Magoroidný svet v červenom rúchu – postrach pre každého dogmaticky založeného človeka (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Stáva sa vám, že máte potrebu zostať na mieste, zatiaľ čo ostatní si smelo pochodujú na druhú stranu pri červenom semafore? Vidíte na zemi spadnutý náramok a okamžite začnete pátrať po jeho majiteľovi? Stretnete na ulici človeka, ktorý pôsobí nešťastne a vy sa mu snažíte zlepšiť náladu? Narazíte na niekoho, kto pýta euro na lístok a vy nemáte to srdce mu povedať nie? Vidíte ako sa niekto hrubo chová k svojmu dieťaťu alebo zvieratku a vy musíte ihneď zakročiť a nastaviť tvár spravodlivosti? Mávate pocit, že vám tak trochu ľudia nerozumejú a myslia si, že nie ste úplne kompletní? Ak áno, tak mám pre vás odpoveď na vašu diagnózu, ktorá sa však nedá liečiť. Ste rodený magor, ktorý sem prišiel, aby očistil túto planétu od negatívnej energie.

Vnímame viac, než väčšina okolo nás

Zatiaľ, čo ostatní medzi nami vedú nezmyselné dialógy bez hodnotného obsahu, my sa snažíme absorbovať každú dôležitú informáciu skúmaním všetkého naokolo. Neustále sme nastavení na ,,nonstop online" a pozorne sledujeme každý jav, predmet či osobu, ktoré dôkladne v podvedomí analyzujeme, dokým sa nám nepodarí dospieť k uspokojujúcemu výsledku. Nech sa už deje čokoľvek, my to hneď spozorujeme a usilujeme sa tomu prísť na koreň za každú cenu. V očiach ostatných sme prehnane aktívni a veční riešitelia. Často nemajú pochopenie pre naše poslanie a neraz sa z našej ašpirácií zlomyseľne smejú. Hoci nás ich posmešky vnútorne zraňujú, ženie nás neuveriteľná sila všetkým dokázať, že nás nikto nezlomí a nedonúti sa stať len pasívnym pozorovateľom.

Hlas spravodlivosti, v nás neustále volá

Ak vidíme nejakú ukrutnosť, hrubosť alebo krutosť, tak sme okamžite v pohotovosti a pripravení vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Príde nám nepredstaviteľné, ak by sme mali len tak nečinne postávať a tváriť sa, že sa nás niečia bolesť netýka. Súčasne nás neuveriteľne dokáže rozčúliť, ak sa staneme svedkami niečoho takého, kedy sa ostatní vôkol nás len prizerajú, akoby sa jednalo o pozoruhodnú divadelnú scénu na javisku. Ako oni nedokážu pochopiť, prečo si míňame energiu na niečo, čo by nás nemuselo trápiť, tak pre nás je nepochopiteľné sa správať nevšímavo k niekomu, kto zúfalo volá po našej pomoci. Niekedy sa síce tento vnútorný hlas v sebe snažíme potlačiť, lenže on nás po každé prekričí svojim naliehavým tónom. A nám je vtedy úplne jasné, že nedokážeme dlhšie mlčať.

Náš postoj budí rozruch a dáva priestor na klebety

Vždy, ak sa o niečo pokúsime, tak sa nevyhneme posmešným poznámkam a neúprimným úsmevom. Možno navonok nás niekto pochváli, ale len čo sa zavrú vedľajšie dvere, prepukne spŕška škodoradostných slov o tom, akí sme podivíni. Opäť sme sa zaangažovali do niečoho, čo sme nemuseli riešiť a tak sme dali znova podnet ostatným k tomu, aby sa na nás zabávali. Veď my sme si dovolili spraviť niečo, čo ich ani len nenapadlo alebo boli príliš pohodlní na to, aby sa o niečo posnažili sami a tak predsa musíme byť potrestaní za iniciatívu. Naše hlasné buditeľské názory sú pre iných otravné, veď oni by naďalej túžili spať vo svojej sladkej nevedomosti. A my ich nepriamo vyzývame k tomu, aby prebudili svoje svedomie a dali mu meno.

Odkrývame clonu, ktorá mala ostať navždy v tieni

Už sa to pomaly stáva naším pravidlom. Kdekoľvek sa objavíme, tam na seba upozorňujeme svojim konaním a uvažovaním. Máme tie najlepšie a najčistejšie úmysly, lenže ostatní ich označia za bláznivé alebo zbytočné. S elánom v srdci sme sa rozhodli povysávať špinavé čiastky z koberca pokrivených ideálov a preto sme dostali nálepku - magorov. My sme si dovolili niečo neuveriteľne drzé, pretože chceme podnietiť ospalcov k tomu, aby prenechali zimný spánok korytnačkám a konečne vyšli zo svojho panciera. Bezočivo narúšame ich komfortne osadené teritórium a máme potrebu do ich ľahostajnej duše vniesť obraz impulzu. I keď narážame do zabuchnutej brány, tak sa nevzdávame svojho cieľa a naďalej skúšame prejsť cez kríky s ostňami. My i napriek všetkému veríme, že v ostrých tŕňoch sa skrýva nežný lupeň ruže.

V našom bremene klíčia ušľachtilé myšlienky

Veľmi dobre vieme, že človek nie je vymeraný pozemok, aby ho mohol ohraničovať nejaký absurdný vzorec. Hoci do nás všetci hučia, že sa správame detinsky, odolávame potrebe sa nechať usmerňovať ich nastavenými normami a naďalej hrdo v dlani zvierame symbol absolútnej slobody. Pre nás je naše voľnomyšlienkárske zmýšľanie nevýslovne dôležité a prakticky si bez neho nedokážeme predstaviť fungovať. Preto reagujeme niekedy až útočne, ak vidíme, že sa nám niekto snaží odštepovať z nášho dlhoročného pestovaného a neštandardného profilu.

Bez rozletu fantázie a kvalitného zamerania, sa z nás stávajú apatickí mrzúti

Už od svojho narodenia vieme, že k tomu, aby sme boli spokojní a prekvitali šťastím, potrebujeme byť zapojení do nejakej veľkej osvety alebo do akcie veľkolepých činov. My jednoducho vyslovene bažíme po tom, aby sme boli stopercentne vyťažení v oblasti, kde je potrebná tvorivá myseľ, nespútaný duch a sila individuality. Pokiaľ sme nútení vykonávať niečo, čo nenapĺňa naše očakávania, tak nie sme schopní siahnuť na maximum svojich možností. Ak sme zatiahnutí do nejakej rutinnej činnosti, kde je potlačená predstavivosť, tak sa to na našej práci negatívne odráža a my sme považovaní za neschopných a nespôsobilých. A čo z celej duše neznášame je to, ak sa z nás niekto snaží spraviť nemysliaci geometrický útvar, ktorý si chce formovať podľa svojich nálad a predstáv.