Životná skúsenosť ako cenná lekcia (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Počas života môžeme prechádzať takým neutešujúcim obdobím, až do nás začne dobiedzať myšlienka, že celý vesmír je proti nám. Ak náhle pocítime, hrubý stisk samoty a prázdnoty, tak začneme strácať dôvod žiť. Za týchto okolností, neraz siahneme po niečom, na čo nie sme zvyknutí. Možno si pomyslíme, že by sme s tým nikdy nemuseli začať, keby nenastali okolnosti, ktoré nás k tomu, či už priamo alebo nepriamo donútili. Lenže vždy sa nájdu dôvody, prečo sa človek rozhodne niečo urobiť alebo vyskúšať. Pretože nič v živote nie je iba náhoda. A aj to, že sme urobili toľko nesprávnych vecí a prežili tak veľa bôľu, sa tiež malo stať z nejakého závažného dôvodu.

Tieto životné skúšky, či už pozitívne alebo negatívne, sú pre nás veľmi cennými lekciami, ktoré nás nielen preverujú, ale aj neustále učia. Koľko si toho od nich vezmeme, závisí iba od nás. Avšak, nech už sú akokoľvek pochmúrne alebo nepriateľské, sú to naše vlastné skúsenosti, ktorými sme si my prešli na vlastnej koži. Je to naša vývesná tabuľa zážitkov, kde si značíme krížikmi prežitý úspech, ale aj pád.

Každá skúška niečo stojí - buď nám do života pridáva alebo uberá

Život je ako hurikán, spočiatku veľmi nenápadný, no po prebudení dokáže so sebou odniesť všetko, čo mu príde do cesty. Človek je omylná bytosť a či už v čase dospievania alebo v dospelosti, zvykne robiť chyby. Niekedy je príležitosť taká lákavá a zvučná, že jej nedokážeme odolať a jednoducho sa jej naplno chopíme. Neuvažujeme nad dôsledkami nášho konania, v tom danom okamihu cítime, že ju musíme využiť najlepšie ako dokážeme a vieme. Sú medzi nami takí, ktorí nevykročili správnym smerom a viackrát mohli na svojej ceste zakopnúť tak silno, že sa len s námahou dokázali pozviechať zo zeme. Nie je takmer ani jeden človek, ktorý by neurobil nejakú chybu alebo by nevykročil vedľa. Niektorí sme tak konali preto, lebo sme sa cítili osamelí, iní sme sa veľmi chceli zviditeľniť a v ďalších mohla prepuknúť obyčajná ľudská zvedavosť. Zhrešili sme viacerí , pričom podaktorí sa zo svojich chýb dokázali poučiť, iní sa ich dopúšťajú dodnes.

Ak si pripustíme, že sme zlyhali, môžeme svoje omyly ľahšie napraviť

Ľudia sú rozmanití ako dúha a každý človek svieti iným odtieňom. Sú také typy, ktoré si okamžite dokážu priznať, že nevykročili správne, iným to môže trvať oveľa dlhší čas. Všetci máme inú povahu, uvažovanie a predstavivosť. Odmala nám rodičia zvykli hovorievať, že my sme nepoučiteľní a nechceme dospieť. Mali sme takmer denne na podnose frázy o tom, ako sa každé dieťa okolo nás vie z chýb poučiť rýchlo, len my stále váhame. Veľkou chybou je tlačiť na človeka, ktorý si neuvedomuje, že zlyhal.

Niekedy je to síce veľmi vyčerpávajúce, ale pokiaľ si to dotyčný človek nechce uvedomiť, tak nepomôže ani to, keď mu to niekto bude denne pripomínať. Sama na sebe vidím, že sú veci, ktoré si vyžadujú určitý priestor a niekedy je to veľmi dlhý proces spracovávania informácií, potrebných pre vytúženú slobodu. Ak niekoho budeme k niečomu násilne nútiť, urobí presný opak toho, čo od neho očakávame a chceme. Preto sa malé deti zvyknú búriť, keď sa im niečo vnucuje, pretože sa prirodzene bránia tomu, čo je im cudzie a neprirodzené.

Prvým krokom je sa zamyslieť nad nesprávnym jednaním a pouvažovať nad nápravou svojho konania. Druhým, je si pripustiť chybu a posnažiť sa nájsť taký spôsob náhrady, ktorý zmierni následky, toho čo sa udialo. Toto štádium, nie je časovo ohraničené, môže zabrať minimálny čas, ale pokojne môže potrvať aj mesiac či viac. Záleží iba od nás, ako rýchlo a efektívne ku nemu pristúpime a budeme sa usilovať o viditeľnú zmenu.

Aj z negatívnej skúsenosti sa dá spraviť pozitívna znalosť

Možno sme sa v živote dopustili vecí, za ktoré sa dnes úprimne hanbíme a dali by sme všetko na svete za to, aby sme mohli vrátiť čas a napraviť to, čo sme vtedy spravili. Mohli byť situácie, kedy by sme sa najradšej prepadli pod tmavú zem, aby sme sa nemuseli stať svedkami svojich zlyhaní, trápnych situácií alebo traumatických zážitkov. Možno sme vtedy preplakali dlhé noci, niekoľko dní nejedli, neustále sa trápili a túžili našu existenciu ukončiť. Lenže napriek tomu všetkému, hoci si to nechceme ani sami priznať, sme boli vždy a po každé v tú chvíľu, v ten čas a v ten deň, na správnom mieste. Nech už sa udialo v našom živote čokoľvek deprimujúce a nezabudnuteľné, tak sme to mali byť práve my, ktorí stáli na tej ulici alebo pri tom obchode. Tie situácie sme si sami vybrali, lebo sme im mali čeliť a mali sme sa z nich niečo nové naučiť, niečo si vziať a súčasne sami seba posunúť na ďalší level poznania.

Kedysi som tomu neverila, pretože som bola príliš zahľadená do vlastnej sebaľútosti a sebatrýznivosti. A tak som si veľmi neuvedomovala, že všetky tie bolesti a strasti, mi raz v živote vyčaria na tvári úsmev a ja pocítim nával vďačnosti. Lenže, čím viac sa zamýšľam nad svojou minulosťou, tým väčšmi si uvedomujem, že som vlastne povďačná za to, čo mi priniesla. Už ju nevnímam, ako negatívny dopad na svoj život, ale ako jednu obrovskú cennú lekciu, ktorá mi vo viacerých oblastiach otvorila oči. V tom čase som priťahovala viac záporných faktorov, než tých opačných, ale to bolo iba preto, že som si to sama zvolila. Potrebovala som si prejsť tým všetkým utrpením, aby som si vedela vážiť všetko to krásne, čo sám život ponúka všetkým bytostiam.

Inšpirácia na základe zlej skúsenosti

Prestaňme hľadať v negatívnom, len to zlé a nepríjemné. Skúsme sa na to pozerať, ako na obrovskú plochu možností a nadobudnutých poznatkov. Nemajme strach z minulosti, v ktorej sme si museli prejsť okamihmi, ktoré nám do určitej miery veľmi výrazne zasiahli do života a spôsobili veľa utrpenia. Hoci bolo naše trápenie veľmi sužujúce a traumatizujúce, tak niekomu môžeme skrz svoje poznanie a skúsenosti zmeniť pohľad na seba samého a možno i na jeho život.

Múdre osobnosti zvykli hovoriť, že každá slza sa mení v rukách pravého človeka na kryštál šťastia. Nech sme akokoľvek zráňaní, ubití a zničení, tak sme súčasne síce kruto, ale rázne učení tak, aby sme vedeli rozlíšiť, čo je v živote správne. Všetka tá negatívna skúsenosť, je veľkým jazerom vedomostí, vďaka ktorým poznáme súcit a empatiu. Mala som okolo seba ľudí, ktorí boli obľúbení a nikdy si ničím zlým neprešli. Boli navonok úplne dokonalí, ale nedokázali sa vcítiť do iných pocitov a ani nemali schopnosť niekomu naozaj porozumieť. Pôsobili rovnako, ako krásne Michelangelove sochy, ale vo vnútri boli prázdni, ako váza bez vody. A to iba preto, že oni si neprešli ničím, čo by ich do istej miery frustrovalo a tak ani nedokázali pochopiť takých ľudí, ktorí si prešli hotovým peklom.

Každá životná skúsenosť, je našou životnou lekciou. Čím viac sme si toho zažili, tým viac sme spoznali a o to viac sme sa zocelili.