stále tou istou,
a chvíľou hmlistou,
zároveň mámivou.
Odmietam čakať,
na svoju bohyňu,
kým roky uplynú,
na jej návrat.
Cez Atlantik šíry,
sa prebrodím,
v náručí meluzin,
pokorim víry.
Zvediem nebo,
a hviezdy tiež,
ved ty vieš,
že idem slepo.
Do podzemia,
vstúpim rad,
a zborím hrad,
ak ma odmenia.
Pod prisahou,
ze mi ukážu,
záblesk úžasu,
farebnou.
A čas vratia,
na koľaje,
tak pomalé,
na objatia.
Foto a text: pb
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára