Duša dievčaťa bola plná veľkých dier a škrabancov. Jej guľatý tvar lemoval hrubý čierny pás ako sadza. Chvíľu bola celkom pokojná, no odrazu sa začala krútiť a nedalo sa ju zastaviť. Otáčky nehmotnej schránky boli divoké, prudké a nebezpečné. Chcela si ju zblízka prezrieť, ale duša sa strácala medzi oparmi až celkom zmizla z obzoru. Pätnásťročná Rebeka si presne tak predstavovala svoje vnútro obalené kožou. Cítila sa medzi ľuďmi ako biedny červ, ktorý túži len po tom, aby ho niekto konečne zašliapol. K depresívnym stavom mala hneď niekoľko dôvodov.
Svoju mamu neznášala,
mladším bratom pohŕdala a otec, ktorého tak veľmi milovala ju opustil.
Jeho odchod pripisovala mame, ktorá sa čoraz viac opúšťala až celkom stratila
sebavedomie. A za to mohol práve Boris, jej o päť rokov mladší
súrodenec, ktorý dával ich mame zabrať. A tak opovrhovala oboma
a keby v sebe našla odvahu, skončila by so životom. Už ani netušila
ako dlho sedela na posteli a čučala do prázdna. Odrazu v nohe
pocítila silný kŕč, ktorý ju donútil vstať. Tvár sa jej stiahla bolestivou
grimasou. Postavila sa na jednu nohu ako bocian a počkala kým nepríjemný
pocit odznie. Netrvalo ani pár minút a vo dverách sa zjavila jej mama.
Kráčala k nej s ustaraným výrazom na tvári. Rebeka v duchu ticho
zahrešila. Bola to posledná osoba, ktorú túžila práve v tej chvíli vidieť.
Bez slov si znova sadla na posteľ. Bolo jej jedno, že je ešte vždy
v pyžame a nemá zložené periny.
Jej mama
zaujala miesto tesne vedľa nej. ,,Ani teraz mi nepovieš, čo ťa trápi?,“ ozvala
sa sklamaným hlasom. ,,Nemyslíš si, že je najvyšší čas mi začať dôverovať?,“
stisla jej dlaň. ,,Alebo ma až tak veľmi nenávidíš?“
Rebeka si
vyšklbla z jej zovretia ruku a nahnevane zvolala. ,,Dôverovať ti,
mama? Akoby som mohla po tom čo si spravila?! Veď si mi zničila detstvo!,“
založila si ruky za prsia. ,,Nebyť teba, tak by od nás otec nikdy neodišiel!“
Jej mama
si hlasno vzdychla. Nebolo to po prvý raz, čo jej vytýkala, že môže za jeho
odchod. Aj keď sa jej to snažila opakovane vysvetliť, nedala jej k tomu
najmenšiu príležitosť. Stále opakovala tú istú pesničku a nedokázala ju
donútiť, aby si ju vypočula. ,,Už sme sa o tom predsa bavili, Rebeka. Tvoj
otec sa vydal inou cestou a ja som mu v tom nemohla brániť,“
obhajovala sa. ,,Nemôžem predsa za to, že sa zamiloval do inej ženy!“
Buchla
päsťou do vankúša. ,,Ale áno, môžeš, mama! Keby si sa snažila byť pre neho
atraktívnejšia, tak by ťa nikdy neopustil,“ vmietla jej bezcitne do tváre.
,,Odkedy sa narodil ten malý kazisvet, nemáš na seba vôbec žiadny čas. Keď si
si brala ocka, bola si prekrásna nevesta, s dokonalým účesom, mejkapom,
postavou! Ale pozri sa na seba teraz! Dalo sa čakať, že sa mu už nebudeš páčiť,
keď sa tak zanedbávaš.“
Žena
zahanbene uhla pohľadom. Nemusela ísť pred zrkadlo, aby videla ako vyzerá.
Z čiernych vlasov jej vyrastali šediny, na tvári nemala ani náznak líčenia
a na svetlej blúzke jej svietil fľak od výživy. Aj keď svojej dcére musela
dať čiastočne za pravdu, hnevalo ju akým tónom sa s ňou bavila.
,,Vyprosujem si, aby si so mnou hovorila týmto tónom, mladá dáma! A tiež
nemáš právo obviňovať z niečoho svojho bračeka! V jeho veku si tiež
pokazila všetko, čo ti prišlo pod ruku.“
Rebeka
prekrútila očami dohora. ,,Len sa ho nezastávaj, prosím ťa! Pravdou je, že si
ho príliš rozmaznala a on ti teraz skáče po hlave. Ty si to však odmietaš
priznať a radšej sa tváriš, že je všetko v poriadku. Je odo mňa
o päť rokov mladší, ale dovoľuje si, ako keby to bolo naopak,“ znechutene
odfrkla.
,,Boris
nie je zlý chlapec. Mala by si sa snažiť viac s ním vychádzať. Okrem teba,
nikoho iného nemá. Veď vieš, aké má problémy s nájdením si kamarátov,“
snažila sa v nej prebudiť pochopenie.
Rebeka sa
rozhorčila. ,,A prečo asi? Keby svojich spolužiakov v triede nešikanoval,
tak by sa s ním kamarátili. Lenže on je chodiaca pohroma a každé
dieťa sa ho na škole bojí,“ povedala jej do očí niečo, čomu by sa najradšej
vyhla. Doteraz nenabrala odvahu jej to chrstnúť do tváre, ale to asi preto, že
predtým nebola tak nazlostená. Vedela, že by k svojej mame mala mať väčšiu
úctu, ale nakoniec sa na to vykašľala.
Žena
vstala z postele a uhla pohľadom. Nechcela, aby si všimla bolesť
v jej očiach. Pre ňu bol Boris jej milovaný chlapček a nevedela si
predstaviť, že by niekomu ubližoval. Možno bol náladový a svojský
a tiež nevyspytateľný, ale určite to nebol žiadny tyran. ,,Svojmu bratovi
krivdíš, Rebeka,“ zašepkala zroneným hlasom.
,,Pchá!
Musíš byť slepá, ak nevidíš, akého nezmara si vychovala, mama! A najhoršie
na tom je, že si to nepriznáš a kŕmiš sa radšej bludmi o jeho
výnimočnosti,“ snažila sa jej otvoriť oči, aby začala vnímať realitu. ,,Boris
ťa ničí a si hlúpa, že tomu neurobíš rázny koniec!,“ jedovato sa ozvala
Rebeka.
,,Dosť!,“
skríkla jej mama a ukázala na ňu prstom. ,,Keby tu bol tvoj otec, nikdy by
si sa so mnou takto nerozprávala! A pokiaľ v tom mieniš pokračovať,
my dve si nemáme viac čo povedať!“
,,Ako
chceš, mama! Vlastne ja mám už dlho pocit, že naše rozhovory nemajú zmysel. Je
to ako hádzanie hrachu na stenu,“ opáčila zlomyseľne a trucovito si ľahla
do postele. Akoby to nestačilo, paplónom si zakryla hlavu.
Mama neisto postávala pri dverách s úmyslom ešte niečo povedať. No nakoniec vypochodovala z jej izby a nešetrne tresla dverami.
***
,,Myslím
si, že to preháňaš! Nemala by si to tak prežívať. Tvoj otec vie najlepšie čo
robí,“ namietol chlapec a uhladil si rukou natupírované vlasy. ,,Aj môj foter sa občas chová ako primitív,
ale to neznamená, že som mu ukradnutý.“
Rebeka urazene
pozrela na svojho najlepšieho kamaráta Eliáša. Bol jedným z mála ľudí,
ktorý jej naozaj rozumeli a neváhali si ju vypočuť. Keďže bol zároveň aj
chalanom z rovnakého ročníka, hoci z inej triedy, tak spolu trávili
veľa voľného času. Rovnako ako ona mal svojich démonov, ktorí ho neustále
prenasledovali. Hoci bol synom policajta, napriek tomu patril medzi veľmi čudné
indivídua. Vo vlasoch nosil strieborný preliv a na uchu mu visel stredne
veľký krížik. Jeho oblečenie v podobe flanelovej košele a bavlnených
nohavíc bolo výlučne čiernej farby. Okrem toho, že Eliáš bol vskutku zvláštny
úkaz, mal aj čudné úchylky. Medzi jednu z nich patrilo vešanie si hláv
bábik na pútko nohavíc. Aj napriek tomu, že ho mala rada, najradšej by ho
zahrdúsila ako kačicu. ,,Ty si, ale debil!,“ osočila sa na neho. ,,Miesto toho,
aby si ma povzbudil, sa do mňa navážaš ako také teľa!,“ zaujala obranný postoj
a pritisla sa chrbtom k zábradliu, o ktoré sa opierala lakťom.
Medzi prstami držala cigaretu, z ktorej si nervózne potiahla. Z úst
vyfúkla obláčik dymu a zapichla do neho šedo zelené oči. ,,Nech je po
tvojom. Už ti teda nič nepoviem.“
Eliáš si
najprv myslel, že preháňa, ale keď sa dlho neozvala pochopil, že to prepískal.
Snažil sa to s ňou urovnať, pretože by nerád prišiel o jej
priateľstvo. Bola príliš neženská, aby ho priťahovala ako dievča, ale rozumel
si s ňou lepšie než s ktorýmkoľvek chalanom. ,,Bože môj, nechovaj sa
ako malá,“ vytkol jej podráždene a dofajčil cigaretu. Špičkou značkovej
tenisky ju zahasil a vytiahol si z krabičky ďalšiu. ,,Pokojne mi
o tom porozprávaj ešte raz.“
Zhlboka
si potiahla z cigarety a osopila sa na neho. ,,A na čo vlastne?! Aby si sa
mi znova mohol posmievať?“
Eliáš
zdvihol ruky dohora v obrannom geste. ,,Teraz sa hráš na urazenú?,“
zaškúlil na ňu. ,,To sa ti vôbec nepodobá, Rebeka Papcúnová!“
,,Je mi
to jedno,“ vybuchla a strčila do neho. ,,Tebe sa to povie. Ty si
o svojho fotra neprišiel. Nezdrhol s nejakou štetkou a nezaložil
si s ňou novú rodinu. Nemáš právo mi niečo vyčítať! Môžem byť zdutá koľko
len chcem,“ povedala jedným dychom.
Zamyslel
sa nad jej slovami. Skutočne nevedel, aké je to prísť o otca. Mal síce
oboch rodičov, ale príšerne mu už liezli na nervy. Najmä jeho pedantne založená mama. A tiež krpatá
a otravná sestra. Tú nedokázal ani trochu vystáť. ,,Podobný problém síce
nemám, ale ber to tak, že máš aspoň pokoj. Otec ťa nerieši a ani ti
nedýcha na krk, za to ten môj musí byť informovaný o každom pohybe, ktorý
urobím,“ prevrátil očami. ,,A to nehovorím o svojej mame. Má oči všade a nič
jej neunikne. Mať takto prehnane dobiedzavých rodičov je skôr prekliatie, než
úľava.“
Rebeka
dofajčila cigaretu a uhasila ju o zábradlie. ,,Ja som to mala inak.
S otcom sme super vychádzali, bola s ním zábava a vždy tu bol
pre mňa. Bol to jednoducho správny chlap.“
,,Hovoríš,
ako keby už nežil.“
Prepichla
ho očami. ,,To ani nežartuj!,“ zasyčala. ,,Živý je až moc, akurát na mňa vôbec
nemá čas!,“ posťažovala sa. ,,Krúti sa okolo tej umelej kreatúry, ktorú vymenil
za mamu a tiež okolo jej malých smradov. A ani jeden nie je pritom
jeho!,“ pripomenula mu. ,,Porodila ich nejakému hnusákovi, ktorý ju dostal do
veľkých dlhov a nakoniec skončil v base. Niečo podobné hrozilo aj tej
primadone, ale môj otec je veľmi dobrý právnik. Z tých jej sračiek ju
vysekal na súde a nakoniec sa do nej buchol.“
Eliáš prekvapene hvizdol. ,,To som teda netušil. To je od neho riadne sprosté, že sa na vás vykašľal a motá sa okolo nejakej cudzej ženskej, ktorá nemá chrbtovú kosť,“ dával jej vehementne za pravdu. ,,Nič si z toho nerob. Veď jemu dôjde o čo prišiel, keď ho tá prefíkaná líška pošle k vode.“
***
Rebeka ovinula
prsty okolo zábradlia, až jej zbeleli hánky. ,,Mýliš sa, lebo on s ňou
zostane nastálo. Už len preto, že má slabosť pre chudákov, ktorí sa ocitnú
v bezvýchodiskovej situácií. Moja mama bola rovnaký prípad. Pochádzala
z rozvrátenej rodiny, kde ju rodičia zanedbávali a nevenovali jej
žiadnu pozornosť. A keď v šestnástich spoznala môjho otca, okamžite
sa na neho namotala. Vylíčila mu aká je nešťastná pri svojich rodičoch a ako sa v ich
prítomnosti dusí. A on dobrák od kosti, si ju zavesil na krk
a nakoniec sa s ňou oženil. So ženou, čo si nedokončila ani maturitu
a celý život sa pretĺkala rôznymi zamestnaniami,“ pohŕdavo sa zasmiala. ,,A nie,
aby mu dokázala, že si nezobral citovú trosku, úplne na seba kašle. Dalo sa
vlastne čakať, že od nej utečie k takej, čo nechodí na rande v pokrčenej
sukni a nemá roztečené mlieko pod bradou.“
Eliášovi
sa nepáčilo, ako nelichotivo sa o svojej mame vyjadruje. Nakoľko ju poznal
z videnia, bolo mu hlúpe na ňu za chrbtom kydať hnoj. ,,Ak sa nenahneváš,
tak budem radšej ticho. Nechce sa mi ohovárať ženu, ktorej som len včera
poprial pekný večer.“
Rebeka
zúžila oči hnevom. Potrebovala, aby jej bol oporou a aby ju vo všetkom
nasledoval a on sa jej obrátil chrbtom. ,,Vieš čo si, Eliáš? Obyčajný
zbabelec!,“ vytrhla mu krabičku cigariet z ruky a hodila mu ju do
najbližšieho koša.
Chlapec
od prekvapenia otvoril ústa. ,,Čo to stváraš, prosím ťa? Šibe ti?,“ vykročil k odpadovému
smetiaku a rukou v ňom zašmátral. Krabička padla na samé dno, takže
na ňu nedočiahol. ,,Dofrasa! Ty krava jedna, teraz mi ich zoženieš,“ rozohnil
sa. ,,Bola tam ešte minimálne polovica cigariet! Ja na rozdiel od teba si na
svoje rozmary musím zarobiť.“
Rebeka sa
začervenala. ,,Ha! A ako si asi na ne zarobíš?! Máš pätnásť rokov
a žiadnu poriadnu prácu ti nedajú!“ To mohla len potvrdiť. Sama sa snažila
niečo solídne nájsť, ale skončila pri dotazníkoch alebo pri rozdávaní letákov
po ulici s akciovými zľavami.
Eliáš sa
zatváril dotknuto. ,,Vypomáham v bratrancovej dielni. Nedávno sa
presťahoval aj s frajerkou z iného mesta a býva o pár
blokov pri mne.“
Rebeka sa
zasmiala. ,,A čo robí?“
Eliáš
vypol hruď. ,,Pracuje ako stolár a vyrába interiérový nábytok. Pomáham mu s menšími
montážami, spájaním dielikov a pritĺkaním klinčekov.
,,Nie je
to tak trochu protizákonné?,“ vybafla na neho. Nezniesla pomyslenie, že si
našiel skôr prácu než ona a pritom bola o mesiac staršia.
,,Mám
pätnásť rokov a ukončenú povinnú školskú dochádzku, takže je to úplne
v poriadku,“ zvolal triumfálne. ,,A nejeduj sa, Rebeka. Veď aj ty si niečo
nájdeš,“ snažil sa ju povzbudiť.
Mykla
plecom a zišla dolu schodmi. ,,Mám to v paži. Už musím ísť. Tak
nabudúce.“
Eliáš tam
stál ako prilepený. ,,A kde sa tak ponáhľaš, ak môžem vedieť?“
,,Nikam!,“
zvolala bez toho, aby sa otočila. ,,Len sa mi už s tebou nechce strácať
čas! Naštval si ma.“
Najradšej
by sa za ňou rozbehol, ale potom si to rozmyslel. Namiesto do tváre jej zízal
na chrbát, cez ktorý mala prehodené vlasy. ,,Nehovor! A čím?“
Mlčala
ako zarezaná.
,,Haló!
Stále som tu, neodišiel som,“ pripomenul jej veselo.
,,Daj pokoj!,“ odvrkla mu zlostne a zišla ďalšie schody, až sa ocitla na ceste. Ani mu nezamávala a vyrazila po asfalte ako fúria. Aj keby si Eliáš na mieste vykričal hlasivky, aj tak by to s ňou nepohlo.
***
Očista prišla
práve včas! Keby Rebeka nesedela na stoličke, tak by asi skákala dva metre nad
zemou. Jej srdce sa túžilo rozospievať a takmer jej vyletelo z hrude.
Správa, ktorú sa dozvedela ju potešila viac než čokoľvek iné. Jej otec sa
konečne oslobodil od tej hnusnej hyeny, ktorá mu rozvrátila manželstvo
a príde domov. Ani si len nepripustila, že by tomu malo byť inak.
Nepochybne sa bude chcieť vrátiť k svojej rodine. Hoci sa ešte stále na
svoju mamu hnevala tak vedela, že ju tá správa určite poteší. Neváhala ju tou
informáciou oboznámiť v okamihu, kedy na ňu narazila v kuchyni. Jej
mama bola sklonená nad zeleninovou polievkou vo veľkom hrnci, ktorú sústredene
miešala varechou. ,,Počula si tú správu? Otec sa rozišiel s tou potvorou!
Môže sa vrátiť domov! Mám to priamo od neho, pretože mi to poslal v sms.“
Jej mama
ani brvou nepohla a ledva jej venovala pohľad. ,,Rebeka, je to inak, ako
si myslíš.“
Dievča
malo pocit, že zle počulo. ,,Nie, určite nie je!,“ bránila sa zubami nechtami
tej predstave, že by sa mohla predsa len mýliť. ,,Otec sa určite vráti!“
Hlasno si
vzdychla, ale naďalej upierala zrak do hrnca. ,,Bude lepšie, keď ti k tomu
nič nepoviem.“
Rebeka sa
ledva ovládla a behom pár sekúnd sa ocitla po jej pravici. ,,Čo mi to tu
hovoríš, mama? Je to predsa môj otec! Netvár sa, že sa ma netýkajú jeho osobné
veci.“
Otočila
k nej hlavu. ,,Samozrejme, týkajú. Ale žiaľ, nie je k tebe úplne úprimný.“
Najradšej
by sa hlasno zasmiala. ,,Hlavne, že ty si ku mne vždy úprimná,“ zvolala
posmešne.
Dcérin
arogantný tón v hlase sa jej dotkol. ,,Povedz mi aspoň jednu vec,
v ktorej som ti klamala.“
Neváhala
ani sekundu. ,,V tom, že nie je tvoja vina, že otec si našiel druhú ženu.
A to je len jedna z vecí, o ktorých viem na sto percent.“
Otvorila
skrinku a vytiahla z nej soľničku a korenie. Do hrnca pridala
z každého trošku a následne polievku zamiešala. ,,Mýliš sa a vo
svojom vnútri to veľmi dobre vieš. Ale budeš musieť na to prísť sama, pretože
inak to asi nepochopíš.“
,,No
jasné, že nie. Však je úplne vymletá!,“ zvolal návštevník, ktorý sa ocitol
v kuchyni. Ani na nich nepozrel a sadol si za stôl. Natiahol sa po
lievancoch z veľkej misy natretými džemom a chystal sa jeden vziať.
Rebeka od
hnevu očervenela a odolávala pokušeniu malého nepodarka zhodiť zo
stoličky. ,,Ty malý sopliak. Ak ma budeš neustále vytáčať, tak ti napchám do
desiaty švábov!,“ pohrozila svojmu mladšiemu bratovi.
Ten si
z jej slov nič nerobil a už si vkladal lievanec do úst, keď ho
nečakane okríkla mama. Od strachu mu padol na stôl, na ktorom zostal fialový
fľak z ovocia.
,,Tie
dostaneš, až keď zješ zeleninovú polievku, Boris,“ odniesla rozvoniavajúcu
dobrotu na dres a prísne na neho pozrela. ,,A naposledy si sa tak škaredo
rozprával so svojou sestrou! Už si neprajem nič podobné počuť z tvojich
úst,“ ohriakla ho a založila si ruky v bok.
Chlapec
sa pohrával s vidličkou, ktorou prechádzal po dreve stola. ,,A môžem za
to, že je sprostá?“
,,Boris!,“
zrúkla mama. ,,Ak s tým neprestaneš, tak nedostaneš žiadne jedlo
a môžeš byť celý deň o hlade,“ krotila jeho vášne.
,,To nie
je fér,“ zamrnčal a položil vidličku na stôl. ,,Nemôžem si povedať ani
svoj názor?“
Razantne
pokrútila hlavou. ,,To teda nie! Nestrpím, aby ste sa v mojom byte urážali
a jeden druhého šikanovali! Na oboch mám rovnaký meter a kto
z vás ho bude porušovať, tak ho potrestám.“
,,To by
musela moja sestrička byť potrestaná furt! Stačí, keď sa pofľakuje s tým
dementom zo školy. Ale ani on nie je normálny, keďže s ňou stráca čas,“
rypol si do sestry.
Rebeka
schytila zo stola vidličku a zahnala sa ňou na brata. Ten zvrieskol na
celú miestnosť a uskočil z jej dosahu.
Mama ju
okamžite okríkla. ,,Ako sa to chováš k bratovi?! Okamžite polož tú
vidličku!“
,,Tá
krava mi skoro vypichla oko,“ posťažoval sa chlapec a rukou si prekryl
polku tváre. ,,Bol by som ako jednooký pirát,“ machroval.
Rebeka sa
uškrnula. ,,Skôr ako zvonár Matky božej,“ napodobnila zmrzačeného úbožiaka.“
Brat jej
vyplazil jazyk. ,,Za to, ty si ako kraslica,“ vrátil jej urážku. ,,Líca máš
červené ako paradajka a tvoje ústa vyzerajú ako kačací zadok!“
,,Ty malý
hnusák! Prečo ťa mama radšej neutopila, keď si sa narodil?!,“ vyhŕkla jeho
sestra.
Mama sa
k nej okamžite otočila s nahnevaným pohľadom. ,,To by už stačilo,
Rebeka! Si od neho staršia, ty máš mať rozum! Je smutné, že ťa dokáže vytočiť
desaťročný chlapec,“ krútila neveriaco hlavou. ,,Keby tu tak bol váš otec ...,“
,,Lenže on tu nie je!,“ skočila jej do reči dcéra. ,,A ak sa vráti, tak ho budem prosiť na kolenách, aby ma vzal so sebou a nemusela som byť v tomto mizernom byte spolu s tebou a s tým retardom!,“ zvolala plačlivo a vybehla z kuchyne tak rýchlo, až takmer zakopla o prah dverí.
Svieca! Hoci by si ju za iných okolností rada zapálila, aby trochu zrelaxovala jej ubolená duša, v tej chvíli ju to ani nenapadlo. Rebeka ležala na chrbte na posteli a dovolila svojej mysli, aby sa jej voľne potulovala. Uvažovala nad školou, životom a tiež nad otcom. Doteraz vnímala len potrebu byť s ním, ale neriešila okolité veci, ktoré boli rovnako dôležité. Cítila obrovskú krivdu za to, že ju opustil a myslela si, že jediná kvôli tomu tak trpí. Svojho otca nevidela už päť rokov a veľmi sa s ním chcela stretnúť. Túžila po jeho hlase, pohľade, objatí a nie len po niekoľko cifernom čísle, ktoré sa objavilo jej mame na účte, keď vyberala hotovosť z automatu. Chcela by sa s ním poprechádzať, ako keď bola malá, túlať sa parkom, privoniavať k lúčnym kvetom a dívať sa s ním na hviezdy. Stále samú seba presviedčala o tom, že ju otec nadovšetko zbožňuje, ale už tomu prestávala veriť. Na jej správy odpisoval s niekoľkotýždňovým omeškaním, odmietol akékoľvek osobné pozvania na spoločný obed a keď sa mu snažila dovolať, nikdy jej nedvihol. Ak by mu na nej skutočne záležalo, tak by ju vyhľadával a bol by jej nablízku. Hoci si to nerada pripúšťala, jej mama mala nakoniec pravdu. Bez ohľadu na to, ako ňou predtým pohŕdala bola nútená otvoriť oči a pozrieť sa realite do tváre. Musela si dokonca pripustiť, že sa chovala ako sebec. Nebola jediná, čo trpela otcovou neprítomnosťou a nedostatkom lásky. Každý sa cítil osamelo, len sa to inak prejavovalo. Jej chýbal hrdina, ktorého v ňom vždy videla, Borisovi mužský vzor, na ktorý by sa chcel podobať a ich mame obetavý manžel, na ktorého sa vždy mohla spoľahnúť. Ako nad tým všetkým premýšľala, začínala sa na situáciu pozerať inými očami. Už sa prestávala cítiť ako obeť, ktorú niekto zaživa prebodol a nechal ju bezcitne vykrvácať. Konečne videla aj fakty, ktoré predtým tak dlho prehliadala buď z trucu alebo zo zranenej pýchy. Keď si predstavila, aké hrôzy vykričala mame do očí, mala chuť sa silno prefackať. Chovala sa ako hyena, ktorej niekto zobral korisť a ona na všetkých naokolo vrčala a cerila tesáky. Bude sa s ňou musieť porozprávať a najmä sa jej za všetko ospravedlniť. Mama robila čo sa dalo, mala sa čo obracať, keď sa otec priženil do inej rodiny, no nikdy jej nechcela ublížiť. Nemala právo ju ponižovať, ale ani sa jej posmievať. Namiesto toho jej mala byť ako dcéra oporou a stáť celý čas pri nej. No ona sa správala ako trucovité dieťa so štupľami na ušiach a odmietla si dať čokoľvek vysvetliť. Rebeka už neváhala ani sekundu. Zdvihla sa, zamierila k dverám a vykročila za mamou do kuchyne. V ten deň mala len jediný cieľ – zakopať vojnovú sekeru a udobriť sa s ňou.
Foto: net
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára