Spiritualita je slobodná voľba, nie dogmatické náboženstvo (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Pojem duchovno pre mňa nepredstavuje náboženstvo, vieru a ani biznis. Ja ho vnímam ako voľbu, ktorá by mala byť slobodná, nenútená a hlavne by mala vychádzať od srdca.

Ľudia už od dávnych dôb utiekali k nevysvetliteľným úkazom, magickým bytostiam, nepochopiteľným situáciám alebo hrôzostrašným prízrakom. Často fascinovaní touto spleťou iracionálnych výjavov zatúžili byť súčasťou sveta, ktorý sa vymyká akejkoľvek logike ci rozumu.

Vo viacerých prípadoch sa tu potvrdila filozofia, ktorá sa opiera o holý fakt a to ten, že človek vždy spanikári, ak sa stane svedkom niečoho, čo sa nenaučil v škole, počas života alebo čomu jednoducho odmieta uveriť. U mňa tomu nebolo inak a nie je to tak dávno, čo som sa nachádzala na rázcestí medzi ľudskosťou a spiritualitou.

Prvý kontakt u mňa vyvolal zdesenie a pochybnosti

Keď som sa prvýkrát stretla s pojmom ,,spiritualita", mala som už dvadsať rokov, lenže úplne prvé stretnutie v praxi som zažila ako dvanásťročná. Už ako dieťa som bola nesmierne citlivá na okolité javy, na ľudské či zvieracie potreby. Mala som veľmi veľkú predstavivosť, ktorá vyplývala z toho, že som patrila k ľuďom inklinujúcim ku knihám a k písanému slovu. Práve tá moja fantázia bola príčinou, prečo som odmietala uveriť všetkému tomu nadpozemskému, čoho som bola v tom období neraz svedkom.

Keby sa to stalo niekomu dnes, tak sa nájde liečiteľ, psychotronik, jasnovidec, ktorý tínedžerovi vysvetlí, že je senzibilný a preto registruje niečo, čo je pred bežným zrakom pozorovateľa ukryté. Avšak v prostredí, kde jeden z rodičov bol zarytý katolík a druhý s tým nechcel mať nič spoločné, bolo priam nemožné zistiť príčinu a nájsť východisko. A keď som v sebe objavila jasnovidné schopnosti v podobe vízií, ktoré sa buď odohrali, odohrávali alebo ešte len mali odohrať, uverila som, že sa jedná len o detskú predstavivosť. Niektorým deťom z okolia som sa o tom zmienila, lenže oni ma iba vysmiali a tvrdli, že nič také nie je reálne možné. V našej rodine sa tým nikto nezaoberal a ja som sa bála o tom povedať svojim rodičom. Ak som ich požiadala, či ma na noc neprichýlia, vyhovorila som sa na to, že sa bojím tmy, no ja som sa v skutočnosti bála toho, čo som videla. Nedokázala som si to vysvetliť, nevedela som s tým ani pracovať, nechápala som čo sa deje a v tom čase nebol nikto, kto by ma usmernil a povedal, že je všetko v poriadku.

Čoraz ťažie bolo pre mňa sa sústrediť na bežné veci, keď som vnímala spektrum farieb, vízií, bytostí či zvukov, ktoré nikto iný okrem mňa v mojej blízkosti nevnímal. A práve pre nedostatok informácií, skúseností a chýbajúceho mentora, som sa spirituality vzdala, resp. som ju v sebe úplne potlačila. Nedokázala som však práve kvôli tomu neviditeľnému svetu, ktorý bol až do mojich pätnástich rokov súčasťou, fungovať tak, ako ostatní tínedžeri. Bola som tým videním a poznaním do veľkej miery poznačená a už som v sebe nenašla odvahu žiť ako väčšina.

Cesta spirituality sa mi otvorila znova na vysokej škole

Hoci som celé roky bola ukrátená o všetko nadpozemské, zažívala som občas situácie, ktoré ma utvrdzovali v to, aby som sa na tú starú cestu poznania vrátila. Nemala som však v sebe dosť odvahy, trpezlivosti, odhodlania, pokory, seba lásky a tým pádom sa mi pokusy nadviazať kontakt s jemno hmotnou ríšou vôbec nedarili. Na jednej strane som sa práve pre tento ,,handicap" považovala za obyčajnú, na druhej strane som cítila, že úplne bežnou nikdy v živote byť nemôžem. Neustále som lavírovala, nevedela čo naozaj chcem, nedokázala nájsť smer, až sa vo mne všetko to ,,mimo reality" úplne uzamklo. Považovala som to za osobnú porážku, zlyhanie a nedostatok empatie. Dlho som sa krútila v jednom kolotoči, ktorý som si stále nastavovala na rovnakú rýchlosť. Neustále som dostávala znamenia, indície zhora, lenže ja som ich odmietala vidieť, vnímať, nieto sa nimi riadiť. Nakoniec som v sebe ten vnútorný hlas úplne utíšila, až sa mi podarilo docieliť to, čo som stále tvrdila. Žiadna spiritualita v mojom vnútri neexistovala, pretože ja sama som ju v sebe úplne pochovala. Zhmotnila som ustrašenú myšlienku, na ktorú som denne myslela, pretože som sa jej obávala a to sa naozaj začalo odohrávať.

Pred osudom sa mi nepodarilo utiecť nadlho

Hoci som v sebe popierala akúkoľvek spirituálnu schopnosť, rok po ukončení vysokej školy mi do cesty prichádzali ľudia, ktorí vo mne opäť prebudili potrebu byť spirituálnou a veriť, že som na to stavaná. Moja veža, do ktorej som sa pred tým ukryla, si stabilitu neudržala a čochvíľa sa rozsypala. Ešte stále som však v sebe cítila strach a úzkosť, čo mi bránilo sa vyššiemu ja naplno otvoriť. Ja som sa stále nevedela rozhodnúť. Na jednej strane som túžila po živote bežnej ženy, ktorá má kariéru, priateľov, vzťah a vykonáva každodenné rutinné záležitosti. No na druhej strane vo mne moje JA kričalo, že sa mám uberať cestou osvietenia, kde každý môže byť sám sebou. A keďže som nevedela dať jasný signál, ostávala som na mŕtvom bode. Tým pádom som nemohla stáť pevne nohami na zemi, ale ani sa vznášať mysľou v oblakoch, čo spôsobovalo u mňa rôzne stavy od deštrukcie až k pocitu, že život nemá vôbec žiadny zmysel.

Po zakotvení, som v sebe našla to, čo som hľadala - SAMÚ SEBA

Po nekonečne dlhom čase, kedy som sa cítila často pod psa a mala všetkého plné zuby, som sa rozhodla, že ja takýto život žiť nechcem. Bola som presvedčená, že na to, aby som mohla byť šťastná, musím byť spirituálna. Čím viac som v sebe však potláčala ľudskú stránku, tým väčšmi som v sebe popierala tú spirituálnu. Nedokázala som si samú seba vážiť ako bytosť, preto som nemohla oceniť ani to, čo bolo vo mne. Nechcela som byť človekom, pretože som ľuďmi pohŕdala a tak som nepriamo znevažovala aj to, čo som dostala do vienka ako ľudská bytosť. A keďže som samú seba popierala, nemohla som žiť celistvo a byť vnútorne spokojná. Až dokým som si neuvedomila, kto som a najmä kým sa chcem stať, som neustále vstupovala do iného kočiara, pričom kočiš ktorý ma viezol, nepoznal správny smer.

Nasledujúci článok bude voľným pokračovaním tohto predošlého.

Text: pb