Skrúšene pocity,
ma sprevádzajú,
ako vánok odviaty,
kúsok tajného háju.
Hľadím na okolie,
cez závoj šedivý,
či niekto odpovie,
skrz svet trúchlivý.
Tvoria ho postavy,
všetko ich zlostí,
niekto z nich postaví,
otrokárske mosty.
Každý túži diktovať,
pokoriť staré časy,
stvoriť nový unikát,
plameň už neuhasí.
Doba býva chladivá,
reze ako povrazy,
chyba jej kus paliva,
oheň cez lad prerazí.
Ako divná stvora,
občas si pripadám,
dívam sa zhora,
na čierny tulipán.
Nikto mi nebráni,
schádzať údolím,
až do membrány,
kde viac pochopím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára