seba ako cudzinci. Už sa takmer nerozprávame.
Tak mi nehovor, že sa nič nedeje a všetko je v poriadku.“
Manžel zvesil ruky z jej
pliec. ,,Beáta, žijeme spolu päť rokov. Snáď si nemyslíš, že to medzi nami bude
ako na začiatku? To ti mám kupovať kytice, dávať bomboniéry so srdiečkami
a nechávať na stole zamilované odkazy?.“
Nie!,“ skríkla tak silno, až samú
seba prekvapila. Ale hovorila z nej zúfalá, ranená a bezradná žena,
ktorá sa stala obeťou len nejakého omylu, kedy po piatich rokoch manželstva
zisťuje, že svojho muža vlastne nepozná.
,,Chcem, aby si so mnou trávil čas
aspoň tak ako predtým, venoval sa nášmu synovi, ktorého poriadne ani nevidíš
a nevyhováral sa na služobné cesty vždy, keď sa domov nevrátiš aj niekoľko
dní!.“
Anton sa zatváril tak, akoby ho
pobavil manželkin výstup. Bez problémov ju obišiel so slovami. ,,Si len
hysterická. Nič také sa nedeje.“
Beáta dupla nohou ako nahnevaná
stredoškoláčka pred nečakanou písomkou z chémie a zvolala. ,, Áno, deje! Vôbec nie si doma. Ja
a môj syn ťa potrebujeme! Už ti na nás nezáleží? Už nás nemiluješ?.“ Jeho
žena vedela, že použila nesprávny ťah, ktorý pôsobil detinsky, nevyspelo
a zbabelo. Vôbec sa však neovládala, pretože cítila obrovskú beznádej.
A ženy, ktoré sa cítia beznádejne, sa niekedy správajú aj hystericky,
nerozvážne a výbušne.
Anton sa ku nej otočil tvárou
v tvár. ,,Toto čo robíš, je dosť že nevyzreté. Citovo ma vydierať skrz
nášho syna. Samozrejme, že svojho syna milujem! Je pre mňa všetkým! Je to môj
syn!“, zreval.
,,A ja som tvoja žena!,“ zakričala
tak, až samú seba prekvapila, že sa vie tak rozvášniť. Vždy pôsobila poslušne,
ticho, mierumilovne. Ani sama netušila, že má v sebe toľko zápalu, ohňa
a odvahy.
,,Tak sa tak láskavo správaj
a nie ako malé dieťa!.“
Beáta sa odmietala vzdať
a pokračovala vo svojom výstupe. ,,My máme vážny problém a ty ma
vôbec nepočúvaš! Keby si ma miloval, tak by si počúval čo ti hovorím. Ale
nepočúvaš ma. A je ti jedno, čo cítim!“
Jej manžel sa po jej slovách ku nej
pomaly približoval. Jeho kroky pripomínali leva, ktorý sa zakráda
k antilope na Savane. Beáta pomaly cúvala dozadu. Keď sa opäť ozval, jeho
slová ju doslova zdrvili.
,,Nie, Beáta. My nemáme problém. Ty
si ten problém, ktorý máš sama so sebou. Keď som si ťa bral, tak si bola
normálna žena, ktorá neriešila takéto malichernosti. Ale čím si staršia, tým si
neznesiteľnejšia a máš pocit, že len ty máš pravdu. Hovoríš, že nie som
doma? A čo ma tu drží? Hysterická ženská, ktorá mi každý deň robí zo
života peklo.“ Anton sa vôbec nesnažil brať na svoju ženu ohľad a bez
výčitiek prebodával jej srdce niekoľkými ostrými šípmi naraz. Avšak jeho
monológ ešte pokračoval. ,,A či ťa milujem? Skôr si polož otázku. Dokážeš
milovať samú seba?.“ Potom ako jej to všetko vykričal sa díval do jej veľkých
sivých očí. Do očí ženy, ktorá ho tak veľmi celé roky ľúbila. Do tých očí,
ktoré vídal, keď sa narodil ich syn Roman. Do očí svojej manželky, ktorá
s ním prežila niekoľko jedinečných rokov. A napriek tomu mu vôbec
nezáležalo na tom, ako jej ublížil a čo za sebou zanechal. Dlhými krokmi
kráčal ku dverám obývačky, ktorá viedla na chodbu. ,,Na nejaký čas odchádzam
preč. Chcel som ti to povedať, ale nedostal som sa k slovu. Cestujem do
Francúzska. Pracovne. Neviem ako dlho sa zdržím. Pozdrav odo mňa Romana.“
Beáta sa dívala ako muž jej života
opúšťa ich spoločný priestor a rozhodla sa ho zastaviť. Chytila ju panika.
Odchádza navždy? A čo bude teraz s ich vzťahom? Nemôže predsa za
týchto okolností len tak odísť! Do Francúzska? Preboha! Musí niečo urobiť!
Rozbehla sa za ním ako malé dievčatko, ktoré vidí prvýkrát v zoologickej
záhrade medveďa. Keď videla jeho rozhodný pohľad na chvíľu zmeravela. Stál na
chodbe a obúval si topánky. Vedľa neho ležal malý čierny kufrík.
A kúsok vedľa boli dve batožiny. A vtedy ju to napadlo! On už bol
rozhodnutý odísť! Iba hľadal zámienku, aby mohol odísť bez výčitiek! Čakal na
to, kým mu ona sama dá dôvod k odchodu! A presne takto sa ho to aj
opýtala. Pokojne, bez emócií, chladne ako ľad na vrchu kokteilu.
,,Ty si bol rozhodnutý odísť už
pred príchodom domov. Iba si hľadal dôvod, aby si mohol odísť ako obeť.
A aby som ja bola tá, čo ťa vyhnala. A aby si to isté mohol povedať
nášmu synovi. Že som ho pripravila o otca.“
Anton si obliekal sako a iba
mlčal. Potom vzal do ruky malý kufrík a otočil sa ku nej.
,,Myslieť si to môžeš. Ale to na
veci nemení, že svojho syna mám rád a záleží mi na ňom.“
Beáta cítila ako sa jej slzy derú
do očí. Márne ich potláčala. Po chvíli začali tiecť voľne po jej okrúhlej tvári
ako malé perly z náhrdelníku. Potiahla nosom a v tom momente
bolo jedno, ako hlúpo to vyzerá. ,,A na mne? Záleží ti na mne?.“
Anton jej otázku odignoroval bez
povšimnutia. Vzal do ruky batožiny, otočil sa ešte raz ku nej a dal jej
pusu na čelo. ,,Zbohom Beáta. A snáď raz nájdeš, to čo hľadáš.“
Žena pri dotyku jeho perí zavrela
oči. Vedela, že je to naposledy čo ho vidí v spoločnom priestore. Cítila,
že už nebudú rodina. Bude kráčať životom bez neho. A jej syn príde
o otca. A jej srdce? Beáta ho chcela zastaviť, túžila, aby sa vrátil,
aj keď jej ublížil, ale on kráčal ku výťahu a ani raz sa nezastavil.
Dokonca mu na očiach videla, že je rád, že už ju nebude musieť vídať. Bola tak
paralyzovaná, že sa nevedela ani pohnúť. Jej životná láska a otec jej syna
sa od nej vzďaľoval ako maják od súši a ona s tým nedokázala nič
spraviť. Prišla o neho už navždy. Zronene zvesila hlavu, oprela sa
o zárubňu bytových dverí a ešte dlho po jeho odchode presviedčala
samú seba, že to bol len zlý sen z ktorého sa čoskoro zobudí.
Roman vedľa nej stál a čakal
na jej odpoveď. Beáta premýšľala nad tým, ako dlho sa nechala ponoriť do zálivu
spomienok. Cítila, že určité veci z minulosti sa jej stále držia
a ona nedokáže rozumne uvažovať. Predsa len pri predstave, že už nie sú
rodina sa jej srdce zovieralo stále novou bolesťou. Už sú to dva roky, odkedy
sa rozviedla s Antonom. No napriek tomu sa jej ešte úplne na neho
nepodarilo zabudnúť. Vedela, že by už mala minulosť hodiť za hlavu, ale zatiaľ
ju to stále trápilo. Jej manžel s nimi už nie je a jej syn ho stále vyhľadáva. A ona ešte neprišla na to, ako šetrne povedať svojmu
sedemročnému synovi, že ich otec žije život s niekým iným. Roman vedel len
o tom, že spolu nežijú, zatiaľ mu nedokázala povedať, že dal prednosť inej
žene.
,,Neviem, či ho dnes uvidíš
miláčik. Otecko má veľa práce v robote. Nedávno ho povýšili a tak
venuje svojej robote maximum času,“ zaklamala a verila, že jej to najvyšší
odpustí. Nemala to srdce povedať svojmu malému synovi, že ich otec sa na nich
vykašľal kvôli prestížnej modelke z Francúzska a všetku ich budúcnosť
zahodil pri pohľade na odhalené telo z titulnej stránky časopisov. Keď videla jeho nešťastný výraz tak dodala
s úsmevom. ,,Ale otecko sa už na teba určite veľmi teší a čoskoro sa
znova uvidíte. Vieš predsa, že ťa veľmi miluje,“ povedala a postrapatila
ho rukou po plavých vláskoch.
,,Áno, otecko ma miluje. Ale teba
tiež miluje, mami?.“ uprel na ňu oči belasej farby, akú mal aj jeho otec
a roztvoril ich dokorán. Beáta vedela, že mu nemôže povedať celú pravdu
a rozhodla sa pre kompromis. ,,Verím, že aj mňa otecko veľmi rád uvidí.“
Jej syn jej venoval jeden
z najkrajších úsmevov. ,,A keď si budem silno priať, tak sa otecko ku nám
vráti?.“
Beáta sa na svojho syna milo
usmiala. ,,Želaj si to a uvidíš čo sa stane.“
Chlapec sa po jej slovách rozžiaril
ako malé slniečko a chytil mamu za ruku. ,,Tak poďme mami domov. Možno tam
už otecko na nás čaká.“
Žena dojato prikývla, potlačila
slzy a vzala syna za malú rúčku. ,,To by bolo krásne.“
Z nich dvoch bola jediná,
ktorá vedela, aká je pravda. Hoci svojmu synovi povedala, že je možné, aby raz
tvorili znova rodinu, dobre vedela, že sa to nestane. Už nikdy z nich
rodina nebude. Keď sa vrátia domov, tak nájdu prázdny byt. Žiadna milujúca
náruč, žiadne láskavé slová a žiadna rodinná atmosféra tam na nich nečaká. Ich
byt bude vyzerať tak isto, ako predtým než z neho odišli a bude
rovnako prázdny. Lenže napriek všetkému bude vždy dôvod k tomu, aby sa do
neho vracala s úsmevom. Hoci jej to s manželom nevyšlo, dal jej
niečo, čo sa nedá len tak kúpiť. Má syna, ktorý je skvelý, úžasný a ona ho
nadovšetko miluje. Ľúbi svojho syna a všetko čo ho obklopuje.
A pokiaľ je s ním, má dôvod byť šťastná. Ona nie je sama! Má svojho
syna! A jej syn má ju. A hoci už nie sú trojčlenná rodina, ostali
dvaja. Ona a jej syn. Dôvod, pre
ktorý sa oplatí žiť a každé ráno ďakovať za každé otvorenie očí.
Jej syn je pre ňu všetkým.
Jej syn je jej život.
A život je krásny, lebo on je
jeho súčasťou.
Bok po boku s úsmevom na tvári
kráčali vedľa seba s vedomím, že už ich nič na svete nerozdelí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára