 |
| Foto: pb |
Bol presne rok 2003, kedy som sa
prvýkrát rozhodla niečo napísať. Bol to rukopis na 35 strán o mimozemskom
chlapcovi a dievčati, ktoré žilo vo svojom svete. Mala som necelých pätnásť
rokov a už som vedela definovať, čo v živote chcem. Chcela som písať. Ale
stredná škola vo mne pochovala všetky ambície a sny a ja som prestala veriť, že
to má ešte zmysel.
O dva roky neskôr som sa rozhodla
písať román. Bola som nadchnutá, nadšená, vystrašená a súčasne nedočkavá
z toho, čo vzíde z túžby uspieť. ten román sa volal ,,Zradené city, bol
zasadený do mesta Londýn a bol to môj prvý román, ktorý som sa odhodlala
dať na papier. Dostala som sa na 125 stranu, keď som prišla o všetky
údaje, ktoré som mala v počítači. Vtedy som mala ešte starý počítaš
a USB som v tom čase ani nepoznala. A tak som si povedala, že mi
nie je súdené písať.
O tri roky neskôr som mala
školy plné zuby a hlavne reality, ktorá ma obklopovala zo všetkých strán.
Mala som neuveriteľnú chuť znázorniť všetky dokonalé ,,krásky“ vo svojej tvorbe
a presne a detailisticky znázorniť každý charakter, vlastnosť, alebo
povahový rys. Nemala som odvahu sa brániť slovne, tak som sa začala brániť
myšlienkami. Plne som sa stotožnila s postavami, ktoré som vytvorila
a začala som žiť dvojitý život. Ten, ktorý som zažívala na strednej
a ten, ktorý som si vytvorila v príbehu. Často som nevedela posúdiť,
ktorý je ten pravý, ale vždy som vedela, ktorý je ten správny. No potom ako sa
mi nepodarila maturita na prvý krát a ja som prepadla anorexii, som sa
písaniu prestala venovať Bola som obyčajná labilná troska, ktorá nebola schopná
vytvoriť produktívny dej a pútavú zápletku. Pripomínala som nevyrovnanú,
nezodpovednú, nespoľahlivú, nesvojprávnu, nepochopenú, zmätenú a zbytočnú
osobu. A bolo naozaj ťažké sa vrátiť do čias, kedy som žila bezstarostný
život plný smiechu, eufórie a šťastia.
Medzitým som sa vracala
k písaniu v ďalších nasledujúcich rokoch niekoľkokrát, ale vždy ma
brzdilo niekoľko blokov: nedostatok času, stres, neistota, prípadný neúspech,
depresie, málo priestoru, nevhodné prostredie, narušené rodinné vzťahy, pocit
vyhnanca, strach zo zlyhania. Jedným slovom vždy sa našlo niečo, čo ma odradilo
od písania a pokračovania v tom, v čom by som mohla byť
obstojná.
Vedela som, že ma písať baví, ale
nikdy som nebola tak nadchnutá do písania a bezprostredne slobodná, aby
som dokázala začiatočný krok dosiahnuť úspešne do konca. Dnes som si vedomá, že
pokiaľ neodstránim tieto svoje ,bloky, ktoré vyplývajú z menejcennosti, nenápadnosti
a frustrovanosti, nikdy nemôžem nič v živote dokázať.
Preto som sa rozhodla analyzovať
niekoľko akútnych faktorov, ktoré ma zabrzdili a zapríčinili sa
o zlyhanie mojej tvorivej činnosti.
Nedostatok času
Je nesmierne dôležitý faktor,
pretože pokiaľ si človek ten čas na to písanie nenájde, nie je možné, aby sa
dotkol triumfu slávy a úspechu. Je podstatné, aby si i najvyťaženejší
človek našiel pár hodín denne na to, aby si sadol k počítaču a plne
sa oddal svojim imaginárnym hrdinom, ktoré stvárňujú jeho fantastický svet. Je
potrebné si uvedomiť, že každý niečo robí, či už pracuje, alebo študuje
a prakticky vždy je niečím zaneprázdnený. Ale to nie je dostatočná
výhovorka na to, aby nemohol dopísať svoj príbeh. Isteže je to dosť výrazný
ekvivalent, ale i ten sa dá prekonať, ak má človek pevnú vôľu a verí,
že to dotiahne do úspešného finále.
Stres a depresie
Sú rôzni ľudia. Niektorí si
situácie, kedy by najradšej v zúfalstve a agónii spáchali samovraždu
málokedy pripúšťajú, iní sú zasa takí, ktorých rozruší a znervózni
i sebe menší náznak hnevu, alebo tlaku. Ja patrím medzi ľudí, ktorí si
nesmierne citliví, vnímaví, slobodne oddávajúci sa spontánnym myšlienkam
a súčasne nesmierne emotívni. Každý pocit, každý jav, každý vnem vnímajú
nesmierne intenzívne a i najmenší zlom môže narušiť ich dokonalú
rastúcu harmóniu a pokoj ich duše a mysle.
Človek je prakticky stále
v nejakom v strese. Či už v prostredí pracovnom, školskom,
kolektívnom, finančnom, ekonomickom, alebo politickom. Stres je nepriateľ,
ktorý zabíja náš potenciál zaživa a bráni nám ho rozvíjať do nadpozemských
výšin svojich životných schopností. Neraz dokáže stres tak človeka znechutiť,
že i činnosť, ktorú miluje, začne zo dňa na deň nenávidieť.
Depresia je taktiež veľmi
komplikovaný a tlakový jav. V prípade ak človek pociťuje nepretržité
depresie, neustále sa niečím trápi, sužuje, narieka dostáva sa do stavu, kedy
vníma svet ako čierny závoj, ktorý sa ho snaží zničiť. Všetko navôkol neho sa
premení na smutný jas, ktorý mu bráni byť šťastný a tešiť sa zo života.
Taký človek začne veriť tomu, že celý svet mu krivdí a on sa stal obeťou
ironického osudu, ktorý nepozná čo je to spravodlivosť a láska. Každý
z nás už taký pocit zažil, no dôležité je si uvedomiť hranicu, ktorá spája
tieto dva fenomény. Tendencia prepadať do seba ľútosti a uvedomenie si
svojich vlastných schopností. Voľbu máme všetci, len nie každý sa rozhoduje
správne.
Neistota a pochybnosti
Človek, ktorý sa vydá dráhou
písania a venuje čas idealistickým predstavám, ktoré zhmotňuje do svojich
myšlienok na svojej púti často pociťuje neistotu. Veľakrát začne pochybovať
o svojej tvorivosti, prestáva si veriť, začne tápať, dostane pocit, že
nemá zmysel písať a všetko mu v tom okamihu príde beznádejné
a stratené. Začnú do neho dobiedzať myšlienky typu: ,,Čo ak sa to
čitateľom nebude páčiť? Čo ak budem musieť čeliť prílišnej kritike? Čo ak
všetok investovaný čas do písania je iba ilúziou vo vieru, že dokážem tvoriť?
Čo ak som použil/a príliš veľa lacných slov a pre šperkovaných fráz? Čo ak
moje dielo, je jedno z mnohých, ktoré upadnú po čase do zabudnutia? Čo ak
mi nie je súdené vydať sa touto cestou?
Osobne si myslím, že človek by
mal veriť svojim riadkom, pokiaľ chce, aby ostatní o nich
nepochybovali. Či správne píšeme, nikto z nás netuší. My sa iba nádejame,
že to čo vytvoríme, píšeme správne. Dôležité nie je vytvoriť impozantný,
nezabudnuteľný príbeh, ktorý bude pre čitateľov iba mŕtvym príbehom. Podstatné
je, aby náš príbeh vdýchol do seba život, ktorý budú chcieť žiť i naši
čitatelia.
Neúspech
Nikde nie je a ani nikto
nemá zaručené, že práve jeho príbeh sa ujme. Predtým ako napíšeme nejaký
príbeh, netušíme či sa práve ten príbeh stane skvostom literatúry, no napriek
tomu to skúšame, pretože chceme veriť, že sa nám to podarí. Nie nadarmo sa
hovorí ,,Sila našej viery spočíva vo veľkosti našich myšlienok.“ Naozaj je to
pravda, ako veľké sú naše myšlienky, tak veľké budú i naše skutky. Ak
človek verí, že napíše príbeh, úspešne ho odovzdá vydavateľovi a ten mu ho
schváli a v dohľadnej dobe vydá, tak sa mu to určite podarí. Nie je
dôvodom zlyhania nenápadnosť myšlienok, ale strach z neúspechu.
Málo priestoru
Myslím si, že tento problém má
viacero študentov a mladých ľudí. Náš životný priestor tvorí malá, útulná
izba, kde je počuť štekot psa, búchanie susedov, zjazd výťahu, hádky rodičov,
otváranie dverí. Z vlastnej skúsenosti viem, že tento faktor nie je vôbec
prívetivý a neraz ma dokáže znechutiť. No i napriek tomu, by sa mal
človek zabudnúť na vonkajšie vplyvy, prípadne si pustiť symfonickú hudbu, ktorá
by ho príjemne naladila a tak by sa mohol plne ponoriť do svojho
fantazírovania.
Vyťaženosť
Dnes je tak málo času na to, aby
si človek vyložil nohy a prečítal si nejakú zaujímavú knihu. Ak aj si ten
čas nájdeme, tak ho väčšinou venujeme iným činnostiam ako čítaniu knihe.
Viacerí z nás idú na nákupy, zábavy, na návštevu, alebo trávia svoj čas na
počítači. Ja sama to vidím na sebe. Čas, ktorým som disponovala na čítanie kníh
pred pár rokmi sa zredukoval na minimum. Fádne a všedné záležitosti ako
prednášky, škola, písanie domácich úloh, prezentácie mi zaberajú čas, ktorý by
som mohla investovať do čítania a vzdelávania. Často krát by sme si aj
prečítali knihu, ale keď prídeme vyšťavení, unavení a znechutení
z práce, zo školy, z brigády, tak chceme mať už iba kľud. Nechceme
nikoho vidieť, nikoho počuť a nechceme sa púšťať do ďalších aktivít.
Človek je tak zahltený bežnými záležitosťami akými sú: rodinné problémy,
kolektív v triede, študovanie, nakupovanie, upratovanie, varenie, až
stráca chuť sa venovať niečomu, čo by dalo jeho životu zmysel.
Stručné rady na to, ako poraziť únavu, nechuť, alebo ľahostajný
prístup:
Nemám kedy písať, musím vyvenčiť
psa, ísť na nákupy, ísť na návštevu, pozrieť si dobrý film, urobiť niečo do
školy ... Určite sa tá jedna hodina nájde na 2 – 3 strany.
Veľmi ma nahneval môj
spolužiak/čka a nemám chuť písať
... Treba sa odreagovať a zbaviť znechutenia, takže by si človek
mal nájsť ten čas na písanie, aby sa odventiloval.
Prišiel/la som zo školy neskoro
domov, nemám záujem písať, nemám ešte spravenú úlohu, nie som naučená ... To
áno, školské záležitosti nepočkajú a prípadne inkasovaná zlá známka na
sebavedomiu a nadchnutiu do písania určite nepomôže. No tá škola nezaberie
zasa toľko, aby sa nedalo nájsť pár minút na písanie.
Nemám žiadnu inšpiráciu, dlho som
zaostal/a v písaní a už nemám prehľad o tom, ako by sa mal môj
príbeh odvíjať ... Či chceš, alebo nie, ten príbeh je v tvojej hlave
stále. Možno sa ti zdá, že už si zabudol/a ako máš pokračovať, ale vedz, že ak
si sadneš nad počítač a prečítaš si úvodné kapitoly, zistíš, že si predsa
len nestratil/a niť.
Musím ísť do práce a prídem
neskoro večer, nemám čas písať príbeh ... Práca človeka veľakrát znechutí,
najviac ak sa jedná o niečo, k čomu človek nemá žiadny osobitý vzťah.
No navzdory tomu, by si mal ten čas nájsť už len preto, že by mohol venovať ten
čas svojim záľubám a tým si kompenzovať premrhaný deň.
Mám brigádu, mám domáceho
miláčika, mám priateľa, mám povinnosti zo školy aj domáce, nestíham ešte aj
písať ... Tak je dôležité, aby si človek usporiadal rebríček hodnot
a začať od tej najdôležitejšej až po menej dôležitú. Ak je pre teba
písanie tak podstatné, tak na nič nečakaj a píš.
Prečo ma baví písanie?
a)
pretože len vtedy môžem byť sama sebou
b)
pretože môžem vytvoriť niečo, o čom nikto ešte
nepočul
c)
pretože môžem prežiť život, na ktorý si v realite
netrúfam
d)
pretože môžem zhmotniť fascinujúce postavy do
skutočnosti
e)
pretože mám možnosť žiť dvojitý život
f)
pretože v príbehu sa mi môžu plniť sny
a priania
g)
pretože je iba málo vecí, ktoré by ma tak bavili ako
písanie
h)
pretože sa odmala rada hrám so slovíčkami od menej
spletitých až po zložito poprepájané
i)
pretože ak píšem, som šťastná a cítim sa byť
naplnená
j)
pretože písanie mi dáva skrytý zmysel
k)
pretože v mojich príbehoch stvárňujem to, čo už
nejestvuje, alebo nikdy neexistovalo
l)
pretože mám veľa myšlienok, ktoré by sa mi v tej
záplave stratili do neznáma
m)
pretože som odjakživa inklinovala k písaným
riadkom
n)
pretože mám veľkú fantáziu, ktorú môžem v príbehoch
ešte znásobiť
o)
pretože je pre mňa dôležité, aby ľudia videli ako sa
cítim a čo si myslím
p)
pretože písanie je radosť, ktorá prináša každý deň novú
skúsenosť
q)
pretože písanie pre mňa predstavuje oslobodenie sa od
bremena povinností
r)
pretože písanie mi dáva krídla, ktoré mi počas života
iní zobrali
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára