 |
| Zdroj: net |
Hľa, otvorme oči,
pravde zočí voči,
drží nás v moci,
keď s nami točí.
Prízrak útočí,
skrytý v úbočí,
kvapkou rozkoší,
každého zotročí.
Krutosťou spúta,
zvrátene do kúta,
hriechom opantá,
odetý do zlata.
Škrek tmou blúdi,
obnaží chabé údy,
vypustí stony,
kým egu pohoní.
Dve duše kvília,
ako nahota motýlia,
v lone divých makov,
s cundrou pochabou.
City znova mlčia,
ako sieť pavúčia,
v márnivosti ticha,
nevinnosť vysychá.
Clivota ma zmára,
hľadím z chotára,
ako oddaný sluha,
kým nevyjde dúha.
Slepota vládne,
jej kroky ladné,
opäť pero vnorím,
do bájnych krovín.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára