Vopred chcem každého, kto ma slabšiu povahu varovať, že tento text nie je určený pre neho a mal by sa mu vyhnúť širokým oblúkom. Nebolo to tak dávno, kedy som do tejto skupiny citlivých bytostí patrila aj ja a pri pohľade na injekciu v rukách sestričky som odpadávala, ale po tom sa všetko zmenilo...
Napísať tento článok ma napadlo prvýkrát už po návrate domov z nemocnice, avšak stále som nebola dostatočne silná, aby som dokázala verejne povedať, čím som si naozaj prešla. S určitými zážitkami som problémy nemala, lenže niektoré z nich som považovala za natoľko chúlostivé, aby som sa odhodlala ísť s kožou na trh. Nastal však zlom, kedy sa v dôsledku zvýšeného stresu môj zdravotný stav zhoršil a mňa začali znova mátať vízie na všetku beznádej, bolesť, strach, zlosť, ale aj zúfalstvo a pred očami sa mi roztancovali príbehy, na ktoré som sa snažila už nemyslieť. A tak sa s Vami podelím s niečím, s čím ste sa možno dosiaľ nestretli alebo čo si neviete predstaviť ani v tých najdivokejších snoch. Článok bude rozdelený na viac častí, aby zachytil čím najviac autenticity a zároveň bol dávkovaný v rozumnej miere.
Obávané miesto, ktorého som sa desila, ako čert kríža...
V nemocnici som sa naposledy ocitla ako malé dieťa, keď som sa liečila na mononukleózu, keď mi vyťahovali nosné mandle, po tom, ako som dostala kiahne a odvtedy som pocit nemocničného lôžka neokúsila. Tajne som dúfala, že sa tam nebudem musieť vracať, a preto som robila všetko preto, aby som sa do kontaktu s doktormi dostávala minimálne. Nechodila som na preventívne prehliadky, preferovala vegetariánsky a neskôr vegánsky životný štýl, používala výlučne prírodnú kozmetiku, odmietala chodiť na odbery krvi alebo si dať čokoľvek vyšetriť. Keď začala korona a ja som v polovici novembra v roku 2020 začala slabnúť, chradnúť a chorľavieť, nikto ešte netušil, čo je mi naozaj a práve toto poznanie ma doviedlo na cestu alternatívnej liečby. Tá sa však po dvoch rokoch ukázala ako nesprávny krok a môj zdravotný stav sa výrazne zhoršoval. Až mi zrazu prestali pracovať pľúca, každý nádych bol bolestivý a namáhavý a ja som krátko pred príchodom sanitky skolabovala. Posledné, čo som si zapamätala, bolo, keď nado mnou stáli dvaja sanitári v mojej izbe a jeden z nich sa ku mne sklonil. A následne moju myseľ pohltila tma a ja som sa dostala na neznáme miesto, ani nevedno ako...
Bezzubý svet cudzích hlasov, tvorov odetých v bielom plášti a čudných nástrojov...
Keď som konečne otvorila oči, zistila som, že ležím na lôžku a pred sebou vidím samých cudzích ľudí. Tí okolo mňa v priestrannej miestnosti splašene pobehovali, niektorí z nich mi venovali súcitné pohľady a ja som vôbec netušila, čo sa so mnou stalo a kde sa nachádzam. Chcela som vyskočiť z lôžka, ale nohy ma nepočúvali, túžila som kričať, ale hlas mi odumrel a ja som si s hrôzou uvedomila , že nemôžem poriadne ani zaostriť a od nekonečnej únavy ledva udržím pootvorené viečka. Ako som si samú seba prezerala, tak som s ohromením postrehla, že pod tenkou plachtou som celkom nahá, do močového mechúra mi ide dlhá hadica, v ľavej ruke som mala zapichnutú ihlu, ktorá išla až pod kožu a spájala sa s úzkou priesvitnou hadičkou, ktorá sa tiahla až k naplnenej nádobe. Vtedy sa nado mnou zjavil sympatický tmavovlasý muž a láskavo sa mi prihovoril so slovami: ,,Pani Brestovanská, som neurológ... (meno si nepamätám), ničoho sa nebojte, ste v nemocnici a my sa o Vás postaráme. Musela Vás k nám priniesť sanitka, pretože ste skolabovali a takmer ste zomreli. Ste napojená na kyslíku, pretože bez neho by ste nemohli dýchať a ešte presne nevieme, aká je Vaša skutočná diagnóza. Čakáme na Vaše výsledky, po ktorých budeme múdrejší." V tú chvíľu som začala nekontrolovateľne plakať a napadali ma všelijaké otázky v zmysle: Dokedy tu budem? Kde sú moji rodičia? Ako sa má môj psík, ktorý začal mať očné problémy? Čo bude s mojou literárnou tvorbou? Čo sa stane s mojím rukopisom, na ktorý čaká moja pani vydavateľka? Prečo si necítim nohy? Prečo ledva vidím? A prečo sa mi nedá rozprávať? Bytostne som sa roztriasla a z tváre sa mu spustili slzy. Vtedy mi ten pán doktor položil na brucho takú zalaminovanú tabuľku s písmenami abecedy a požiadal ma, aby som mu ukázala písmenko po písmenku, ak sa chcem na niečo opýtať. Ja som vôbec netušila, čo sa potrebujem spýtať skôr a keď som zdvihla ruku, tak som zistila, že ju mám ťažkú ako závažie a ledva ňou môžem hýbať. A potom som osamela, nado mnou sa skláňalo viacero tvári, pričom niektoré sa tvárili ľútostivo, iné udivene, boli aj také, čo sa na mňa mračili. Ja som ani len nevedela, čo odo mňa chcú a čo so mnou plánujú a jediné po čom som túžila, bolo, aby ma rodičia odviezli domov a aby som sa z toho príšerného sna, v ktorom som bola celkom bezmocná, konečne zobudila. Už presne neviem, čo nasledovalo, ale zrazu som stratila vedomie a posledné čo som počula bol niečí výkrik: ,,Pani Brestovanská...!"
Svet, o ktorom som čítavala, ale neverila som, že sa v ňom raz ocitnem..., avšak bol príliš prekrásny na to, aby som si ho iba vysnívala...
Zažila som niečo, čo si nedokážem logicky a racionálne vysvetliť a bolo to akoby som žila v nejakom paralelnom vesmíre. Jedna moja časť bytia sa dívala na ležiacu a nehybnú pacientku, ktorú sa snažili lekári na lôžku všemocne oživovať a druhá časť sa túlala po priestore, ktorý bol nasiaknutý harmonickou vôňou, až sa mi z neho nechcelo ani odísť. Pamätám sa, že som videla akýsi horizont, ktorý sa tiahol k schodisku a na ňom bola v plášti odetá bytosť bez tváre. Nechápala som prečo je obklopená hmlou a prečo jej nemôžem pozrieť do očí, vnímala som iba hudbu, ktorá sa odvšadiaľ tiahla ako anjelský chorál, aký som dosiaľ nepočula a ktorý ma chlácholil ľúbezným rytmom. A ako som bližšie stúpala k tej bytosti zahalenej oparom, tak sa moje nohy odrazu zastavili a ja som nevedela spraviť už ani krok.
,,Som mŕtva?," opýtala som sa zdesene. Spočiatku ma prekvapilo, že nedokážem rozprávať a môj hlas znel síce ako ozvena, ale moje pery sa ani nepohli. Po nečakanej chvíli som dostala odpoveď: ,,V Tvojom svete zomieraš, ale v tom mojom si stále nažive." Ako to?," znova som chcela vedieť, pretože som ničomu nerozumela. ,,Prečo som tu? A čo to všetko znamená?" Akoby som cítila jemné zachvenie na tele a vtedy prišla ďalšia odpoveď. ,,Kladieš veľa otázok, ale ja Ti na ne odpovedať nemôžem, pretože ešte nenastal ten správny čas. Musíš sa vrátiť do svojho sveta, tu ostať nesmieš." Ani už neviem, čo som v tej chvíli cítila, či to bolo rozčarovanie alebo úžas, ale veľmi som sa túžila dozvedieť, kto je tá bytosť, ktorá ma vzala na miesto, o ktorom sa mi ani nesnívalo. ,,Aspoň mi prosím povedz, kto si. Prosím! Ty nie si človek," neprestávala som naliehať. ,,Môžeš mi hovoriť Rafael, ale viac Ti povedať naozaj nemôžem." Jedna moja časť cítila, že pre ľudský svet som už zomrela a keď som pred sebou znova videla obraz neduživej pacientky, pokrútila som hlavou a vyslala som von silnú myšlienku. ,,Podľa nich zomriem, už mi nedávajú ani nádej, viem to..." Bytosť, ktorá sa mi predstavila ako Rafael mi odpovedala: ,,Neprestávaj veriť, že budeš žiť, pretože ty teraz nezomrieš, ešte nie. Prežiješ a Tvoj život sa celkom zmení. Vždy si na to spomeň, keď Ťa budú ostatní presviedčať o opaku..."
A ja som sa prebrala znova v nemocničnom lôžku a ešte predtým, ako som otvorila oči som slabo vyslovila jediné meno: ,,Rafael." Znova sa nado mnou skláňali viaceré hlavy, jedna z tých ľudských bytostí mi niečo upevňovala okolo ruky, druhá mi merala pulz... A vtedy jeden údržbár menom Riško (toho si dobre pamätám) s úsmevom povedal. ,,Už je to jasné, nie je to ona a ani ono, je to Rafael. A Rafael sa vrátil do života a je opäť medzi nami!" Od tej chvíle mi nikto inak ako Rafael nepovedal a ja som nadobudla pocit, že som neprestala snívať s otvorenými očami...
Sled udalostí, ktoré nasledovali prebiehal pomaly a rýchlo zároveň. Ja som sa cítila čoraz slabšie, cez uplakané oči som ledva videla a vôbec som netušila, čo sa stalo s mojimi rodičmi a kedy sa po mňa vrátia. Necítila som si pomaly ani jeden sval na tele, odvšadiaľ mi išli nejaké čudné hadice a drôty, ktorých som sa nevedela zbaviť a nepretržite som hlienila. Pomaly neuplynuli ani štyri sekundy, aby som sa nedusila a to trvalo niekoľko hodín. Bolo to šialené a nešlo to zastaviť, až som sa začala báť, že to skutočne neprežijem a jednoducho skolabujem. Nemohla som sa o nič hmatateľné opierať a zhrozené pohľady, aké na mňa upierali ľudské bytosti v bielom plášti ma iba presviedčali o svojej pravde. Ako to už býva, keď človek cíti, že prichádza jeho posledná hodina, aj v tom veľkom priestore, z ktorého som túžila utiecť, som objavila svojich ľudských anjelov a našla som ich dvoch. Jedným z nich bol údržbár Riško (vyššie spomenutý), muž štíhlej a nižšej postavy stredného veku, ktorý s láskou kontroloval každý šrobik a každú skrutku na všetkom, čoho sa dotkol a neraz sa mi prihováral, aby ma rozosmial. Spomínam si, že bol veľmi výrečný a mal prirodzenú charizmu a práve on dohliadal, či ide z mojej nádobky dostatok vzduchu, dokonca si všimol, že mám povolené lôžko a uťahoval mi na ňom nejakú skrutku. A vtedy mi povedal niečo nádherné, čo ma rozplakalo, ale zároveň mi dodalo odvahu bojovať ďalej a na tú vetu som nikdy nezabudla. ,,Keď sa dokážu presunúť sťahovavé vtáky cez zimu do letných krajov, ty Rafael, sa musíš postaviť z tohto lôžka." A mojím druhým ľudským anjelom bola sestrička Veronika, veľmi pekná čiernovlasá žena s rovnými vlasmi po ramená, o niečo mladšia odo mňa s prenikavou kvetinovo-vanilkovou vôňou s postavou Venuše. Tak veľmi mi chcela pomôcť a keď som jej kŕčovito ukazovala na abecednej tabuľke, kde boli aj číslice, číslo na moju maminu, tak som videla, ako sa snaží rozlúštiť to, čo jej znázorňujem, ale ja som mala veľmi veľké bolesti, ledva som dýchala a nevládala som zdvihnúť na konci ruku. Ona zúfalo skúšala volať čísla na T-Mobile, ale vtedy k nej pristúpil Riško a s vážnym výrazom tváre povedal: ,,Rafael chce stále volať mame a nerobí nič iné odkedy prišiel, iba ukazuje, že máme zavolať jeho mame, lenže my by sme sa nedovolali, nemáme tu takú možnosť a jeho rodičia vedia, že je u nás v nemocnici a viac pre neho spraviť nemôžu ani oni." Úkosom oka som zachytila, ako sa spoločne posadili k veľkému stolu oproti mne, kde bol aj veľký televízor a Veronika sa rozplakala so slovami: ,,Pozri sa na tú pacientku. Veď to je strašné, čo sa jej stalo. Ona to neprežije a to posledné čo pre ňu môžeme urobiť je to, aby sa stihla rozlúčiť so svojou mamou. Daj mi číslo na jej mamu, ja jej zavolám... Ako to je? 0902 21..." ,,Nie, Veronika," ostro ju Riško prerušil a krútil hlavou. ,,Rafael dnes pravdepodobne zomrie, je vo veľmi vážnom stave, ale ty pre neho nemôžeš urobiť viac než robíš. Ak chceš, môžeme sa za jeho život pomodliť spoločne a dúfať, že naše prosby budú vypočuté." A potom sa uplakaná Veronika odpojila od skupinky doktorov a sestričiek, zamierila ku mne a prihovorila sa mi: ,,Je mi to ľúto, ale nedovolala som sa na to číslo." Mne sa v očiach znova nahromadili slzy, natiahla som k nej ruku a zašepkala cez vysušené pery: ,,Ďakujem." Chcela som povedať oveľa viac, ale nedalo sa mi rozprávať a ani ten šepot nebol počuť. Veronika ku mne s úsmevom prisunula tabuľku, ktorá mi padala z lôžka a milo sa opýtala: ,,Chceš sa niečo spýtať?" Keď som prikývla, pozbierala všetky svoje sily a ukázala na písmenká, ktoré sformulovali otázku: ,,Ako sa voláš?" Vtedy mi povedala svoje meno a pýtala sa na moje. Ja som jej znova ukázala na písmenká na tabuľke, ale keďže som bola príliš slabá, tak som sa zmohla iba na ,,Paťa." A ona sa znova usmiala a povedala: ,,Ty si Paťka?" Ja som prikývla a ona sa ma spýtala, ako ma nájde na facebooku. Avšak ukázať na viac než na desať písmen na tabuľke bolo nad moje ľudské úsilie a tak som len sklopila zrak a pokrútila hlavou. A vtedy sa celá rozžiarila, po niečo si odbehla a vrátila sa naspäť. ,,Niečo ma napadlo. Aby si na mňa nezabudla, niečo Ti napíšem. Možno Ti to prinesie šťastie.... Veronika ľúbi (srdiečko) Paťku." Toto úprimné vyznanie bolo údajne napísané spredu na čele môjho lôžka, aj keď som sa úplnú pravdu nikdy nedozvedela. Keď Veronika odišla z mojej blízkosti, znova ma prepadol pocit strachu a hrôzy a ja som pomýšľala iba na to najhoršie. Lenže môj príbeh pokračoval ďalej a ja som ho nemohla nijako ovplyvniť a nemala som ani potuchy, čím všetkým si budem musieť prejsť...
Koniec prvej časti pacientky, ktorá opisuje svoje autentické zážitky...
