v starých
džínsoch kráča,
láska k nej
ma zakliala,
urobila zo
mňa darmožráča,
bola pre
mňa ránom,
na ktoré
som sa tešil,
po úsilí
márnom,
sa cítim
ako debil,
ulicami sa
iba motám,
bez
väčšieho významu,
spovedám sa
stokám,
v snoch
ju znova vídam,
zvodne
krúti pozadím,
ďalej
unikám vidlám,
so smrťou
sa pozdravím,
neprestáva
ma mučiť,
zvádza
hriešnym tancom,
navíja
poslušne na kľúčik,
len pri nej
som kancom,
možno
z toho šaliem,
keď sa
zjavuje nahá,
vychádza
spod paliem,
po tele jej
steká vlaha,
celý sa
hneď rozpálim,
pri tom
pokušení,
vrhám sa
divým úskalím,
už navždy
poučený.
Text: Patrícia Brestovanská
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára