nedeľa 1. novembra 2020

Šťastie na hrane (2020) na tému Čo ťa nezabije, to ťa posilní v novembrovom vydaní časopisu Abdon

Čo ťa nezabije, to ťa posilní! Mladá referentka za stolom upierala zrak na titulnú stránku. Tučný nadpis na nej svietil modrou farbou, až ho nebolo možné prehliadnuť. Predtým časopis párkrát prelistovala, ale na článok ani raz nenarazila. O to viac ju zaujal, pretože jeho názov presne vystihol ako sa cítila. Na malú chvíľu uverila, že by dokázal utíšiť bolesť v jej srdci mávnutím čarovného prútika. Zlatica neprechádzala práve najšťastnejším obdobím svojho života. Okrem toho, že si našla pokojnú a slušne platenú prácu, ťažili ju osobné problémy. Jedným z nich bol aj rozvod, ku ktorému sa odhodlala po piatich rokoch manželstva. Sympatický rovesník Albert bol chlapec zo susednej dediny, s ktorým sa stretávala v partii a na zábave. Hoci sa jej nikdy predtým nepáčil, nečakane to medzi nimi zaiskrilo na narodeninovej oslave ich dobrej kamarátky. Aj keď sa najprv tomu obaja bránili, alkohol im nabúral plány a oni sa spolu pomilovali. Pre oboch to bolo po prvý raz, no ich ľúbostná avantúra neskončila bez následkov. Keď sa to jej náboženskí založení rodičia dozvedeli, rozhodli sa k tomu pristúpiť radikálne. Mladých milencov proti ich vôli donútili, aby sa vzali, no mali podmienku. Dokým na dospievajúcom dievčati nebude vidieť jej stav, musia to ututlať  v tajnosti. Lenže netrvalo dlho a chýry o jej tehotenstve sa dostali každému do uší a odrazu o tom vedela celá dedina. Dedinčania si potrpeli na dobrých mravoch a tak si Zlatica čoskoro vyslúžila prezývku nemravnice. Dokonca aj ľudia, ktorí ju mali radi na ňu ukazovali verejne prstom. Ani po narodení jej syna Dominika sa ich prístup nezmenil a okolité reči sa ešte viac nafúkli. Keďže nechcela, aby vyrastal v nepriateľskom prostredí, všetci traja sa presťahovali do hlavného mesta. Ich spoločné šťastie nemalo dlhú budúcnosť, pretože aj napriek snahe udržať ich manželstvo sa s Albertom rozhodli, že sa rozvedú. 

V čase, keď ešte boli svoji už spával jej terajší exmanžel s inou ženou, o ktorej sa nikdy nič nedozvedela. Jediné, čo jej vtedy povedal bolo, že sa to dalo čakať, pretože sa vzali príliš mladí a ani jeden z nich si neužil život. Dokonca ani v posteli im to podľa jeho slov neklapalo a jediné, čo ho pri manželke držalo bol ich syn. Zlatica sa s tým odhalením veľmi ťažko zmierovala a úplne sa uzavrela do seba. Hoci bolo zo strany mužov zopár pokusov o zblíženie, ani jednému z nich nedala šancu a hneď ich na začiatku odmietla. Nevadilo jej byť bez partnera, pretože k životu jej stačil Dominik. Bývala v prenajatom byte, ktorý jej poskytla sesternica Elena žijúca v zahraničí, dokonca jej znížila aj nájomné. Za iných okolností by si ho zo svojho platu sotva mohla dovoliť. Našťastie na syna nebola úplne sama, pretože jej na neho finančne prispieval Albert, s ktorým sa stretávala raz za týždeň. Po rozvode sa dohodli na striedavej starostlivosti a tak boli dni, kedy mala čas len sama pre seba. Hoci ju Elena nahovárala, aby išla s niekým na rande, naďalej sa pred mužmi uzatvárala. Jednoducho ešte nenastal okamih, aby sa otvorila novému vzťahu. Bola z toho všetkého príliš otrasená, aby sa znova upla na nejakého chlapa, hoci už skoro rok bola bez partnera. Namiesto bedákania vo voľnom čase cvičila, čítala motivačné knihy a pozerala seriály. 

Zlatica zahĺbená do svojej minulosti si ani nevšimla, ako ten čas letí. Iba nástenné hodiny, ktoré viseli oproti nej svedčili o tom, že už jej končí pracovná doba. Nijako ju to neprekvapilo, pretože to nebolo po prvý raz, čo zostala dlhšie. Nechcelo sa jej vracať do prázdneho a opusteného bytu a tak sa na pracovisku zdržala. Bez prítomnosti svojho syna si doma často pripadala ako väzeň v cele. Lenže jej vedúca oddelenia dopravy, inak charizmatická matka dvoch dospelých detí, jej zakázala mať akékoľvek nadčasy. Keďže vedela o jej skrachovanom manželstve, nepriamo ju nútila, aby sa zapájala do spoločenského života. Podľa jej názoru nebolo pre mladú ženu v jej veku prirodzené vyhýbať sa ľuďom. A hoci Zlatica sľúbila, že sa bude riadiť jej radami, nakoniec ju nepočúvla. V teň deň sa jej to stalo osudným, pretože aj jej nadriadená bola dlhšie v robote kvôli výberovému konaniu. Zlatica sa nemala pred jej bystrým okom kde ukryť, pretože kancelária pripomínala výstavnú skriňu. O to sa postarali sklenené dvere bez akéhokoľvek súkromia. 

Ako okolo jej pracoviska prechádzala, poctila ju svojou návštevou. ,,Vy ešte stále pracujete?,“ zdvihla precízne upravené obočie. Zavrela za sebou dvere a postavila sa oproti nej. ,,Nemali by ste byť už doma? Vaša pracovná doba končí o štvrtej a vy tu ešte o piatej sedíte, pani Prokopová,“ zvolala uveličeným hlasom. 

Zlatice neušlo, že jej šéfka sa na ňu hnevá.  Iba vtedy ju zámerne oslovovala priezviskom po jej bývalom manželovi. Vedela, že sa z toho už nevyvlečie, ale napriek tomu zatĺkala. ,,Chcela som ísť domov, no mala som toho viac na práci,“ odpovedala opatrne. 

Jej zamestnávateľka si prekrížila ruky cez prsia a pochybovačne na ňu pozrela tmavými očami. ,,To ste mali dnes toľko práce, že ste nemali čas ísť domov? Ak je tak pouvažujem, ako by som vám vyšla v ústrety a prácu vám uľahčila.“ 

Zlatica si až teraz uvedomila, ako jej odpoveď hlúpo vyznela. Ani zďaleka nehrozilo, že by sa upracovala k smrti, no jej vedúca si mohla pomyslieť, že sa na robotu sťažuje. Okamžite sa snažila odčiniť čo spáchala. ,,O to nejde,“ zahabkala a pokračovala pevnejším hlasom, ,,moja pracovná náplň mi vyhovuje. Iba som sa do nej tak hlboko ponorila, že som si ani neuvedomila, koľko je vlastne hodín.“ V tejto veci jej skutočne neklamala. Hoci bola oveľa mladšia než jej kolegyne z iných oddelení, všetci ju považovali za pracanta a spoľahlivého človeka. Do svojej roboty bola tak zažratá, až si niektorí zamestnanci za chrbtom začali šepkať, že je vorkoholik. Lenže ona bola vďačná, že v Bratislave nejakú prácu našla, pretože vedela, aké je náročné pre matku šesťročného dieťaťa, ktorá predtým nikde nerobila zohnať dôstojné zamestnanie. Po príchode Dominika si stihla urobiť len nadstavbu, nemala adekvátne vzdelanie a nebola ani jazykovo zručná. Našťastie jej drahá sesternica, u ktorej teraz bývala sa postarala, aby mala aj poriadnu prácu. A Zlaticina vedúca bola mamou sesternicinho manžela Dávida a tak mala obrovské šťastie. Na jej pozíciu bolo potrebné mať odbornú kvalifikáciu a tiež aspoň dva roky praxe na oddelení dopravy. Vedela, ako to v sektore verejnej správy funguje a preto si svoju prácu vážila a robila všetko preto, aby v nej bola bezchybná. 

Šéfka na ňu prísne pozrela. ,,Pani Prokopová,“ znova ju formálne oslovila,  ,,spomeňte si na to, čo ste mi naposledy sľúbili. Nie som taká stará, aby som si to nepamätala,“ pohrozila jej zdvihnutým prstom. ,,Hoci ste nemali žiadne skúsenosti a príslušnú školu, ani na chvíľu som neoľutovala, že som vás prijala do zamestnania. Ukázali ste sa ako šikovná a nadaná zamestnankyňa, akú už dlho moje oddelenie nemalo. Ale napriek tomu sa nedokážem pozerať, ako svoj osobný život zanedbávate,“ krútila nesúhlasne hlavou. ,,Ste ešte príliš mladá na to, aby ste zatvrdli a rezignovali na všetky krásy, ktoré partnerský život ponúka,“ dohovárala jej ako matka svojmu dieťaťu. ,,Verte mi, že iným vašim kolegyniam sa do súkromia nepletiem a ani ma nezaujíma ako trávia voľný čas. Ale nakoľko cez svojho syna poznám vašu sesternicu Elenu, ktorá mi je švagrinou, tak viem o vašej osamelosti. Záleží mi na vás a nechcem, aby ste sa trápili pre jeden pokazený vzťah.“ 

*** 

Zlatica sklopila zrak do zeme. Už dávnejšie si všimla, že jej vedúca dokáže v ľudských srdciach čítať ako z otvorenej knihy. Aj kvôli tomu si u niektorých zamestnancov na úrade získala prezývku Sibyla. Neostávalo jej nič iné, ako k nej byť úprimná. ,,Pani vedúca, Elena mala obrovské šťastie, že spoznala Dávida, pretože sa k sebe dokonale hodia. Avšak ja som zatiaľ takého muža nestretla. S mojím bývalým manželom to bolo len poblúznenie. Obaja sme boli mladí, opití, uvoľnení a ani jeden sme nevedeli, aké z toho neskôr budú dôsledky. Ale nedávno som oslávila dvadsať tri rokov a už nie som mladou žabou, ktorá kašle na zodpovednosť. Musím byť Dominikovi oporou, už si nemôžem dovoliť ďalšie zlyhanie. Navyše so svojim otcom má pekný vzťah, takže ani mi nepríde, že by trpel nedostatkom mužskej pozornosti,“ vysvetlila jej pokojným hlasom. 

Šéfka na ňu chvíľu neveriaco hľadela. V tom žilnaté ruky zdvihla dohora, akoby prosila nebesá o radu. ,,Panebože, ženská bláznivá! Tu nejde o vášho syna, ale priamo o vás. Neverím, že vám ten celibát vyhovuje.“

Líca jej zrumeneli ako školáčke. Už tak dávno ju nikto nezovrel v náručí, že aj zabudla na to, aké je to byť s nejakým mužom. Možno to bolo aj tým, že nikomu nechcela odovzdať do rúk svoje srdce. Výnimku tvoril iba syn Dominik, ostatných už dávno hodila do rovnakého vreca s názvom Nepoužiteľní. Svojej šéfke sa nemohla čudovať, pretože mala najdokonalejšieho syna pod slnkom. A podľa Dávidovho vzoru posudzovala aj iných chlapov, ktorí mu nesiahali ani po členky. Nie, že by to Elene závidela, práve naopak tešilo ju, že je šťastná, iba už neverila, že sa na ňu tiež môže povestné šťastie usmiať. ,,Nehovorím, že už budem doživotne sama, len teraz mám také obdobie, kedy mužskú spoločnosť nevyhľadávam. No máte moje slovo, že ak by sa našiel niekto, kto by stál za tú námahu, tak nad ním pouvažujem,“ tajomne sa usmiala. 

Staršia žena sa jej už nesnažila prehovoriť do duše. ,,Beriem vás za slovo, Zlatica,“ oslovila ju po nekonečne dlhom čase menom a úsmev jej žiarivo opätovala. Rukou si poťukala na náramkové hodinky a významne na ňu pozrela. ,,Ale teraz už vážne choďte domov. Ja som tiež na odchode a aj by som vás vzala autom, ale idem úplne opačným smerom. Sestra môjho manžela má narodeniny a tak jej s mužom ideme niečo vybrať na okrúhly sviatok.“

Zlatica mávla rukou. ,,To je v poriadku, aj tak som chcela ísť autobusom. Verím, že si oslavu náramne užijete.“ 

Uškrnula sa. ,,Nakoľko slávi už šesťdesiat rokov, tak nepôjde o žiadnu divokú party, ale napriek tomu sa posnažíme, aby sme sa dobre zabavili,“ žmurkla na ňu. ,,Zajtra sa neuvidíme, pretože mám voľno. Ale už som sa postarala, aby mi vaše kolegyne zreferovali, dokedy budete v práci. Keďže bude piatok a máme skrátenú pracovnú dobu dúfam, že vás tu po druhej už nikto neuvidí.“ 

Nedovolila si namietať. ,,Samozrejme! Už mám aj tak program, pretože mi exmanžel prinesie Dominika o niečo skôr. Jeho otcovi sa priťažilo a tak za ním musí cez víkend vycestovať.“ 

Ustarane zúžila oči. ,,Je to niečo vážne?“

Zlatica pokrútila hlavou. ,,Našťastie nie. Je síce pravda, že môj svokor má už dlhodobo problémy so srdcom, ale doteraz sa držal. ,,Pevne verím, že to rozchodí a bude zasa v plnej sile.“ Aj napriek tomu, že ju Albertov otec nikdy nemal v láske, nepriala mu nič zlé. Dávno mu už odpustila, že ju nazval prefíkanou potvorou, ktorá zviedla jeho drahého syna a zničila mu plány na vysokú. A hoci nevyštudoval, v živote sa jej bývalý muž nestratil. Našiel si výbornú prácu v oblasti maklérstva, kde sa vyšplhal až na najvyššiu úroveň. Jeho robota sa stala nielen jeho živobytím, ale aj poslaním. 

,,Elena mi spomínala, že sa k vám ten starý frfloš často nechoval pekne. A keď sa jeho vnuk narodil, odmietal sa s ním vídať. Za týchto okolností by som mu sotva mohla priať zdravie,“ rozhorčila sa naoko jej vedúca. ,,To bolo od neho teda poriadne chrapúnske, všetko dávať vám za vinu, akoby jeho synček za nič nemohol.“

Zlatica síce vedela, že Dominik trpí neprítomnosťou svojho dedka, ale nechcela na svojho bývalého muža naliehať. ,,S čistým svedomím môžem povedať, že môjmu synovi nič nechýba. Hoci s jeho otcom už netvoríme pár, správa sa k nemu pozorne, zahŕňa ho darčekmi, výletmi a finančne na neho prispieva viac, než by mal. A za to všetko som mu vďačná.“ 

Vedúca na ňu zagánila. ,,Vy ste príliš slušné a milé dievča, Zlatica. Keby ste si vedeli niekedy aj dupnúť a neustúpiť, vaše manželstvo nemuselo stroskotať,“ zašomrala si popod nos. ,,Ale, už sa s tým nedá nič robiť. Možno je Albert ako otec skvelý, ale ako partner zlyhal a ukázal sa ako neschopný somár,“ vyšlo hanlivo z jej úst. ,,Inak by vás nemohol vymeniť za inú ženu.“  Po týchto slovách opustila kanceláriu a zmizla za najbližším rohom. 

***

Hoci Zlatica zvykla v práci bývať o niečo dlhšie, na druhý deň odišla dokonca o pár minút skôr. Po robote odbehla ešte do Terna, kde si vyčkala nepríjemnú radu hundrajúcich dôchodcov, ktorí mali plné košíky akciových potravín. Namosúrení večne nespokojní seniori jej vzali minúty drahocenného času, ale napriek tomu sa snažila z toho vyťažiť niečo pozitívne. Aspoň si za ten čas v mobile stihla prezrieť nové fotky svojho syna, ktoré jej Albert poslal ešte včera cez messenger. Pri niektorých záberoch sa musela usmiať, pretože z Dominika vyrastal skutočný šibal. Tmavými vlasmi aj očami sa na svojho otca nesmierne podobal a dokonca mal po ňom aj jeho nespútanú povahu. Tiež si musel všetko hneď skúsiť a nedbal na varovania dospelých. Očami mobil hypnotizovala, ako keby chcela svojho syna vytiahnuť z displeja starej Nokie. Nevidela sa s ním skoro päť dní a už sa ho nevedela dočkať. Nemala v pláne súperiť o jeho lásku so svojim bývalým mužom a tešilo ju, že sa o neho tak vzorne staral. Zlatica domov kráčala svižným krokom, pretože ešte nestihla upratať byt a vo vnútri to nevyzeralo podľa jej predstáv. Preto sa nechcela ničím zdržiavať a strácať drahocenný čas. To obzvlášť platilo aj pre jej zvedavých susedov, ktorým sa snažila vyhýbať, no dnes mala smolu. V bráne narazila na staršiu dámu, ktorá patrila k najväčším klebetniciam v paneláku. Nedbala na to, že mladú ženu ťažké tašky ťahajú k zemi a zakliesnila sa jej okolo paže ako jedovatá zmija. 

Susedka si ju chvíľu okukávala a potom zalamentovala. ,,Drahá moja, vy musíte byť uťahaná ako kôň,“ podotkla zlomyseľne. ,,Už hodnú chvíľu vás sledujem a stále sa vlečiete s nákupom sama. Asi sa k vám chystá váš syn aj s manželom,“ triafala naslepo. 

Zlatica potlačila nevraživý tón a silene sa usmiala. Susedkine reči jej boli vyslovene nepríjemné, ale nemala srdce ju okríknuť. ,,Je to môj exmanžel, pani Oravcová. Pred piatimi rokmi sme sa spolu rozviedli,“ opravila ju úctivo. ,,Uhádli ste, čoskoro prídu na návštevu. Albert mi prinesie syna,“ uvoľnila si ruku z jej chabého stisku a privolala výťah na prízemie. 

,,Chápem vás,“ potľapkala ju po ramene, ako stará dobrá kamarátka. ,,Musí toho byť na vás veľa. Nie je žiadnym prekvapením, že nemôžete byť s chlapcom častejšie,“ vysvetlila si jej slová po svojom. 

Zlatica s červenými lícami pokrútila hlavou. ,,S bývalým manželom máme striedavú starostlivosť. Teraz bol syn u neho a u mňa bude až do budúcej nedele. Dohodli sme sa, že u každého bude týždeň,“ prezradila jej viac, než považovala za potrebné. 

Stará pani sa zamračila. ,,Spomínali ste týždeň, drahá? Ja síce nie som v matematike najlepšia, ale dnes je piatok a teda podľa môjho prepočtu by ho váš muž,“ schválne opomenula slovo exmanžel, ,,mal mať u seba chlapca ešte dva dni,“ zatvárila sa tak sebavedomo, ako keby objavila elixír mladosti. 

Zlatica sa najprv nezmohla na slová. Ako omráčená nastúpila do výťahu aj so svojou otravnou susedou. V duchu bojovala, aby ju neovalila jednou z tých tašiek, kde mala kompóty, horčicu a iné sklenené zásoby. Nemala jej v pláne vysvetľovať dôvody jeho návštevy a tak len všeobecne poznamenala. ,,Viete pani Oravcová, exmanželovi do toho prišlo niečo dôležité a tak mi dá syna do starostlivosti už dnes,“ váhavo odpovedala, pretože nevedela či starej pani jej odpoveď postačí. Na rozdiel od nej, mala ešte mnoho práce, nemala čas s ňou kvákať. 

Výťah zastavil na treťom poschodí, kde bývala nepríjemná obyvateľka paneláku. Vykročila k svojim dverám ako kráľovná a neodpustila si nemiestnu poznámku. ,,To sa dalo čakať. Zatiaľ, čo vy sa idete zodrať, on obháňa iné ženské. Už sa nedivím, že ste išli od seba. Chudák chlapec, to má teda, ale otca,“ zahundrala.  

Skôr než jej k tomu niečo Zlatica stihla povedať, dvere výťahu jej zabuchla pred nosom. Hoci sa na syna nesmierne tešila, tak sa začala po stretnutí s drahou pani Oravcovou cítiť pod psa. V byte odkopla topánky, vplávala do kuchyne nazlostená ako doga a položila tašky na zem. Keď zistila, koľko odvtedy ako sa vrátila z práce uplynulo času, chcela sa nahlas rozkričať. Ešte nemala ani vybalený nákup, nehovoriac o nachystaní večere pre svojho syna. Navyše si plánovala dať rýchlu sprchu, pretože sa medzitým stihla spotiť a necítila sa pohodlne. Odrazu nevedela, kde má skôr skočiť a spanikárila. Trochu sa upokojila, keď si pripomenula, že jej ešte stále zostávajú dve celé hodiny do príchodu jej syna. 

Cŕŕŕŕn! 

Zlatica takmer vyskočila z kože, keď sa ozval zvonček pri dverách. Na žiadnu návštevu nemala náladu a ani si s nikým na dnes večer stretnutie neplánovala. Vykročila dopredu, ale potom sa zastavila. Nech si zvoní kto chce koľko chce, jednoducho mu neotvorí. Albert si vždy so sebou nosil náhradné kľúče, ktoré mu dala vyrobiť. Navyše neprichádzalo do úvahy, že by to mohol byť on, keďže by jej určite dal vedieť o skoršom príchode. 

Cŕŕŕŕŕŕŕŕn!

Zvonenie bolo oveľa naliehavejšie, až sa žena odhodlala ísť pozrieť, koho to čerti nesú. Prehrabla si plavé vlasy rukou, ktoré jej medzitým zelektrizovali a potiahla si sukňu nižšie, aby jej zakryla vytŕčajúce stehná. Ani neurobila pár krokov, v zámku zaštrngali kľúče a vo dverách sa objavil exmanžel. ,,Zvonil som ti, pretože som ich nevedel nájsť,“ zamával jej zväzkom. ,,Nakoniec som ich mal celý čas vo vrecku nohavíc,“ široko sa usmial, ale stretol sa len s jej vyoraným pohľadom. ,,Tváriš sa trochu vystrašene, no nemusíš sa báť. Dlho sa u teba nezdržím,“ ubezpečil ju a zavesil kľúče na vešiak. 

Zlatica na neho zízala ako na exekútora, ktorý jej prišiel zhabať majetok. Až po nekonečne dlhej chvíle sa zmohla na odpoveď. ,,Prepáč, nečakala som ťa tak skoro, Albert,“ odpovedala rozpačito. 

Zrak mu spočinul na kabelke a topánkach, ktoré ležali v kúte pohodené ako špinavá bielizeň, ale potom jej pozrel do tváre. ,,Nemusíš si vyčítať, že si nestihla upratať,“ čítal jej myšlienky. Mal som sa ti ozvať skôr, lenže sa mi vybil mobil a nemal som ti ako v aute zavolať,“ vysvetlil jej automaticky. ,,Náš syn je mi dôkazom,“ zašmátral rukou za seba, ale nahmatal len prázdny vzduch. Otočil sa dozadu a vtedy ho uvidel na schodisku. Dominik na ňom trucovito stál s odvrátenou tvárou a s našpúlenými ústami. Usmial sa na syna, aby ho povzbudil. ,,No tak Dominik. Prestaň sa chovať ako bábo. Aj tak sa na to ihrisko už nevrátime,“ kývol mu rukou, nech zlezie dolu. 

Ani sa nepohol. ,,Ale ja už Fénixa nikdy neuvidím,“ zvolal zronene a spodná pera sa mu roztriasla zadržiavaným plačom. 

Fénixa?,“ vyšlo zo ženy, ktorá z úst jej syna ešte nikdy také meno nepočula. ,,Kto je to?“ 

Albert uchopil chlapca pod pazuchami a zniesol ho až do bytu. ,,To je jedna kólia a zároveň jeho nový kamarát,“ vysvetlil  a zavrel za sebou dvere. Pomohol synovi s vyzutím, zobliekaním a sám nasledoval jeho príklad. ,,Dominik, teraz budeš týždeň u svojej mami a potom si po teba znova prídem,“ citlivo mu vysvetľoval a postrčil ho k žene, ktorá roztiahla svoju náruč. 

,,Tak si mi chýbal, zlatíčko!,“ vyhŕkla Zlatica s úmyslom ho objať. K jej prekvapeniu syn od nej odskočil, ako keby ho popŕhlila. Z jej očí vyžarovalo sklamanie, ktoré sa jej nedarilo nijako zakryť. ,,Ty už ma neľúbiš?,“ zadržiavala pocit smútku, ktorý ju celkom pohltil. 

Chlapec postával na dlažbe a klopil zrak do zeme. Potom na ňu uprene pozrel. ,,Otecko mi nechce kúpiť psíka, pretože jeho druhá žena má alergiu na zvieratá,“ zamrnčal. ,,Mohla by si mi ho kúpiť ty?,“ jeho tmavé očká sa do nej prosebne zapichli. 

Albert sa snažil urovnať veci na pravú mieru. ,,V skutočnosti Barbara nie je proti chovu zvierat v domácnosti, ale keďže jej diagnostikovali viaceré druhy alergií a v blízkosti akéhokoľvek zvieraťa s chlpmi sa rozkýcha, tak si psa nemôžeme dovoliť.“ Postrapatil chlapcovi vlasy. ,,Ale ak budeš poslúchať, kúpime si suchozemskú korytnačku,“ 

Dominik sa netváril ani trochu nadšene. ,,Ocko, len to nie! Nedá sa s ňou hrať a nevie nič poriadne robiť.“ 

Zlatica, ktorá sa ešte k celej veci nevyjadrila sa na syna usmiala. ,,Korytnačky sa dožijú aj sto rokov, mal by si nad tým pouvažovať. A môžeš sa o ňu starať, kŕmiť ju, chodiť s ňou dokonca aj na krátke prechádzky.“ 

,,Tvoja mama má pravdu, synček,“ snažil sa ho povzbudiť. 

Jeho výraz sa ani trochu nezmenil. ,,Ale ja nechcem hlúpu korytnačku!,“ zafňukal. 

Albert bezradne pozrel na bývalú ženu a vzdychol si. ,,Dobre, nech je teda po tvojom.“ 

Dominik podišiel k mame. ,,Škoda, že ocko už nebýva s nami,“ zavesil si malé rúčky okolo jej krku. 

Zlatica ho pohladkala po chrbte. ,,Tak vieš, ocino žije s tvojou druhou mamičkou, ale neprestal ťa preto ľúbiť. Snaží sa s tebou tráviť veľa času, pretože mu na tebe nesmierne záleží,“ pobozkala ho na čelo. 

Dominik zamrnčal. ,,Teta Barbara nie je moja mamička! A nikdy ani nebude. Ona neznáša deti!,“ vypadlo z neho. 

Zlatica spozornela a prísne si svojho exmanžela premerala. ,,Čo mi k tomu môžeš povedať? Je to pravda?“ 

Albert sa začal ošívať a strčil si ruky do vreciek nohavíc. Chvíľu sa nemal k činu, ale nakoniec jej to vyzradil. ,,Nie je to tak úplne pravda, iba je poznačená traumou. Predtým, ako sme začali s Barbarou chodiť, bola už raz tehotná. Veľmi sa na dieťa tešila, lenže nečakane potratila. A tak má strach sa pripútať k Dominikovi, ktorý už vlastnú mamu má,“ pripustil úprimne. 

,,Skôr ma nemá vôbec rada,“ namietol chlapec a odtiahol sa. 

Albert uprel pohľad na jeden z obrazov, ktoré viseli na chodbe. ,,Viem, že sa o Barbore hovorí všeličo, ale len kto ju naozaj pozná vie, aká je v skutočnosti. Je to láskavá, milujúca a oddaná žena, ktorá bude raz úžasnou mamou,“ neochvejne ju bránil. ,,Iba sa ešte necíti na to mať vlastné deti. Netlačím na ňu a snažím sa ju rešpektovať. Viem, že má nášho syna rada, no zatiaľ mu nedokáže prejaviť skutočné city.“ 

Zlatica sa cítila dotknuto. Nemala záujem počúvať od svojho exmanžela serenády o jeho súčasnej partnerke. ,,Predo mnou ju nemusíš obhajovať, Albert,“ narovnala chrbát a pozrela mu do očí. ,,Som úprimne šťastná, že si našiel ženu, ktorú tak oddane miluješ,“ odpovedala milo. 

Váhavo k nej vykročil a rukou si prehrabol vlasy. Hľadal tie správne slová a tak mu chvíľu trvalo, kým znova prehovoril. ,,Viem, že som nebol manželom, akého si si predstavovala. Síce som sa s tebou oženil, ale nikdy som ti nebol oporou, dokonca ani keď sa narodil náš syn,“ ozval sa sentimentálne. ,,My dvaja sme sa zobrali ešte ako veľmi mladí. Boli sme neskúsení a mysleli si, že môžeme byť spolu šťastní. Avšak medzi nami dvoma nikdy nebola žiadna chémia a preto naše manželstvo nevydržalo. Až pri Barbare som zistil, ako vyzerá pravá láska a pochopil som, čo pre mňa ako žena znamená,“ odmlčal sa a potom pokračoval. ,, Je tu však istá vec, ktorá ma trápi a lámem si nad ňou nejaký čas hlavu. Povedz mi, Zlatica. Vybrala by si si ma za manžela za iných okolností? Keby si mala možnosť voľby a nebola tehotná?“ 

Jeho priama otázka ju zaskočila. Napriek tomu si skúšala samú seba predstaviť ako slobodnú, nevinnú a romanticky založenú dievčinu, ktorou bývala predtým. Bez záväzkov, povinností voči svojim rodičom a bez svojej minulosti. A zároveň sa snažila zhmotniť tvár muža, ktorého by chcela mať po svojom boku. Lenže nech sa akokoľvek usilovala, Albertovu tvár tam nevidela. ,,Nie,“ nečakane z nej vyšlo. Vyľakane si položila dlaň na ústa, ale potom ju nechala klesnúť k boku. Uprene mu pozrela do očí. ,,Nikdy som k tebe lásku necítila, ale v tom čase som si myslela, že je správne, aby sme boli spolu.“

Prikývol. ,,Rozumiem ti. Bol som na tom úplne rovnako. Ale teraz už viem, že som sa mýlil.“

Pozrela na neho so zatajeným dychom. ,,A ľutuješ, že sme sa vzali?“

Ani na okamih nezaváhal. ,,Nie, neľutujem. ,,Za ten čas sme zistili, čo vlastne chceme a navyše sme získali úžasný dar,“ zadíval sa na ich syna. ,,A za to ti budem navždy vďačný.“ 

Dojato zašepkala. ,,Vnímam to úplne rovnako, Albert.“ 

Mužovi nečakane zavibroval mobil a chodbou sa ozvala známa melódia. Vytiahol ho z vrecka a prebehol očami správu. ,,Musím sa ešte predtým ako pôjdem za otcom stretnúť s jedným klientom ohľadne bývania. Takmer som na to zabudol,“ sklonil sa k synovi. ,,Dominik, poslúchaj mamu a žiadne vymýšľanie. Inak nepôjdeš do Zoo,“ žmurkol na neho. ,,A to by si predsa nechcel. Uvidíš tam medveďov, opice, divoké šelmy a mnoho ďalších zvierat.“

,,Ja chcem ísť do Zoo!,“ vykríkol chlapec a oči mu žiarili veselím. ,,Kedy tam pôjdeme ocko?,“ zaťahal ho za nohavice. 

Zlatica ho zdvihla na ruky, až prekvapene zvýskol. ,,S oteckom pôjdeš nabudúce. Namiesto neho tam s tebou idem ja.“

Dominik roztvoril oči zvedavosťou. ,,A pozrieme všetky zvieratká?“

Usmiala sa. ,,Samozrejme! Všetky, ktoré len budeš chcieť.“ 

,,Uvidím ľadového medveďa, slona, zebru, žirafu!,“ vykrikoval s nadšením až pomaly vymenoval celú abecedu. 

Albert k ním pristúpil a vtisol na líce synovi veľký bozk. ,,Dávaj na maminku pozor. Nech ju tam nejaká šelma nespapá,“ zažartoval, čím si vyslúžil ženin rozpačitý výraz. Chlapec natiahol ruky k ockovi a ten ho poľahky dal na ruky ako pierko. 

,,A pôjdeme niekedy do Zoo všetci spolu?,“ pozrel na neho pohľadom plným nádeje. 

Albert sa na syna usmial. ,,Určite áno, ak tvoja mamička bude súhlasiť, nie som proti.“

Dominik krútil hlavou. ,,Myslel som, ja, ty a teta Barbara.“ 

Otec na neho prekvapene hľadel. Ani by ho nenapadlo, že sa opýta niečo také. Ledva sa mu podarilo skryť dojatie. ,,Samozrejme, synček. Nepochybne bude mať veľkú radosť, keď jej to oznámiš,“ pevne ho objal a položil ho na zem. Potom podišiel k bývalej žene a pohladkal ju po líci. ,,Počul som od Eleny, že si ešte stále slobodná. Robí si o teba starosti, pretože sa od nášho rozchodu nesnažíš zaujať žiadneho muža. Venuješ sa len práci a na svoje súkromie úplne kašleš,“ ozval sa vyčítavým hlasom. 

Zlatica sa prudko začervenala. Došľaka s tebou, Elena!, pomyslela si v duchu a svoju sesternicu prekliala niekoľkokrát. Ako to bývalo zvykom, nevedela udržať žiadne tajomstvo a rovno ho zavesila jej bývalému pod nos. Aj keď to v nej vrelo, nevedela sa na ňu hnevať pridlho. Vedela, že to jej sesternica myslela v dobrom a tak jej to nechcela zazlievať. Všimla si, že Albert si ju premeriava skúmavým pohľadom. Nemala dôvod mu klamať a tak mu povedala pravdu. ,,Zatiaľ ma nikto dostatočne nezaujal. A nechcem ísť do vzťahu len preto, aby som mala chlapa,“ zatvárila sa dotknuto. 

,,Tak som to predsa nemyslel,“ ospravedlňoval sa. ,,Skôr mám pocit, že hľadáš v mužovi dokonalosť. Lenže ten rozmýšľa inak ako žena,“ upozornil ju jemne. ,,Keď po nej prestaneš tak zúfalo bažiť, nájdeš skutočné šťastie. Pouvažuj o mojich slovách.“ 

Albert vykročil k bytovým dverám a naposledy sa rozlúčil so synom. Chlapec za ním zvedavo pozeral a potom sa rozbehol k svojim plyšovým kamarátom. Zlatica sa na chvíľu zamyslela nad jeho slovami a vrátila sa k nákupu, ktorý zanechala na zemi. Začala z tašiek vyťahovať ovocie, zeleninu, mliečne výrobky, sladkosti, až ju vytrhol z činnosti synov hlas. Ocitol sa rovno za jej chrbtom a v ruke držal nejaký papierik. ,,Pozri, čo som našiel,“ vrhol na ňu zvedavý pohľad a podával jej lístok. ,,Prečítaš mi, čo je tam napísané?“ 

Jeho mama prijala hárok a usmiala sa. No predtým ako vyslovila nahlas, čo sa na ňom uvádzalo, ho preletela očami. ,,Aj keď nám to spolu nevyšlo, som Ti vďačný za čas, ktorý si strávila po mojom boku a tiež za nášho syna. Ďakujem Ti za všetko. Tvoj Albert.“ 

,,Tak čo sa tam píše, mami?,“ neprestal do nej dobiedzať. 

Postrapatila ho po vlasoch. ,,Tvoj ocko ti odkazuje, že ťa nadovšetko ľúbi.“ 

Dominikovi sa rozžiarili oči ako svätojánske mušky. ,,To naozaj?“ 

Prikývla. ,,Áno, chrústik. Chceš mi pomôcť vybaliť z tašky potraviny? Je tam schovaných veľa dobrôt, ktoré máš tak rád.“

Sklonil sa k taške a radostne do nej vložil rúčky. Ani sa nenazdali a čoskoro bolo všetko na svojom mieste. Spokojne zamierili do obývačky, kde sa uvelebili na gauči. Spočívali jeden druhému v náručí a boli šťastní, že sú spolu. 

Foto: net 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára