Vonku prší znova,
slnko už zapadlo,
stratím opäť slova,
objíme ma chápadlo.
Cez okno pozerám,
počas cestovania,
bránim sa ozvenám,
na duši ma rania.
Kráčam cez ľudí,
tajne ich sledujem,
ich svet ma nudí,
cítim každý vnem.
Navonok rovnaká,
presne ako oni,
v srdci len otázka,
odbijú už zvony?
Pokúša ma vŕba,
už dávno mŕtva,
zostávam hrdá
ako morská kotva.
Nevoľno ma mori,
ako bludná stvora,
ako záliv v mori,
keď hľadím zhora.
Toľko pocitov,
vo mne vola,
s dušou rozbitou,
ocitám sa holá.
Až vstúpi temno,
celú ma zahalí,
vykročím slepo,
ďaleko do diali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára