Pohľad na písanie (2011)

Foto: pb 

Bol presne rok 2003, kedy som sa prvýkrát rozhodla niečo napísať. Bol to rukopis na 35 strán o mimozemskom chlapcovi a dievčati, ktoré žilo vo svojom svete. Mala som necelých pätnásť rokov a už som vedela definovať, čo v živote chcem. Chcela som písať. Ale stredná škola vo mne pochovala všetky ambície a sny a ja som prestala veriť, že to má ešte zmysel.

O dva roky neskôr som sa rozhodla písať román. Bola som nadchnutá, nadšená, vystrašená a súčasne nedočkavá z toho, čo vzíde z túžby uspieť. ten román sa volal ,,Zradené city, bol zasadený do mesta Londýn a bol to môj prvý román, ktorý som sa odhodlala dať na papier. Dostala som sa na 125 stranu, keď som prišla o všetky údaje, ktoré som mala v počítači. Vtedy som mala ešte starý počítaš a USB som v tom čase ani nepoznala. A tak som si povedala, že mi nie je súdené písať.

O tri roky neskôr som mala školy plné zuby a hlavne reality, ktorá ma obklopovala zo všetkých strán. Mala som neuveriteľnú chuť znázorniť všetky dokonalé ,,krásky“ vo svojej tvorbe a presne a detailisticky znázorniť každý charakter, vlastnosť, alebo povahový rys. Nemala som odvahu sa brániť slovne, tak som sa začala brániť myšlienkami. Plne som sa stotožnila s postavami, ktoré som vytvorila a začala som žiť dvojitý život. Ten, ktorý som zažívala na strednej a ten, ktorý som si vytvorila v príbehu. Často som nevedela posúdiť, ktorý je ten pravý, ale vždy som vedela, ktorý je ten správny. No potom ako sa mi nepodarila maturita na prvý krát a ja som prepadla anorexii, som sa písaniu prestala venovať Bola som obyčajná labilná troska, ktorá nebola schopná vytvoriť produktívny dej a pútavú zápletku. Pripomínala som nevyrovnanú, nezodpovednú, nespoľahlivú, nesvojprávnu, nepochopenú, zmätenú a zbytočnú osobu. A bolo naozaj ťažké sa vrátiť do čias, kedy som žila bezstarostný život plný smiechu, eufórie a šťastia.

Medzitým som sa vracala k písaniu v ďalších nasledujúcich rokoch niekoľkokrát, ale vždy ma brzdilo niekoľko blokov: nedostatok času, stres, neistota, prípadný neúspech, depresie, málo priestoru, nevhodné prostredie, narušené rodinné vzťahy, pocit vyhnanca, strach zo zlyhania. Jedným slovom vždy sa našlo niečo, čo ma odradilo od písania a pokračovania v tom, v čom by som mohla byť obstojná.

Vedela som, že ma písať baví, ale nikdy som nebola tak nadchnutá do písania a bezprostredne slobodná, aby som dokázala začiatočný krok dosiahnuť úspešne do konca. Dnes som si vedomá, že pokiaľ neodstránim tieto svoje ,bloky, ktoré vyplývajú z menejcennosti, nenápadnosti a frustrovanosti, nikdy nemôžem nič v živote dokázať.

Preto som sa rozhodla analyzovať niekoľko akútnych faktorov, ktoré ma zabrzdili a zapríčinili sa o zlyhanie mojej tvorivej činnosti.

Nedostatok času

Je nesmierne dôležitý faktor, pretože pokiaľ si človek ten čas na to písanie nenájde, nie je možné, aby sa dotkol triumfu slávy a úspechu. Je podstatné, aby si i najvyťaženejší človek našiel pár hodín denne na to, aby si sadol k počítaču a plne sa oddal svojim imaginárnym hrdinom, ktoré stvárňujú jeho fantastický svet. Je potrebné si uvedomiť, že každý niečo robí, či už pracuje, alebo študuje a prakticky vždy je niečím zaneprázdnený. Ale to nie je dostatočná výhovorka na to, aby nemohol dopísať svoj príbeh. Isteže je to dosť výrazný ekvivalent, ale i ten sa dá prekonať, ak má človek pevnú vôľu a verí, že to dotiahne do úspešného finále.

Stres a depresie

Sú rôzni ľudia. Niektorí si situácie, kedy by najradšej v zúfalstve a agónii spáchali samovraždu málokedy pripúšťajú, iní sú zasa takí, ktorých rozruší a znervózni i sebe menší náznak hnevu, alebo tlaku. Ja patrím medzi ľudí, ktorí si nesmierne citliví, vnímaví, slobodne oddávajúci sa spontánnym myšlienkam a súčasne nesmierne emotívni. Každý pocit, každý jav, každý vnem vnímajú nesmierne intenzívne a i najmenší zlom môže narušiť ich dokonalú rastúcu harmóniu a pokoj ich duše a mysle.

Človek je prakticky stále v nejakom v strese. Či už v prostredí pracovnom, školskom, kolektívnom, finančnom, ekonomickom, alebo politickom. Stres je nepriateľ, ktorý zabíja náš potenciál zaživa a bráni nám ho rozvíjať do nadpozemských výšin svojich životných schopností. Neraz dokáže stres tak človeka znechutiť, že i činnosť, ktorú miluje, začne zo dňa na deň nenávidieť.

Depresia je taktiež veľmi komplikovaný a tlakový jav. V prípade ak človek pociťuje nepretržité depresie, neustále sa niečím trápi, sužuje, narieka dostáva sa do stavu, kedy vníma svet ako čierny závoj, ktorý sa ho snaží zničiť. Všetko navôkol neho sa premení na smutný jas, ktorý mu bráni byť šťastný a tešiť sa zo života. Taký človek začne veriť tomu, že celý svet mu krivdí a on sa stal obeťou ironického osudu, ktorý nepozná čo je to spravodlivosť a láska. Každý z nás už taký pocit zažil, no dôležité je si uvedomiť hranicu, ktorá spája tieto dva fenomény. Tendencia prepadať do seba ľútosti a uvedomenie si svojich vlastných schopností. Voľbu máme všetci, len nie každý sa rozhoduje správne.

Neistota a pochybnosti

Človek, ktorý sa vydá dráhou písania a venuje čas idealistickým predstavám, ktoré zhmotňuje do svojich myšlienok na svojej púti často pociťuje neistotu. Veľakrát začne pochybovať o svojej tvorivosti, prestáva si veriť, začne tápať, dostane pocit, že nemá zmysel písať a všetko mu v tom okamihu príde beznádejné a stratené. Začnú do neho dobiedzať myšlienky typu: ,,Čo ak sa to čitateľom nebude páčiť? Čo ak budem musieť čeliť prílišnej kritike? Čo ak všetok investovaný čas do písania je iba ilúziou vo vieru, že dokážem tvoriť? Čo ak som použil/a príliš veľa lacných slov a pre šperkovaných fráz? Čo ak moje dielo, je jedno z mnohých, ktoré upadnú po čase do zabudnutia? Čo ak mi nie je súdené vydať sa touto cestou?

Osobne si myslím, že človek by mal veriť svojim riadkom, pokiaľ chce, aby ostatní o nich nepochybovali. Či správne píšeme, nikto z nás netuší. My sa iba nádejame, že to čo vytvoríme, píšeme správne. Dôležité nie je vytvoriť impozantný, nezabudnuteľný príbeh, ktorý bude pre čitateľov iba mŕtvym príbehom. Podstatné je, aby náš príbeh vdýchol do seba život, ktorý budú chcieť žiť i naši čitatelia.

Neúspech

Nikde nie je a ani nikto nemá zaručené, že práve jeho príbeh sa ujme. Predtým ako napíšeme nejaký príbeh, netušíme či sa práve ten príbeh stane skvostom literatúry, no napriek tomu to skúšame, pretože chceme veriť, že sa nám to podarí. Nie nadarmo sa hovorí ,,Sila našej viery spočíva vo veľkosti našich myšlienok.“ Naozaj je to pravda, ako veľké sú naše myšlienky, tak veľké budú i naše skutky. Ak človek verí, že napíše príbeh, úspešne ho odovzdá vydavateľovi a ten mu ho schváli a v dohľadnej dobe vydá, tak sa mu to určite podarí. Nie je dôvodom zlyhania nenápadnosť myšlienok, ale strach z neúspechu.

Málo priestoru

Myslím si, že tento problém má viacero študentov a mladých ľudí. Náš životný priestor tvorí malá, útulná izba, kde je počuť štekot psa, búchanie susedov, zjazd výťahu, hádky rodičov, otváranie dverí. Z vlastnej skúsenosti viem, že tento faktor nie je vôbec prívetivý a neraz ma dokáže znechutiť. No i napriek tomu, by sa mal človek zabudnúť na vonkajšie vplyvy, prípadne si pustiť symfonickú hudbu, ktorá by ho príjemne naladila a tak by sa mohol plne ponoriť do svojho fantazírovania.

Vyťaženosť

Dnes je tak málo času na to, aby si človek vyložil nohy a prečítal si nejakú zaujímavú knihu. Ak aj si ten čas nájdeme, tak ho väčšinou venujeme iným činnostiam ako čítaniu knihe. Viacerí z nás idú na nákupy, zábavy, na návštevu, alebo trávia svoj čas na počítači. Ja sama to vidím na sebe. Čas, ktorým som disponovala na čítanie kníh pred pár rokmi sa zredukoval na minimum. Fádne a všedné záležitosti ako prednášky, škola, písanie domácich úloh, prezentácie mi zaberajú čas, ktorý by som mohla investovať do čítania a vzdelávania. Často krát by sme si aj prečítali knihu, ale keď prídeme vyšťavení, unavení a znechutení z práce, zo školy, z brigády, tak chceme mať už iba kľud. Nechceme nikoho vidieť, nikoho počuť a nechceme sa púšťať do ďalších aktivít. Človek je tak zahltený bežnými záležitosťami akými sú: rodinné problémy, kolektív v triede, študovanie, nakupovanie, upratovanie, varenie, až stráca chuť sa venovať niečomu, čo by dalo jeho životu zmysel.

Stručné rady na to, ako poraziť únavu, nechuť, alebo ľahostajný prístup:

Nemám kedy písať, musím vyvenčiť psa, ísť na nákupy, ísť na návštevu, pozrieť si dobrý film, urobiť niečo do školy ... Určite sa tá jedna hodina nájde na 2 – 3 strany.

Veľmi ma nahneval môj spolužiak/čka a nemám chuť písať  ... Treba sa odreagovať a zbaviť znechutenia, takže by si človek mal nájsť ten čas na písanie, aby sa odventiloval.

Prišiel/la som zo školy neskoro domov, nemám záujem písať, nemám ešte spravenú úlohu, nie som naučená ... To áno, školské záležitosti nepočkajú a prípadne inkasovaná zlá známka na sebavedomiu a nadchnutiu do písania určite nepomôže. No tá škola nezaberie zasa toľko, aby sa nedalo nájsť pár minút na písanie.

Nemám žiadnu inšpiráciu, dlho som zaostal/a v písaní a už nemám prehľad o tom, ako by sa mal môj príbeh odvíjať ... Či chceš, alebo nie, ten príbeh je v tvojej hlave stále. Možno sa ti zdá, že už si zabudol/a ako máš pokračovať, ale vedz, že ak si sadneš nad počítač a prečítaš si úvodné kapitoly, zistíš, že si predsa len nestratil/a niť.

Musím ísť do práce a prídem neskoro večer, nemám čas písať príbeh ... Práca človeka veľakrát znechutí, najviac ak sa jedná o niečo, k čomu človek nemá žiadny osobitý vzťah. No navzdory tomu, by si mal ten čas nájsť už len preto, že by mohol venovať ten čas svojim záľubám a tým si kompenzovať premrhaný deň.

Mám brigádu, mám domáceho miláčika, mám priateľa, mám povinnosti zo školy aj domáce, nestíham ešte aj písať ... Tak je dôležité, aby si človek usporiadal rebríček hodnot a začať od tej najdôležitejšej až po menej dôležitú. Ak je pre teba písanie tak podstatné, tak na nič nečakaj a píš.

Prečo ma baví písanie?

a)      pretože len vtedy môžem byť sama sebou

b)      pretože môžem vytvoriť niečo, o čom nikto ešte nepočul

c)      pretože môžem prežiť život, na ktorý si v realite netrúfam

d)      pretože môžem zhmotniť fascinujúce postavy do skutočnosti

e)      pretože mám možnosť žiť dvojitý život

f)        pretože v príbehu sa mi môžu plniť sny a priania

g)      pretože je iba málo vecí, ktoré by ma tak bavili ako písanie

h)      pretože sa odmala rada hrám so slovíčkami od menej spletitých až po zložito poprepájané

i)        pretože ak píšem, som šťastná a cítim sa byť naplnená

j)        pretože písanie mi dáva skrytý zmysel

k)      pretože v mojich príbehoch stvárňujem to, čo už nejestvuje, alebo nikdy neexistovalo

l)        pretože mám veľa myšlienok, ktoré by sa mi v tej záplave stratili do neznáma

m)    pretože som odjakživa inklinovala k písaným riadkom

n)      pretože mám veľkú fantáziu, ktorú môžem v príbehoch ešte znásobiť

o)      pretože je pre mňa dôležité, aby ľudia videli ako sa cítim a čo si myslím

p)      pretože písanie je radosť, ktorá prináša každý deň novú skúsenosť

q)      pretože písanie pre mňa predstavuje oslobodenie sa od bremena povinností

r)       pretože písanie mi dáva krídla, ktoré mi počas života iní zobrali