Exhibícia márnosti (2020)

Zdroj: net 

Hľa, otvorme oči,

pravde zočí voči,

drží nás v moci,

keď s nami točí.

Prízrak útočí,

skrytý v úbočí,

kvapkou rozkoší,

každého zotročí.

Krutosťou spúta,

zvrátene do kúta,

hriechom opantá,

odetý do zlata.

Škrek tmou blúdi,

obnaží chabé údy,

vypustí stony,

kým egu pohoní.

Spálená cesta (2020) na tému: Duša, očista, svieca v dušičkovom novembrovom čísle časopisu Abdon

Duša dievčaťa bola plná veľkých dier a škrabancov. Jej guľatý tvar lemoval hrubý čierny pás ako sadza. Chvíľu bola celkom pokojná, no odrazu sa začala krútiť a nedalo sa ju zastaviť. Otáčky nehmotnej schránky boli divoké, prudké a nebezpečné. Chcela si ju zblízka prezrieť, ale duša sa strácala medzi oparmi až celkom zmizla z obzoru. Pätnásťročná Rebeka si presne tak predstavovala svoje vnútro obalené kožou. Cítila sa medzi ľuďmi ako biedny červ, ktorý túži len po tom, aby ho niekto konečne zašliapol. K depresívnym stavom mala hneď niekoľko dôvodov. 

Šťastie na hrane (2020) na tému Čo ťa nezabije, to ťa posilní v novembrovom vydaní časopisu Abdon

Čo ťa nezabije, to ťa posilní! Mladá referentka za stolom upierala zrak na titulnú stránku. Tučný nadpis na nej svietil modrou farbou, až ho nebolo možné prehliadnuť. Predtým časopis párkrát prelistovala, ale na článok ani raz nenarazila. O to viac ju zaujal, pretože jeho názov presne vystihol ako sa cítila. Na malú chvíľu uverila, že by dokázal utíšiť bolesť v jej srdci mávnutím čarovného prútika. Zlatica neprechádzala práve najšťastnejším obdobím svojho života. Okrem toho, že si našla pokojnú a slušne platenú prácu, ťažili ju osobné problémy. Jedným z nich bol aj rozvod, ku ktorému sa odhodlala po piatich rokoch manželstva. Sympatický rovesník Albert bol chlapec zo susednej dediny, s ktorým sa stretávala v partii a na zábave. Hoci sa jej nikdy predtým nepáčil, nečakane to medzi nimi zaiskrilo na narodeninovej oslave ich dobrej kamarátky. Aj keď sa najprv tomu obaja bránili, alkohol im nabúral plány a oni sa spolu pomilovali. Pre oboch to bolo po prvý raz, no ich ľúbostná avantúra neskončila bez následkov. Keď sa to jej náboženskí založení rodičia dozvedeli, rozhodli sa k tomu pristúpiť radikálne. Mladých milencov proti ich vôli donútili, aby sa vzali, no mali podmienku. Dokým na dospievajúcom dievčati nebude vidieť jej stav, musia to ututlať  v tajnosti. Lenže netrvalo dlho a chýry o jej tehotenstve sa dostali každému do uší a odrazu o tom vedela celá dedina. Dedinčania si potrpeli na dobrých mravoch a tak si Zlatica čoskoro vyslúžila prezývku nemravnice. Dokonca aj ľudia, ktorí ju mali radi na ňu ukazovali verejne prstom. Ani po narodení jej syna Dominika sa ich prístup nezmenil a okolité reči sa ešte viac nafúkli. Keďže nechcela, aby vyrastal v nepriateľskom prostredí, všetci traja sa presťahovali do hlavného mesta. Ich spoločné šťastie nemalo dlhú budúcnosť, pretože aj napriek snahe udržať ich manželstvo sa s Albertom rozhodli, že sa rozvedú. 

Časom všetko prebolí (2020) na tému Zub v októbrovom vydaní časopisu Abdon

,,Zub, ach ten zub”, pomyslela si Olívia, keď odchádzala z ambulancie. Zubár ju celý čas ubezpečoval, že nejde o hlboký kaz. Napriek tomu ju sánka bolela ako čert a ledva si ju cítila. Ako keby to nestačilo, ráno si takmer vytkla členok. Opakovane si hovorila, že oželie vysoké topánky, lenže neodolala. Lodičky s leoparďou potlačou boli pre ňu veľkým pokušením. Milovala dámsku obuv a vlastnila všelijaké páry od výmyslu sveta. Nemala ani stosedemdesiat centimetrov a jej útla postava si mohla taký luxus dovoliť. S rukou tisnúcou na líce sa dotackala až na električkovú zástavku. Prekvapilo ju, že je takmer vyľudnená, čo sa nestávalo často. V tom si pod strieškou všimla na papieri oznam červeným písmom. Električková trať bola pozastavená kvôli rekonštrukcii podzemnej komunikácii. Olívia si len ťažko povzdychla a v kabelke zašmátrala rukou. Snažila sa z nej vyloviť mobil, ale bol na jej samom dne. Takmer sa jej to podarilo, no vyrušili ju prichádzajúce kroky. 

V zálive poznania (2020)

Skrúšene pocity,
ma sprevádzajú,
ako vánok odviaty,
kúsok tajného háju.

Hľadím na okolie,
cez závoj šedivý,
či niekto odpovie,
skrz svet trúchlivý.

Tvoria ho postavy,
všetko ich zlostí,
niekto z nich postaví,
otrokárske mosty.

Každý túži diktovať,
pokoriť staré časy,
stvoriť nový unikát,
plameň už neuhasí.

Doba býva chladivá,
reze ako povrazy,
chyba jej kus paliva,
oheň cez lad prerazí.

Ako divná stvora,
občas si pripadám,
dívam sa zhora,
na čierny tulipán.

Nikto mi nebráni,
schádzať údolím,
až do membrány,
kde viac pochopím.

Spi sladko (2020) na tému Gratulácie neprijímam v septembrovom vydaní časopisu Abdon

Foto: Lucy Photography (Fcb) 

Už žiadne gratulácie neprijímam, pomyslela si Milica, keď pozrela na ozdobnú škatuľu. S tým čo sa ukrývalo v jej vnútri, ju spájali nostalgické spomienky. Plyšový vankúš v tvare srdca dostala od svojho bývalého frajera. So športovo založeným Milanom chodila vyše roka. V tom období sa presviedčala, že konečne našla toho pravého. Pomerne rýchlo sa k nemu nasťahovala a stala sa súčasťou jeho domácnosti. Až v jedno dopoludnie sa Milan rozhodol, že ju z bytu vyhostí, pobalil jej veci a kufor nechal na chodbe. Jediné, čo jej k tomu povedal bolo, že už k nej nič necíti a rád by bol chvíľu sám. O niekoľko týždňov neskôr sa dozvedela, že sa dal dokopy s jej sexy susedom, ktorý po ňom už predtým pokukával. Dlho trvalo, kým sa z toho spamätala. Najprv bola tak zúfalá, že počas rozchodu výrazne pribrala, vykašľala sa na cvičenie a pretrhla spojenie so svojimi priateľmi.

Neviem sa nájsť (2020)

Smútok srdcu hrá,
čierny orchestrál,
život je len hra,
osud ju potrestal.

Za clonu hviezd,
dušu odložím,
a skúsim niesť,
ťarchu batožín.

Z pier anjela,
šepot vyšiel,
viera zbabelá,
počula výstrel.

Spanilá múza,
zúfalo vzlyká,
nádej prebúdza,
pamätníka

Končiny slávy,
horia ako fakľa,
temno zdraví,
vízia praskla.

Aj bez krídiel,
odletím v dial,
plán nevyšiel,
život ma stal.

Zraz príšer (2020)

Ako prelud,
vykročíš,
pod maskou,
skrývaš myš.

Lásku sudičke,
odovzdáš,
bez námietok,
a mnohých fráz.

Farby dúhy
si raz zrel,
namaľuj mi,
svetadiel.

Ohnivosť,
lenivo ihrá,
nad mrakom,
slnko vyhrá.

Vôňa kvetu,
nás zvádza,
a napokon,
zaplaví hrádza.

Nesmieš ľúbiť,
krvavú dámu,
na zámku,
nechaj ju samu.

Až ustane,
oceán ticha,
v hlbinách,
utonie pýcha.

S poslaním,
neistým,
nakoniec,
svet očistím.

V zajatí pocitov (2020)

Vonku prší znova,
slnko už zapadlo,
stratím opäť slova,
objíme ma chápadlo.

Cez okno pozerám,
počas cestovania,
bránim sa ozvenám,
na duši ma rania.

Kráčam cez ľudí,
tajne ich sledujem,
ich svet ma nudí,
cítim každý vnem.

Navonok rovnaká,
presne ako oni,
v srdci len otázka,
odbijú už zvony?

Pokúša ma vŕba,
už dávno mŕtva,
zostávam hrdá
ako morská kotva.

Nevoľno ma mori,
ako bludná stvora,
ako záliv v mori,
keď hľadím zhora.

Toľko pocitov,
vo mne vola,
s dušou rozbitou,
ocitám sa holá.

Až vstúpi temno,
celú ma zahalí,
vykročím slepo,
ďaleko do diali.

Svet bez opony (2020) cestou z práce

Otrokom prianí,

ostávam naveky,

systém praveky,

vyrýva rany.

Známy zdraví,

iba pošepky,

bez nálepky,

ďalej sa baví.

Kruh otočím,

zas a zas,

ako Fantomas,

dávam prím.

V tmavej kaluži,

prsteň žiari,

v dotyku jari,

jas ho umlčí.

Krušné hromy,

včely opijú,

prepadnú ópiu,

dokým nezahrmí.

Ranný lejak,

vodu zmení,

v prameni,

nevdojak.

Hlasný plač,

nezastavím,

pierkom pávím,

už nikdy viac.

Mesačný svit 2020 (I.,II.,III.,IV.)

I.                     

Petronela bola nervóznejšia, než kedykoľvek predtým. O pár mesiacov dovŕši devätnásť rokov, ale ešte nikdy nezažila ozajstné rande. Všetky jej spolužiačky zo strednej školy vedia ako chutia prvé lásky, bozky a objatia. Ona však patrila k tým, ktoré knihu o zakázanom ovocí držali ďaleko od seba. Bola to však skutočne jej premiéra? Tichý hlások v hlave sa jej neustále prihováral, že klame samú seba. Veď zoznámenie so sebavedomým Filipom, ktorý bol športovo založený by sa dalo poľahky nazvať prvým stretnutím s chlapcom. Avšak na to zvláštne zblíženie sa snažila usilovne zabudnúť. Pripomínalo jej to prvú báseň, ktorú napísala na papier, lenže  bola tak strašná, že ju okamžite pokrčila a hodila do koša. Presne tak sa cítila, keď sa zoznámila s chlapcom, ktorého podmanivo modré oči okúzlili jej osamelé srdce. Stalo sa to celkom nečakane, keď jej jedného rána pípla správa.

V zovretí utopie (2020) cestou do práce

Všade, kde zriem,
len samy bordel,
anjel neba zomrel,
s ním jeho totém.

Svet je naopak,
a ľudia si kopú,
karmu do hrobu,
a strácajú zrak.

Čin čoraz horší,
do dejín píše,
v každej ríše,
sám syn Boží.

Stale chybujú,
žijú konzumne,
a v bontóne,
chovajú zmiju.

Všetky slová,
kantria vedome,
a na prelome,
zhynú znova.

Pomoci im niet,
boja sa letu,
prísahu svätú,
nechajú zhorieť.

Ideály pochybné
aj ich skutky,
koniec prudký,
nakoniec postihne.

Foto a text: autorka

Pozér cnosti (2020) cestou do práce

Život nechuti,

ako medovina,

hlavu stína,

časťou pachutí.

V tele krikľúňa,

stále breše,

vo vrese,

sa chichúňa.

Takmer denne,

len mizéria,

ďalej opíja,

zasa na dne.

Už ako mladý,

bol za kreténa,

škola šialená,

dielom vady.

Oveľa neskôr,

sa to nemení,

srdce v remeni,

nemá priestor.

Svet prekonať,

je riadny úlet,

tak radšej uleť,

alebo buď kat.

Diabolska krása (cestou do práce)

Súžim sa vidinou,
stále tou istou,
a chvíľou hmlistou,
zároveň mámivou.

