Stačí jedna chyba a všetko môže byť stratené...
Človek v živote spraví niekoľko chýb, no nájdu sa aj takí ľudia, ktorí ich urobia omnoho viac a ja som bohužiaľ alebo našťastie patrila k tej druhej skupine. Dlhodobo som ignorovala rady lekárov, ktorí mi už od roku 2015 hovorili, aby som nehazardovala so svojím zdravím a nebola vegetariánka ani vegánka, v žiadnom prípade nevylúčila zo svojho jedálneho lístka mäso a mliečne produkty, lenže ja som nikoho nepočúvala. Už v tom čase sa mi zle okysličoval mozog, trpela som viacerými zdravotnými problémami, od ťažkosti so žalúdkom, dýchavičnosťou, únavovým syndrómom, nespavosťou... Fungovala som tak päť rokov, pričom som žila ako som najlepšie vedela, teda aspoň som si myslela, že žijem naplno, čo však nikdy nebola pravda. Mala som nespočetne veľa aktivít, na ktoré som bola hrdá a vôbec mi neprekážalo, že si ničím svoje telo, ktoré zo dňa na deň čoraz viac chradlo, až som úplne vyhorela. A v ten osudový deň... v novembri v roku 2020, krátko pred odovzdaním svojho rukopisu, som doslova skolabovala...
Keď zúri pandémia a nemôžu zachrániť každého...
V tom čase som pracovala na dohodu na recepcii, kde som mala flexibilný pracovný čas. Pamätám sa na ten deň, keď začalo celoplošné testovanie na Covid19 a ja som z toho mala extrémnu fóbiu, pretože ma ako dieťa často cievkovali a nezniesla som pocit, že by mi niekto pchal paličku do nosa. Avšak v práci to vyžadovali, takže som nemala na výber, no napriek tomu, že som sa ho pod nátlakom zúčastnila, sestrička ma veľmi bolestivo a neľudsky otestovala, aj napriek snahe byť jemná, zavolala si k sebe vojaka, ktorý mal našťastie viac rozumu ako ona a doprial mi nadýchnuť sa a nakoniec sa ani nezistilo, či som negatívna alebo pozitívna, lebo som sa psychicky zrútila. Niekoľko dní som nepretržite plakala, odmietala piť, jesť, vyjsť z postele, pretože všetci moji kamaráti boli otestovaní a ja som v sebe videla praobyčajného zbabelca. Aby som sa s tým vnútorne vysporiadala, išla som si spraviť smeťozber po sídlisku, kde som si prečistila hlavu a dokonca som so sebou zavolala aj svoju bývalú kamarátku Janku aj s jej dvoma chlapcami. Nešťastnou náhodou mi vtedy pri čistení sídliska vstrekla do oka nebezpečná látka (údajne to bola ortuť), po ktorej mi následne oko sčervenalo a začalo ma páliť. Vtedy som ešte netušila, kam ma trauma z testovania alebo smeťozber dovedie, čo prišlo o pár dní, kedy som prestávala vidieť, začala som byť čoraz slabšia, až som nedokázala ani chodiť. Na toto obdobie spomínam s ťažkým srdcom, nakoľko boli naši slovenskí doktori maximálne vyťažení a aj napriek úsiliu mi pomôcť, nedokázali sa zhodnúť, čo mi vlastne je a tak som mala v priebehu mesiaca dvadsaťtri diagnóz, medzi ktorými boli aj tie nevyliečiteľné...
Predpovede odborníkov ma donútili uvažovať nad samovraždou...
Milovala som pohyb, umenie, prírodu, žila som aktívny život, aspoň som si to myslela, s ľahkosťou dokázala zaujať, čo nebolo vždy kladné a zrazu som z každej strany počúvala: ,,Pani Brestovanská, už nikdy nebudete pravdepodobne vidieť, ak chcete písať, budete musieť používať obrovskú lupu alebo sa naučiť písať podľa slepeckého písma. Je dosť možné, že Vás ani nohy neudržia, lebo máte veľmi slabé svaly, možno časom budete potrebovať invalidný vozík. Je nám to veľmi ľúto, ale máme ťažko chorých pacientov na Covid19, ktorí zomierajú na pľúcnej ventilácií a nedokážeme vám pomôcť. Ste zvláštny prípad, na ktorý asi ani nie je správna liečba." Toto boli skutočne slová, kedy som sa reálne zamýšľala, že to ukončím a nechcem viac žiť. Nevedela som sa zmieriť, že budem doživotne poznačená a nikdy sa už k písaniu nedostanem. V tej chvíli som znenávidela všetko a všetkých, bola som zatrpknutá a najviac zo všetkého som opovrhovala literatúrou a svojou literárnou tvorbou...
Verila som takmer dva roky, že alternatívna liečba ma postaví opäť na nohy ...
Keďže som nepochodila s klasickou medicínou a môj stav nielen zdravotný, ale najmä psychicky sa čoraz viac zhoršoval, s rodičmi sme sa rozhodli, že prejdeme na prírodnú liečbu, kde sme sa náhodne dostali mimo Bratislavu k jednému bývalému doktorovi, ktorý mal niekoľko titulov, výborné recenzie na internete a venoval sa alternatívnej liečbe. V tom čase vo mne zasvietila maličká nádej, nakoľko ma pomocou špeciálneho zahraničného prístroja skúsene diagnostikoval, kde sa mi zistilo, že mám poškodené cievy v mozgu v ľavej hemisfére, cysty v maternici, prsníkoch, s nábehom na rakovinu a ďalšie zdravotné neduhy, ktoré mi našiel a rozhodol sa ich účinne vyliečiť. Keďže bol známy tým, že postavil ľudí z vozíka, sám sa ocitol na vozíku s preseknutou miechou a nakoniec sa z toho dostal, navyše ho poznali aj naši známi, nemali sme dôvod mu neveriť a pochybovať o jeho metóde...
Liečba cez diétu, homeopatiu, peptidy sa zdala spočiatku správna...
Bola som na tom veľmi zle, nevidela, nechodila poriadne, rodičia ma museli pridržiavať a všade sprevádzať, nedokázala som nič robiť, lebo som nevládala ani na nohách stáť a tak som musela prejsť obrovskou premenou. Zo dňa na deň som podľa odporúčaní vyradila zo svojho lístka všetok cukor, mlieko a mliečne produkty, všetky sladkosti a sladké ovocie, lepok a každú potravinu, ktorá ho obsahovala. Začala som každé ráno cvičiť s očami, aby som ich rozhýbala, rukami, ktoré boli čiastočne ochrnuté, hlavne pravá ruka, nohami, ktoré by mi akoby nepatrili, lebo ma neposlúchali. Pred raňajkami som nalačno pila pol litra vodíkovej vody, lebo obyčajnú vodu z vodovodu mi zakázali piť a každý druhý deň chodila k fyzioterapeutke na masáže. Tá síce pôsobila milo, priateľsky a svoju robotu vykonávala s plným nasadením a nadšením, lenže ja som bola ťažký prípad a žiaľ ani po skoro roku chodenia na laserové masáže a terapie, kde sa doslova drví spazma, aby sa uvoľnil sval, až slzy vyhŕknu človeku z očí, sa trvalé výsledky neukázali a ja som bola na tom podobne ako predtým. Keď som prestala v auguste v roku 2021 úplne rozprávať, bolo to ešte horšie, lebo som nemohla komunikovať, nikto mi nerozumel a psychicky som znova začala upadať. Pán doktor nás ubezpečoval, že sa všetko vráti do normálu, aby sme boli trpezliví, že budem čochvíľa v poriadku a my sme mu neustále verili. Čo bolo pre celú rodinu veľká rana a nikto s tým nerátal, bolo ustavičné zahlieňovanie, ktoré mi začalo krátko predtým, ako som stratila hlas, čo ma doviedlo k tomu, že som sa jednostaj dusila a nemohla vôbec nikam chodiť, nič jesť a ani piť...
Cesta ma doviedla znova na klasickú medicínu, ale...
Keďže sme nepochodili na začiatku, tak som bola voči chemickým liekom skeptická a neverila, že by mi mohli pomôcť. A preto keď sme sa s maminou vybrali do štátnej nemocnice, kde mi diagnostikoval šikovný a uznávaný neurológ ochorenie s názvom Myastenia Gravis, som začala mať pochybnosti o jeho znalostiach a požiadala rodičov, aby sme skúsili znova alternatívu, pretože sa zasa na mne budú robiť pokusy a ja už nie som tak psychicky silná, aby som to zvládla...
Ultrazvuková metóda mala byť účinnejšia...
Pán doktor mi chcel pomôcť, vyliečiť ma, ale už keď videl, že nezaberajú diéty, cvičenie, meditácie, masáže, ani žiadne prírodne lieky a môj stav sa mení ako vietor, raz lepšie, inokedy horšie, nedal sa nijako ustáliť ani trvalo napraviť, napadlo ho, či nie som náhodou urieknutá a potom, že by som mohla absolvovať dva až trikrát do týždňa liečbu cez ultrazvuk. A tak som chodila k jeho pani manželke na túto procedúru, ktorá sa ukázala ako veľmi zaujímavá a všestranná. Spočiatku som síce bola unavená, ale potom som si zvykla, až prišiel zlom a ja som zo dňa na deň čoraz viac hlienila. Išlo mu z úst toľko hienov, že som sa musela každých päť minúť nadvihovať a vypľúvať ich do vreckovky, pretože by som sa zadusila. Vtedy som to psychicky nezvládla, so slzami v očiach som si kľakla na kolená a prosila pani doktorku a psychologičku v jednom, aby ma zbavila toho trápenia, že už to ďalej neznesiem, veľmi z naordinovaných diét chudnem, mám čoraz väčšiu chuť na sladké a bojím sa, že to už moje telo nevydrží. Ona mi s pokojom mierumilovného bojovníka povedala pred mojou mamou, že som v jej očiach klesla, veľmi som sa ponížila a mám zvážiť, či som schopná oceniť jej prácu a vážiť si čas, ktorý do mňa vkladá...
Na obzore sa zjavila ďalšia alternatívna pani doktorka...
Moji rodičia sa nedokázali pozerať na to, ako chradnem, strácam sa im pred očami a rozhodli sa, že znova vycestujeme k ďalšej pani doktorke, od ktorej som aj často kupovala peptidy, ktorá dobre poznala môjho bývalého alternatívneho pána doktora, jeho pani manželku,,, a jeho tím ľudí a mala výborné preferencie. Tiež na diagnostiku používala taký švajčiarsky prístroj, ktorý mi našiel ďalšie zdravotné problémy, ktoré sa zdali byť vyliečené, naordinovala mi arjuvédsku diétu, pri ktorej sa hlienenie ustálilo, aj keď sa neskôr znova vrátilo a vďaka ktorej som mala mať úplne prečistený organizmus. Detox trval zhruba mesiac, najprv sme si všetci mysleli, že mi pomôže a ja môj organizmus naštartuje, ale už keď som sa z pôvodných 57kg, prepadla pod 50kg na moju výšku skoro 180cm, vtedy nám zasvietila výstražná kontrolka, že niečo nie je v poriadku. Ako plynul mesiac a potom ďalší, už som sa ani nad 50kg nevedela dostať, diéty boli tvrdé, mala som si úplne odvyknúť od sladkej chuti, Po troch mesiacoch sa pani doktorka rozhodla, že nám požičia za poplatok, ktorý nám našťastie vrátila prístroj na domov, aby som sa cez neho na počítači mohla liečiť. Zvládla som ho používať prvé tri dni a potom...
Moje pľúca zlyhali a musela po mňa prísť sanitka...
Dni aj noci som strávila v slzách, nedokázala som piť, jesť, rozprávať, slabol mi zrak, prestala som chodiť, zvládla som prejsť len po byte aj to s ťažkosťami a čo bolo najhoršie, nedokázala som sa nadýchnuť. Stali sa veci, na ktoré si nepamätám, lebo som sa prepadla pod 45kg, začala strácať vedomie, pojem o čase, o sebe a moja mama ešte z posledných síl sa nakontaktovala na jednu pani, ktorá liečila prostredníctvom náplastí vyrobených cez nanočastice. Vtedy v podvečer 11.12.2023 prišla ku nám neznáma, upravená, riadne navoňaná pani, ktorá mi polepila celý krk nejakými samolepkami, ktoré ma mali vyliečiť, vraj pomohli mnohým ľuďom, s ktorými sa stretla a je to revolučný zázrak. Ja som v tom čase však už mlela z posledného, snažila som sa popadnúť dych, ešte som to vydržala do polnoci a potom už museli moji rodičia zavolať záchranku a môj osud bol spečatený...
Na poliklinike na Mickiewiczovej boli zo mňa všetci zhrození...
Rodičia mi povedali, že lekári im riadne vynadali, ako mohli dopustiť, aby ich jediná dcéra vychudla na 40kg a dokázali sa ešte aj na to pozerať. Vraj mi museli celú dobu v sanitke dávať umelý kyslík, aby som cestu vydržala, lebo som bola vo veľmi kritickom stave a v nemocnici mi dali takú kyslíkovú bombu, lebo nemali zariadenie, ktoré by mi nahradilo dýchanie. Pamätám sa, že som tam ležala na takej posteli uprostred veľkej chodby, kde chodili všetci možní doktori a sestričky, ktorí v blízkosti aj jedli a ja som nepretržite hlienila, až som sa skoro zadusila. Tie ich súcitné pohľady mi lámali srdce, pretože som vedela, že je zle, že to moje vychudnuté telo nezvládne a sú to možno moje posledné hodiny. Človek by vtedy rád rozprával, ale ja som to nedokázala, nemohla som vyriecť jediné slovo, iba som ležala, pozerala do stropu a čakala, čo príde. Bola som na tom vraj tak príšerne, že za mnou ani rodičia nemohli neskôr prísť a hoci som v tejto nemocnici bola iba pár dní, väčšinu z nich som strávila pod silnými liekmi od bolesti na infúziách, s kanylou v ústach, so sondami v nose, s hadicou v močovom mechúry, neskôr priviazaná ako zviera, lebo som si tie pomôcky chcela vytrhnúť a oni by mi to museli nasadzovať znova. Ani si nepamätám všetky tie zákroky, ktoré na mne boli robené, lebo som ich mala toľko, čo ani za celý život nie, niektoré museli asi aj bolieť, tak ma počas nich uspali, aby som čím najmenej trpela. Tiež si pamätám na pár mien sestričiek, ktoré tam boli a správali sa ku mne veľmi pekne a slušne, jedna z nich mi dokonca nakreslila na posteľ fixkou: Veronika srdiečko (ľúbi) Paťku, čo bolo také milé, až som sa rozplakala. Ona by si ma zrejme už nepamätala, pretože o mne nič nevedela, ale ja nezabudnem na jej vôňu, hlas ani oči. Práve táto sestrička mi bola v tejto nemocnici anjelom a práve tá kúsok vedľa mňa plakala a práve ona mi dovolila, aby som ju chňapla za ruku, keď tam prišiel doktor z ORL, ktorý mi pichol paličku tak hlboko do nosa, až som mala pocit, že budem od šoku kričať... Tiež si spomínam, že počas toho, ako som bola v umelom spánku, sa mi zjavilo nebo, v ňom bytosť bez tváre, ktorá prešla cez také zvláštne schody až ku mne a okolo nej bol ozvučený anjelský chorál. Ja som sa v tom priestore tej bytosti prihovorila, že nechcem zomrieť, túžim veľmi žiť, ale doktori ma už prakticky odpísali a ona mi povedala: ,,Budeš žiť, nezomrieš, budeš úplne v poriadku, pretože sa stane zázrak." Keď som sa pýtala, ako sa tá bytosť volá, tak som zachytila jediné meno: Rafael. Akonáhle ma znova prebrali, vyriekla som meno, ktoré som počula v nebi a od toho dňa ma tam personál prezýval: ,,Rafael Naddal sa vrátil medzi živých..."
Na poliklinike v Ružinove nevedeli skôr, čo majú hasiť...
Moje hlienenie nemalo konca kraja, až sa naozaj zdalo, že sa zadusím. Okrem toho som bola nemá, poloslepá, nechodiaca a na kosť vyhladovaná. Dostala som sa na ARO, kde sú len dve cesty: buď človek prežije a postúpi na JISKU a odtiaľ na oddelenie alebo si podá ruku s večnosťou. Moja túžba po živote bola taká enormná, že som lekárom spôsobovala vrásky, pretože sa s tak ,,neživým" človekom ešte nestretli a napriek svojmu katastrofálnemu stavu som javila známky toho, že sa mi jednoducho ešte na druhý svet pobrať nechce. Avšak sotva tomu mohli ostatní veriť, keď za mňa dýchal prístroj, jesť som dostávala cez infúzie, trpela som veľmi silnými halucináciami, kedy som verila, že ma chce niekto zabiť, hodiť vo vreci z okna, že ma niekto zneužil atď, čo viedlo k tomu, že som musela dostať psychiatrické lieky, ktoré mi mali pomôcť zvládať bludy v mojej hlave a rozlíšiť ich od skutočnosti. Často sa stávalo, že som bola v umelom spánku, potom na chvíľu prebrali, potom som zasa spala, niekedy som bola celý čas hore, písala som do bloku svoje nenaplnené sny, neraz som adresovala aj sestričkám svoje pocity vo forme písaného textu, lenže tých bolo toľko, že by museli byť supermani, aby ich dokázali spracovať a ja som nebola v stave, kedy sa mi dalo niečo rozumne vysvetliť. Na ARO za mnou chodievali mladí oční doktori, ktorí sa mi starali o očká, pretože som trpela silným zápalom očí, až mi hrozila slepota a keby nebolo ich starostlivosti, zrejme by som to nerozchodila. Často som sa v posteli len zakrytá plachtou a nemohúca sa postaviť z okna dívala na denné svetlo, ktoré ožiarilo koruny stromov, túžiac ísť von a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Predstavovala som si príbehy, ktoré napíšem, kresby, ktoré vytvorím, priateľov, ktorých stretnem a vrúcne objímem a všetky tie tajné túžby, ktoré som ukrývala vo svojom srdci a čoraz viac o nich snívala. Obdivovala som všetky tie upravené sestričky, ktoré sa o seba mohli starať a neustále som si v duchu opakovala, že aj ja sa budem tak upravovať, keď vyzdraviem, pretože nech si hovorí, kto chce, čo chce, budú si ma pamätať ako tú, ktorá prežila vlastnú smrť... A tak sa aj stalo, hoci to mnohí doteraz považujú za zázrak, podarilo sa mi prežiť, dostať na JISKU a odtiaľ na vytúžené oddelenie. Takmer mesiac som bola bez mobilu, kontaktu s priateľmi, štedrý deň aj Nový rok strávila v nemocnici na ARE, moji rodičia mali očakávať každú hodinu telefonát s tým, že sa mi nedalo pomôcť, ale ja som to nevzdala a donútila pľúca znova dýchať...
Na oddelení Neurológia mi dali druhú šancu na život a doslova ma zachránili...
Nikto nedúfal, že sa tam dostanem, ale ja som si pamätala na ,,Rafaela" a vedela, že budem v poriadku a pôjdem domov, po ničom inom som netúžila, pretože som vedela, že môj skutočný život a návrat k tvorbe začne až príchodom do môjho kráľovstva. Pamätám sa, ako som sa musela premáhať a z nechodiaceho pacienta, ktorý nerozprával, nevedel krájať vidličkou a nožom, ledva sa hýbal, sa zo dňa na deň stal všetko musel naučiť aspoň do takej miery, aby presvedčil rehabilitačnú sestru, že na oddelenie patrím. Nikdy som necítila taký strach, ako keď som sa mala prejsť po chodbe plnej sestier na tých svojich paličkách, ktoré ma ledva udržali s kanistrom s močom a hadicou v močovej rúre, aby ma preradili a umožnili mi začať znova žiť. Hoci si všetci mysleli, že som intolerantná na mnohé potraviny a žila som s tým viac než dva roky, tak podrobné výsledky ukázali, že môžem jesť úplne všetko, čo mi moje telo každý deň dokazuje, keď sa mi podarilo v krátkom čase pribrať cez dvanásť kíl a cítim sa lepšie než kedykoľvek predtým. Oddelenie Neurológie sa stalo mojím druhým domovom a personál, ktorý sa o mňa staral, mojou druhou rodinou...
21 dní po prepustení z nemocnice mi narástli znova krídla...
Mnohí tomu stále nechcú veriť, nechápu, ako je možné, aby sa pacient s tak hraničnými hodnotami vrátil tak rýchlo do života a dokázal byť takmer sebestačný. Dokonca sa mi podarilo úplne vysadiť psychiatrické lieky, kedy sa už na druhom sedení môj pán doktor rozhodol, že ich nepotrebujem, mám veľmi jasnú myseľ, halucinácie boli vyvolané z chudosti a ja rozhodne nepatrím k jeho pacientom. Síce za dva mesiace za ním zájdem znova, ale náš rozhovor bude prebiehať o Vikingoch, o ktorých má pozoruhodné znalosti, ako aj o histórie Škandinávie a jej cestovateľoch, ktorú tak veľmi milujem. Nie som síce ešte stopercentne funkčná, veľmi sa mi pohoršili močové cesty, hlas nie je taký jasný, ako môj pôvodný, po tracheostómii mi diera ešte celkom nezarástla, veľmi sa zavodňujem, na čo moje pôvodne štíhle telo nie je zvyknuté, ale to najhoršie je za mnou a ja neprestávam veriť, že bude za chvíľu všetko v úplnom poriadku. Už teraz robím veľké pokroky, z ktorých sa teším a ktoré ma posúvajú dopredu ako uragán...
Prijala som svoje ochorenie a plánujem žiť naplno
Keď sa niekto dopočuje o Myasténii Gravis, ktorá spôsobuje rôzne svalové, pohybové, zrakové obmedzenia, asi mu to nič bližšie nepovie, ale nebudem sa hrať na odborníka a ponechám slovo internetu, kde si o tom každý môže prečítať. Spočiatku ma to vydesilo, pretože sa mi našlo toto ochorenie iba na pľúcach, no lekári ma liečia ako Myasteničku, lebo moja liečba krásne účinkuje na pľúca, ktoré sa vyšplhali pri saturácií na 100, pričom keď ma brala sanitka som ju mala skoro pod 70. Myslela som si, že keď budem na liekoch, nemôžem sa už zo života tešiť, plniť si sny, lebo to už nebudem JA, ale opak je pravdou a ja som nebola nikdy pokojnejšia, radostnejšia a uváženejšia než som práve teraz. Už v nemocnici som si povedala, že ma moja choroba obmedzovať nebude, budem robiť všetko ako zdravý jedinec a nedovolím, aby som pociťovala akékoľvek príznaky, ktoré by ma brzdili v mojej tvorbe či v osobnom živote...
Túžim sa stať svetlom pre tých, ktorí žili v tme...
Ešte pred troma rokmi som chcela byť iba autorka, pričom by mi úplne stačilo, ak by čitatelia vedeli o mojich dielach, vracali sa k ním a medzi sebou sa o nich zhovárali, ale osud mi ukázal inú cestu, nielen literárnu, ale aj duchovnú, kde ma vedie uličkou, ktorá sa nachádza v strede mnohých nepochopených sŕdc a duší, strádajúcich a hľadajúcich zmysel a svoje poslanie. Rada by som na svojej ceste motivovala rôznych pacientov, ktorí si myslia, že ak ochoreli, všetky ich sny sa rozpadli a oni už nemajú dôvod žiť plnohodnotne, pretože uverili neprajným jazykom alebo prestali veriť sami sebe. Moje ochorenie je ešte čerstvé, sama sa s ním učím žiť, pracovať na sebe, aby som za každých okolností bola sama sebou, ale zároveň nestrácala pôdu pod nohami, zachovala si pokoru, vďačnosť a neprestala byť človekom. Snáď sa mi to podarí a možno o každého vlastnej hodnote presvedčím aj tých, ktorých neskôr spoznám alebo ktorí sa ku mne dostanú cez moje príbehy, či už autorské alebo tie, ktoré píše život sám...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára