Po prebudení sa zvyky vytratia a príde nový rozmer videnia (2)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Pripustenie druhej pravdy viedlo k prvým zmenám

Dokým som nedokázala pripustiť, že môže mať aj niekto iný pravdu a ja nemusím vo všetkom byť tak ,,dokonalá", tak som narážala do tvrdej steny takmer neustále. Moja tvrdohlavá a hrdá nátura s tým mala na začiatku veľké problémy, no nakoniec som to pomaly začala zvládať a naslúchala aj iným potrebám a pocitom. Náhle bolo pre mňa dôležité vedieť, čo ten druhý cíti, čo si myslí a po čom skutočne túži. Už ma nezaujímali len moje vlastné myšlienky, našla som si cestu aj k tým ďalším a dokonca ich vedela akceptovať. Pri výroku: ,,Zviera je menej, než človek," som sa nepustila päsťami do dotyčného a nenazvala ho sprostým a obmedzeným vrahom, čo zaznamenalo viacero úspechov a ja som si konečne začala nachádzať k ľuďom cestu. Najprv to bolo ťažké, pretože som sa bránila iným názorom a bola hlboko presvedčená o svojej pravde. Lenže čím viac som sa spoznávala s ľuďmi, o to väčšmi som im chcela naozaj rozumieť.

Výrazné zmeny som zaznamenala po odchode z bývalej práce, kedy sa môj život doslovne zmenil. Z ubitej a doslovne vystrašenej osoby sa stala sebavedomá a uvedomelá žena, ktorá svet vnímala ako miesto s neobmedzenými možnosťami. A vďaka tomuto prístupu začali do môjho života prichádzať ľudia, ktorí ma naučili niečo nové, neznáme a jedným slovom fantastické. Naučila som sa ich vnímať ako svojich učiteľov, sprievodcov, až sa stali mojimi priateľmi a spriaznenými dušami. Keď som zistila, kým som naozaj a kým sa chcem stať, tak som v sebe objavila to nefalšované jedinečné kúzlo, ktoré začalo do môjho života priťahovať ľudí, ktorí v ňom mali zohrať nejakú úlohu. Každým týždňom ich bolo viac, až som nemusela riešiť, že nemám ísť s kým von, ale skôr som riešila dilemu, koho z nich všetkých si vyberiem. Časom sa zo mňa vytratila potreba buzerovať iných za ich životný štýl, za jedálny lístok, za nekultivovaný prejav alebo nezodpovedný spôsob života. Každého nového návštevníka som vnímala rovnocenne a tešila sa z jeho blízkosti.

Keď sa mi podaril tento výsledok, po nejakom čase som sa stretávala aj s pozitívnym ohlasom na svoju tvorbu, ktorá sa predtým musela pasovať s obrovskou kritikou. Objavila som v sebe čaro osobnosti, začala to pestovať, šíriť s prirodzeným sebavedomím, no nenúteným prístupom, až som spoznávala čoraz viac ľudí, ktorým sa moje smerovanie páčilo a chceli sa mnou inšpirovať. Už som nebola považovaná za tú čudnú podivínku, ktorá nosí krikľavé mašle a po tvári si maľuje ornamenty. Získala som si u známych uznanie, rešpekt a súčasne úctu, čo boli pre mňa nekonečné dlhé roky úplne neznáme pojmy.

Zostala som sama sebou, no napriek tomu vyhľadávaná než predtým

Ak ste si pomysleli, že som sa zmenila do takej miery, že som sa rozhodla si nasadiť na tvár masku, tak vás musím sklamať. Zostala som sama sebou, iba som svoje isté JA vylepšila, vybrúsila, vyformovala a prestala som cítiť potrebu na seba za každú cenu upozorňovať svoje okolie. Za ten čas som sa naučila jednu múdrosť: ,,Ak je človek sám so sebou spokojný, tak nemá tendenciu na seba neustále poukazovať nevhodnými poznámkami, hrubým slovníkom alebo umelým humorom." Pokiaľ som v sebe túto potrebu cítila, nedokázala som byť sama sebou a súčasne ani sama so sebou.

Mám veľa známych a dostatok kamarátov a priateľov, ktorí o mne vedia, aká som naozaj. S viacerými z nich som sa zoznámila za veľmi nezvyčajných okolností, ktoré sú do istej miery úsmevné a rafinované. Každý z nich má pozná ako tú, čo so sebou ponesie prázdnu fľašku cez celé mesto, dokým nenájde kontajner na plasty, akú tú, ktorá sa pýta na Vianočných trhoch, či sa do waflí pridáva palmový olej a ako tú, ktorá sa pristaví pomaly ku každému psovi v obchode. Lenže taká som, iná nebudem a keďže som sa taká prijala, tak ma časom prijalo aj moje okolie. Teraz sa stretávam s reakciami ľudí: ,,Je úplne super, že si iná, kiežby bolo takých ľudí viac."

Vždy som si myslela, že to, že som iná je dôvod, prečo som sama. Nikdy to však skutočný dôvod nebol ! Pravým dôvodom bolo, že som bola intolerantná k pocitom ostatných, zajatá vo vlastnej fantázií a bezcitná voči cudzím problémom. Jedna vec je pomôcť pani podvíhať na ulici rozsypané zemiaky a ďalšia vec je podať pomocnú ruku starému rodičovi, ktorý má zhoršený zdravotný stav. Ak sa naozaj o človeka zaujímame, tak vnímame kompletne jeho celistvú stránku, nielen jej jednu časť. A ak sa my zaujímame o iných, tí druhí sa začnú zaujímať prirodzene aj o nás.

V ničom sa neobmedzujem - som otvorená novým možnostiam a známostiam

Každý deň je pre mňa výletom, kde môžem stretnúť množstvo zaujímavých ľudí, zažiť pozoruhodné príhody a zaznamenať niečo fascinujúce na ceste za poznaním. Už sa nebojím otvoriť okno pred svetom, práve naopak mám ho roztvorené dokorán. V jeden deň idem na štrajk, v ďalší do čajovne, na ten ďalší na jogu a o týždeň na rockový festival. Nie je to tým, že by som sa hľadala, skôr som si uvedomila, že v živote treba vyskúšať viacero vecí a naozaj si ten život užívať plnými dúškami. Ja verím, že každý deň mi prinesie do života to, vďaka čomu sa vyprofilujem a zase niečo nové naučím. Je to pre mňa obrovská výzva a súčasne doslovný pôžitok. Samozrejme, že niekedy narazím na niečo negatívne, čo ma rozplače, no dôležité je, že som sa každú skúsenosť naučila vnímať ako lekciu, ktorá ma pripravuje na ten harmonický život, po ktorom túžim.

Za posledný čas som stretla ľudí, ktorí sa sťažovali, že nemajú dosť kamarátov, ich rodinný život ich obmedzuje a oni stratili možnosť sa s niekým reálne zoznámiť. Keďže som si ja sama týmto prešla tak viem, že je potrebné len to, aby sa človek prestal báť toho, čo nepozná a bol otvorený každej novej výzve. Je až úsmevné, že ja - ten stagnujúci introvert dávam rady vôkol seba, ako sa ,,zospoločniť", no v živote to už tak býva, že ten, kto si niečím prejde a dopracuje sa k určitému výsledku, sa s tým podelí s ostatnými, aby na základe svojho vyjadrenia mohol zmeniť život čo i len jednému človeku, ktorý intenzívne hľadá odpovede na svoje otázky.

Text: pb