 |
| Foto: http://majopeiger.com/ |
Nachádzam sa v prostredí, ktoré pripomína scénu
z filmového trháku. Nejaký bláznivý režisér oživil toto neznáme dielo, aby
na seba upútal všeobecnú pozornosť. Smutné je, že nemá žiadnych divákov ani
návštevníkov. Je to príbeh, ktorý je bez deja, mien, postáv. Alebo sa mi to
všetko iba zdá a vnímam to neobjektívnymi očami? Kde sa v skutočnosti
vlastne nachádzam? Nevidím svoju izbu, necítim vôňu svojho psíka a sú mi
vzdialení moji najbližší. Len nedávno som si išla ľahnúť, zmorená
a unavená z celého dňa, ktorý dopadol rovnako tragicky, ako
v kine vysielaná dráma pre dospelých. Netuším, čo sa stalo a prečo
som na tomto mieste.
Rozhliadam sa vôkol seba a snažím sa zapamätať každý
detail, ktorý zachytím. Ocitla som sa v nejakom priestore, kde je dlhá
chodba, na ktorej sú sedačky so šedým poťahom. Ich počet sa mi zlieva, pretože
mám pocit, akoby sa ich množstvo menilo po každé, ako od nich odvrátim zrak.
Trošku mi to pripomína ordináciu u obvodného lekára, pričom všetci tí
ľudia sú tu preto, aby zistili svoju diagnózu. Prečo som sa vybrala za
doktorom? Veď mi nič nie je, som pomerne zdravá a svieža! Ničomu
nerozumiem. To musí byť nejaké nedorozumenie. Neváham ani chvíľu a obrátim
sa k neznámemu, ktorý sedí so sklonenou hlavou. Už sa ho chystám požiadať
o radu, keď v tom počujem výkrik.
,,Dostal som šancu to napraviť! Budem žiť! Predsa to
dokážem! Zistil som dôvod, pre ktorý sa môžem vrátiť! Budem konečne šťastný!“
S prekvapením som sa ku nemu otočila, no keď som to
spravila, tak dotyčný sa pred mojim zrakom rozplynul ako opar počas hmly.
Niekoľkokrát som zažmurkala, akoby som nebola schopná uveriť tomu, čo sa naozaj
stalo. Videla som dobre? Skutočne sa vyparil? Ako je to možné? Kde to naozaj
som? Akoby v mrákotách som pristúpila k ďalšej osobe, ktorá sa
tvárila rovnako zronene ako aj človek sediaci vedľa nej. Tí ľudia boli
z mäsa a kosti, obyčajní smrteľníci a predsa boli niečím
zvláštni. Všetci sa správali rovnako, mlčali, dívali sa do zeme
a pripomínali nevinné obete, ktoré niekto odsúdil na porážku. Zrazu som si
všimla dvere, pred ktorými stálo niekoľko zopár ľudí, ktorí na ne obdivne
hľadeli ako keby stelesňovali akési veľavýznamné božstvo. Vždy, keď z nich
niekto vyšiel, sa samé zatvorili. Nikto ich neriadil, neboli odkázané na žiadny
dotyk. Mala som z nich pocit, že za nimi sa odohráva niečo veľmi dôležité,
čo súvisí so životom všetkých týchto nešťastníkov, ktorí sa tvárili, ako keby
ich čakala poprava. Neušlo mi, že zopár párov očí sa rozžiarilo, keď vyšlo
z dverí, ale to trvalo len do okamihu, kedy sa rozplynuli vo vzduchu.
,,Už sa to blíži! Bude rozhodnuté! A on si niekoho
vyberie!,“ ozval sa jeden zo sediacich so vzrušeným hlasom, ktorý bol
v obrovskom kontraste so všetkými ostatnými, ktorí len v tichosti
zostávali na svojom mieste. Všetky oči sa náhle upreli na dvere, ktoré sa akoby
vyrojili zo steny, ktorú predtým tvorila len biela plocha. Tie dvere tam
predtým neboli! A teraz sa cez nich niekto snaží vstúpiť. To predsa nie je
možné! Alebo áno?
Poslušne spolu s ostatnými som zaostrila na vysokú
osobu, ktorá s majestátnou chôdzou kráčala cez chodbu až smerom ku nám.
Nebolo na nej nič prekvapujúce, ani nezvyčajné. Veď v dnešnej dobe je veľa
mužov s dlhými vlasmi siahajúcimi po plecia, ktorí nosia na nich náušnice,
gombíky a rôzne doplnky. Vyzeral ako normálny človek, s možno
nadpriemernou výškou, ale napriek všetkému s celkom štandardným zjavom. Čo
ma však na ňom zarážalo, bola tá až priam magická sila, ktorá mi našepkávala,
že on môže za to, čo všetko sa v mojom živote udeje.
Ako som ho sledovala z diaľky upreným pohľadom svojich
tmavých očí, tak som si ani nevšimla, že zrazu v celej svojej asi
dvojmetrovej výške stál predo mnou. Skôr ako som otvorila od prekvapenia ústa,
ma zastavil. Bol to muž, ktorého som nikdy v živote nevidela, napriek tomu
som bytostne vnímala, že veľmi úzko je spojený s mojou prítomnosťou, ale
aj budúcnosťou.
,,Ako sa voláš? Si tu nová? Patríš aj ty medzi tých
nešťastníkov, ktorí nevedia ako začať?“
V prvom momente som bola v takom šoku, že som sa
nezmohla na slová. Dostala som neviditeľnú facku a ja ako žena, ktorá je
známa neustálym táraním som nebola schopná niečo povedať. Cítila som, že mi
v krku uviazla imaginárna kôstka, ktorá mi bráni v rozprávaní. Muž mi
venoval hlboký, skúmavý pohľad, ktorý dokázal preniknúť až na dno mojej duše.
Akoby vedel kto som a iba ma skúšal ako učiteľ na prvom stupni svojho
neposlušného žiaka. V tom momente ma rozbolela hlava a nedokázala som
sa plne sústrediť na svoje myšlienky. Nečakane sa vedľa neho zjavila štíhla
žena, ktorá mu familiárne položila ruku na plece a s takmer vražedným
pohľadom sa na mňa pozrela. Jej slová bodali ako ihlice, ktoré sa vnárajú do
látky a ja som vedela, že my dve priateľky nebudeme. Jej chladná
a nebezpečná krása bola podmanivá, avšak vo mne vzbudzovala strach
a najmä obrovskú túžbu utiecť.
,,Je taká ako ostatní. Nič výnimočné na nej nie je.
Nestrácaj s ňou čas. Ona o sebe nevie! Len blúdi a nevie ani
prečo!“
Cudzinec sa na ženu na chvíľu zadíval a potom sa
uškrnul a obrátil opäť pohľad na mňa. ,,Ona presne vie, prečo tu je.
A vie, že to nie je sen. Nemám pravdu?.“
Pri položení jeho otázky som dokázala otvoriť len ústa. No,
keď som opäť začala cítiť intenzívnu bolesť, ktorá mi tancovala pri spánkoch,
tak som sa odhodlala zo seba vysúkať aspoň zopár viet. ,,Neviem, kto ste,
neviem prečo som tu. Mám byť doma, vo svojej posteli. Teraz by som mala spať.
Bojím sa, že blúznim.“
Tentoraz som si vyslúžila pohľad ich oboch, pričom tá žena
na mňa neprestala hľadieť s nenávisťou a odporom. No ten muž sa
tváril nadmieru pobavene, až som vôbec netušila, čo si o tom mám myslieť.
Bolo to desivé, cítila som, ako ma zoviera akási neviditeľná sila, ktorá mi
bránila racionálne uvažovať. ,,Tak vidíš, vie rozprávať. Nie je nemá. Ale nevie
sa predstaviť,“ nevrlo zalamentoval a odvrátil odo mňa pohľad. Ani neviem
odkiaľ sa to vo mne vzalo, ale opäť som dokázala prehovoriť, hoci od skutočného
rozprávania to malo veľmi ďaleko.
,,Volám sa Tuary. Som plne pri vedomí. Vo svojom živote som
niekedy nešťastná, ale to veľa ľudí. Sú veci, pre ktoré človek môže byť predsa
šťastný! Ale neviem prečo som tu. Kde sú ostatní?.“
Muž otváral ústa, keď tá nesympatická žena ho predbehla.
,,Nevidíš to? Nepočúvaj ju. Ani to nie je jej skutočné meno! Nehovorí ti
pravdu! Pošli ju tam, kde patrí!.“
Cudzinec sa nenechal reakciou ženy vytočiť a len
dvihnutím ruky ju umlčal. ,,Mlč Sára. Ty nie si v jej živote podstatná.
Ani to čo hovoríš. Ona tu nie je kvôli tebe. A ty to dobre vieš!“
Žena menom Sára sa na neho vyčítavo pozrela, no potom
sklopila zrak. ,,Mrzí ma....“
,,Odíď,“ rázne jej odvetil a umlčal tok jej
nedokončených slov. ,,Chcem byť s touto dušou sám.“
Nazval ma dušou? Skutočne mi tak povedal? Bola som tak
zarazená, že som sa nedokázala sústrediť a normálne uvažovať. Pocítila som
strach. Kto je ten muž? Prečo poslal tú ženu preč? Kto je ona? Kde som sa to
ocitla? Toto nie je môj svet! Alebo som sa načisto pomiatla?!
,,Ty si prišla za mnou, aby som ti pomohol. Určite máš veľa
otázok, ale úplne postačí, ak ti poviem, že sa volám Kristián. Ale ty nie si Tuary.“
V panike som dokázala zašepkať ,,Kristián.“ To je
úplne normálne meno. Rovnako obyčajné ako Sára. Vôbec ničomu nerozumiem. Musím
zistiť, čo tu robím.
,,Kristián, ja by som tu nemala byť. Viete o tom, že
sa nachádzam v posteli, kde pokojne spím? Mala by som byť teraz vo svojej
izbe,“ namietala som, ale hovorila tak chaoticky, až som sama sebe takmer
nerozumela. Cítila som, že musím zistiť čím najviac, kým sa nezobudím. Ale
udržať svoju myseľ otvorenú bolo ťažšie než som si myslela.
,,Mala by si, ale predsa si tu. A za mnou nikto
nechodí bez dôvodu. Nikto.“
,,Ale čo tu potom robím? Musím to zistiť skôr, ako sa
zobudím. Už len samotná predstava, že som tu je desivá. Mám strach,“ priznala
som úprimne a skutočne som ho cítila. Ovieval mi telo do morku kosti
a takmer nič iné som nedokázala vnímať.
Kristián sa iba zasmial. ,,Bola by si blázon, keby si sa
nebála. Si duša. Cítiš strach, ako všetky duše. Ale príde deň, keď nad strachom
dokážeš zvíťaziť,“ odpovedal tak pokojne, ako keby práve komentoval športový amatérsky
zápas v hádzanej.
,,Čo tu teda hľadám?.“
,,To čo všetci, čo sem prídu. Prišla si sem sama. Hľadáš
pravdu v sebe v iných a vo svete, kde už nikto nevie, aká je
skutočná pravda.“
Nechápavo som pokrútila hlavou. ,,Hovoríme rovnakým
jazykom, ale ja vám stále nerozumiem. Neviem čo sa tu deje. Kde odchádzajú tí
ľudia, ktorí sem prídu?.“
,,Ty tomu nemôžeš rozumieť, ešte nesiahaš na takú úroveň,
aby si pochopila všetko, čo sa deje v tvojom živote. Nie si vo svojej
dobe, nie si vo svojom svete. Ty sem zatiaľ nepatríš. Prišla si po odpoveď
a po zaradenie.“
Prekvapene som zažmurkala. ,,Zaradenie? Čo tým myslíte?.“
Muž si povzdychol a odpovedal hlbokým hlasom. ,,Musíš
sa vrátiť, ale ešte predtým ako sa vrátiš budeš zaradená. Nie každý, kto sa sem
dostane odíde vo svojom tele. Ale ty nie si tak uvedomelá, aby si to dokázala
pochopiť. Si možno otvorenejšia než iní vo svojom svete, ale v tomto
pripomínaš len malého králika, ktorý sa bojí vyjsť zo svojho úkrytu.“
Jeho úprimnosť mi prišla prehnaná, až mierne nadutá
a musím sa priznať, že ma jeho vyjadrenie urazilo. Čo si o sebe vôbec
myslí? Ako sa opovažuje ma prirovnávať k zvieraťu? A predsa ma to
nemôže uraziť, keď ja tie zvieratá tak veľmi milujem!
,,V poriadku. Nemám veľa času, ak sa mám vrátiť, tak musím
najprv zistiť, prečo som sem prišla. Akú pravdu tu hľadám?“
,,Je to jednoduché. Chceš zistiť, či tvoje cesta na Zemi má
nejaký príbeh. Či všetky strasti, ktorými prechádzaš stoja za to, aby si
pokračovala. Ale na to ti odpovedať nedokážem, pretože to musíš zistiť ty sama.
Ja ti len môžem umožniť, aby si dostala druhú šancu na nápravu.“
Pomaly, ale isto som začínala byť zmätená zo všetkých tých
slovných indícií, ktorým som úplne nerozumela a tak som sa cítila byť
bezradná a stratená. Mala som toľko otázok, no nevedela som, že ešte koľko
mi času zostáva, kým sa prebudím do reality. Možno to čo zistím, môže otvoriť
iným oči a umožniť im žiť vo svete, kde je skutočná sloboda.
,,Prosím vás, povedzte mi, čo človek naozaj hľadá a čo
získa, keď sem príde a vráti sa naspäť?.“
,,Nie som oprávnený ti odpovedať milá duša, ale ak to chceš
naozaj vedieť, choď hlboko do svojho vnútra a zbúraj všetky barikády, za
ktorými stojí tvoja nenávisť voči tomu, čo si si sama zvolila. Mnohé odpovede
si našla, ale ak sa ti nepáči ich obsah, tak s tým ti nijako nepomôžem.
A čo môžeš získať? Už len to, že si tu, znamená, že tvoja fantázia nie je
len predstavou. Je to niečím viac. Je to späté s tým, kým si bola
a raz budeš. Ale ešte neprišiel tvoj čas.“
Mala som na jazyku ešte toľko otázok, tak veľa informácií
som sa snažila zapamätať, ale bolo priam nadľudské zostávať pri vedomí, keď
moje skutočné telo volalo po zobudení. Hmatateľne som vnímala, ako sa vraciam
späť. Dúfala som, že si zapamätám všetko, aby som si mohla tie veci poznačiť do
počítača a potom ich skúsiť spracovať.
,,Je čas sa rozlúčiť. V ďalšom živote sa opäť uvidíme.
Sára, nemala pravdu. Si výnimočná. Ale na ten dôvod, ktorý hľadáš, musíš prísť
sama.“
Od údivu som roztvorila oči, ale keď som zažmurkala, tak
som už nikoho nevidela. Zostala prázdna čakáreň. Nebol na blízku jediný človek.
Dvere, ktoré sa vynorili zo steny zmizli, akoby nikdy neexistovali. A tie
cez ktoré vstupovali všetci tí nešťastní ľudia boli len súčasťou akejsi veľkej
dekorácie. Vôbec som nechápala čo sa deje. Ani ako sa vrátiť. Iba som sa cítila
čoraz slabšia. Akoby som odchádzala a všetko sa mi začalo rozmazávať pred
očami. No v tom som počula za sebou pohŕdavý ženský hlas. ,,Chceš vedieť
pravdu o svojom skutočnom živote? Tak potom je to jednoduché. V tomto
tele musíš zomrieť.“
Ešte kým som sa celá rozplynula, som sa stihla otočiť
a v tom som zbadala nenávistný pohľad. Bola to Sára. A po
celý čas čo som odchádzala mi doznievali v ušiach jej strašidelné slová.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára