 |
| Foto: http://majopeiger.com/ |
Prudký vietor narážal do malých okrúhlych okien
a veterné nárazy sa rozliehali v malej izbe ako dunenie konských
kopýt. Bledá obloha bola schovaná za temnými mrakmi a celé Anglicko akoby
bolo skryté pod závojom obsidiánovej tmy. Mračná pripomínali preháňajúcich
tmavých havranov vo výške, ktorí vyťahovali ostré pazúry, pripravení zaútočiť
na svoje nevinné obete.
Tresk!
Mina Drewová sa prudko postavila zo svojej
malej drevenej stoličky, keď zvonka odtrhnutý konár zo stromu celou silou
narazil do krehkého skla. So strachom v očiach sa zadívala na okno,
za ktorým sa odohrávala neľútostná bitka búrky s vetrom. Uľahčene si
vydýchla, keď sa na vlastné oči presvedčila, že je pevne zavreté a opäť
sa posadila oproti pomerne veľkému zrkadlu. Miestnosť bola zahalená tmou,
ale jej to neprekážalo. Nechcela totiž vidieť svoju tvár. Veľmi dobre vedela
ako vyzerá a vždy keď si to uvedomila pocítila na seba hroznú zlosť.
Snažila sa ju potlačiť, pretože aj teraz sa jej zmocňovala a dávala jej
pocítiť svoju korenistú príchuť. Mina o sebe vedela, že je neobyčajne
krásna. Veď aj jej matka, ktorá padla rukou krutého strýka Jofreyho patrila
k najspanilejším ženám v celom Surrey. Darmo svojím zjavom pripomínala
grécku bohyňu lovu - Artemis, keď jej pôvab prinášal len samé
nešťastie a bôľ.
S nevôľou sa zadívala do zrkadla.
Jemne vykrojené pery sa jej chveli a v azúrových očiach sa zračil
nevýslovný strach. Keby nebola tak pekná, tak by si ju nevyhliadol vrah jej
matky a človek, ktorý sa ju pokúša zničiť každým dňom, ktorý mu umožňuje
sa nadýchnuť.
Doteraz si pamätala na slová svojej
staršej sestry Lucy. Stihla jej to povedať ešte pred svojou smrťou. Ona totiž
vedela už vtedy, že zomrie. V tom čase len sedemročná Mina, nevinná ako snehová
vločka a čistá ako kryštálové srdce pozorne počúvala, ako sa jej nežným
hlasom prihovára osoba, ktorú nadovšetko ľúbila. Z jej zamatových
orieškových očí sa zračila starosť a ochrana.
,,Raz z teba vyrastie nádherná žena.
Rovnako ako tvoja matka, aj ty zatieníš všetky krásky v okolí, ktoré budú
červené ako antúrie pri pohľade na tvoj dokonalý vzhľad. Tvoja krása ti
prinesie veľa utrpenia a bolesti. Teraz si síce príliš malá na to, aby si
pochopila, čo sa ti snažím povedať. Ale ver mi, že byť neobyčajne peknou,
znamená byť prekliatou. Spomeň si na moje slová, keď sa raz budeš rozhodovať,
ako naložíš so svojím životom.“
Keď si Mina spomenula na vyznanie svojej
zosnulej sestry, srdce sa jej zovrelo bolesťou. Pichľavou. Ničivou. Strhujúcou.
Hoci bola ešte pomerne mladá, tak vedela, že rovnaký osud, aký postihol jej
mamu, staršiu sestru, čaká aj na ňu. Stelesňovala vysnívaný výtvor každého
maliara. A za to musí pykať.
Mina bola tak pohltená do svojich spomienok,
až si nevšimla vysokú postavu v čiernom lesklom plášti, ktorá vstúpila do
miestnosti.
,,Moja drahá, znova sa ponáraš do
predstáv? Vieš, že svoju sestru už nespasíš. Strachuj sa o svoju dušu.“
Dievčina sa preľaknuto otočila k známemu
hlasu a nedokázala zabrániť, aby sa jej telo neroztriaslo ako osika.
Vedela čo na ňu čaká. Prezrádzal to jeho nebezpečný pohľad. Hnevom naplnené
zemité oči priam kričali po túžbe jej ublížiť. Znova a znova. Až dokým
nevydýchne ako jej milovaní, ktorých chladnokrvne zavraždil. Už len jeho pohľad,
ktorý sa surovo zabáral do jej srdca, jej spôsoboval obrovskú bolesť. Hoci sa
jej nedotkol ani prstom, tak napriek tomu cítila, akoby cez jej chrbát
prechádzalo niekoľko tenkých pásikov biča.
Mina sa snažila byť statočná, ale pri
bolesti, ktorú si predstavila jej po tvári začali tiecť slzy. Na jej
alabastrovej mladej pleti žiarili ako diamanty. Stále mala na pamäti, ako sa
jej matka zvíjala, keď na ňu Jofrey položil ruku. Bil ju do nepríčetnosti
a ona tomu nemohla zabrániť. Dívala sa bezmocne na to, ako jej matka padá
k zemi a nehybne leží v kaluži krvi.
Keď si dievčina všimla, ako sa
ku nej muž s úsmevom priblížil, tak inštinktívne vyskočila zo stoličky
a stiahla sa do kúta. ,,Diabol! Zabil si mi matku aj sestru!“
Muž sa len zákerne zarehotal. ,,Bolo to tak dávno. Ani sa
takmer nebránila. Lucy bola vždy poslušná. Čo sa o tebe nedá povedať.
A vieš, ako končia vzdorovité dievčatká?.“
Dievčina cítila, že už viac nedokáže
vzdorovať. Zostala na tomto svete sama bez priateľov, bez rodiny, bez opory,
len s týmto netvorom, ktorý bol oblečený do ľudskej koži. Bola na pokraji
zrútenia. Ani si neuvedomovala, keď ku nemu kráčala a ako látková bábika
klesla k jeho nohám, ktoré zakrýval hrubý a dlhý kabát.
,,Zabi aj mňa. Ukonči to. Ja už
nechcem takto žiť. Predsa na to čakáš tak dlho. Konečne to urob!“
Jofrey takú odovzdanú reakciu nečakal. Vedel,
že Mina sa jedného dňa vzdá, ale nepredpokladal, že ten deň príde práve dnes.
S predstieranou ľútosťou sa zadíval na jej vlasy, ktoré v svetle
slabej lampy žiarili ako striebristý vodopád. Pomaly sa ku nej sklonil
a surovo jej zovrel srdcovitú tvár, čím ju prinútil mu venovať pozornosť.
Keď v jej očiach zazrel bolesť, tak svoj stisk ešte zosilnel. Dievčina od
bolesti zaúpela. Venoval jej pohľad plný nenávisti, škodoradosti
a nepredstieraného potešenia.
,,Prečo by som ťa mal zabiť? Väčší pôžitok mi
prinášaš živá, ako keby si bola mŕtva. Ja predsa chcem, aby si sa mučila tým,
čo nemôžeš zmeniť. Tak už to pochop.“
Dievčina prudko trhla hlavou, aby sa
zbavila jeho stisku a rukou si jemne nahmatala miesto, kde sa jej začínala
robiť modrina. Mina by tak rada žila, keby na svete bola aspoň jej jedna
spriaznená duša. Ale po smrti najbližších jej bola odopretá akákoľvek láska,
neha či porozumenie. Stále ju trápili spomienky na minulosť. Od smrti sestry už
ubehlo desať rokov, ale ona sa nedokázala zbaviť tej vízie na to, ako ju ich
strýko neľútostne zabil.
Koľko ponížení bude ešte musieť
strpieť? Koľko rán jej život utŕži? Nezaplatila vari už dostatočne veľkú cenu?
Prišla o matku, otca i sestru, rúti sa na ňu kliatba a zo
všetkých strán sa celé dni ozývajú strýkove nenávistné slová. Čím ešte bude
musieť prejsť, aby bola konečne šťastná?
,,V žilách ti prúdi vznešená krv, ty
nie si obyčajná. Nezanevieraj na život, aj keď ti bude pripadať neľútostný,
krutý a málo zhovievavý. Neprestaň sa správať ako dáma,“ prihovárala sa jej
v myšlienkach mama, ktorá počas života patrila k najláskavejším
ľudom, akých kedy poznala. Tak veľmi jej chýbala. Ale čas už nevráti.
A nezapláta ani tú bolesť, ktorá ju stravovala, ako sup maškrtiac na mršine.
Vznešená? Ironicky sa pozrela na svoje
zodraté ruky, ktoré niesli stopy po ťažkej fyzickej práci. Bola oblečená horšie
než slúžka. Mala na sebe jednoduché platené šaty krémovej farby s rovným
strihom bez ozdôb, volánov či stúh. Avšak ona sa necítila zle, kvôli tomu aká
bola zanedbaná. Ale preto, že jej duša bola naplnená obrovskou bolesťou, ktorej
sa nemohla zbaviť.
Ach, ako toho muža nenávidela. O všetko
ju pripravil. O hrdosť, česť, domov, život i o nádej na krajšiu
budúcnosť ... A to mu ona nikdy neodpustí.
,,O chvíľu sa vrátim. Ale keď prídem, tak
zažiješ tak veľkú bolesť, pri ktorej budeš chcieť skutočne byť radšej mŕtva. Na
tvojom mieste by som sa už začal modliť,“ dodal škodoradostným hlasom
a buchol dverami.
Mina sa dívala na dvere, ktoré sa
zhruba pred hodinou zavreli. V napätí sledovala, kedy sa otvoria
a v nich sa zjaví ten tyran, ktorému v tele prúdila rovnaká krv.
Keby sa tak veľmi nebála, poslala by ho do samotného pekla, no strach jej
bránil čokoľvek urobiť. A za tie roky jednu vec pochopila. Jej strýko
dodržal všetko čo sľúbil. A to po každé.
Ako tak čakala na svoj ortieľ,
pohrávala sa s predstavami, ktoré mali ďaleko od reality. Napriek tomu ju
lákali a desili zároveň. Dovolila mysli nech sa pohráva s fantáziou
a podala sa tomu zvláštnemu pocitu, kedy sa prvýkrát v živote cítila
ako víťaz.
Samú seba zbadala, ako sa blíži
k ohnivému lúču vôkol ktorého šľahali plamene. Oheň ju fascinoval svojou
farbou i silou. Potlačila strach a kráčala vstriec tej veľkej
energii, ktorá ju volala do svojho náručia. Pod jej nohami horelo, ako keby pod
zemou pekelní draci zvádzali súboj. Pred očami sa jej mihol ohnivý kotúč.
Musela si zacláňať rukou oči, aby vedela prízrak pred sebou identifikovať.
A keď jej svitlo, kto sa všemocne snaží dostať z toho plameňmi pohlcujúceho
kruhu, zúfalo vykríkla. Jej krik akoby nepatril ani jej, mala pocit, že
z jej hrdla sa tisnú čarodejnice, ktoré skončili na hranici odsúdené na
smrť. Preľaknuto si stisla hrdlo. Začala panikáriť. Pred ňou stál Jofrey Drew –
vrah jej matky i sestry. Muž, ktorý sa pomaličky stával jej záhubou.
V skutočnosti atraktívny, aj keď krutý človek bol teraz znetvorený ranami
po celej tvári a po tele mu tiekli cícerky krvi, ktoré mu zmáčali modrú
bavlnenú košeľu. Pôsobil tak zúfalo, až ho na chvíľu dievčine prišlo ľúto. No v tom
si spomenula, čo všetko jej spôsobil a ľútosť nahradila túžba po pomste.
,,Tak vidíš, ani v predstavách mi
nemôžeš utiecť. Je to tvoj osud. Ty a ja, navždy osudom spojení.“
,,Nikdy!,“ vykríkla prudkým hlasom
a pri tej predstave sa celá otriasla. ,,Ja som sem prišla preto, aby som
ťa zabila. Musíš zaplatiť za svoje zločiny Jofrey Drew. A padneš mojou
rukou!.“ Dievčina samú seba nespoznávala, vôbec netušila odkiaľ sa v nej
berie tá slepá zúrivosť, ktorú nedokáže nič zastaviť, len zmarený život toho
násilníka. No, pokojná bola celé tie roky a tak je prirodzené, že
v nej začalo všetko vrieť a chce pomstiť svoju rodinu.
,,Ty ma predsa nedokážeš zabiť.
Nezmohla si sa na to desať rokov. Nie si na to dosť silná!,“ vysmieval sa jej
z druhej strany a nepriamo ju provokoval, aby ju mohol označiť za to,
čím bol on sám. Dievčina sa nedala jeho slovami zastrašiť. S prekvapením
zistila, že v ruke drží veľkú postriebrenú dýku s vyrytými malými
rubínmi. No namiesto toho, aby ju to odradilo, jej to dodalo ešte viac odvahy.
Bolo to znamenie. Prišiel čas skoncovať s utrpením, strachom
a bolesťou.
,,Tvoje minúty sú zrátané. Teraz
zaplatíš za všetko, čo si kedy spôsobil mne i mojej rodine. Je koniec!,“
vykríkla so zúrivosťou v hlase a vrhla sa na neho ako levica, ktorá
útočí na nevinnú gazelu. Zasiahla ho priamo do hrudi a videla, ako sa
bezvládne zosúva k zemi. Keď zbadala na svojich rukách krv, tak nečakane
zmeravela. Skutočne to spravila! Zabila ho! A už to nemôže vrátiť späť.
Jofrey jej venoval pohľad plný zúfalstva, obvinenia a výčitiek. Mina sa
dívala na jeho slabé zakrvavené telo a nebola schopná ďalších slov. Náhle
chcela vrátiť čas, dostať možnosť napraviť svoju chybu. Nechcela ho predsa
zabiť. Teda chcela, ale len v predstavách. Nie naozaj! Nepošpinila by si
ruky jeho krvou! Bola tak vyľakaná, že si ani nevšimla, ako ju mužove ruky
zovreli okolo ramien.
,,To nie je koniec! Je to začiatok!,“
zvrieskol a prudko ju sotil dozadu, až sa prepadla do priepasti. Vedela,
že je po všetkom. Už nikdy neuvidí slnko, mesiac, stromy, kvety a ani
štebotať vtáky. Priestorom sa rozliehal diabolsky smiech. Až teraz keď zomiera,
si uvedomuje, ako veľmi by chcela žiť.
,,To bude v poriadku. Počuješ ma? Zobuď
sa! Je to len zlý sen!,“ prihováral sa k spiacemu telu príjemný mužský
hlas. Dievčina sa prudko zobudila a vystrašene vykríkla: ,,Nie! Ja som ho
nechcela zabiť! Nechajte ma na pokoji!.“
,,Nikoho si nezabila. Upokoj sa prosím.
Našiel som ťa tu ležať na zemi. Bezvládnu a vyčerpanú. Len si bola
unavená,“ opäť počula ten nežný hlas plný pochopenia a láskavosti. Určite
sa jej to sníva. Na tomto svete nie je jedinej duše, ktorá by s ňou súcitila.
Keď sa donútila otvoriť oči, zbadala pred sebou peknú tvár mladého muža, ktorý
mal v očiach ustarostený pohľad. Keď si všimol, že ho zobrala na vedomie,
na tvári sa mu vyčaril úsmev.
,,Dobré ráno Mina. Konečne si sa
zobudila. Len sa ti niečo zlé snívalo.“
Dievčina sa lakťom oprela o dlážku
a pokúsila sa posadiť. Mladík ku nej už naťahoval ruky, ale ona sa im
vyhla. Pochopil a tak ruky stiahol. Keď sa mu zadívala hlboko do šedých
očí zvolala. ,,Kto si? Nepoznám ťa. Odkiaľ ma poznáš?.“
Neznámy sa mierne zapýril. ,,Prepáč mi.
Dovoľ, aby som napravil svoju chybu. Volám sa Julian. Som tvoj priateľ.“
Mina od prekvapenia vypleštila oči.
,,Priateľ? My spolu chodíme? Ale ja o tom neviem.“
,,Nie, nechodíme. Teda, zatiaľ nechodíme. Bol
som dobrý kamarát tvojej sestry, ale potom som odišiel do Nemecka a až
nedávno som sa vrátil. To, čo sa jej stalo je strašné. Keď som sa to dozvedel,
tak som bol tou správou zdrvený. Bola to úžasná osoba.“
Dievčina sa smutne usmiala. ,,To rozhodne
bola.“
Julian videl, že jej tá strata spôsobuje
traumu, tak sa snažil zmeniť tému. ,,Deje sa niečo Mina? Tváriš sa ustarane.
Spravila si niečo zlé?.“
,,Áno. Zabila som človeka,“ priznala so
zahanbením a keď zistila, že to povedala nahlas, s hrôzou si chytila
ústa. ,,Teda, ja ...
,,Čože? Koho si zabila?,“ vyhŕkol
a usiloval sa zachovať chladnú hlavu.
,,Predsa svojho strýka. Jofreyho. Zabil mi
sestru, aj mamu. Chcela som pomstiť ich smrť,“ priznala s hnevom
v hlase. No, keď sa zadívala na Juliana, ktorý sa začal znova usmievať,
vyprskla ako harpya. ,,Ako ti to môže byť smiešne?! Zabila som človeka. Pôjdem
do väzenia!.“
Chlapec pokrútil hlavou. ,,No, ak myslíš
Jofreyho Drewa, tak určite do väzenia nepôjdeš. Včera spáchal samovraždu. Ako
to, že o tom nevieš?.“
Minou tá informácia otriasla natoľko, že sa
najprv nezmohla na slová. ,,To nie je možné. Dnes som sa s ním rozprávala
a ešte žil. A ja som ho potom ....“
Julian jej skočil do reči a jemne sa
dotkol jej pleca. ,,Nie. Tvoj strýko spáchal včera samovraždu. Skočil
z okna. Asi už nedokázal žiť so svojimi previneniami. Našlo sa aj jeho
telo. Ale už sa pochovalo.
,,To predsa nie je možné! Určite by som
o tom vedela.“
Chlapec pokrútil hlavou. ,,Sú na to dôkazy.
Spáchal samovraždu. Ty si mu nič neurobila. Našiel som ťa tu ležať takmer v
bezvedomí. To, čo si videla sa odohrávalo iba v tvojej hlave. Všetko je
v poriadku.“
,,Takže som nevinná?.“
,,Áno,“ zašepkal a venoval jej jeden
z najvrúcnejších úsmevov.
Mine sa rozžiarili oči a po veľmi dlhom
čase sa konečne dokázala usmiať. Náhle sa cítila slobodná a bez výčitiek!
Dostala novú šancu začať odznova. A tentoraz bez chýb. A ten chlapec
bol jej anjelom. Vôbec netušila, že má nejakého priateľa, tobôž nie, že je tak
láskavý. A pekný .... Pri tej predstave sa začervenala.
,,Deje sa niečo?.“ ozval sa Julián, akoby
vedel čítať jej myšlienky. Aha, už viem. Chcela si mi navrhnúť, či by som
s tebou nechcel chodiť,“ doberal si ju šibalským hlasom.
Mina do neho s predstieraným hnevom
strčila prstom. ,,To rozhodne nie. Ani ťa nepoznám,“ namietala
a nedokázala zabrániť, aby sa znova nezačervenala.
Chlapec sa iba usmial. ,,Ale Mina, to vôbec
nevadí. Na spoznávanie máme predsa celý život.“
,,To bude môj nový začiatok?,“
,,Nie,“ pokrútil hlavou. ,,Bude to náš nový
začiatok.“
Mina sa na neho usmiala. Náhle cítila toľko
pocitov, až mala dojem, že sa od radosti zblázni. Kde bol Julián celý ten čas?
No záleží na tom? Dôležité je, že teraz je po jej boku. Ani si neuvedomila, keď
ho chytila za ruku. Chcela ju rýchlo odtiahnuť, ale v tom pocítila jeho
jemný stisk. Zadívala sa mu do šedých očí. Videla v nich náklonnosť,
zvedavosť, odhodlanosť, mierumilovnosť.
Bol to príjemný pocit držať jeho ruku vo
svojich dlaniach. Ešte sa pri nikom nikdy tak zvláštne necítila.
..Mali by sme ísť. Predsa tu nechceš
zostávať.“
Mina na neho prekvapene zažmurkala. ,,My?.“
Chlapec prikývol a stisol jej jemne ruku.
,,Samozrejme. Bez teba neodídem.“
Mina chvíľu mlčala. Potom sa ozvala. ,,Dobre.“
Dievčina Juliánovi dovolila, aby jej pomohol
vstať. Chlapec ju prevyšoval o celú hlavu. So svojimi plavými vlasmi
a šedými očami vyzeral neodolateľne. Bol skutočne pôvabný.
,,Ešte chvíľu sa na mňa takto pozeraj
a budem si namýšľať, že si sa do mňa zaľúbila.“ ozval sa žartovne
a žmurkol na ňu.
Mina sa zapýrila. ,,Na to rovno zabudni,“
vrátila mu protiúder a dúfala, že si nevšimne, ako sa pri ňom stále
červená. Na to už však bolo neskoro.
,,Mina, ja by som bol veľmi rád, keby to tak bolo.
Lebo ja som sa už zaľúbil.“
Dievčina sa zadívala do jeho očí a vtedy
to uvidela. Miloval ju. Možno už dlhší čas. Ale ona o tom vôbec netušila.
A teraz cítila, že ho miluje tiež. Dal jej životu zmysel a ona ho
neprestane nikdy ľúbiť.
,,Budem rada, ak ma budeš sprevádzať, Julian.“
Chlapec sa usmial. ,,Bude mi cťou. Nespustím
ťa ani na chvíľu z očí. Stanem sa tvojim zrakom, tvojim sluchom
a tvojim srdcom.“
Dievčina sa na neho usmiala a dovolila
mu, aby ju uchopil za ruku. Keď sa ich prsty prepletli, pocítila niečo, čo si
nikdy neuvedomovala. Obrovskú potrebu byť s niekým prepojená mysľou, dušou
i srdcom. Spolu s Juliánom prešla cez prah dverí z miestnosti,
ktorá ju tak dlho držala vo svojom zajatí bez kúska svetla.
Konečne bola zachránená.
Voľná.
A cítila všetku tú lásku, ktorú si roky
odopierala. No, ak vďaka tým strastiam mohla spoznať Juliana, tak rozhodne
stálo za to čakať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára