Povstaňte občania, boli ste menovaní čestnými otrokmi (2017)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Človek - tak prosté slovo a napriek tomu sa v ňom skrýva nehorázne utrpenie. Bytosť, ktorá je presvedčená o svojej všemocnosti a ktorá sa neváha nadraďovať nad každého, kto nie je ako ona. Ak ide o jej blaho, neváha zmariť život i svojho blížneho len, aby dosiahla to, čo si zaumienila. Často nehľadí na následky, ale koná bez rozmyslu. Jej činy sú veľakrát tak príšerné, až to hraničí s totálnym pomätením.

Ak sa jej naskytne príležitosť, tak dokáže vyhladiť a pokoriť všetko, čo sa stane prekážkou k dosiahnutiu maxima. Nerozmýšľa nad metódami, ani nepočúva svoj vnútorný hlas, necháva sa hnať vidinou vonkajšieho blahobytu a tá jej dáva chamtivé krídla. Jej praktiky bývajú neľudské, barbarské a kruté, čo je v úplnom kontraste s vyhlasovanou mienkou o tom, že jedná eticky a empaticky.

Táto vševediaca stvora si myslí, že má právo určovať koho nechá žiť, koho odsúdi na smrť, koho odmení a koho zase potrestá. V domnienke, že dostala privilégium vládnuť celému vesmíru i jeho všetkým obyvateľom sa nepozerá dozadu a bez výčitiek svedomia uspokojuje svoje choré potreby. Je tak zaslepená do svojho sveta, ktorý funguje presne ako ručičkové hodinky, že jej nie je proti srsti zotročovať i svoju vlastnú rasu.

Denne nahovára sama sebe, že svet, v ktorom žije je slobodný a plný neobmedzených možností. Presviedča svoje okolie o tom, že každý môže mať všetko čo len chce, pokiaľ je ochotný na sebe pracovať. V preklade to znamená, pokiaľ je dosť hlúpy sa podriadiť systému a zabudnúť myslieť. Lenže práve túto skutočnosť tak málo ľudí chce vidieť, ba čo je ešte horšie, ešte viac ľudí to vôbec nevníma. Príde im úplne prirodzené pracovať za minimálnu mzdu od rána do neskorého večera, kde vykonávajú stále tú istú robotu za rovnakých podmienok.

Spoločnosť nám prehovára do duše skrz viaceré hlasy a sladko nám pred spaním do ucha šepká, že môžeme získať čo sa nám len zažiada a nemusíme pre to nič urobiť. Dáva nám prácu, dáva nám peniaze, dáva nám možnosti využitia finančnej hodnoty, dáva nám priestor na realizáciu a na zvyšovanie výkonu na pracovisku, lenže popritom všetkom nám berie to najdôležitejšie a jediné, na čo máme plné právo - náš život.

Sloboda je druhé meno pre väzenie

Každý si to slovo predstavujeme inak, no napriek tomu len málokto skutočne vie, čo to slovo znamená. V realite sa s nim takmer nikto stretol a ten, kto to tvrdí, porovnáva diktatúru s možnosťou chodiť slobodne po ulici. Ako deti nás učili, že keď vyrastieme sa budeme môcť slobodne rozhodovať, pretože už budeme dospelí. Ale zabudli nám naši rodičia povedať, že to vlastne znamená: ,,Budete síce žiť v slobodnej krajine, ale vaše rozhodnutia budú stále pod drobnohľadom niekoho, kto bude stáť nad vami." A my sme vyrástli a začali žiť svoj život, teda aspoň sme si to mysleli alebo dodnes myslíme. Lenže my skutočne slobodne nežijeme a hoci po nás na ulici nikto zatiaľ bezdôvodne nestrieľa a nenaháňa nás s tankom po námestí, tak aj tak ten život má od slobody naozaj veľmi ďaleko.

Jedna závislosť podporuje druhú závislosť

Dalo by sa povedať, že žijeme v akomsi kolobehu, ktorý sa neustále opakuje - raz sa zužuje, inokedy rozširuje, ale jeho identita sa nemení. Všetkým čo získame sa zaviažeme tomu, kto nám to dáva - či už je to rodič, partner, kamarát, zamestnávateľ. Očakáva sa od nás, že splníme určité úlohy a až potom dostaneme určitý hmotný statok či benefit. Za všetko čo urobíme, nesieme zodpovednosť a ak niečo prijmeme, tak sa zaviažeme tomu, kto nám to odovzdal. Hoci to nechceme vidieť, realitou ostáva, že sme všetci otrokmi, ktorých si odkupujú iba ďalší otroci, hoci na vyššej úrovni, ktorí sú zase pod dozorom ďalších ľudí bez možnosti žiť slobodne a takto by sa to dalo stupňovať ďalej. Je to len jedna súčiastka, no keď sa spoja všetky dokopy, tak tvoria praobyčajnú kolóniu prežitia.

Sme kŕmení pravidelným prísunom klamstiev

Nemôžeme cítiť vnútornú spokojnosť, keď je naša myseľ každým dňom trávená rôznymi toxickými látkami v podobe intríg, nenávisti, závisti, neprajnosti a mylných informácií. Tieto situácie na nás bytostne vplývajú a my im často nevieme vzdorovať. Prichádzajú v podobe rôznych podôb - zážitkov, vnemov, emócií, ktoré nás prišpendlia na stenu a my sa tomu nemôžeme ubrániť. Budú nás mučiť dovtedy, dokým sa im nepodvolíme a nedáme za pravdu, že oni nás chránia pred záhubou. Živia, šatia, kŕmia a popritom pomaličky zabíjajú ...

Prestávame myslieť, žiť, dokážeme len pracovať na povel

Náš život nám už dávno nepatrí, pretože nech urobíme čokoľvek, neustále sme nútení sa zamýšľať nad tým, ako to zoberie naše okolie, známi, nadriadení a ďalších kopec komunít, ktoré na nás pravidelne či nepravidelne vplývajú. A hoci sa snažíme robiť rozhodnutia na základe vlastného uváženia, nikdy to nie sú úplne tak naše voľby, vždy sú šmrncnuté prachom vonkajších okolností a faktorov. Takže, aj keď si myslíme, že robíme to, čo chceme a čo si myslíme, že je správne, v skutočnosti vykonávame iba to, čo nám druhí umožnia a na čo máme reálne dosah. Lenže realita takú, akú ju my poznáme neexistuje a kým sa človek dostane k skutočnej pravde, tak neraz narazí na preludy, ktoré sa mu budú snažiť vytvoriť podmienky pre dokonalý život, no naproti tomu mu ponúknu nevoľníctvo na moderný spôsob.

Kedysi nás držali reťaze, dnes nás obmedzuje nevedomosť

Naše konanie sa odráža na tom, ako málo o sebe vieme a ako nedostatočne sa poznáme. Keby sme dokázali naslúchať sami sebe bez toho, aby sme si všímali okolité rušivé vplyvy, vedeli by sme vykročiť na cestu, z ktorej sme zišli a na ktorú sa nám už nepodarilo dostať. Denný tlak povinnosti, médií, globálneho konzumu nás zatvára do šatne, kde nepreniká ani kúsok svetla. My nemáme tak široko otvorené vedomie, aby sme vedeli vyfiltrovať externé vplyvy, ktoré na nás majú deštruktívny dopad. Žijeme tak, ako najlepšie vieme a ako nám je umožnené žiť. A práve preto si väčšina ľudí nevie pripustiť, že sa jedná o obyčajné prežívanie. Jediný rozdiel je ten, že sa inovoval spôsob riadenia nevoľníkov - dnes sa im už za ich prácu dáva plat a kupujú šaty či strava.

Buď budeme mať slučku na krku alebo obesíme pravidlá systému!

Celý svoj život sme držaní nakrátko a nemáme dostatočne veľkú plochu na to, aby sme sa mohli prejaviť tak, ako to cítime. Zmeniť to môžeme len tak, že si budeme všímať i tie najmenšie detaily, budeme hľadať možnosti, kde budú zabuchnuté dvere a budeme sa usilovať vidieť na druhú stranu, hoci nám vo výhľade bude prekážať vysoká veža. Vyberajme si zložitejšie úlohy, komplikovanejšie riešenia a inteligentnejšie normy, ktoré budeme dopĺňať podľa seba, no bez nátlaku a bez vyhrážok. Miesto toho, aby sme robili len to, čo sa od nás očakáva, začnime počúvať naše vnútro, ktoré hlasno volá o pozornosť! Možno sa tým nebudeme môcť zapáčiť všetkým, ale dlhodobý život v cudzom kostýme spôsobuje vážnu deformáciu osobnosti.

Tex: pb