Prezlečené ego za empatiu: ,,Ja si myslím, že ty si takýto ... .“ (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Už ako dieťa som sa na svet pozerala rovnako, ako vták na oblohu - fascinovane a prirodzene zároveň. Ten priestor okolo mňa, bol taký neuveriteľne úžasný a súčasne tajomný, že som ho túžila neustále analyzovať. Keď som postupne dospievala, v mysli mi ukotvila myšlienka: ,,Pevne verím, že jedného dňa svet zmením." Medzitým som si prešla povinnou školskou dochádzkou, až som sa dostala na vysokú. Po jej ukončení som mala príležitostné práce, vykonávala absolventskú prax a napokon som sa zamestnala na plný pracovný úväzok. Za ten čas som spoznala ľudí, s ktorými som si nemala čo povedať alebo ktorí mi jednoducho neboli sympatickí. Vždy, keď som niekoho takého stretla a nestotožňovala som sa s jeho presvedčením a názorom, pomyslela som si, že ten človek nie je hodný tohto sveta. Prečo? Lebo nezdieľa moje nadšenie, myšlienkové pochody a tendenciu niečo meniť. Bol pre mňa len pasívnym panáčikom, ktorý sa zaradil do kolónie otrokov obrábajúcich na poli. A inak som ho vidieť ani nechcela. Prečo? Lebo som odmietla zmeniť ku nemu svoj vlastný postoj.

Náš postoj formuje naše myslenie a predstavy o človeku

To, aký zachovávame voči niekomu postoj, nám do istej miery formuje alebo deformuje náš život. Každá jedna negatívna myšlienka, ktorú prechovávame k inej osobe, na nás vplýva. Naše myšlienky sú akoby kvapky, ktoré kĺžu po streche počas dažďa. Zvolia si určitý smer a plynulo za ním jedna po druhej stekajú. Niekedy sa stane, že vybočia na druhú stranu, ale v podstate skôr či neskôr stečú dole. A rovnako, je to aj s naším postojom k ľuďom. My si môžeme vytvoriť určitý základ na danú osobu a hoci sa nám niekedy môže trošku zmeniť pohľad, podstata ostáva rovnaká, pretože udržujeme pri tej osobe vo svojej mysli negatívnu myšlienku a tá nám bráni jasne vidieť realitu. Vytvoríme si akúsi schému charakterových vlastností a pridržujeme sa jej formy a tvaru až dokonca. Príklad: Niekoho stretneme na ulici a naša prvá myšlienka bude: ,,Je povrchný." Raz sme si o ňom vytvorili určitý negatívny obraz a toho sa držíme po každé, keď stretneme toho daného človeka. A hoci nás aj napadne predstava, že ten človek je milý, príjemný, vždy vyhrá tá negatívna myšlienka toho prvého dojmu a my sa opäť utvrdzujeme, že naša vymyslená schéma je opodstatnená a tá osoba musí byť preto jednoznačne taká, ako ju vidíme.

Túžba po zmene sveta býva silná, ale efekt sa míňa akémukoľvek účinku, pokiaľ sa použije nesprávny manuál

Keď sa ma nedávno niekto opýtal, čo robím preto, aby som žila v lepšom svete, tak som odpovedala: ,,Obklopujem sa ľuďmi, ktorí sú mi podobní a ktorí sú podľa môjho názoru hodnotní." Teraz už začínam chápať, že som robila opak toho, čo som si myslela, že naozaj robím. Ako jedináčik, som vyrastala medzi ľuďmi, ktorí boli o dosť starší odo mňa. Väčšinou som mala problémy s rovesníkmi a mládežou. Nedokázala som pochopiť ich hodnoty, zmýšľanie a ani činy. Vo svojom vnútri, som sa akoby stavala na nejaký vyšší piedestál a dívala sa na ľudí im podobným z výšky. Žila som v domnienke, že som uvedomelejšia a to iba preto, že som dokázala vnímať a zachytiť to, čo iní prehliadali. Všetkých som obviňovala za to, že si nedokážu uvedomiť to, čo ja a vnútorne som im tento nedostatok nevedela odpustiť. Moje pohŕdanie voči ním sa stupňovalo, až dosiahlo úroveň - nenávisti. Nemohla som milovať niekoho, kto ma tiež nenávidel. Pýtala som sa sama seba, prečo by som ich mala mať rada, keď oni ku mne nemajú kladný vzťah. Dnes už viem, že som sa mala správne opýtať: ,,Prečo by ma mali mať tí druhí radi, keď ja mám ku ním záporný vzťah?."

Neobviňujme ostatných za to, ak zostávajú v kúte, pokiaľ my sami z toho tieňu nevieme vystúpiť

Tak veľmi je jednoduché, ukázať na niekoho prstom a dať mu nálepku určitej osobnosti. Vytvoriť si o ňom nejakú predstavu a presviedčať seba i ostatných o tom, aký je ten človek podľa nášho názoru. Nie je nič prostejšie. Na to, aby sme to dokázali, nemusíme byť ani nadpriemerne inteligentní a už vôbec nie empatickí. Nie je to nič prínosné a ani obdivuhodné. V skutočnosti je to len chudobná emócia, ktorá je maximálne skreslená a postavená do neprirodzeného vedomia. Ak máme ku niekomu negatívny postoj a vo svojich myšlienkach mu venujeme samé záporné pomenovania, tak sa nemôžeme čudovať, ak sa nám dotyčná osoba nevrhá do náručia a neprechováva ku nám priateľský vzťah. My sami jej signalizujeme to, čo si o nej myslíme a nemusíme jej to pritom ani povedať. Úplne stačí ak bude vidieť, aký postoj sme ku nej zaujali a všimne si ako sa správame.

Cesta, ktorá sa javí navonok ako spravodlivá, môže byť v skutočnosti falošná a mylná

K lepšiemu svetu, ma mal priviesť zámer, úplne v ľuďoch potlačiť obyčajnosť a fádnosť a nahradiť ich jedinečnosťou, výstrednosťou a výraznosťou. Obklopovala som sa iba takými osobami, ktoré boli niečím iné. Tie som obdivovala, tie vyhľadávala a tým dôverovala. Všetkým ostatným, v mojich očiach priemerným, som neustále dávala akési znížené tituly, smiešne ocenenia a komické diplomy. Verila som, že len unikátni ľudia si zaslúžia byť súčasťou tohto sveta a tí ostatní - tuctoví, musia za svoje činy a uvažovanie pykať. Tak, ako okresávali druhí mňa, tak som ja znižovala ostatným ich vlastnú hodnotu.

Velebila som len takých ľudí, ktorí oplývali istými odchýlkami v správaní, v obliekaní alebo v zovňajšku. Do nich som vkladala všetky nádeje a v nich videla svetlú budúcnosť. Tí ostatní podľa mňa, nemali nárok sa na niečom podieľať, pretože boli príliš nezaujímaví na to, aby ma dokázali pochopiť a podporiť. A vtedy som si uvedomila jednu dôležitú a podstatnú vec. Menila som svet, ale rozdeľovala som v ňom ľudí - na dobrých a zlých, namiesto toho, aby som ich spájala.

Mať dobrý zámer nestačí, ak sa náš postoj opiera o staré prežitky

Pred časom sa ku mne dostala jedna malá, ale úžasná kniha od Eckharta Tolleho a tá sa volala ,,Jednota všetkého živého." A v nej som sa dopracovala k jednému úžasnému výroku, kde si dovolím jeho autora citovať: ,,Keď prestanete svet okolo seba neustále pomenúvať a nálepkovať, znovu získate schopnosť vnímať zázraky." A čím dlhšie som sa zamýšľala nad týmto motom, tým väčšmi som začala chápať jeho skrytý význam. Až som si náhle uvedomila, že ja robím úplne to isté, čo ostatní robili mne. Každý deň niekoho označím vlastnosťou, ktorá ho podľa môjho názoru vystihuje. Mne sa nepáčilo, keď o mne druhí hovorili, že som divná alebo strelená, ale ja som ľudí neustále nejako pasovala. Buď boli arogantní, namyslení, priemerní, klebetní, vždy sa našlo niečo, čo mi zarezonovalo v mysli a tak som sa aj podľa toho prejavila a taký postoj zaujala. Lenže ani list sa bez vánku nepohne a pre zmenu postoja je potrebné urobiť viac, než o tom iba snívať.

Postoj ku každému, sa dá zmeniť v priebehu pár sekúnd, stačí len preinačiť svoje myslenie

Je zbytočné sa držať opakovaných predsudkov do skonania sveta. Osloboďme svoju myseľ a uvoľnime z nej všetky negatívne predstavy, ktoré nám vytvárajú nereálny obraz o iných ľuďoch. Zabudnime na obrazy, ktoré sme namaľovali nesprávnym myslením pod návalom hnevu, pýchy či ega. Odosobnime sa od pocitu, že nám ľudia ublížili tak veľmi, až je nemožné, aby sme im dali ďalšiu šancu. Tú možnosť dajme však sebe a na základe seba zmeňme postoj k iným ľuďom. Neriešme to, či oni ku nám zmenia vzťah, dokým sa mi sami nepodujmeme k tomu, aby sme vykročili smerom k lepšej ceste - k tej, ktorá bude ľudí vzájomne spájať, nie však rozdeľovať.