 |
| Foto: Kyria Photography (Fcb) |
Tento článok som sa rozhodla napísať pre všetkých tých, ktorí sú presvedčení o tom, že pracovať ako referent alebo úradník v štátnej správe je nenáročné s minimálnou časovou záťažou.
Každý sme sa raz ocitli alebo sa ocitneme stáť pred dverami pracovníka, ktorý nám má vytvoriť evidenciu uchádzača o zamestnanie. Od čias, kedy mali zamestnanci priestor na vysedávanie, klebetenie a popíjanie čaju, už prešli nejaké tie roky a situácia sa má v súčasnej dobe úplne inak. Z viacerých strán som počúvala reči typu: ,,Už tu čakám asi pol hodinu a stále mi nikto neotvára. Čo tam vlastne toľko robia, keď nestíhajú? Určite si fajčia na terase alebo popíjajú kávu!."
Osobne som vlastnú dlhodobú skúsenosť s touto inštitúciou nemala. Pamätám sa, že ešte ako devätnásťročná som praxovala na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny zhruba tri týždne. Avšak vtedy som nebola tak zasvätená do náplne práce, ako sa mi to podarilo teraz. A tak som sa rozhodla podeliť o vlastnú skúsenosť s agendou, ktorá je oveľa náročnejšia, než sa na prvý pohľad môže zdať.
Motivácia rástla, urýchlene som sa potrebovala zamestnať
Všetko sa to začalo dňa 15. 9. 2015, kedy mi editor na e-mail poslal témy, na ktoré môžem spracovať článok. Z nejakého dôvodu som si vybrala nezamestnanosť MČ BA - Karlova Ves. Rozhodla som sa pátrať po informáciách, až ma cesta zaviedla na Vazovovú. Tam som spoznala jednu veľmi príjemnú pracovníčku, ktorá bola ochotná zodpovedať na moje otázky ohľadne článku. V tom momente mi bolo jasné, že sympatie sú vzájomné a ja som jej nechala životopis v prípade, ak by sa niečo uvoľnilo, či by ma nemohla kontaktovať. Ochotne súhlasila a ja som sa s ňou rozlúčila. Myslela som si, že to bude naše posledné stretnutie.
Koncom septembra nastal zvrat a mne bolo oznámené, že môžem nastúpiť do práce
Spomínaná pracovníčka mi jedno doobedie volala, že sa môžem prísť ukázať nadriadenej, pretože sa uvoľnilo jedno miesto, kde by som mohla nastúpiť do práce. Tá správa ma mimoriadne potešila, bola som doma už mesiac a s tým súviseli aj isté finančné obmedzenia a zhoršená nálada. Hoci mi bolo povedané, že je to mimoriadne náročná a psychicky vyčerpávajúca agenda, nevenovala som tým slovám pozornosť a trvala na tom, že to určite zvládnem. Tá pracovníčka sa tešila spolu so mnou a tak sa zdalo, že moja cesta za šťastím práve začína. Nevedela som sa dočkať nástupu do práce a keď mi bolo oznámené, že môžem začať pracovať už od 12. 10. 2015 cítila som v srdci neskonalú radosť. Moji rodičia boli pyšní, že som si našla prácu tak rýchlo a ja som v duši cítila istú dávku hrdosti nad dobre vykonanou prácou. V ten moment nebolo nič, čo by mi mohlo pokaziť náladu. Vybavila som si len zopár potrebných náležitostí, odhlásila sa z úradu práce a smelo sa vrhla do rieky, v ktorej som dosiaľ ešte nevedela plávať.
Prvý deň predostrel reálnu podobu v nedramatickej verzii
Keď som sa zoznámila so svojou vedúcou, ktorá mala za mňa zodpovedať, bola som milo prekvapená. Jednalo sa o veľmi sympatickú a ústretovú pani, ktorá pôsobila maximálne pokojne a príjemne. S úsmevom ma predstavila každej kolegyni, ktorá pracovala na tomto úseku a ja som nenadobudla ani jeden krát negatívny pocit. Keď ma predstavila istej kolegyni (nazvime ju slečna K), tak som ešte netušila, že práve táto osoba bude so mnou v jednej kancelárií. V duchu som si hovorila, že by som si veľmi priala, keby práve ona bola so mnou. Vyzerala vekovo najbližšie a niečo na nej ma očarilo. Možno ten jej navonok razantný prístup a súčasne milosť v očiach. A keď som už všetkých poznala podľa mena, tak mi bolo povedané, že práve so slečnou K budem v kancelárií. Moja radosť sa v tom okamihu, nedala popísať žiadnymi slovami. V bývalej robote som sedela prevažne sama a keď už to vyzeralo, že budem konečne s niekým dlhšie, kolegynka vážne ochorela a musela ísť na PN. Tá predstava, že budem mať spoločnícku vo mne navibrovala len tie najlepšie pocity a ja som bola vnútorne šťastná!
Slečna K bola od začiatku ku mne pozorná, veľmi ochotná a milá. Spolu s ňou v kancelárií sedeli ešte dve mladé kolegyne, s ktorými výborne vychádzala a dlhšie sa poznala. Obidve boli sympatické a tak ma ani nenapadlo cítiť nejaké obavy. Hneď ako som nastúpila do roboty mi moja kolegynka ukázala to najpodstatnejšie, čo sa dalo, no jej čas bol obmedzený. Bol pondelok a stránkový deň, pričom v čakární fronta stojacich ľudí. V živote som nejednala s klientmi ohľadne nezamestnanosti, rodinných prídavkov alebo hmotnej núdze a náhle som bola predhodená do sieti, z ktorej som sa nemohla vymaniť. Keďže slečna K mala toho veľmi veľa, nestíhala vybavovať aj tých klientov, ktorí mali pripadnúť mne. Keď prišiel ku stolu prvý klient a ja som ho mala vybaviť, v hlave mi vírilo toľko otázok, že som sa jednoducho dostala pod tlak a nemohla sa uvoľniť. Vôbec som nevedela, čo mám robiť a hoci mi to slečna K počas vybavovania svojho klienta vysvetľovala, tak mi to nestačilo, pretože to bolo pre mňa nové. Každý prípad bol iný a mne sa nedostávalo potrebného zaškolenia, ktoré bolo nutné k tomu, aby som vedela, čo mám robiť. Medzi prestávkami mi v rýchlosti ukázala, ako sa pracuje v systémoch, lenže bolo toho toľko, že som si to jednoducho nestíhala zapísať. A tak nastalo to, čomu som sa chcela vyvarovať - dostala som sa do obrovského stresu. Moje otázky viedli k tomu, že som pre svoju kolegyňu bola otravná, neznesiteľná a neschopná.
Po pár dňoch som prišla o kanceláriu, počítač a o svoj priestor
Slečna K mala veľmi veľa vybavovania a veľa klientov, ktorých pri mne nemala šancu stíhať a tak ma nemala kedy riadne zaškoliť. Pred koncom pracovnej doby mi v jeden deň oznámila, že už mi nebude pomáhať, pretože na to nemá čas a budú ma školiť iné kolegyne, ktoré toho času majú oveľa viac. Síce som ostala zarazená, pretože som nevedela pochopiť, prečo je také neprirodzené, že po pár dňoch zo mňa nie je odborník na sprostredkovanie s klientmi. Moje priame a otvorené názory viedli ku konfrontácií, ktorá viedla ku môjmu vyhosteniu z kancelárie. Už mi začalo byť pomaličky jasné, že som sa asi ocitla na nie úplne správnom brehu, lenže už bolo neskoro cúvnuť. Robotu som potrebovala a snažila som sa robiť všetko preto, aby som v nej zotrvala aspoň tri mesiace.
Školenie prebiehalo za chodu klientov, času bolo málo a otázok veľa
Myslela som si, že si ma vezme nejaká kolegyňa do kancelárie, kde budeme len my samé dve a bude mi vysvetľovať veci osamote. Nič také sa nestalo a ja som bola postavená pred realitu, že budem sedieť so štyrmi v kancelárií a učiť sa počas stránkových dňoch, kedy je najviac klientov. Táto predstava sa mi vôbec nepáčila, ale nemala som na výber. Hoci si ma zobrala pod krídla jedna úžasná a vyrovnaná osôbka, ktorá bola skúsená a pripomínala výzorom anjela, tak som sa nedokázala učiť tak rýchlo, ako sa odo mňa požadovalo. Bolo toho veľmi veľa, nevedela som, čo si skôr mám písať, či to, čo sa hovorí klientom alebo to, čo sa robí v počítači a v priebehu troch dní som mala v hlave taký chaos, že som už aj zabudla na svoje vlastné meno. Túžba nezlyhať ma hnala dopredu, ako motor na kabriolete, lenže síl ubúdalo, myseľ začala byť unavená a ja som už nevládala sústrediť pozornosť na to množstvo dát, ktoré sa môj mozog snažil rýchlosťou blesku spracovávať. Ako senzibilný človek som do seba vstrebávala všetky nálady, pocity a myšlienky ľudí, ktorí ku nám chodili a už po pár hodinách som cítila v hlave obrovský tlak, ktorý sa nedal vydržať. Nepomáhalo ani vetranie, ani Ruženin na stole, cítila som, že to vo mne exploduje a náhle som nevedela, kto vlastne som.
Moje rebelovanie, obliekanie a potreba pochopiť všetko, čo sa vôkol mňa dialo, viedlo k presvedčeniu, že tam nepatrím
Moja obrovská radosť mizla ako šľahačka v káve, keď som si viackrát na chodbe vypočula reči typu: ,,Ona sa sem nehodí, čo tu vlastne robí? Oblieka sa ako fiflenka, vôbec tomu čo robí nerozumie, že vraj píše do novín. A ako arogantne pôsobí!." I keď som sa snažila byť ku každému milá, príjemná, napriek tomu sa našli neprajné jazyky, ktoré sa ma svojim spôsobom snažili vyštvať. Ten pocit, že niekde nepatrím, som zažila už toľkokrát, že som sa do istej miery naučila voči tomu byť imúnna. Lenže i napriek tomu, sa ma určité vyjadrenia dotkli a vnútorne som sa preto trápila. Môj výkon bol polovičný, nedokázala som dať do svojej práci toľké nasadenie, aké som si predstavovala a to ma privádzalo k záveru, že tam možno naozaj nemám čo hľadať.
Poznáte to, poviete svoj názor na určitý systém niekomu, kto tam pracuje celé storočie a nikto Vás nemieni počúvať, pretože vy nemôžete mať pravdu, veď ste nováčik, čo o tom vlastne viete?! Ako sa vôbec opovažujete búriť proti autoritám, pravidlám a normám, veď ste len jeden z mnohých! Váš názor nikoho nezaujíma a aj tak sa určite mýlite. Lenže ten hlas, ktorý vo mne volal, aby som sa ohradila na niečo, čomu som nerozumela a chcela to pochopiť, bol silnejší a vnútorne ma nabádal, aby som si verila a povedala čo si myslím.
Moja snaha nebola dostatočná, nadpriemerný výkon sa nedostavil
Keď som po práci prišla domov, bola som tak unavená, že som často zaspala oblečená a zobudila sa až ráno. Nebolo to však preto, že by som fyzicky veľa pracovala, ale ten nápor na psychiku z toľkých rôznych energií, ktoré si zo mňa spravili vysávač bol enormný a ja som to už jednoducho nezvládala a takmer som skolabovala. Hoci som sa veľmi snažila všetko rýchlo naučiť a pochopiť, po nociach si prepisovala poznámky na počítači a učila sa zákony, tak sa mi nakoniec nepodarilo uspieť. Tá kolegynka, ktorá ma zaúčala bola v jednom pohybe, buď vybavovala hovory alebo jej neustále chodili nejaké stránky do kancelárie alebo pracovala na počítači v systémoch, resp. furt niečo kopírovala, skenovala a popritom ma školila, bola úplne vyčerpaná. Bola síce ku mne veľmi milá, no nemala už síl mi niečo vysvetľovať, jej práca bola veľmi náročná. Až to jedného dňa so mnou úplne vzdala.
Poriadny obed, pravidelná toaleta alebo pokec s kolegyňou, bol v tomto prípade vylúčený
Ak si niekto myslí, že zamestnanci Úradu práce sociálnych vecí a rodiny majú vôbec čas na obedovú prestávku alebo si viackrát odbehnúť na toaletu, respektíve si na hodinku sadnúť do kancelárie s kolegyňou a prebrať ekonomickú krízu, tak je na omyle. Pracovné tempo je tak rýchle a čas tak neúprosný, že tie dievčatá sa išli zodrať z kože len, aby uspokojili všetkých klientov a súčasne vybavili všetky spisy v čas. Každý deň som mala na obed hranolky a pila čokoládu z automatu, pretože nebol čas na riadny obed a ani na zdržiavanie sa na obede. V prípade, ak stál klient za dverami a bola obedová prestávka, sa vždy uprednostnil klient, potreby zamestnancov boli v tomto prípade druhoradé.
Na chodbách som videla netrpezlivých a mrzutých ľudí, ktorí sa sťažovali, ako pomaly pracuje chod úradu a ani sa len nezamysleli nad tým, čo všetko musia pracovníčky obetovať - svoju energiu, čas, priestor, dokonca i prestávky len, aby im vyhoveli. Táto skutočnosť ma hnevala, pretože ja som už poznala pravdu a chcela o nej porozprávať ostatným. Keď som si chcela odbehnúť za kolegynkou do kancelárie, pokiaľ sa nejednalo o prácu, tak to bolo nemožné, lebo nebol priestor na nejakú komunikáciu, každý mal hromadu roboty a nemal priestor vykecávať. A viacmennej ani chuť.
Klient je tovar, nie človek - to je realita !
Veľmi som sa tešila na prácu s ľuďmi, pretože som v sebe živila naivnú predstavu o tom, že sa môžem s klientmi rozprávať, zistiť čo cítia, čo potrebujú, mať ku ním priateľský prístup, otvoriť sa im a súčasne zistiť, kým naozaj sú. OMYL. Na to nebol žiadny priestor, veď denne prišlo jednému zamestnancovi do 50 klientov a on nemal čas sa venovať nejakému z nich viac, než je nutné. Schéma bola jednoduchá: ,,Príde, vybaví a odíde. Nič viac a nič menej." Navrhla som, že by sme mohli nakúpiť umelé poháriky a ponúkať im vodu alebo čaj. OMYL. Klient je klient, nie priateľ, nie známy, nie rodinný príslušník. Mohol by to začať zneužívať a to by nebolo profesionálne. Môj prístup bol nekorektný a uletený. Tiež ma napadlo, že by sme mohli dávať klientom časopisy na čítanie, aby sa na chodbe nenudili. OMYL. Nemôžem klientom robiť hostessing, oni tam nie sú od toho, aby som sa s nimi zoznamovala a umožňovala im luxusný komfort. Povedala som do pléna, že by bolo fajn, keby sme mali sklenenú nádobu a v nej by boli citáty na každý deň vo farebných papierikoch, pričom by si každý klient pred odchodom jeden vytiahol, ktorý by mu vyčaril úsmev na tvári. OMYL. Kde to žijem, to myslím vážne, mám pocit, že je to je adekvátny vzťah medzi pracovníkom a jeho klientom? Tiež som si našla krabicu, kde som hádzala papier, ktorý som nepotrebovala a odnášala na poschodie na oddelení Miestneho úradu, kde boli recyklačné nádoby na papier a plasty. OMYL. Na to nie je predsa čas, kto sa o to bude starať a ako to vôbec chcem pri 334 klientoch stíhať?!
Moje predstavy o fungovaní na úrade, boli radikálne odlišné než predstavy zamestnancov, ktorí tam pôsobili dlhšie než ja. Chcela som to tam iba trochu oživiť, vniesť do práce viac empatie, viac porozumenia, viac zábavy, lenže nebolo mi to umožnené a môj prístup nazvali laxným a absolútne nevhodným.
Po ôsmich dňoch som ukončila pracovný pomer natrvalo
Moja ašpirácia utŕžila vážne trhliny, keď som samu seba presviedčala, že môžem byť v tej práci šťastná. Snaha ma naviesť na mechanické uvažovanie, kde pracovné tempo je rýchlejšie než vlastné myšlienky, viedla iba k tomu, že si ma zavolala nadriadená a povedala mi, že v tejto práci podľa nej nechcem naozaj zotrvať. Dozvedela sa totiž o tom, že som odhlásila kolegyňu z g-mailu v čase, keď si odbehla od počítača bez jej zvolenia. Bol to deň, kedy som si vyčerpala dáta na internete, mala slabú batériu na mobile a súrne potrebovala odpísať svojmu editorovi. Nemala som počítač a tak som poslala e-mail z jej počítača, kde som sa prihlásila na svoj účet. Súčasne som si stiahla z pc jeden manuál na program, ktorý mi nebol vysvetlený a tak som sa ho chcela doma naučiť. Tá kolegyňa to vnímala ako zásah do jej súkromia a sťažnosť na seba nenechala dlho čakať.
A tak sme sa s mojou nadriadenou vážne porozprávali, kde mi vysvetlila, že dôvod prečo bude lepšie ukončiť moje pôsobenie na úrade je ten, že som kolegiálne nezapadla tak, ako si predstavovala a tie štyri dievčatá, ktorým som sympatická to nespasia. Boli tam osoby, ktoré so mnou nechceli spolupracovať, pretože môj prístup k práci, k systému a spoločnosti ich usvedčil o tom, že som človek, ktorý porušuje pravidlá, nerešpektuje stanovy a nemá vôbec žiadnu úctu k niečomu, čo tam už dlhé roky funguje.
Nedokážem pracovať v oblasti, kde sa vyžaduje myslenie robotov
I napriek všetkému môjmu úsiliu, som nakoniec dospela k záveru, že som skôr leaderský typ človeka, ako ten, ktorý sa niečomu poslušne podriaďuje. Potrebujem prácu, kde môžem tvoriť, vynachádzať, vymýšľať, inovovať a nie takú, kde je všetko dané nejakým predpisom, normami a kde človek nemôže slobodne roztvoriť krídla. Nemôžem cítiť vietor vo vlasoch, keď ich budem mať v cope. Nedokážem zhlboka dýchať, keď ma bude dusiť hadie objatie. Áno, môj sen sa nenaplnil, momentálne som bez práce na plný úväzok a moja budúcnosť vyzerá všelijako. Ale radšej si počkať na adekvátnu prácu, ako byť strojom bez pocitov.
Nech je táto moja autentická skúsenosť prínosom pre tých, ktorí zažili nepriaznivé chvíle v práci alebo ich práve zažívajú a už neveria, že sa ich život nejako zlepší. Ja som názoru, že každý má právo na plnohodnotný život a s tým súvisí aj práca, do ktorej ho zasvätí. Nezabúdajte na to, že nie sme žiadne STROJE a nikto z nás tie STROJE spraviť nemôže! Sme plne cítiace bytosti, ktorí si zaslúžia niečo viac ako len označenie ,,ďalší z mnohých."
Môj odchod bol pre mňa vlastne oslobodením, pretože keby som dlhšie zotrvala v práci, kde je maximálne potlačená tvorivosť a osobitosť, asi by zo mňa zostal len vyschnutý list bez farieb. Súčasne som sa tam aj za ten krátky čas viac vecí naučila, spoznala ďalších ľudí, ktorí sa dokonca stali aj po mojom odchode mojimi kamarátmi.
Text: pb
Text: pb
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára