Okrídlená nádej (2020)

Foto: Lucy Photography (Fcb) 

Juraj postával pred obchodom a čakal na ňu. Už sa jej snažil niekoľkokrát dovolať, ale po každé ho zrušila. Netušil, aký dôvod sa za tým skrýva, ale rozhodol sa ho zistiť. Rozhliadol sa po okolí a netrpezlivo podupával po chodníku. Ani sa nenazdal a ubehlo dvadsať minút. Rozmýšľal nad tým, prečo jej to tak dlho trvá. Ešte včera mu hovorila, že sa chystá len na malý nákup. Pozrel cez sklo dovnútra malej prevádzky na potraviny. Po obchode pobehovali mladé brigádničky, ktoré mali plné ruky práce. Do regálov ukladali ovocie, zeleninu, mliečne výrobky a rôzne sladkosti. Ako sa tak díval, tak si všimol, že sa na neho pozerá jedna z nich. Bola to útla blondína so zelenými očami, ktorá nemala viac ako sedemnásť rokov. Hoci bola atraktívna, nedával jej žiadnu nádej. V jeho srdci už bola iná žena a nemal v pláne to meniť. Dúfal, že ju medzi nimi niekde uvidí, ale ako keby sa vytratila. Hodinky na ruke mu ukázali, že už prešlo ďalších päť minút. Pomaly sa chystal k odchodu, až z dverí vyšla jeho frajerka. 

Keď ho zbadala, tak sa prekvapene na neho pozrela. ,,Ahoj, nečakala som ťa tu. Išiel si do potravín?," opýtala sa hlbokým hlasom. 

Juraj videl, že má plné ruky a rozhodol sa zachovať ako džentlmen. ,,Môžem ti pomôcť s taškou?" 

Zatvárila sa, ako keby jej navrhol švédsku trojku. ,,Ďakujem, ale zvládnem to sama," zdvihla si tašku s nákupom vyššie a uprene sa na neho pozrela. ,,Stále si mi neodpovedal, prečo si prišiel," zvolala nespokojne a dožadovala sa jeho odozvy. 

Vopchal si ruky do vreciek nohavíc. ,,Chcel som ťa len vidieť," vyhol sa jej pohľadu. 

,,Vidíš ma predsa každý deň, Juraj," pripomenula mu fakt, že sú spolu viac ako je zdravé. ,,Nešla som bez teba na dovolenku na Havaj, iba do obchodu." 

Muž to už viac nevydržal a začal ju spovedať. ,,Prečo si mi nedvíhala mobil?," ozval sa s výčitkami. ,,Volal som ti najmenej trikrát." 

,,Bolo to šesťkrát," opravila ho jeho frajerka. ,,Myslíš, že nemám iné starosti? Vieš, že doučujem angličtinu. Nemohla som ti dvihnúť. Klient si platí za každú minútu," vysvetlila mu učiteľským tónom. 

Prikývol. ,,Áno viem. Takže nič iné v tom nebolo? Iba si doučovala nejaké dievča?," opýtal sa upodozrievavo.

Chlapca," opravila ho. 

Rozšírili sa mu zreničky. ,,Ako starého?," ozval sa žiarlivo. Okamžite ho napadol scenár, kde ho jeho frajerka s niekým podviedla. 

Usmiala sa. ,,Len teraz nastúpil do tretieho ročníka základnej školy. Rozhodne v ňom nehľadaj konkurenta," pobavene odpovedala. Hoci ju tešil jeho záujem, myslela si, že to s tou starostlivosťou preháňa. ,,Je u vás v rodine nejaký policajt?" 

Nechápavo na ňu pozrel. ,,Prečo?" 

,,Lebo sa správaš, ako keby si vypočúval páchateľa," nepodarilo sa jej skryť úsmev. ,,Ak by ste nejakého mali, dalo by sa to ľahšie vysvetliť." 

Zamračil sa. ,,Je zlé, že sa o teba bojím? Chodíme spolu už tri mesiace, Maťa." 

,,A práve preto by si mi mal veriť. A nechodiť za mnou pred obchod, aby si ma mohol skontrolovať ako žiarlivý milenec," povedala bez okolkov. 

Sčervenali mu líca. ,,Vieš, že mi na tebe záleží. Nevymenil by som ťa za žiadnu inú ženu. Ale po tom, čo som sa sklamal v Lucii, im už neverím." 

Zažmurkala. ,,Ani mne nie?," urazene na neho fľochla. 

Tváril sa, ako keby ho niekto pristihol pri vykradnutej banke. ,,Mám ťa rád, o tom nemôžeš pochybovať." 

Mykla plecom. ,,No a? Aj ja mám rada čokoládu a napriek tomu neverím, že je zdravá," poukázala na odlišný príklad. 

,,To s tým predsa nemôžeš porovnávať, Maťa," zvolal prísne a odmlčal sa. O chvíľu pokračoval rozhodnejším hlasom. ,,Lucia ma ťahala za nos a ja mám stále pred očami, akého debila zo mňa spravila. Dokážeš to pochopiť?," osočil sa na ňu. 

Zúžila modré oči. ,,Myslím si, že by si si mal ujasniť, čo od vzťahu vlastne chceš. Tak sa mi zdá, že v tom máš bordel," zvolala nahnevane a odstúpila od neho. 

Juraj sa tváril zmätene. Nečakal, že zaujme taký postoj. Chcel veriť, že si to spolu vysvetlia a bude medzi nimi, všetko také ako predtým. Namiesto toho sa pozeral na jej štíhly chrbát, ktorý zakrýval dlhé čierne vlasy. Za žiadnych okolností nechcel, aby sa na neho hnevala. A už vôbec nie, aby ho ignorovala. Bol si vedomý, že sa chová ako zaľúbený somár, ale nemohol si pomôcť. Jeho náklonnosť k nej bola silnejšia ako zdravý rozum. Videl, ako prešla cez neho, ani sa neobzrela. Dodalo mu to odvahu urýchlene konať. ,,Nechcel som ťa porovnávať so svojou frajerkou. Nenaznačoval som tým, že si rovnaká ako ona.“

Prudko sa k nemu otočila. ,,Ale spravil si to! A nebolo to po prvý raz. Mňa už nebaví ti dokazovať, že sú aj normálne ženy a nie všetky sa správajú ako mrchy,“ hlesla a odsunula si z tváre prameň. ,,Ak si to za tie tri mesiace nášho vzťahu nepochopil, asi nemá zmysel v tom pokračovať,“ povedala pevným hlasom.

Bezradne si vošiel rukou do vlasov. Z toho, čo mu povedala, nebol ani trochu nadšený. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa s ním chce rozísť. Všetko im klapalo perfektne, rozumeli si, podporovali sa a boli si oporou. Pravdou bolo, že nad ním mali stále démoni moc, pretože sa nevedel spamätať z rozchodu s bývalou frajerkou. Veľmi ju ľúbil a ona sa jeho láske vysmiala do tváre. Neprehrýzol to a neustále mal na pamäti, že z neho spravila zúfalca. Nechcel dopustiť, aby ho postretol rovnaký osud. Aby v ňom prebudil nedôveru a zničil mu dobre sa rozvíjajúci vzťah so súčasnou priateľkou. So ženou, na ktorej mu skutočne záležalo a ktorú si vážil. Ale tak sa zdalo, že všetko pokašľal. Bol odhodlaný to napraviť. ,,Nechcem sa rozísť, Maťa. Mám ťa rád a nechcem byť bez teba. Lucia je minulosť, nezáleží na nej. A viem, že  by som to už nemal v sebe riešiť, ale stále ma to štve. Strávil som s ňou dva roky a nevidel aká je naozaj. A z toho sa človek len tak nevyspí,“ povedal zahorknutým hlasom.

Pozrela mu do očí. ,,Viem, že to musela byť pre teba rana, ale nie si v tom sám. Tiež som sa rozišla po dlhom čase s bývalým frajerom. A popálila som sa už niekoľkokrát. Išla som do vážneho vzťahu s tým vedomím, že to vydrží. A znova a znova som narážala do múru. Akurát ja sa na rozdiel od teba neľutujem. A nekopem šťastie ako futbalovú loptu do vlastnej brány. Uzavrela som minulosť a začala som odznova,“ venovala mu vážny pohľad. ,,Myslela som si, že v tom máme obaja jasno a chceme byť spolu.“

,,Veď to je pravda,“ vyhŕkol nepremyslene. ,,Ako som povedal, nechcem sa rozísť. Dlho som čakal na niekoho ako si ty. Neverím, že sa chceš so mnou rozísť po tom všetkom, čo sme zažili,“ presviedčal skôr sám seba než ju a modlil sa, nech nie je neskoro.

Martina si hlasno vzdychla. ,,Ak mám byť úprimná, neviem či chcem pokračovať. Ja vo vzťahu potrebujem cítiť istotu, byť s niekým, kto sa chová dospelo a vie si stáť za svojim rozhodnutím,“ povedala sklamane. ,,Myslela som si, že si to ty, ale asi som sa mýlila,“ sklopila hlavu a pozrela do zeme.

Nečakane ju chytil za ruku. ,,Nechcem, aby to medzi nami takto dopadlo. Aby sa rozbili naše plány a čo sme si spoločne vydobyli len preto, že je medzi nami nedôvera. Ale skús pochopiť aj mňa. Takto to začalo aj s Luciou, keď ...“

Skočila mu do reči. ,,A sme znova pri tom, čo predtým. Nevieš sa odpútať od predošlého vzťahu, tak nemôžeš chcieť pokračovať v tom súčasnom. Chápeš, že mňa nejaká tvoja bývalá vôbec nezaujíma? Mám ju v paži, neriešim čo sa s ňou stalo ani ako žije. Je mi to úplne jedno. Ale pokiaľ ty sa v tom budeš stále vŕtať, tak sa so vzťahom nikam nepohneš,“ povedala bez servítky. ,,Mňa nezaujíma, čo sa stalo, mňa sa to netýka. Mal by si už pochopiť, že ani ona teba nerieši. Ale pokiaľ budeš stále spomínať minulosť, nikam sa nepohneš,“ Sledovala, ako sa prekvapene tvári, ale nenechala sa odradiť jeho pohľadom. ,,Ja potrebujem niekoho, kto sa vie rozhodovať, stojí si za slovom a nebojí sa prekážok.“

Juraj mal pocit, ako keby ho privalil balvan. Na chvíľu si myslel, že sa zadusí. Martina mu bola čoraz vzdialenejšia a už ani nedúfal, že sa jej ju podarí presvedčiť. Urobil chybu, pretože jej až príliš často spomínal Luciu. A tým stratil jej dôveru a chuť s ním niečo budovať.

Pozrela na neho ako na cudzinca. ,,Už minule som nad tým uvažovala, ale stále sa opakuje to isté. A ja už nemám energiu ti dokazovať opak,“ zahľadela sa do prázdna. ,,Bude najlepšie, keď to ukončíme.“

Bolo to, ako keby do neho udrel blesk. Nečakal, že mu tak na rovinu šplechne do tváre, že to s ním chce ukončiť. Nebol na to pripravený. Cítil sa ako nejaká troska, ktorá si odvyká od drog. Bol bezmocný voči tomu čo sa dialo. A vtedy ho napadlo niečo, nad čím predtým ani neuvažoval.

,,Povedz mi pravdu, Martina,“ zvolal rázne. ,,Je v tom niekto iný?“

Prevrátila očami. Nemohla uveriť, že sa jej to pýta. Mala o to väčšiu chuť odísť a viac sa mu neozvať. ,,Čože? Ako to teraz myslíš?“

Vo vnútri sa snažil upokojiť. ,,Chceš sa so mnou rozísť,“ vyšlo mu z pier. ,,Tak chcem vedieť, či je v tom iný muž. Začala si si s niekým za mojim chrbtom a nepovedala si mi o tom?,“ zvolal nahnevane a premeral si ju pohľadom.

Urazene na neho zazrela. ,,Čo si to o mne myslíš? Keby som si s niekým začala, tak ti o tom poviem. Neťahala by som ťa za nos, Juraj. Ale týmto si mi dal ďalší dôvod pre ktorý mám ešte väčšiu chuť sa na teba úplne vykašľať!“

Zatváril sa dotknuto. ,,Veď som sa iba pýtal.“

Ostro na neho pozrela. ,,Nie! Ty si to povedal ako hotovú vec. A pokiaľ mi neveríš, nemá to zmysel,“ povedala mu priamočiaro. Odrazu jej zapípal mobil. Otvorila správu a nedokázala skryť prekvapenie.

,,Kto je to?,“ zvolal podráždene.

Odtrhla zrak od prístroju. ,,Písala mi kamarátka.“

Zdvihol obočie. ,,A čo chcela?“

Zamračila sa. ,,To sú babské veci. Ani by ťa to nezaujímalo.“

,,Možno ma to zaujíma,“ začal jej oponovať. ,,Rád by som vedel, o čo ide.“

,,O nič,“ zvolala

,,Skutočne?,“ nevzdal to.

,,O nič nejde,“ odpovedala mu vyhýbavo.

,,Neverím ti,“ odpovedal podráždene a neskrýval hnev. Z jej výrazu usúdil, že mu klame. A ani trochu sa mu to nepáčilo.

,,Vieš, čo? Tak never!,“ vybuchla. ,,Aj tak si mi neveril ani predtým! Takže mi je to už vlastne jedno! Never mi!,“ skríkla nazlostene a pevne zovrela tašku. ,,Musím už ísť.“

Jej tón sa mu ani trochu nepáčil. ,,A kam?“

,,Nestaraj sa!,“ odvrkla jedovato.“

Vyjavene na ňu pozrel. ,,Takže je koniec?“

Zamyslela sa. ,,Ešte neviem. Nechám si to prejsť hlavou.“ Uprene na neho pozrela. ,,Nečakaj, že sa ti vyjadrím hneď,“ upozornila ho bez náznaku emócií.

Juraj ju takúto nespoznával. Akoby to ani nebola tá úžasná žena, s ktorou bol nedávno v kine a celý večer sa smiali až mali pocit, že to neskončí. Pôsobila chladno ako sfinga a mal vážne obavy, či ho ešte ľúbi. Neistota ho ničila a zabárala sa mu do kože ako žiletka.

,,Kedy ťa znova uvidím?,“ ozval sa naliehavo. ,,O dva dni? O týždeň?“

Mykla plecom. ,,Neviem. Ozvem sa. Dovtedy ma nehľadaj. Potrebujem si upratať myšlienky,“ nepriamo ho požiadala o čas, ktorý potrebovala k tomu, aby mohli ďalej spoločne fungovať.

Prikývol. ,,Dobre. Ale nenechaj ma dlho čakať.“

Pozrela mu do tváre. ,,Maj sa pekne.“

Nestihol sa ani rozlúčiť a skôr než sa nazdal bola preč. Ani nevedel ako dlho stal na tom mieste, kým sa konečne rozhodol pohnúť.

Martina sedela na lavičke v parku už asi desať minút. Nemohla nikde nájsť kľúče od prenajatého bytu. Jej spolubývajúca Mirka bola u rodičov v Nitre a tak sa nemohla dostať dovnútra. V duchu zahrešila, ale navonok sa snažila ovládnuť. Bezradne sa oprela o drevo a vzdychla si. Tak sa zdá, že bude nocovať dnes vonku. Napadlo ju, že by zavolala Jurajovi, ale potom si to rozmyslela. Ako tam v tichosti sedela, ani si nevšimla, že sa k nej niekto približuje.

,,Ahoj,“ povedal vysoký muž a usmial sa. ,,Písal som ti správu, ale nereagovala si na ňu.“

Zdvihla k nemu hlavu. Bol jej povedomý. Vyťahovala z hlavy všetky možné spomienky na tváre, ale ani k jednej ho nevedela priradiť. Na pohľad to bol sympatický chlapík s blonďavými vlasmi a modrými očami. Opak jej tmavovlasého a tmavookého frajera. ,,Prepáč, ale nemám facebook,“ odbila ho jednou vetou a dúfala, že odíde. Urobil niečo s čím nerátala.

,,Písal som ti na mobil,“ zvolal veselo a drzo si k nej prisadol. ,,Čítala si správu?,“ opýtal sa zvedavo a nespúšťal z nej zrak.

,,Akú?“ zvolala zarazene. ,,Žiadna mi neprišla.“

Pokrčil nosom. ,,Vážne? Veď som ťa pozýval na čaj.“

S údivom na neho hľadela. ,,To si bol ty? Ja som si myslela, že sa len niekto pomýlil. Odkiaľ máš moje číslo?“

Uhol pohľadom. Chvíľu váhal s odpoveďou. ,,Vypýtal som si ho. Inak som Marek.“  

,,Od koho?,“ zvolala neveriaco. V duchu uvažovala, že dotyčného zastrelí, nech je to ktokoľvek.

,,Od tvojej spolubývajúcej,“ priznal sa jej.

Martina nemohla uveriť vlastným ušiam. ,,Ale však sa nepoznáte.“

Uškrnul sa. ,,Ja som sa s ňou iniciatívne zoznámil. Videl som vás spolu a tak som sa na teba pýtal.“

Mala veľkú chuť svoju spolubývajúcu po príchode do Bratislavy zhodiť z ôsmeho poschodia. Mirka vedela, že je zadaná a chodí s Jurajom. A kade komu po ulici dáva jej číslo na mobil. Ani trochu sa jej to nepáčilo, ale nenechala sa tým vyviesť z miery.

,,Je na tom niečo zlé?,“ spýtal sa váhavým hlasom. ,,Chcel som ťa iba spoznať.“

,,Mám frajera,“ odpovedala bez vyzvania a čakala, že ho to odradí. Hoci bola s Jurajom trošku pochytená, stále boli vo vzťahu. Aspoň všetci ich spoloční kamaráti a celá jej rodina si to o nich mysleli. Ešte nevedela, či mu odpustí, ale určite to nechcela rozoberať s úplne cudzím človekom.

,,Počul som, že s niekým chodíš . A ja ho dokonca poznám,“ netajil sa pravdou.

,,Prosím?!,“ pozrela na neho, ako keby ju obaril. ,,A odkiaľ?“

,,S Jurom sme bývalí kolegovia. Obaja sme robili realitných maklérov.“

,,Však to už bolo dávno,“ ohradila sa. Jej frajer pracoval v jednej českej realitnej agentúre pred dvoma rokmi. Už sa ani nemohli poznať.

,,To áno,“ pripustil. ,,Ale chodil som s jeho jednou ehm,“ zaváhal či jej to má povedať. Nakoniec sa odhodlal. ,,s našou spoločnou známou.“

Prižmúrila oči. ,,Ako sa volá?“

,,Lucia.“

Prudko sa k nemu obrátila. ,,Myslíš tú Luciu, s ktorou bol vo vzťahu?,“ takmer vykríkla. V tú chvíľu všetko pochopila. ,,Takže ty si ten chlap, s ktorým ho podviedla. To ty môžeš za to, že sa bojí citovo viazať a má strach z vážneho vzťahu,“ obvinila ho bez dôkazov. Ukázala na neho prstom. ,,A kvôli tebe neverí už ani mne!“

Zdvihol ruky, ako keby sa bránil. ,,S tým ja nič nemám, Martina. Ja som s ňou chodil ešte veľmi dávno. Dokonca ešte pred tým, ako si s ňou začal on,“ vysvetľoval jej pokojným hlasom. ,Nemám dôvod ti klamať.“

Upokojila sa. ,,Tak dobre. Nebudem spochybňovať, čo mi hovoríš. Ale čo odo mňa vlastne chceš?,“ vybafla na neho a zastihla ho nepripraveného.

Pocítil mierne rozpaky. ,,Asi ma budeš chcieť zastreliť, ale budem úprimný. Páčiš sa mi.“

Prevrátila očami. ,,Už som ti povedala, že mám frajera,“ zopakovala svoje slová, ako keby bol mechom udretý.

Mykol plecom. ,,A to je problém?“

Venovala mu šokovaný pohľad. ,,Ako si to predstavuješ? Že si začnem s tebou, hoci chodím s iným?“

Otrávene na ňu pozrel. ,,Ježiš, však sa môžeme lepšie spoznať aj keď s ním chodíš. Hovoríš, ako keby som ťa požiadal o ruku.“

Civela na neho, ako keby povedal najväčšiu hlúposť. ,,Ale správaš sa, ako keby si ma balil,“ odsekla podráždene.

,,Ale hej. Asi to tak vyzerá. A však ja nemám problém priznať, že sa mi páčiš. A je už na tebe čo s tým urobíš,“ poskytol jej priestor sa slobodne rozhodnúť.

Zahryzla si do spodnej pery. ,,Predstavuješ si to jednoducho.“

,,Nie je na tom nič zložité. Ak ťa nepriťahujem, tak mám jednoducho smolu.“

,,To teda máš,“ súhlasila, ale tváre črty jej zmäkli.

,,A na ten čaj ťa teda môžem pozvať?“

,,O tom ani neuvažuj!,“ zvolal muž za ich chrbtom.

Obaja sa prekvapene obrátili.

Martina sa na neho osopila. Nahnevalo ju, že ju frajer sledoval. ,,Čo tu robíš, Juraj?! Povedala som ti, že mi máš dať čas.“

Stratil trpezlivosť. ,,Čo tu robím? To sa spýtaj seba, čo tu robíš ty!,“ zakričal. Keď sa ocitol pred nimi, premeral si nahnevane muža, ktorý jej robil spoločnosť. ,,Marek?“

,,Ahoj Juraj,“ natiahol k nemu pravicu, ale potom ju stiahol. ,,Sú to už roky, čo sme sa nevideli.“

,,Dva roky by som povedal,“ opravil ho. ,,Veľmi si sa nezmenil. Uškrnul sa. ,,Predtým si bol krajší.“

Zagánil na neho. ,,Nesnaž sa byť nasilu vtipný.“

,,Myslím to vážne,“ odvetil a pozrel na svoju frajerku. ,,Takže v tom nie je žiadny iný muž?,“ ironicky sa ozval a premeral si ju. ,,To som si mohol myslieť,“ doložil sklamane.

Martina v prvom momente ani nevedela, na čo sa pýta. Až potom jej to napadlo. ,,A ako si na to prišiel? Však sa svojho kamaráta opýtaj, prečo je tu. A neobviňuj z toho mňa! Ja som ho nevyhľadala,“ naježene odsekla.

Pozrel na muža po jej boku. ,,Prečo si tu s mojou frajerkou? Máš k tomu dôvod, Marek?“

,,Áno,“ odsekol. ,,Chcel som ju len spoznať.“

Juraj na neho pochybovačne pozrel. ,,A na čo? Zbytočne si robíš nádeje. Nemá o teba záujem.“

Zatváril sa dotknuto. ,,Je to pravda?,“ obrátil sa k žene.

Pozrela na neho vážnymi očami. ,,Nemám záujem ani o jedného z vás,“ odsekla. Zlostne pozrela na svojho frajera. ,,A ty by si nemal rozhodovať za mňa.“

,,Však ho ani nepoznáš!“

,,Na tom nezáleží,“ vybuchla. ,,Ale som svojprávna a nechcem, aby za mňa niekto tlmočil. A ešte som sa nerozhodla, či s tebou zostanem!“

Pozrel na jedného, potom na druhého. Vo vnútri pocítil hnev, ktorý ho takmer prevalcoval. Cítil sa ponížene. Jeho hrdosť utrpela a jeho dôvera bola nalomená. Nevedel čo si má myslieť, iba sa toho nepokoja potreboval zbaviť. Potreboval len vypadnúť.

,,Fajn, tak si tu s ním zostaň!,“ zrúkol a obrátil sa k odchodu.

Martina na neho chcela zavolať, ale cítila sa urazene. Odmietla sa mu doprosovať, keď sa choval ako debil. Mala takú zlosť, že ju nevedela ovládnuť. Niečo jej našepkávalo, že je koniec. Obrátila sa k Marekovi. ,,Tak sa zdá, že som znova slobodná. Asi to muselo prísť. Bolo medzi nami príliš veľké napätie.“ 

,,Hm. Takže teraz môžeš ísť so mnou na ten čaj?,“ skúsil to znovu, pretože zacítil príležitosť. Svojho soka sa zbavil oveľa jednoduchšie, než si vôbec predstavoval.

Zúrivo na neho pozrela. ,,A teraz, keď som sa rozišla si myslíš, že sa hneď s tebou dám dokopy?,“ založila si ruky pod prsia a pozrela pred seba. ,,Zabudni!“

Usmial sa. ,,Nenamýšľaj si prosím ťa, dobre? Už s tebou chodiť nechcem,“ prekvapil ju svojou odpoveďou. To bolo predtým. Najprv musíš dospieť.“

Otvorila od prekvapenia ústa. Neveriaco na neho pozrela. ,,Čože?“

Mávol rukou. ,,Kašli na to,“ vstal a podal jej ruku. ,,Uzavrime mier, dobre? A zapime to teplým čajom.“

Zdvihla obočie. ,,Veď je jún.“

,,No a? A v lete ľudia nechodia na hory?“

Prevrátila očami. Chvíľu ho nechala v napätí. ,,Dobre. Jeden čaj a dáš mi pokoj. Platí?“

,,Jasná vec,“ lišiacky sa usmial. ,,Inak, už si sa teda oficiálne rozišla s Jurajom?!“

Prísne na neho pozrela. ,,Marek!“

,,Ja nič, len som sa informoval. Nebuď taká vzťahovačná. Chováš sa ako osa, ktorá čaká len na to, kým niekoho uštipne.“

Urazene na neho fľochla. ,,Vieš čo bude najlepšie? Keď už nič nepovieš.“

Zatváril sa dotknuto. ,,Hm. A pusa teda nebude?“

,,Zabudni,“ vstala a vykročila k nemu.

Uškrnul sa. Už nič nepovedal. Ani nemusel. Docielil čo chcel.

Juraj kráčal bez toho, aby sa obzrel. Poháňal ho hnev, ktorý ho stravoval do morku kostí. Vo vnútri sám so sebou bojoval a zovieral ruky v päsť. Niečo mu našepkávalo, že ho jeho frajerka nasledovať nebude. Akoby nemohol uveriť tomu, že sa naozaj rozišli. Do poslednej chvíle veril, že sa to nejako otrasie. Namiesto toho sa mu otočila chrbtom a zostala s iným. A opäť to bol rovnaký muž. Aj keď to jeho bývalý kolega zaprel, nepochyboval, že ho jeho bývalá priateľka opustila pre neho. A vôbec nič s tým nemohol spraviť. Iba sa s tým zmieriť. Bol tak pohrúžený vo svojich myšlienkach, že si nevšimol osobu, ktorá ho poťahala za ruku. Otočil sa k dotyčnej a civel na ňu ako na zjavenie. Ani by ho nenapadlo, že pôjde za ním. Bola ešte krajšia než si ju pamätal. Zlaté vlasy jej povievali v tvári a olivové oči žiarili zvedavosťou. Nikdy by si nepomyslel, že ju ešte niekedy stretne. Mal pocit, že je to len jeho zbožné želanie, aby sa mu do života znova vrátila. Po dlhom čase počul hlas ženy, na ktorú sa snažil tak dlho zabudnúť.

,,Ahoj,“ váhavo sa usmiala. ,,Asi si prekvapený, že ma vidíš.“

,,To teda som,“ opáčil a narovnal sa v pleciach. ,,Prečo si ma oslovila?“

Najprv čakala, ale potom nabrala odvahu. Zhlboka sa nadýchla. ,,Viem, že sa na mňa hneváš za to, čo sa stalo.“

Zaťal čeľusť. Pozrel bokom. ,,Snažím sa na to zabudnúť,“ priznal. Štvalo ho, že ho opäť zraňuje a pripomína mu minulosť. Najradšej by ju poslal preč, ale nemal k tomu dosť síl.

,,Je mi to úprimne ľúto. Nechcela som, aby to tak skončilo. Viem, že ma nenávidíš.“

Odfrkol si. ,,Nemysli si o sebe zas toľko, Lucia.“

Začervenala sa. ,,Tak som to nemyslela. A asi je už neskoro ti niečo vysvetľovať. Tak bude najlepšie, keď odídem a nebudem ťa obťažovať,“ sklopila hlavu a chcela cez neho prejsť.

Ani nevedel ako, ale zabránil jej v tom. Uchopil ju za rameno a otočil k sebe. Chladne na ňu pozrel. ,,Prišla mi ma trápiť?“

Pokrútila hlavou. ,,Nie, Marek. Iba som chcela, aby si vedel, že ma to mrzí. A chcela by som vrátiť čas, aby som mohla zmeniť, čo som urobila.“

Bolestne zavrel oči. ,,Na to je už vážne trochu neskoro.

Pichlo ju pri srdci. ,,Ja viem,“ šepla.

,,Čas už nevrátime. Musíme sa z neho len poučiť.“

Na to nemala čo povedať. ,,Hanbím sa, že som taká sebecká. A vtrhla som ti do života bez opýtania. Iba som ťa chcela vidieť. Nič viac,“ smutne povedala a sklopila oči.

,,Už si ma videla, Lucia,“ odpovedal pevným hlasom.

Prikývla. ,,A malo by mi to stačiť.“

Uprene sa na ňu zadíval. Akoby sa v povetrí vznášala akási omamná vôňa. Inak si nevedel vysvetliť, prečo sa s ňou rozpráva a nepošle ju kade ľahšie. Za to, čo urobila by si to zaslúžila. Namiesto toho musel nakŕmiť svoju zvedavosť. ,,A nestačí?“

,,Nie,“ šepla. ,,Chcela by som ...,“ zasekla sa.

,Čo by si chcela, Lucia?“

Už nedokázala viac mlčať. ,,Aby si ma znova mal rád! A odpustil mi, čo som bola nútená urobiť.“

,,Odpustiť ti? A čo? To, že si sa vyspala s Marekom? A s ďalšími chlapmi počas toho, ako sme spolu chodili? Boli to dva roky! Dva spoločné roky a ty si zo mňa spravila úplného hlupáka,“ vychrlil na ňu bez prestávky.

Zachvela sa. Bojovala sama so sebou. Napokon to nevydržala. ,,Ja som ťa nikdy nepodviedla, Juraj!“

Neveriaco sa na ňu pozrel. ,,Nepodviedla?!,“ zahrmel. ,,Bola si mi opakovane neverná!“

,,Nie,“ vykríkla bez rozmyslenia. ,,Iba si si to mal myslieť! Nikdy som ťa nepodviedla. A po rozchode s tebou som s nikým nechodila!,“ vyhŕkla plačlivo. Nevedela zabrániť slzám, ktoré jej zaliali tvár. ,,Bola som ti celý čas verná.“

Juraj sa takmer  neovládol. Najradšej by ju zahrdúsil. Nemohol uveriť, že mu klame do očí. Vedel, aká je falošná, ale nečakal, že bude až taká beštia. Nemal dôvod ju ľutovať. Ale to čo povedala, prekonalo všetky medze.

,,Čo mi tým naznačuješ?! Robíš zo mňa úplného idiota?!“

Pokrútila hlavou a utrela si rukou tvár. ,,Chcela som ti to povedať. Ale dala som slovo, že sa o tom nedozvieš.“

,,O čom?!“

Rozplakala sa. Nevedela sa upokojiť, pretože jej minulosť znova ožila. ,,Nechala som ťa v klamstve, pretože som nevedela, čo sa so mnou stane. Bola to jediná cesta, ako ťa donútiť, aby si na mňa zabudol. Mal si sa dozvedieť od iných, že som ťa zradila, poviedla a ublížila ti. Mal si mnou pohŕdať, iba som netušila, že ťa tak raním.“

,,Nerozumiem ti!,“ zrúkol rozhnevane. ,,Prečo som si to mal myslieť?“

Chytila si tvár do dlaní. ,,Nechcela som, aby si vedel, že som v nemocnici. A keď som sa odtiaľ vrátila, už som nemala odvahu ísť za tebou.“

Pozrel na ňu, ako keby mu niekto oznámil, že mu zostávajú posledné dva dni života. Nemohol uveriť tomu, čo povedala, ale niečo v jej očiach ho nútilo ju vypočuť. Ani sám nevedel, prečo otvoril minulosti opäť dvere, no vedel len to, že to musí urobiť. ,,O čom to rozprávaš?“

Bola pripravená mu povedať pravdu. ,,Mala som autohaváriu. Dostala som sa do kómy a ležala dlhé týždne v nemocnici. Vďaka zásahu lekárov sa ma podarilo zachrániť. Rodičom už veľké nádeje nedávali. Môj otec sa z toho nevedel spamätať, pretože si to dáva za vinu. V tom čase šoféroval a neustriehol volant,“ priznala smutným hlasom.

Juraj mal pocit, ako keby mu niekto zasadil smrteľný úder. V jeho vnútri všetko zvonilo na poplach a na chvíľu sa bál, že ho to pohltí. Pozeral na ženu pred sebou, ktorá sa triasla ako osika. Bolo ťažké uveriť jej slovám, ale všetko do seba zapadalo. Obviňoval ju z nevery, ale nikdy ju nepristihol, iba sa o tom dozvedel od ľudí, ktorí ju poznali. A keď sa k tomu pred rokom priznala, nemal dôvod veriť niečomu inému. Teraz mal však pocit, že sa s ním osud kruto zahral a on prišiel o všetko. Takmer. Ešte stále mu zostala nádej, že sa to môže obrátiť na lepšie.

,,Je mi to ľúto,Juraj. Viem, že mi to nemôžeš odpustiť, ale veľmi ťa prosím. Prestaň ma nenávidieť. Nedokážem žiť s tým pocitom, že ku mne prechovávaš zášť. Veľmi to bolí.“

Mlčal. Iba na ňu pozeral. Ako keby ju prvý raz v živote videl.

Lucia sa už nedokázala na neho dívať. Stáť na tom mieste s vedomím, že sa od neho odpustenia nedočká. Hoci ju to ranilo, nemohla ho k tomu donútiť. Musela sa s tým iba zmieriť. ,,Máš právo mlčať, aj ma nenávidieť,“ zašepkala. ,,Raz mi možno odpustíš, že som ti tak ublížila. Budem sa k tomu denne modliť,“ zlomil sa jej hlas a vzlykla. Chystala sa od neho odísť. 

V poslednej chvíli ju zadržal. Pevne ju objal a ponoril si tvár do jej vlasov. ,,Odpusti ti mne. Za to, že som ťa obvinil z nevery, vykričal ti do tváre tie hrozné veci a tak veľmi tebou pohŕdal,“ zachripel a potláčal slzy. ,,Prosím, odpusti mi, že som ťa nenávidel, hoci som ti nikdy nedal šancu mi to vysvetliť. A ani som sa nenamáhal si zistiť pravdu. A ešte mi odpusť, že som ťa na základe iných rečí prestal milovať.“

Žena sa v jeho náručí rozplakala. Plakala tak veľmi, až mala pocit, že sa rozpustí. Tiaž minulosti pomaly opadla a pocítila príval novej energie. Liečivej a uzdravujúcej ako elixír. Nikdy už neverila, že niekedy spočinie v milujúcej náruče muža, ktorý pre ňu predstavoval celý vesmír. A predsa sa to stalo a ten okamih ju naplnil neuveriteľným šťastím. Viac sa k nemu pritisla a objala ho okolo pása rukami.

Juraj nikdy neveril v zázraky a bol tvrdý realista, tvrdohlavo nasledujúci reálne ciele. Ale v tento moment sa nad ním vznášalo magické kúzlo, ktoré ho nútilo uveriť, že nič nie je nemožné. Ani to, keď sa dvaja ľudia rozídu a po rokoch si k sebe znova nájdu cestu. Už vedel, že Lucia patrí do jeho života a nikdy z neho úplne neodišla. A urobí všetko preto, aby jeho súčasťou zostala už navždy.