Odmietam čakať,
na svoju bohyňu,
kým roky uplynú,
na jej návrat.

Cez Atlantik šíry,
sa prebrodím,
v náručí meluzin,
pokorim víry.

Zvediem nebo,
a hviezdy tiež,
ved ty vieš,
že idem slepo.

Do podzemia,
vstúpim rad,
a zborím hrad,
ak ma odmenia.

Pod prisahou,
ze mi ukážu,
záblesk úžasu,
farebnou.

A čas vratia,
na koľaje,
tak pomalé,
na objatia.

Foto a text: pb

V zátiší hriechu (2020) cestou z práce

Mnoho veci,

ma dosť súži,

ako na súši,

žijeme všetci.

Čoraz väčšmi,

zvádzam vojnu,

myseľ nepokojnu,

trýznim mečmi.

Zem narieka,

v ničivej triaške,

a boje ťažké,

menia človeka.

Tajný väzeň,

na kríži blčí,

iba rev vlčí,

prejde cezeň.

Často deptá,

dušu boľavú,

necíti úľavu,

je ako skepta.

Vietor spúta,

ľudskú nádej,

keď ide ďalej,

zostáva pustá.

A mňa zdraví

pravý zmysel,

ktorý visel,

na chotári.

Zatienená (2020) cestou do práce

Z matkinho lona,
dievčina skrytá,
svetlo sa pýta,
ci plače znova.

Nikto netuší,
kým je vlastne,
či žije šťastne,
či bôl má na duši.

Nežne sa zahľadi,
na svet okolo,
všade je olovo,
a čudné nápady.

Občas býva drzá,
keď ju nechápu,
majú za pochabú,
steká ďalšia slza.

Túži po planéte,
kde srdce neťaži,
mocná sila závaží,
a zlo je zavreté.

Tajomný príliv (2020) na tému Party publikované v časopise Abdon v letnom špeciáli (9/2020)

Rodičia s dvoma deťmi sa viezli futuristickým vozidlom a pred sebou mali vyše desaťhodinovú cestu. Najväčšie problémy robila ich synovi Krištofovi. Zatiaľ, čo jeho mladšia sestra Lily sedela v tichosti v aute, chlapec sa stále mrvil a obťažoval ostatných príslušníkov. 

,,Neviem či tú cestu vydržím,“ zvolal podráždeným hlasom a prstami sa pohrával s gombíkmi na karovanej košele. Jednou nohou unudene kopal do predného sedadla, kde sedela jeho mama. 

Ako aj obvykle tolerovala jeho správanie, čo sa nepáčilo jej manželovi. ,,Správaj sa ako človek a nekop do toho sedadla,“ zvýšil hlas za volantom. ,,Nie si žiadne batoľa, aby si nezvládol cestu autom,“ ponosoval sa.

Krištof sa po napomenutí na chvíľu upokojil. Neprešlo však ani pár minút a už si našiel ďalšiu zábavku. Z vrecka vytiahol nálepky postáv z komiksov a začal nimi olepovať dvere auta.

Drzá uličnica (2020)

Foto: net 

Mobil besno vyzváňa,

prišla piata správa, 

očarila ma drzaňa, 

ťažko sa mi spáva. 

Patrí vždy k elite,

je neustále šik,

okamihy prežité, 

nevezme jej nik. 

Ledva ma zbadá,

díva sa inam,

ku kvetinám, 

ktoré má rada. 

S každým sa baví,

nemá neprajníka, 

čas jej netiká, 

ľúbi zábavy. 

Má iba šestnásť,

a smelý pohľad,

hádam už stokrát, 

ma chcela prekliať. 

Prídem jej trápny, 

po mojom liste, 

už je viac isté,

sme iba známi. 

Dala mi košom, 

po každý raz, 

v srdci mám kaz, 

skríkla len zbohom. 

Chuligán (2020) cestou do práce

Foto: autorka 

Stále to isté,
z každej strany,
život hraný,
a dni hmlisté,

v duši hriešnika,
roky som žil,
a zrádný rýľ,
do tela preniká,

túžim po zmene,
už tak dávno,
obídem bahno,
vznešene,

až nastane deň,
kedy unesiem,
ťaživý sen,
bez lekien,

pokorím pýchu,
chvejúce dlane,
a srdce prajné,
vstúpia potichu,

až pochopím,
šedivé tiene,
v cudzom mene,
týmto obdobím.

Foto a text: autor

Na rázcestí (2020) cestou do práce

Foto: autorka 

Občas k nebu stúpam,
s dušou meňavou,
neverím múzam,
s bielou zástavou,

Svetu sa stránim,
nažívam v ulite,
so zrakom laním,
v srdci sny ubité,

Ako osamelý vlk,
kráčam údolím,
je mi už fuk,
koho tým pobúrim.

Celý život plávam,
sám za seba,
odolám dámam,
tie mi netreba,

Až nadíde deň,
ktorý ma uchváti,
viac neuniknem,
a povolím opraty.

Foto a text: autor

V bezodne besnenia (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Na chladnej terase,
ľudia pijú krv,
a nikdy prv,
oči nemali belasé,

Lesknúce túžbou,
sledujú dianie,
skuvíňanie,
s chuťou vlčou,

Krútiace do rytmu,
nahé telá,
až zvesela,
odrazu stíchnu,

Klesajú k zemi,
vydesené,
v Božom mene,
v bezvedomí.

Ich životy mladé,
zastihla otrava,
smrť im podáva,
jed v záhrade.

Poznám vinníka,
ďalej vraždí,
a navždy,
svetu uniká.

Mesačný svit (2020)

Po dočítaní jednej knihy sa u mňa otvorila moja trinásta komnata. A tak sa zrodila osemnásťročná Petronela, ktorá však nie je úplne vymyslenou postavou a dokonca naozaj existovala. Ak sa chcete dozvedieť o jej príbehu viac, tak môžete sledovať krátke dielo s názvom Mesačný svit. Je to nenáročný príbeh s reálnymi osudmi, postavami i dejom.

I.                      

Petronela bola nervóznejšia, než kedykoľvek predtým. O pár mesiacov dovŕši devätnásť rokov, ale ešte nikdy nezažila ozajstné rande. Všetky jej spolužiačky zo strednej školy vedia ako chutia prvé lásky, bozky a objatia. Ona však patrila k tým, ktoré knihu o zakázanom ovocí držali ďaleko od seba. Bola to však skutočne jej premiéra? Tichý hlások v hlave sa jej neustále prihováral, že klame samú seba. Veď zoznámenie so sebavedomým Filipom, ktorý bol športovo založený by sa dalo poľahky nazvať prvým stretnutím s chlapcom. Avšak na to zvláštne zblíženie sa snažila usilovne zabudnúť. Pripomínalo jej to prvú báseň, ktorú napísala na papier, lenže  bola tak strašná, že ju okamžite pokrčila a hodila do koša. Presne tak sa cítila, keď sa zoznámila s chlapcom, ktorého podmanivo modré oči okúzlili jej osamelé srdce. Stalo sa to celkom nečakane, keď jej jedného rána pípla správa.

Spletenec osudu (2020) cestou z práce

Na oblok dážď steká,
v symfónii zvukov,
schádza mala lienka,
s vierou bludnou,

v chaose žijú mnohí,
klamstvá už orali,
ich životné vlohy,
horia na oltári,

sny im zlámali,
zlostne nymfy,
sú z nich vazali,
nádeje utíchli,

osudy sa menia,
obracajú kocky,
upadnú do snenia
a milujú snobsky,

V prekliatí emblému (2020)

Foto: Kyra Photography (Fcb) 

Zviera ma v hrsti,
v zajatí drží,
stekajú slzy,
po suchej púšti,

Reže do tela,
bývam ranený,
v znamení,
vzal mi veľa,

sužuje ho hlad,
neprestajne,
podlieha panne,
či nie snáď?,

len jeden väzeň,
často sa vzpiera,
blčí v ňom zviera,
a hľadí cezeň,

kraľuje iba clivota,
pokúša ho smelo,
horí mu telo,
a smrť cinkotá,

Zaslepený (2020)

Foto: Kyra Photography (Fcb) 

Kráčam strmou púťou, 
s dušou krvavou,
v tieni havranov,
s povesťou krutou, 

stúpam ďalej vrchom, 
s mysľou šialenou,
v iskre plameňov, 
v príbehu smutnom, 

dotýkam sa múzy,
po rebríku leziem,
v jazere lekien, 
občas bývam drzý, 

život je záhadný, 
často ma napadá, 
kvitnúca záhrada, 
až strácam zábrany,

V záplave podnetov (2020)

Foto: autorka 

Toľko rôznych vnemov,

z každej strany vnímam,

s dušou stále smelou,

vraciam sa k vílam,

netuším čo príde,

keď dohorí fakľa,

hoc túžim byť inde,

keď mi nádej zhasla,

stále ma žiaľ zviera,

v rozlete mi braní,

osud sveta zdiera,

vôkol letia vrany,

som len časťou dúhy,

často farby mením,

búrka vo mne zúri,

dotýkam sa pevnín,

moje ja neraz váha,

či mam ďalej stúpať,

keď sa zjaví dráha,

a ponúka mi dukát,

cítim v srdci obavy,

takmer denne zúfam,

či sa ľudstvo napraví,

a zrazu uverí kúzlam,

Orchester ticha (2020)

Foto: autorka 

Vietor v mysli duní,

múza mi šeptá,

sužuje ma méta,

dotýkam sa luny,

tak málo toho viem,

čo túžim okúsiť,

tie zvláštne pokusy,

keď otvorím snem,

často sa mi zazdá,

že som asi iná,

ochutnám hlt vína,

zutekám do dažďa,

Iba, ty Elena (2020)

Foto: autorka

Zjavuješ sa práve,

mávam ta v mysli,

city tak hravé,

prebúdzajú zmysly,

voniaš ako lekno,

ktoré krásne kvitne,

nie je mi jedno,

keď nie si pri mne,

vídam ta denne,

v ebenovej kráse,

a túžby nemé,

sú tu už zase,

Zlom osudu (2020) na tému Vlak (publikované v časopise Abdon 7 - 8. 2020)

Foto: Lucy Photography (Fcb)

    Vlak tu už mal byť, ale meškal. Gréta uprela pohľad na nástupište, ktoré sa pomaly plnilo ľuďmi. Už tak dlho nikde necestovala. Až sa jej včera nečakane ozvala dobrá kamarátka Ľudmila, ktorá ju pozvala na návštevu do Nitry. Zoznámila sa s ňou na dovolenke v Grécku, ktoré pred troma rokmi navštívila so svojimi rodičmi. Keďže sympatie boli vzájomné, vymenili si adresu a dohodli sa, že sa ešte stretnú. 

V súznení duší (2020)

Foto: Kyria Photography 

Celý deň hútam,
či prejdeš dverami,
a čo je pred nami,
verím len múzam.

Vidina ma súži,
lesk z očí žiari,
uprostred jari,
ležím na súši.

Tajne sa vnáram,
do tvojich perí,
nik mi neverí,
unikám dámam.

Toxický svet (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Program sa preťažil,
všetci boli voľní, 
útes mŕtvych víl,
prehlušil zvonmi. 

Každý rok vezme, 
to čo netreba, 
veľký kus zeme, 
najmä pre seba. 

Generácia rastie, 
máva rôzne formy, 
nepozná už šťastie, 
žije život chromý. 

Mnoho sa rodí, 
pokrivene, 
a toxické ódy, 
už sú v cene. 

V zovretí času (2020) na tému Štyridsať dní to neprestane (publikované v časopise Abdon 6/2020

Foto: Lucy Photography (Fcb) 

Štyridsať dní to neprestane! Adriáne táto veta hučala v hlave ako tornádo. Za žiadnych okolností sa jej nevedela zbaviť. Prenasledovala ju ako prízrak, ktorý sa ju rozhodol strašiť. Posadila sa z postele a tackavou chôdzou vykročila ku konferenčnému stolíku. Na ňom ležalo zrkadlo vo viktoriánskom štýle. Bola to starožitnosť po jej starej mame, ktorá jej po smrti zostala. Preto ho ochraňovala ako oko v hlave. Keď sa však do neho pozrela, údivom rozšírila oči. Videla pred sebou nepríčetnú mátohu, ktorá sa držala pri živote z posledných síl. Vlasy farby medi jej viseli pozdĺž oválnej tváre ako zošúverené konáre. Tvár mala prepadnutú a jej oči vždy jasno zelené mali odtieň kalnej vody. Jej pleť bola až neprirodzene sivá a na čele sa jej robila nepekná vráska. Tlmene zhíkla pri pohľade na jemné ryhy, ktoré jej brázdili viečka. S hrôzou si uvedomila, že vyzerá ako štyridsať ročná vyžitá ženská a nie ako dvadsať štyri ročná absolventka architektúry.

Jej premenu si všimla ráno aj jej mama, ktorá vstala skôr než obvykle. Katarína už mala dve odrastené dcéry a syna v puberte, ale stále vyzerala sviežo a mlado. Ľudia sa pri spomenutí jej veku chytali za hlavu, pretože si mysleli, že si z nich strieľa. Svojim spôsobom ich chápala a preto sa im ich omyl nesnažila vyvracať. Málokto by veril, že dáma okolo päťdesiatky môže mať svoje prirodzené gaštanové vlasy a hladkú pleť ako hviezda z Hollywoodu na filmovom plátne, Predovšetkým to bolo spôsobené výbornou genetikou a zároveň zdravým stravovaním. Dokonale maskovala svoj skutočný vek a pôsobila celkom bezstarostne. ,,Vyzeráš dnes príšerne, Adriána,“ podotkla, keď si vychutnávala svoju rannú šálku kávy. ,,Ako je to už dlho, čo si bez muža?,“ vyzvedala podozrievavo. ,,Už by bolo načase si nájsť vzťah. Nemala by si byť sama.“

V cylindri pravdy (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Ľuďom dávaš nádej, 

telom ich blažíš, 

voniaš ako Paríž, 

vo večnosti malej.

Všetci sú blázni, 

ďalej tí veria, 

ty, Matka včelia, 

už prosím zhasni.

Šach už hrajú, 

podľa tvojho hesla, 

ich viera skleslá, 

uniká raju.

Nebudem ti otrokom,

radšej ma zabi, 

pohostia sa kraby, 

v príbehu bojovnom.

Srdce ďalej láka, 

len dotyk slobody, 

hádam to pochopí, 

a už ma čaká.

V predsieni ticha,

volá ma duša, 

ťažko ma skúša, 

tá zradná pýcha. 

Som len tuláčkou,

temno ma hreje, 

pozýva na galeje, 

s vervou čudáckou. 

Puto medzi nami (2020)

 

Gizela uprela pohľad na dátum v kalendári. Ten deň sa jej nezameniteľne vryl do hlavy. O takomto čase pred rokom sa rozviedla so svojim manželom Dušanom. S povzdychnutím sa posadila na sedačku a vrátila sa v čase do doby, kedy bola prvý raz zaľúbená. Ukončila posledný ročník na gymnáziu, keď jej vstúpil do cesty o sedem rokov starší muž. Bol to brat jej spolužiaka z triedy, ktorý sa s ňou stretol úplne náhodne. Nakoniec sa im to stalo osudné a obaja si začali byť čoraz viac sympatickí. Časom ich vzťah prerástol do hlbokého citu, kedy si jeden bez druhého nevedeli predstaviť existovať. Boli na seba tak naviazaní, až sa rozhodli, že sa vezmú. V okolí tvorili najkrajší pár a ich známi im prorokovali šťastný manželský život.  Keď mladá nevesta stála vedľa svojej prvej lásky v kostole verila, že je to už navždy. Lenže po tom, ako sa im narodila dcéra Klára, ich vzťah značne ochladol. Ľahostajný prístup zo strany Dušana a neschopnosť riešiť problémy ich celkom odcudzil.

Odetá do odrazu (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Dievčina sivá, 
so sklenou schránkou, 
o šťastí sníva, 
s hviezdou polárnou, 

nikto ju nepozná, 
zostáva v tajnosti, 
len viera všemocná, 
v blahu sa pohostí, 

zo svetla srká,
z hnedého pohára, 
je kusom vlka, 
z tmy sa vynára, 

býva rozpoltená, 
netuší kam patrí,
volá ju ozvena, 
 a záblesk vatry,