Úniková cesta môže viesť k deštrukcii, no aj vtedy sa môžeme odraziť od zázračného mostíka (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Niekedy nás určité životné okolnosti dokážu doviesť k úvahám, nad ktorými by sme za iných okolností nikdy neuvažovali. Život, ktorý sme predtým toľko milovali, nám nastaví svoju nevľúdnu tvár a my namiesto záhradnej aleje vnímame len tŕne, ktoré sa nám zabodávajú do mäsa. A vtedy nás už nič nemôže zastaviť, pretože sme pevne rozhodnutí ukončiť pretvárku šťastia a dať jej ozajstné meno. Rovnako, ako Alenku v ríši zázrakov, nás vábi svet, ktorý nemôžeme spoznať. Miesto, kde je každá duša pokrytá závojom smrti a i ten najmenší záblesk svetla pochovaný rukou večného ticha.

Osamelosť z nás robí labilných slabochov, bez vlastnej identity

Samota do istej miery môže byť pre človeka príjemná, no ak sa jej dávka preženie, tak v nás neraz dokáže prebudiť uväznených mučeníkov. Stane sa pre nás tak trýznivá a ničivá, až nám prestane záležať na tom, že na druhý deň vyjde žiarivé slnko. Stále máme na pamäti iba to, že sme opustení, utrápení a zlomení a tak nedokážeme vnímať všetku tú radosť, ktorá sa nachádza za plachtou nášho nešťastia. Už nedokážeme veriť, že sa naša prítomnosť zmení a my budeme môcť žiť bez pút na zápästiach. Nech sa kdekoľvek pohneme, tak so sebou nesieme plášť bolesti a každý na nás vidí, ako veľmi túžime odísť. Nemáme absolútne žiadny dôvod tu zostávať a už v ničom nevidíme zmysel. Všetok dôvod žiť sa vytratil a my sme pevne rozhodnutí ukončiť svoje nekončiace súženie.

Vedomie, že sme stále nepochopení, nám spôsobuje trhliny na duši

Naša snaha bola už toľkokrát zmarená a my pritom chceme len jedinú vec - aby nám aspoň niekto raz v živote rozumel. Namiesto toho však po každé stojíme pred dverami, ktoré sú prudko zabuchnuté a odolné voči akémukoľvek nášmu náreku. Stretávame sa so šokovanými reakciami, ktoré v sebe nesú prekvapenie, zdesenie až odpor. V podvedomí cítime, že to nebude iné ani o deň, mesiac či o pol roka. Tak často sme kričali v tichosti, že už považujeme za prirodzené, že nás nikto nepočuje. Začneme sa obávať svojich pocitov, máme strach zo svojho konania, pretože nás prenasleduje predstava, že opäť budeme inými zosmiešnení. Strácame chuť komunikovať a akoukoľvek formou sa socializovať. Nevidíme v tom žiadne opodstatnenie, veď aj tak nám nikto nerozumie.

Slobodným vzoprením sme porušili disciplínu

Sme potrestaní, pretože sme konali proti pravidlám. Dovolili sme si ostatným odporovať a bojovať proti útrapám a to z nás spravilo skazené bytosti, ktoré nie sú hodné pochvaly a pekného slova. Všetci okolo nás poslušne stali a počúvali bez námietok, iba my sme sa zase niečím líšili a prestali napodobňovať Da Vinciho nehybné maľby. Opäť sme to my, ktorí musia od každého počúvať len ďalší výsmech, urážky a čeliť fyzickým alebo psychickým útokom. Ostatných chráni dúha, iba na nás stekajú kvapky studeného dažďa. Nikto nad nami nedrží ochranné krídlo, stali sme sa vyhnancami bez dôvodu.

Narušené medziľudské vzťahy v rodine, nám berú oázu pokoja

Neraz sedíme v izbe sami a spoločnosť nám robia len chladné steny a naši imaginárni priatelia. Bytostne bažíme po objatí, nehe či aspoň láskyplnom dotyku, avšak láska nechce ku nám prísť, pretože plače ranená v kúte. Nie je vôkol nás nikto, kto by nám podal pomocnú ruku alebo nás akokoľvek povzbudil. Nikto nevníma našu bezmocnosť a túžbu po telesnom kontakte. Nemáme sa komu zveriť, ale ani nikomu posťažovať. Denník nášho súženia je popísaný našimi krvavými priznaniami a je naším jediným poslucháčom. Čoraz viac máme pocit, že sem nepatríme a vír ničivého tornáda nám naliehavo šepká a volá na nás zúfalým hlasom.

Každodenné obmedzenia, pália naše krídla fantázie

Nemôžeme byť slobodní, pretože denne čelíme rôznym obmedzeniam. Vždy sa nájde niečo, čo nám bráni v tom, aby sme vyžarovali šťastím a láskou. Máme zvieravý pocit, že všetko stojí proti nám a nedočiahneme na svoju čarovnú paličku, ktorá by premenila naše úskalie na nekonečnú hojnosť. Snom už sme dávno prestali veriť a bytie sa stalo naším neporaziteľným prekliatím. My už ani nedúfame, že by sa náš život mohol zlepšiť a každým dňom nás o tom presviedča opätovná krušná situácia. Nemáme dôvod hľadať záblesk nádeje a pomaličky padáme do svojej mohyle. Nechceme viac žiť, načahujeme sa za odstaveným prameňom a sme rozhodnutí umlčať ten pulz, ktorý nás delí od smrti.

Krutovláda nášho strachu, nás núti zložiť zbrane

Zreteľne si pamätáme na to, ako vyprahlo a bezvládne sme sa cítili, keď si nás podmaňovala desivá temnota. Telo sme vtedy mali ako z olova, srdce tvoril chladný cencúľ a myseľ väznil strach. Tá predstava, že zvíťazíme nad svojimi vnútornými nepriateľmi, bola príliš absurdná na to, aby sme jej dokázali uveriť. Nemuseli sme rukovať do boja, my sme hodnoverne stvárnili rolu posledného prežívajúceho vojaka, ktorého ničí vízia osamelosti, krvilačnosti a bezmocnosti. Prišli sme o všetko, na čom nám záležalo a bolo nám ľahostajné, čo s nami bude. To presvedčenie bolo tak ubíjajúce, že sme v danom momente nedokázali vidieť motýľov, ktorí nám krúžili nad hlavou. Mali sme len jediný cieľ a tým bolo, ukončiť naše veľké trápenie.

Zhasnuté hviezdy nás nakoniec dovedú, k túžbe po živote

Počas života sa ocitáme v situáciách, kedy sa môžeme stretnúť so ,,skratmi." Aj ten najpokojnejší a najvyrovnanejší jedinec sa môže dostať do úzkych a v danej chvíli mu môže prísť všetko beznádejné. Tieto skraty sa často krát postarajú o to, aby nám úplne zničili reputáciu alebo nás doviedli na miesto, odkiaľ niet úniku. Môžu si vybrať kohokoľvek z nás, no najväčšmi sa sústreďujú na emocionálne slabých jedincov, ktorých stiahnu pod hladinu a tam sa ich pokúsia udusiť. Predsa len silný jedinec, je pre nich nestráviteľnejšie sústo.

I keď sme už raz v živote vykročili vstriec tomuto skratu, ba dokonca viackrát, nemali by sme sa za to hanbiť, pokiaľ sme odišli ako víťazi. Buďme na seba hrdí, pretože sme v sebe našli dostatočne veľké množstvo svetla a lásky na to, aby sme mu úplne neprepadli. My sme si uvedomili, že sme svetlo a nie tma a preto sme sa rozhodli nezmariť svoju existenciu. To samo o sebe je obrovský pokrok, lebo z vlastných skúsenosti viem, aké vedia byť tieto skraty nepríjemné a ťaživé. Človek vtedy úplne prestane myslieť a akoby paralyzovaný čaká na svoj finálny verdikt. Každý, kto zažil tento skrat a zvíťazil nad ním, je v skutočnosti malý hrdina vlastného sveta. Dokázal poraziť strašidelnú tmu a svoju náruč otvoril dokorán svetelným lúčom.

Text: pb