Zlom osudu (2020) na tému Vlak (publikované v časopise Abdon 7 - 8. 2020)

Foto: Lucy Photography (Fcb)

    Vlak tu už mal byť, ale meškal. Gréta uprela pohľad na nástupište, ktoré sa pomaly plnilo ľuďmi. Už tak dlho nikde necestovala. Až sa jej včera nečakane ozvala dobrá kamarátka Ľudmila, ktorá ju pozvala na návštevu do Nitry. Zoznámila sa s ňou na dovolenke v Grécku, ktoré pred troma rokmi navštívila so svojimi rodičmi. Keďže sympatie boli vzájomné, vymenili si adresu a dohodli sa, že sa ešte stretnú. 

Medzitým sa  Ľudmila odsťahovala do Čiech, kde si dokončovala bakalára. Počas ich odlúčenia si príležitostne písali, ale každá žila svoj vlastný život. Gréta si myslela, že ju už viac neuvidí. Preto ju milo prekvapilo, keď ju pozvala na výlet do svojho rodného mesta. Ešte nikdy nebola v Nitre, takže sa nevedela dočkať, kedy ju uvidí na vlastné oči v celej svojej kráse. Na výlet sa veľmi tešila, pretože nemala veľa príležitosti vystrčiť päty z Bratislavy. Ráno pri balení zistila, že sa jej všetky veci zmestia do cestovnej batožiny. Pobalila si len to najnutnejšie, pretože jej pobyt mal trvať len dva dni. Rozhodne nemala v pláne cestovať s plnými rukami a riskovať, že polovicu veci postráca. So svojim zovňajškom si veľkú hlavu nerobila. Plavé vlasy si splietla do vrkoča a na uši nasadila strieborné krúžky. Nikdy si extra nepotrpela na líčení, takže zvolila len špirálu na oči a jemný lesk. Ani nad oblečením dlho nematurovala. Navliekla sa do pohodlného trička s potlačou Paríža a vyšúchaných krátkych riflí.  Ako sa tak rozhliadala po cestujúcich na nástupišti usúdila, že spravila dobre. Ani jeden z nich nevyzeral ako z módneho katalógu, čo ju do istej miery upokojilo. Zo zamyslenia ju vytrhol rušeň, ktorý sa z diaľky rútil k ním. Gréta opatrne cúvla dozadu, aby ju rozbehnutý vlak nenabral. Opatrne prešla po schodoch, až sa ocitla pred sklenenou priečkou. Vošla vnútornými dverami a váhavo zamierila k sedadlám. To bola zásadná chyba. Skôr než sa nazdala, bolo neskoro. Ľudia sa spoza nej vyrútili ako termity a takmer všetky  voľne miesta obsadili. Zostali iba dve voľné sedadlá oproti jednému mladému páru. Neostávalo jej nič iné, ako sa vydať ich smerom.

,,Zdravím, môžem si sadnúť oproti vám? Sú tieto dve miesta ešte voľné?,“ prihovorila sa im zdvorilo.

Neznáma brunetka k nej zdvihla zrak. ,,Samozrejme,“ usmiala sa. ,,Máme ešte dve voľné miesta. Pokojne si prisadni,“ ukázala rukou pred seba. ,,Inak ja sa volám Regína. Môžeme si tykať.“

,,Gréta,“ podala jej svoju pravicu a srdečnosť jej opätovala. Batožinu si odložila hore a posadila sa k oknu. V tom sa jej oči stretli so zeleno okým blondínom, ktorý mohol byť približne v jej veku. Pri pohľade na neho sa jej zatajil dych. Už dlho tak pekného chalana nevidela a preto zostala ako prikovaná. Jeho priamy pohľad jej vohnal farbu do líc a tak sklopila zrak. Hypnotizovala rozkladací stolík, hoci na ňom nebolo ani smietky. Odrazu cítila výčitky voči žene, ktorá pred ňou sedela. Bola k nej milá a ona namiesto toho visela pohľadom na jej frajerovi. Nevedela si pomôcť, bolo to silnejšie než pud sebazáchovy. Mala obavy, že si to všimnú aj ostatní a tak sa rozhodla vstať. V duchu uvažovala nad dôveryhodnou výhovorkou, ale nič ju nenapadalo.

Akoby jej žena čítala myšlienky, nečakane sa ozvala., ,,Inak toto je Vratko. Je to môj mladší brat,“ odvetila šibalsky.

,,Brat?!,“ vyhŕkla dievčina bez uvažovania. Tvárila sa, ako keby ju niekto polial olejovými farbami. Ani vo sne by jej nenapadlo, že ide o súrodencov. Jeho sestra mala exotické rysy s tmavšou pleťou a čiernymi vlasmi, ktoré s jeho severským vzhľadom boli v ostrom kontraste. Nechápavo pozerala z jedného na druhého a stále tomu nemohla uveriť.

Regína si jej zmätený pohľad všimla a štuchla lakťom do chlapca vedľa seba. ,,S Vratkom máme výborný súrodenecký vzťah, takže sa na prvý pohľad môže zdať, že sme pár,“ zachichotala sa. ,,Ale možno je to aj dobré, aspoň nás nikto neobťažuje. A z toho aká si zaskočená to vyzerá tak, že ťa napadlo presne to isté.“

,,Asi áno,“ pripustila nedobrovoľne. ,,Akurát sa vôbec nepodobáte.“

,,Svätá pravda. Môj brat sa podal na našu mamu a ja sa podobám na nášho otca. Je to tak, však?,“ pozrela na brata, ktorý nič nehovoril.

,,Hej,“ vyšlo nakoniec z neho po nekonečných sekundách.

Jeho sestra sa zamračila, no potom sa široko usmiala. ,,Nič si z toho nerob, Gréta. On sa takto zvykne chovať v prítomnosti pekného dievčaťa. A zrejme sa pred tebou hanbí.“

,,Tak to vôbec nie je, Regi,“ osočil sa na sestru. ,,Prestaň dotierať a rob radšej niečo užitočné. Čítaj si tú svoju Emu.“

Šibla po ňom pohľadom. ,,Evu!,“ opravila ho nevrlo. ,,Aspoň sa ti konečne rozviazal jazyk.“

Gréta s rozpakmi sledovala ich slovnú potýčku a rozhodla sa, že sa do toho miešať nebude. Bolo to iba medzi nimi dvoma a ona im určite nechcela robiť sudcu.

,,Navyše veľmi dobre vieš, že sa mi páčia staršie dievčatá,“ odsekol chlapec. ,,A táto tu vyzerá na štrnásť rokov. Hádam si nemyslíš, že ma zajímajú deti?“

,,Mám devätnásť ... rokov,“ zahabkala a stratila istotu v hlase.

,,Nevyzeráš,“ bezočivo sa pozrel na jej plochú hruď. Bolo zrejmé, že to čo videl, ho nijako nepresvedčilo o jej slovách.

,,Vratko!,“ napomenula ho sestra. ,,Nebuď nezdvorilý.“ Ospravedlňujúco sa pozrela na dievča. ,,Nehnevaj sa na neho. Už dlho nemal vzťah. On sa jednoducho k ženám nevie chovať.“

Gréta sa slabo usmiala a zložila si ruky do klina. ,,Nič sa nedeje. Vyzerám oveľa mladšie na svoj vek. Asi to bude tou genetikou. Moja mamina je štíhla ako prútik a už jej pritom ťahá na päťdesiat.“

Regína pokrútila hlavou. ,,Z môjho brata si nič nerob, dobre? Občas sa chová ako somár. Asi ho štve, že ťa nezaujal a snaží sa to napraviť,“ odpovedala priamočiaro.

,,Regi!  Buď už prosím ťa ticho!,“ zvolal nahnevane. ,,Vôbec nič o tom nevieš!“

Jeho sestra sa na neho ani nepozrela a pohľad uprela na spolucestujúcu. ,,Vôbec si z neho nič nerob, dobre? Inak je to milý chalan, ale pri dievčatách sa chová jednoducho nemožne,“ povedala pobavene a uprela pohľad von oknom. ,,Na ďalšej zástavke vystupujem. Aspoň sa lepšie spoznáte,“ žmurkla na ňu.

Po jej slovách sa otriasla. Ani v najmenšom netúžila byť v prítomnosti toho prostoduchého truľa. Veď jej doteraz ani len nepodal ruku! Evidentne mu dobré vychovanie nič nehovorilo. Nevedela si predstaviť o čom sa s ním bude baviť, keď tam nebude jeho sestra. Keď však prehovorila, pôsobila vyrovnane. ,,Rozumiem.“

Žena v jej hlase pocítila sklamanie. Vstala a natiahla sa po cestovnej taške. S úsmevom sa k nej obrátila. ,,Neboj sa. Vratko sa s tebou porozpráva. Daj mu ešte šancu. Nebudeš ľutovať.“

Jej brat sa bezprizorne otočil k oknu  a ignoroval okolitý svet.

Gréta jej úsmev opätovala. ,,Možno sa ešte niekedy uvidíme.“

,,Možno áno,“ súhlasila a vybrala sa k dverám. ,,Drž sa.“

Po jej odchode sa oprela o sedadlo. Po očku pozrela na chlapca pred sebou. Vytrvalo ignoroval jej prítomnosť. Rozhodla sa, že si z toho nič nebude robiť. Zvesila si z pleca malý batoh a vytiahla z neho slúchadla. Zapojila ich do mobilu a zapla si svoj obľúbený playlist. Hudba ju príjemne pošteklila na duši a zbavila napätia. Zatvorila oči a vychutnávala si tóny, ktoré sa jej rozlievali po tele.

***

,,Počuješ ma? Gréta! Netvár sa, že spíš! Ja veľmi dobre viem, že si hore!“

Dievčina prudko otvorila oči. Pár krát zažmurkala, pretože sa dostala do cestovného útlmu a takmer zaspala. Keď však zbadala, kto narušil jej osobnú zónu, nevedela svoj hnev zakryť. Bol to Vratko, ktorý sa rozhodol, že predsa len s ňou začne komunikovať. Jej na tom však nezáležalo, lebo obraz o ňom už mala utvorený.  Slúchadla si nechala na ušiach, iba si stíšila zvuk. Chystala sa do neho slovne pustiť, až sa nečakane zháčila. Ich nosy delilo len pár centimetrov a nebezpečne blízko sa nad ňou skláňal. Vystrašene ho od seba odstrčila.

,,Čo sa deje?,“ opýtal sa ako paralyzovaný. Keď sa odpovede nedočkal, prekrížil si ruky na hrudi. ,,Aha, rozumiem. Slečna sa urazila. Odmieta sa baviť. Nuž, čo sa dalo čakať od dieťaťa,“ vyzývavo na ňu pozrel.

Jeho posmešné slová prehlušili aj hudbu. Nahnevane si ich zvesila z uší. Fľochla na neho ako rozzúrená levica. ,,Môžeš mi dať pokoj? Nechcem sa baviť,“ odhodlane zvolala. ,,Nájdi si iného šaška.“

,,Urazila si sa?,“ pochybovačne zdvihol obočie. ,,Nečakal som, že sa budeš chovať ako nevyzreté decko.“

,,Ja nie som žiadne decko!,“ skríkla pobúrene. Potom si uvedomila, že nie je vo vozni sama a s previnením sa rozhliadla okolo seba. Spoločnosť im robilo len zopár dôchodcov a nejaký metalový frajer, ktorého basy sa ozývali po celom priestore. Medzitým sa sedadla vyprázdnili a veľa nových ľudí odvtedy nepribudlo. Gréta sa opäť obrátila k chlapcovi. ,,To ty si sa na začiatku správal ako trkvas. Prečo by som mala mať ešte záujem sa s tebou baviť?“

Prekvapene zažmurkal. ,,Ty si mala o mňa záujem?“

,,Prestaň prekrucovať moje slová! Nemala som o teba záujem. Iba som si myslela, že sa dokážeme normálne porozprávať. Ale mýlila som sa.“

Ukazovákom si poklepal po brade. ,,Ale prečo si  na mňa na začiatku tak vyvaľovala oči?“

Očervenela. ,,Ja som na teba oči nevyvaľovala,“ začala sa brániť. ,,Čo si o sebe vlastne myslíš?,“ zvolala dotknuto. Hnevalo ju, že vyťahuje na svetlo jej slabosti. Hoci ju predtým zaujal, odmietla mu dať do rukáva svoje eso. A teraz už vôbec nemala dôvod sa k tomu priznávať. Nie potom, aký samoľúby narcis sa z neho vyfarbil. Nebola jediná, čo na neho pozerala. On jej ten pohľad dokonca opätoval. Preto na neho zaútočila vlastnou zbraňou. ,,Vieš preto o tom, že som sa na teba pozerala, lebo ty si civel na mňa! Iba netuším prečo.“  

Mykol plecami. ,,Páčila si sa mi, Gréta.“

Pozerala na neho ako na zjavenie. ,,Ja? Veď si sa mi ani len nepredstavil,“ ohrnula spodnú peru.

Usmial sa. ,,Tak to napravím. Som Vratko,“ podával jej ruku. ,,Teší ma, Margarétka.“

Ignorovala jeho štíhlu pažu. ,,Som Gréta!,“ vybuchla naježene. ,,Margarétky hľadaj na lúke.“

Pokrútil hlavou a ruku stiahol. ,,Ty si teda poriadne panovačná.“

,,A ty si zasa riadne nafúkaný,“ vrátila mu urážku. ,,Správaš sa k ľudom ako k sluhom.“

,,Nepoznáš ma,“ odvrátil pohľad.

,,Ani nemusím. Stačilo mi, ako si sa predo mnou predviedol,“ podotkla sucho.

Vratko si povzdychol. ,,Dobre, tak môžeme začať odznova? Asi sme na to išli zle. Verím, že si budeme rozumieť. Určite to nebude horšie než to bolo predtým.“

Vystrúhala na neho grimasu. ,,Nazval si ma opakovane dieťaťom. Ty máš už nebodaj po tridsiatke?,“ spýtala sa ho ironicky.

Zaváhal.

,,Pravdu,“ zvolala prísno.

,,Dvadsať,“ zahanbene odpovedal.

Gréta spľasla rukami. ,,No prosím! Si len o rok starší odo mňa. Ty mi sotva môžeš nadávať do sopľane.“

,,Prepáč.“

Mlčala. Dokonca na neho ani nepozrela. Napokon sa predsa len premohla. ,,Nechajme to. Nechce sa mi hádať. Mám sa s niekým stretnúť a chcem byť v dobrej nálade,“ vzdychla si a poškrabkala sa  na koreni nosa.

,,S kým?,“ zvolal žiarlivo.  ,,Je to nejaký chalan?“

Zasmiala sa. ,,Možno áno.“

Nepovedal na to nič. Ani nežmurkol. Bolo z neho cítiť potláčané napätie.

Gréta to napokon nevydržala. Z nejakého nerozumného dôvodu si ho nechcela pohnevať.  ,,Je to moja kamarátka Ľudmila. Poznáme sa z dovolenky. Strávim s ňou v Nitre celý víkend.“

Viditeľne mu odľahlo. Znova sa k nej obrátil. ,,Ona je z Nitry. Aj ja som odtiaľ.“

,,Takže vystupuješ na Železničnej stanici Nitra?“

Prikývol.

Ešte pred pol hodinou by ju z toho chytil čemer. Ale hnev ju pomaly opúšťal a musela uznať, že nie je tak hrozný. Možno by mu mohla dať ešte jednu šancu. Poslednú. ,,Dobre teda, Vratko.“

Zarazene na ňu pozrel. Prvý raz ho oslovila krstným menom. ,,Dobre teda, čo?“

Priateľsky sa usmiala. ,,Začneme teda odznova. ,,Dostaneš odo mňa ešte jednu šancu.“

,,Naozaj?,“ zatváril sa ako školák, ktorý dostal za odmenu košík so sladkosťami.

Prikývla. ,,Áno. Presvedčil si ma.“

,,Takže predsa sa ti páčim. Vedel som to,“ triumfálne zvolal.

Grétu rozhnevalo, že si znova nasadil masku triedneho playboya, ktorý dostane každú spolužiačku, na ktorú ukáže malíčkom. ,,Prestaň s tým, lebo to oľutujem!,“ pohrozila mu ukazovákom.

Vratko zdvihol ruky v obrannom geste. ,,Neber mi dušu, krásna slečna. Sľubujem, že už budem dobrý,“ pozeral na ňu kajúcnymi očami, ale úškrn ho prezradil.

,,Myslím to vážne. Buď prijmi alebo nechaj tak,“ dala mu ultimátum.

,,Prijímam,“ odpovedal s pokorou. ,,Na nový začiatok,“ natiahol k nej ruku.

Gréta ju bez váhania stisla. ,,Platí,“ zašepkala a rýchlo si ruku vymanila. Mravčenie, ktoré pocítila ju zneistilo.

,,Môžem ísť  s tebou?,“ opýtal sa neistým hlasom.

Dievčina na neho prekvapene pozrela. ,,Kam?“

,,Tam, kde býva tvoja kamarátka.“

Uprela na neho neveriaci pohľad. ,,Zbláznil si sa? Veď ťa v živote nevidela.“

Prižmúril viečka. ,,Ako sa volá celým menom? Ak je z Nitry, možno ju poznám.“

,,Ľudmila Tkáčova.“

Vratko luskol prstami. ,,Taká staršia a nízka s gaštanovými vlasmi?“

Zaškúlila na neho. ,,Staršia? Veď má len dvadsať päť rokov. Rozhodne to nie je žiadna starena. Ale inak si sa trafil.“

,,Vyzerá na oveľa staršie. Netušil som, že má len toľko,“ zvážnel.

Pokrčila ramenami. ,,Lula sa tak líči a oblieka. Ale inak je ešte dosť mladá.“ 

,,Medzi vami je šesťročný rozdiel, že? Je tak stará ako Regina,“ povedal sebavedome. ,,A ak sa nemýlim, je to aj známa mojej sestry. Už som ju u nás videl.“

Zamračila sa na neho. ,,Určite si zo mňa strieľaš.“

,,Nežartujem. A ukážem ti aj dôkaz,“ zvolal a z vrecka nohavíc si vytiahol mobil. Naťukal na neho celé meno dotyčnej a ukázal ho dievčine. ,,Vidíš? Je to ona!,“ zvolal víťazoslávne. ,,Moja sestra ju má v priateľoch na facebooku.“

Hryzla si spodnú peru. ,,Máš pravdu. Je to Ľudmila! To som ani netušila.“

,Prečo by som ti klamal, Gréta?,“ opýtal sa dotknutým hlasom.

,,Prepáč,“ prvý raz za ten čas sa mu ospravedlnila. ,,Nevedela som, že je svet tak malý.“

Uškrnul sa. ,,Mne na svete nezáleží. Rád by som išiel s tebou. Teraz už viem, že Ľudmila ma pozná. Síce nie osobne, ale nepochybujem, že jej moja sestra o mne povedala rôzne pikantnosti.“

,,Vážne?,“ roztvorila oči ako taniere. ,,Čo predo mnou skrývaš?,“ štuchla do neho prstom. ,,Priznaj sa.“

,,Dôveruj mi, prosím. Nie je to nič strašné. Uvidíš.“

Poklepala nechtami po rozkladacom stole. ,,V poriadku. Tak teda môžeš ísť so mnou. Aspoň sa o tebe niečo  dozviem.“

Zatváril sa ranene. ,,To podstatné už o mne vieš. Moje srdce bije len pre teba.“

,,A pre ďalších sto dievčat, ktoré stretneš cestou vo vlaku,“ prevrátila očami. ,,Koľko si ich vlastne už takto pobláznil? Desať? Päťdesiat?“

,,Krivdíš mi,“ zamračil sa. ,,Iba ty si ma zaujala,“ chytil ju za ruku. ,,Skús mi veriť, Gréta.“

Jej drobná ruka sa stratila v tej jeho. Tento raz ju od neho neodtiahla. ,,Dobre. Budem.“

,,Sľubuješ?,“ vyzvedal neodbytne.

Chystala sa mu odpovedať, ale vlak nečakane zastal. S úsmevom na neho pozrela. ,,Sme na mieste, Vratko. Vystupujeme,“ vstala a natiahla sa po svoju batožinu.

,,Už?,“ zháčil sa chlapec. Najprv ho zamrzelo, že sa ich cesty odlúčia. Potom si uvedomil, že budú pokračovať spoločne. Ten pocit mu dodal odvahy. Schmatol svoju tašku, ktorú mal pod nohami a vykročil za ňou.

Obaja vystúpili z vozňa a ocitli sa na čerstvom vzduchu. Chvíľu sa obzerali po okolí. Na drevenej lavičke sedel nejaký bezdomovec, ktorý nadával neviditeľnému protivníkovi. Oproti si vykračovala extravagantná žena s výrazným líčením v ultra krátkej minisukni. Vlasy mala strapaté a z pleca jej padalo ramienko. Vyzerala ako keby si cestou odskočila od náruživého milenca.

Dievčina musela ustúpiť, pretože do nej apatické stvorenie takmer narazilo. Keby si nedávala väčší pozor, tak spadne na zem. Vratko ju našťastie včas zachytil za pažu.  V rozpakoch na neho pozrela. ,,Ďakujem.“

Vložil si palce do vreciek nohavíc. Chvíľu sa díval do prázdna. O chvíľu sa ich pohľady stretli.  ,,Chcem, aby si vedela, že si o tebe myslím len to najlepšie. Si super dievča. A je mi s tebou parádne.“

Oči jej žiarili. ,,Aj mne je s tebou dobre, Vratko. Viem, že na začiatku bude moja kamarátka šokovaná. Určite nečaká, že so sebou privediem návštevu. Ale som si istá, že sa jej postoj zmení, keď jej ťa predstavím. Navyše to, že sme dnes na seba v tom vlaku narazili, nemohla byť náhoda.“