 |
| Foto: pb |
Predtým, ako som začala poéziu milovať, som bola nútená ju zo srdca nenávidieť. Až neznesiteľná bolesť v duši, ma doviedla do náručia rýmov. Túžba prežiť mi otvorila dvere k novému zajtrajšku.
Každého z nás, v živote vedie k cieľu nejaký dôvod. V mojom prípade to bola zúfalá potreba sa vyrozprávať a pripomenúť sa svetu v zmysle: ,,Žijem tu s vami, vypočujte si ma, prosím. Už viac nedokážem mlčať."
Hoci som v niektorých veciach zaostávala, naučila som sa čítať a písať pomerne skoro. Pamätám sa, že som nemala ešte ani päť rokov, keď som do ruky vzala rozprávky o zvieratkách, ktoré som nechcela pustiť z ruky.
Odjakživa sa mi páčili rozsiahle novely, príbehy s množstvom strán a siahodlhé diela. Takéto amatérske výtvory som začala produkovať ešte na základnej škole v druhom ročníku. Nikdy som ich nikomu neukazovala, pretože vtedy som nemala potrebu na seba upozorňovať. Všetku svoju kreativitu som vniesla do slohových prác, ktoré odo mňa dievčatá z triedy neraz odpísali. Ešte dodnes si pamätám, ako som vynechala obedovú prestávku a písala takmer na kolene spolužiakom domáce úlohy, kde sa vyžadovala tvorivosť. Dalo by sa povedať, že na základnej škole sa mi až básne priečili a vyhľadávala som romány z červenej knižnice. Začalo sa to harlekýnmi, až pokračovalo historickými románmi, ktoré v mojom vnútri pretrvali dodnes.
Poézia si ku mne cestu našla až na strednej škole, kedy som dovŕšila sedemnásť rokov. Moje spolužiačky ma nevedeli pochopiť, dávali mi najavo, že k ním nepatrím a robilo im radosť, keď ma mohli zhodiť. Doma to tiež nebolo ideálne, rodičia nemali šťastné manželstvo (časom sa rozviedli), bola som jedináčik, nemala som skoro žiadnych priateľov a môj život tvorili len knihy, svet prírody a zvierat a neutíchajúce presvedčenie, že nikam naozaj nepatrím. Z duše som nenávidela školu, ale ani doma som sa necítila šťastne a mojim jediným priateľom sa stalo v tom čase pero a papier. Môj prvý mobil nepoznal ani poriadnu aplikáciu na poznámkový blog a môj počítač bol postavený zo súčiastok, nemal dostatočnú pamäť, prijímal len diskety, keďže som nemala zavedený ani internet. Časom som všetky staré básne prepísala do počítačovej podoby a práve tie sú obsiahnuté v mojej prvotine v básnickej zbierke - Bezvetrie tichom (2020).
 |
| Foto: pb |
Básnická tvorba sa niesla na vlnách bolesti a tajomnosti
Moja úplne prvá báseň s názvom Žiletka, bola obsiahnutá všetkou bolesťou, trápením, hnevom, smútkom a obrovskou nechuťou k samotnému bytiu. V tomto období ma neraz napadlo, že by som svoj život ukončila, ale hrôza, ktorú som pociťovala pri pohľade na krv, mi v tom nakoniec zabránila. Moje básne neboli dokonalé, mali chybičky krásy, aj estetické či štylistické nedostatky. Napriek tomu sa okoliu páčili a často mi známi hovorievali, aby som na sebe pracovala a ubrala sa literárnym smerom. Vtedy som však ešte nebola pripravená sa postaviť pred verejnosť a prednášať básne pred viacerými ľuďmi. Veľký dav vo mne vyvolával stres a ja som vždy mala potrebu pred ním utiecť čím najďalej. Moje prezentácie do školy boli na pohľad pútavé, ale ich prednes býval príšerný, nakoľko som mala tak veľkú trému, až som sa celá pred publikom roztriasla. A táto skutočnosť ma odradila od verejného vystupovania na veľmi dlhý čas. Ale chuť písať a dávať na papier svoje pocity vo mne rástla ďalej a ja som sa pristihla, že s perom a zošitom pod vankúšom zaspávam. O veľa básni som za tie roky prišla, rovnako aj o druhú báseň s názvom Osamelý vlk, ktorú som od hnevu podpálila sviečkou. Na viacerých tvorbách som sa vybúrila, pretože som nezniesla ten hnev, ktorý mi ju pripomínali. Nevedela som pracovať s emóciami a často ma prevalcovali.
V mojej rodine si všetci mysleli, že sa budem naplno venovať kresleniu, keďže som čmárala už ako dvojročná. Musím uznať, že ma to bavilo, dokonca jeden čas viac ako písanie. Na strednej škole som zvykla kresliť na veľké baliace papiere a tiež do skicáru na vysokej škole počas prednášok. Moje kresby neboli nijako kvalitné, ale veľa z nich prezrádzalo, čo v sebe skrývam. Moje ambície však tvrdo narazili, keď som na strednej Odevnej škole neprešla do odboru Módneho návrhárstva. Nakreslila som na tapisériu tulipány, ktoré tak milujem a vyučujúci to považoval za porušenie pravidiel. Skončila som ako druhá pod čiarou a s týmto verdiktom stroskotal môj sen stať sa výtvarníčkou. Avšak túžba vedieť naozaj dobre kresliť, vo mne stále nevyhasla.
Novinársky úpadok vo mne prebudil túžbu po vlastných textoch
V písaní som robila veľmi dlhé prestávky, pretože som sa dostávala do fáze, kedy som nemala chuť ani písať. Blogy, ktoré som založila, som časom zrušila a diela, ktoré som uverejňovala počas vysokej školy na facebooku, som odstupom času vymazala. Nemala som pre koho písať, vôbec som si neverila a tak som si spôsobila blok, ktorý ma úplne zastavil. Po vysokej škole som sa dostala k novinám a niekoľko rokov kŕmila svoju dušu článkami a rubrikami, ktoré jej nie vždy boli blízke.
Až keď som dostala nečakane ,,padáka" a skončila sa moja práca bulvárnej redaktorky v Novom Čase, rozhodla som sa produkovať len vlastnú tvorbu a nebyť nijakým žurnalistickým plátkom limitovaná. Je pravdou, že som sa dlho nevedela z toho spamätať ( o tom si povieme v druhom článku) a nechcela som pochopiť, že viac novinárkou nebudem. Dnes sa na túto cestu pozerám úplne inak, ale ešte pred vyše rokom som si pomaly mala chuť vytrhať všetky vlasy, lebo som túžila novinárkou už zostať navždy. Písať do tlačeného periodika som opäť dostala vďaka časopisu Balans, kde od septembra minulého roka publikujem ako prispievateľ. Keďže je to úžasný časopis, ktorý som už pred rokmi zbožňovala a vždy som do neho chcela publikovať, o to väčšiu radosť cítim, keď sa na ňom môžem podieľať svojim dielom. Tento časopis sa stal už mesačník, čo ma mimoriadne teší. Na portál Vydavateľstva Eugenika občas prispievam svojimi článkami, aj keď s niekoľko mesačnými prestávkami, čo sa chystám v dohľadnej dobe napraviť.
Pred vyše rokom som prežívala veľmi dramatické obdobie. Musela som sa vysťahovať z prenájmu, prišla som o prácu snov a nevydala svoj román, ktorý som mala na druhýkrát možnosť publikovať na vlastné náklady cez vydavateľstvo. Túto šnúru nezdarov som dokázala prekonať až po čase, kedy mi do života vstúpili inšpiratívni a úžasní ľudia z literárnej oblasti. Boli medzi nimi autori, spisovatelia, dokonca aj vydavatelia, ktorí ma nakopli správnym smerom a ja som sa rozhodla skúsiť šťastie.
Foto: pb
Na knižné dieťa som čakala mnoho rokov
Cesta za vydaním prvej knihy ma stála veľa rokov, kým som sa odhodlala ju zveriť do rúk šikovnej korektorky Viery Zacharovej. Tá mi za adekvátnu sumu skontrolovala všetky poslané básne a upravila mi ich po formálnej, ale aj štylistickej stránke. Takto upravený text som poslala Erike Jarkovskej z Vydavateľstva Enribook, ktorá z neho vytvorila skvostné dielo s krásne temnou titulnou obálkou, elegantným typom písma v sympatickej knižnej väzbe. Knihu som si dala vydať na vlastné náklady pod hlavičkou vydavateľstva. Knižné dieťa prišlo na svet už po pár mesiacoch, čo len svedčí o šikovnosti pani vydavateľky, ktorá ho stihla dodať v mesiaci, kedy som slávila svoje tridsiate druhé narodeniny.
Ako to už býva zvykom, nájdu sa nadšenci, neprajníci, ale aj kritici. Väčšina mojich kamarátov čakala, že prídem na svet s prvou knihou - prózou, ešte lepšie povedané - historickým románom. Preto boli prekvapení, keď som ako prvotinu vydavateľstvu poskytla na vydanie staré básne písané z čias stredoškolských a vysokoškolských lavíc. Namiesto rozsiahleho diela, v rukách držali zväzok básní s melancholickým podtónom, ktorý dokonale vystihovala aj obálka knihy. Viacerí čitatelia mi písali, že sa im moje básne páčia a väčšina mi nevytýkala ani starý gramatický rým. Prekážalo im však, že sú básničky pochmúrne, niekedy až príliš nadnesené s depresívnym nádychom a pochmúrnou atmosférou. Tí čo ma už poznajú niekoľko rokov, boli skalopevne presvedčení, že ako človek, ktorý podľa nich srší nápadmi, ohúrim svet čitateľov niečím veľkolepým .
Pri vydaní básnickej zbierky som nemala v pláne očariť verejnosť sladkými slovami a ani v čitateľovi vyvolať úsmev na tvári. Moja poézia je o vnútornej nespokojnosti, o nabúranej psychike, o dávivom reflexe, ktorý ma každý deň nútil chodiť do zrkadla a preklínať svoju bezútešnú existenciu. Bolo pre mňa nesmierne dôležité, aby som v sebe uzavrela túto etapu a poslala ju do minulosti. Zároveň som chcela, aby po mne zostalo niečo, čo mi vždy pripomenie, kde som bola predtým a čo všetko som musela obetovať a prekonať, aby som toto dielo raz mohla zovrieť v rukách so slovami: ,,Odpúšťam ti minulosť, že si mi spálila krídla, rozlámala všetky moje sny a zaživa vo mne pochovala túžbu byť niekým. Hoci si mi vzala takmer všetko na čom mi vtedy záležalo, dala si mi do rúk kľúč, ktorý mi otvoril nové možnosti. A napriek všetkému ma predsa len doviedol k dverám, kde na mňa čaká sloboda."
Foto a text: pb
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára