V dnešnej dobe je veľa talentovaných ľudí a na knižnom trhu akoby sa roztrhla priehrada s množstvom titulov, ktoré na dychtivých čitateľov spoza sklenených výkladov mrkajú a snažia sa ich zaujať, aby si práve ten alebo tamten titul zakúpili spomedzi kvanta rozmanitých diel. Moje okolie ma poznalo ako redaktorku a novinárku, príležitostnú blogerku a recenzentku, aktívnu dobrovoľníčku a smeťozberačku, vášnivú zberateľku bábik Barbie, zanietenú vegetariánku a veganku, no doposiaľ sa o mne nikde nehovorilo ako o autorke historického románu. V roku 2020 som sa rozhodla po dlhšom zvážení preraziť s básnickou zbierkou, kde som skompletizovala staré básne zo strednej, vysokej školy, niektoré boli písané aj po dvadsiatom piatom roku môjho života, ale bolo ich pomenej. V tom čase som mala vnútornú potrebu dostať sa do povedomia čitateľov s dielom, kde som mohla odkryť svoje vnútro skrz verše, aby ma lepšie pochopili a vcítili sa do môjho miestami zastaralého štýlu rýmovania. A keď som si myslela, že už nadišiel čas, aby som konečne vydala román, po ktorom som nesmierne túžila, zasa som veľmi vážne ochorela a môj sen sa znova vzdialil...
Mala som štyri roky a kreslila svojim postavám na tvár a telo pohanské ornamenty
Nikto netušil, odkiaľ sa to vo mne vzalo, ale rodičia s úsmevom často prevzali moje detské kresby, kde mali moje mužské a ženské vymyslené postavičky posiate časti tela rôznymi ornamentami do tvaru špirál, zatočených emblémov, ktoré sú odkazmi do keltskej mytológie, ktorá ma rovnako ako tá severská jakživ fascinovala. Tieto symboly som si v neskoršom veku kreslila aj na tvár, najmä k očiam a to až dokým som neochorela. Dokonca som ich zvykla stvárňovať do svojich písomných prác, poznámok na vysokej škole alebo kdekoľvek sa vyžadoval môj vlastnoručný podpis...
Od detstva som čítala historické romány
Doteraz si pamätám, ako som sa so svojou tetou Dadou vybrala do Tesca v Petržalke, kde sme objavili pult s knihami. Do oka mi padlo niekoľko diel, ale zvolila som si dva: Túžba srdca od Johanny Lindsey a Leopard a Orchidea od Kathleen. E. Woodiwiss. Mala som iba necelých dvanásť rokov a Dada si nemyslela, že je to vhodný žáner pre mladé dievčatko, lenže ja som bola neoblomná, vložila som ich tete do košíka a trvala na tom, že mi ich musí kúpiť. Od toho dňa som sa dostala k ďalším zaujímavým zahraničným dielam, ktoré tvorili prevažne historické romány a tie ma sprevádzali všade, kam som sa pohla: do školy, von s deťmi pri hraní športových hier, k babke, na nákupy... horlivo som ich hltala, pretáčala stranu za stranou a obdivovala stredoveký svet knižných hrdiniek, do ktorého som tiež túžila patriť. V súčasnej dobe mám vyše tisíc kníh a z toho je väčšina historických románov a kníh zameraných na skutočnú históriu...
Môj prvý prečítaný historický román bol o Vikingoch
Ako som vyššie spomenula titul Túžba srdca od Johanny Lindsey, patril k mojím prvým historickým románom, ktorý sa mi kedy dostal do ruky a prekvapujúco bol z obdobia vikingských dobyvateľov. Od toho dňa som mala nesplnený sen a tým bolo, že raz keď vyrastiem, vydám román z obdobia Dánska alebo Nórska, pretože ma neuveriteľne fascinuje ich kultúra, tradície a najmä náboženstvo. Vedela som, že doba Vikingov sa stane mojou vášňou a mojou láskou zároveň...
Utiekala som k hrdým, odvážnym a sebavedomým hrdinkám
Odjakživa ma fascinovali knižné ženské postavy, ktoré sa nebáli presadiť svoj názor, postaviť za správnu vec, otvorene dať najavo pred ostatnými iný postoj a húževnato nasledovať svoje ambície. Práve s takými som sa často stretávala aj v historických románoch a vždy som si v duchu povedala, že ak napíšem nejaký príbeh z podobného obdobia, budú v ňom vystupovať presne také dámy, aké na mňa pôsobia inšpiratívne a pútavo. Je síce pravda, že mi prešlo rukami mnoho kníh a nie v každej som sa stotožňovali s knižnými postavami, ale oveľa viac ma nadchli silné osobnosti, ktoré sa nebáli čeliť svojmu osudu a držať sa svojho presvedčenia navzdory prekážkam...
Zbožňujem skutočnú históriu, vrátane filmov, hudby, kníh, odievania a tvorby
Na základnej škole som si nevedela vynachváliť dejepis, ktorý patril k mojím najobľúbenejším školským predmetom a zatiaľ čo moji spolužiaci driemali s podoprenou bradou, ja som dychtivo naslúchala všetkým tým prastarým tajomstvám, ktoré sa predo mnou odkrývali v celej svojej starobylej kráse. Možno k tomu prispela aj moja triedna pani učiteľka Karin Mačúrová Svatošová, ktorá vedela prednášať pútavo a milovala históriu ešte viac než ja sama. Aj ona sa pričinila o to, že sa stali dejiny mojou celoživotnou cestou...
Už v škole som mala zvláštnu rétoriku, inak sa správala a na ľudí pôsobila zastaralo
Neraz som sa stretla s názorom, že som bola na svoj nízky vek ,,stará duša alebo malý filozof", pretože som toho navonok vedela viac než moji vrstovníci, nesmierne ma všetko zaujímalo a bola som príliš zvedavá. S nadšením som sledovala historické dokumenty o Gladiátoroch, Vikingoch, Križiakoch, predstavovala som si dobu v ktorej žili a s vervou ponárala sa do knižných príbehov, s ktorými sa spájala ich minulosť. Bol niekedy nadľudský výkon ma odtrhnúť od televízora, kde plávali po mori dračie lode zvané ,,Drakkar" alebo, kde sa na obzore zjavili starí Rimania, ktorí pre potešenie svojho kráľa zvádzali v uzavretej aréne boj na život a na smrť.
Vydať historický román bol môj najväčší sen
Mnohých možno napadne, prečo som sa rozhodla prísť na knižný trh s historickým románom až teraz, keď som v tom akoby mala odjakživa jasno a vedela som už ako dievčatko, akým smerom sa moja cesta má ubrať. Pravdou je, že krátke príbehy som písala už na základnej škole, moje slohové práce, ktoré kolovali po celej triede na základnej, ale aj strednej škole boli siahodlhé, prvé poviedky sa objavili tiež v tomto rozpätí, spísala som množstvo anotácií, kde som si predstavovala dej, o ktorom budem písať, spravila si strom všetkých postáv, ktoré v ňom budú vystupovať, ale napriek tomu som sa v tomto smere nijako reálne nerozhýbala. Keď som mala osemnásť rokov, dokončila som svoj román s prvkami fantasy, ktorý som prepracovala ako tridsaťročná a pokúšala sa ho vydať cez vydavateľstvo. Na druhý pokus sa mi to skoro podarilo, lenže nakoniec som usúdila, že to nie je dielo, s ktorým by som chcela zažiariť na knižnom trhu a mala som výdavky za podnájom, pracovala pre bulvárny plátok, nemala som skoro žiadny čas na ďalšom prerábaní, takže to nepripadalo do úvahy. Potom som skúšala napísať pár kapitol historických príbehov, kde som znova zatúžila sa ubrať týmto žánrom, ale vôbec som si neverila, nechcela sa zlákať inými smermi, až som sa pristihla, že je rok 2018 a ja si opäť predstavujem, že niečo napíšem. Vtedy som dopisovala historický román zo šestnásteho storočia z renesančného Anglicka, ktorý som poslala v roku 2019 vydavateľstvu a prišla mi pozitívna odpoveď, aj keď sa napokon rozhodlo, že ma do edičného plánu nezaradí. Pani vydavateľka ma upozornila na začiatočnícke chyby, napísala konštruktívnu kritiku a poradila mi, čo by som mala zmeniť, lenže ja som odignorovala jej rady, zatvorila svoj román do šuplíka (obrazne povedané) a začala písať nanovo historický vikingský román, ktorý pôvodne nemal ani vyjsť a na svoje zrodenie čakal vyše dva roky.
Hodnotu písania som pochopila, až keď som prestala fungovať
Hovorí sa, že musíme stratiť milovaného človeka, aby sme pochopili, čo pre nás vlastne znamenal a to isté platilo aj v mojom prípade, keď mi doktori na očnom oddelení povedali verdikt: ,,Už nikdy nebudete vidieť ako predtým a s písaním sa pravdepodobne budete musieť rozlúčiť." Môj svet sa rozpadol na milión kusov a to bol okamih, kedy som uverila, že literárne bohatstvo mi nie je súdené a ja nikdy nezistím, aké je to držať v rukách vlastný historický román. Od toho dňa som si prešla bolestnou a tŕnistou cestou, ktorá ma zocelila nielen po autorskej stránke, ale aj ako človeka a ukázala mi trasu, ktorú som odmietala po celý čas vidieť.
Musela som dozrieť, aby som si plnila svoje sny
S vekom prichádza aj múdrosť, tak som to často počula hovoriť starších ľudí, s ktorými som sa dostávala do kontaktu. Hoci mi zablikalo nad hlavou svetlo nádeje viackrát, nebola som plne vedomá, aby som ho vnímala a tak sa koleso môjho osudu viackrát točilo, dokonca niekedy dlhšie než malo, až sa takmer úplne zastavilo, no vzápätí pokračovalo a konečne sa jeho palička dotkla čiary, ktorá prezradila, akým smerom sa mám ubrať. Často ma napadlo, čo je mojím zmyslom života, je práca novinárky skutočne to čo napĺňa šťastím a ako so mnou súvisia všetky tie znamenia, ktoré mi vchádzali do cesty zakaždým, keď som urobila akýsi prešľap a upozorňovali ma na chyby, no ja som ich odmietla brať na vedomie. Teraz už viem, že moja cesta je jasná ako kryštál, ale aby som sa k nej vôbec dostala, bola som nútená plávať v oceáne plnej dravcov, kde som sa naučila, že najväčším darom je sám život.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára