 |
| Foto: Lucy Photography (Fcb) |
Všetci dostali voľno a nikto sa už do práce
naspäť nevrátil. Pred pol rokom zomrelo na Slovensku tritisíc sto jedna ľudí.
Ravinnus, bolo nebezpečné civilizačné ochorenie, ktoré spôsobilo, že starý
systém úplne zanikol. Vláda nepredpokladala, že bude mať na ľudské životy taký
veľký dopad. Nielen, že sa zredukovala populácia, ale veľmi utrpela ekonomika.
Práve na štátnom rozpočte sa to podpísalo najviac. Prevádzky a služby
nikto neriadil, podnikom človek nešéfoval, pracovnú silu nahradili stroje a
ľudia zostali bez príjmu. Ten fungoval na baze mínusových a plusových
bodov. Pri vyberaní jednotlivých položiek sa buď prirátali alebo odrátali. Nakupovanie
podliehalo prísnym normám a určité produkty sa nemohli voliť dvakrát naraz.
Mínusové body ohrozovali nadobudnuté majetky ľudí. Vybraný tovar sa zobrazil na
digitálnej obrazovke, ktorá sa prepájala s oceľovým želiezkom cez laserový
lúč. Všetky produkty sa nakoniec zhmotnili do fyzickej podoby.
Keď sa to Alica prvý raz dozvedela, nemohla tomu
uveriť. Netušila, že nejaké ochorenie bude mať na ľudstvo v dvadsiatom
prvom storočí také fatálne následky. Roky pracovala v parfumérií ako asistentka
predaja a dostávala sa do kontaktu s ľuďmi na pravidelnej báze. Svoju robotu zbožňovala
a nechcela sa jej vzdať za žiadnych okolností. Už sa v minulosti ocitla bez
príjmu a s ťažkým srdcom si spomínala na zlú finančnú situáciu. Napriek tomu,
že sa ju snažila udržať, nakoniec o ňu predsa prišla. A hoci odvtedy
ubehol už nejaký čas, stále sa s tým nevedela vyrovnať. Predtým viedla
úplne obyčajný život, navštevovala sa s priateľmi, chodievala z práce do
kaviarni a venovala čas svojmu psovi. Práve ten bol pre ňu v tomto období veľkou
oporou. Odvtedy sa všetko radikálne zmenilo. Teraz žila vo svete, aký predtým
pripisovala príbehom z pera českého spisovateľa Karla Čápka. Bolo ťažké uveriť
tomu, že všetko čo predtým poznala sa vytratilo. a nahradilo vymoženosťami, o
ktorých nemala ani páru. O svojom starom živote si myslela, že je
trochu jednotvárny, ale aj tak ho mala rada. Teraz sa z neho vytratila
rôznorodosť a každý robil to čo druhí. Mali tie isté práva, povinnosti
a záväzky. Všetci žili na dlh.
Nekonečné myšlienky prerušila jej kamarátka Monika,
ktorá bola z nového spôsobu života nadšená. ,,Mala by si sa na to už vykašľať.
Dokedy sa tým budeš trápiť? Vieš dobre, že tým aj tak nič nezmeníš."
Alica nohou kopala na obrubníka a zlostne pozrela pred
seba. Dlhý rad ľudí pripomínal kolónu mravcov, ktorí sa už nevedeli dočkať
svojho prídelu. Naťahovali krky ako husi a nespokojne do seba strkali.
Upokojili sa až vtedy, keď sa dostali k prístroju, ktorý nasnímal kód
z oceľového želiezka na ich zápästí. Až keď sa prepojil s digitálnou
obrazovkou, načítal im položky, odrátal body a zabezpečil zásoby, potom mohli
slobodne odísť. ,,Chcela by som, aby sa všetko vrátilo do starých koľají,"
posťažovala si nahlas. ,,Tento systém mi už príšerne lezie na nervy.“
zaškrípala zubami. Vtedy sa k nej otočila staršia dáma, ktorá ju zmrazila
nepriateľským pohľadom. Prešedivené vlasy v chvoste mala pevne zviazané a výraz
mrzutosti podčiarkovali dioptrické okuliare s hnedým rámom. Alica stratila
trpezlivosť a skríkla. ,,Čo na mňa tak pozeráte?! Čo to nevidíte? Sme
všetci iba obyčajní otroci! Monitorujú nás cez systém, dostávame prídel podľa
zásluh a na všetko potrebujeme súhlas! Chceli ste, aby peniaze zmizli z povrchu
zemského a naivne verili, že príde lepší svet!," zrúkla. ,,Tak sa
pozrite okolo seba," natiahla pažu a ukázala do prázdna. ,,Toto je ten
svet, o ktorý ste tak bojovali. Už síce vieme žiť bez peňazí, ale žijeme na
dlh! A ten sa nám stále zvyšuje!," vykríkla zúfalo. Nechcene spôsobila
medzi ľuďmi rozruch a zopár z nich sa k nej otočilo.
Najodvážnejšie pôsobil asi päťdesiatročný muž, ktorý
sa suverénne predbehol a nedbal na okolité protesty. ,,Hlúpe dievčisko!
Neviete, čo rozprávate! Držte radšej už hubu!," zahulákal nenávistne,
až jedna slečna za ním poskočila od strachu.
Alice to tiež nebolo jedno, ale dokázala mu pozrieť do
očí. Tie jeho pripomínali potkana, ktorý vyliezol po dlhom čase zo svojej
skrýše. Vedela veľmi dobre, že nie je rozumné sa s ním dohadovať, ale
nevedela si pomôcť. Bola v znamení škorpióna a nedokázala svoj
temperament krotiť. A nepomáhal ani fakt, že by sa k starším mala
správať s úctou. Ten chlap si nezaslúžil ani kúsok súcitu. Lenže kamarátka
po jej boku intuitívne vycítila čo chce urobiť a rozhodla sa jej
v tom zabrániť.
Potiahla ju za ruku. ,,Prestaň s každým bojovať,
Alica! Nechaj to tak a nevšímaj si jeho reči. Veď je úplne jedno, čo
hovorí," dohovárala jej učiteľsky. ,,Nemysli si, že si jediná, ktorá má
nejaký problém."
,,Fajn," zvolala a naoko sa zatvárila
pokojne. ,,Nech si už vyberiem ten hlúpy prídel, aby som to mala čím skôr za
sebou! Je hotové utrpenie tu stáť, čakať a sledovať všetkých ľudí, ktorí idú na
porážku. Neznesiem to!"
Monika si slabo povzdychla. ,,Musíš sa naučiť
kontrolovať. Týmto správaním škodíš len sama sebe. Navyše máme oveľa lepší
život než predtým," oponovala jej vzdorovito.
,,Čo to nechápeš?,“ skríkla prekvapene. Nič sme
nezískali, poklonkujeme ako pokusné zajace, ale nemáme žiadnu slobodu. Ak
si myslíš, že nemám pravdu, čo je podľa teba toto?," ukázala na zápästie,
na ktorom svietilo oceľové želiezko. Nechcený doplnok pripomínal väzenské
kruhy, ktoré nosili odsúdení trestanci a zločinci. Mal ho na zápästí každý
človek, ktorému sa podarilo prežiť. Ten symbol jasne hovoril o tom, že
dobrovoľne prijal nový systém. Dospievajúce dievčatá a ženy okolo neho mali
omotané červené stužky, chlapci a muži ich mali čierne a stuhy deti
boli žltej farby. Hoci želiezka mali univerzálnu veľkosť, každé z nich
bolo iné. Určovalo sa podľa ľudskej DNA, ktorá sa zistila z odberu krvi.
Na základe nej sa vyhodnotili potreby jednotlivcov a ich odmeny. Tie sa
často líšili, pretože každý mával iné zmyslové orgány a zloženie.
Jej kamarátka sa na ňu zamračila. ,,Pozeráš sa na to
iba z jednej strany. Ale skús to vnímať celoplošne! Už nemusíme vôbec
pracovať a napriek tomu môžeme fungovať aj bez peňazí,“ zvýskla nadšene ako
keby vyhrala športku.
***
Alica si sklamane vzdychla. Vôbec ju neprekvapilo, že
sa k tomu postaví práve takto. Vždy o Monike vedela, že je to
nenapraviteľný fantasta a osoba, ktorá by sa pre iných rozdala. Poznala ju
od základnej školy a vo svojej podstate sa nezmenila, hoci už mala dvadsať
sedem rokov. Stále to bolo to dievča, ktoré chcelo zlepšiť svet a vykúpiť
ľudí z moderného otroctva. A keď začal fungovať systém, pri ktorom
nemusia ľudia cestovať do práce, tak ho s nadšením uvítala. Bola zaslepená
vidinou slobody a nedokázala sa na situáciu pozerať triezvym pohľadom. A práve
to bola jej záhuba, pretože si vybrala iba jednu časť a tak hrozilo, že tá
druhá ju časom prevalcuje. Snažila sa jej to vyhovoriť, aj keď vedela, že je
príliš tvrdohlavá. Posunula sa na miesto, kde predtým stálo nejaké dievča
a otočila sa ku kamarátke. ,,To máš síce pravdu, žijeme bez peňazí. Ale
nič nie je zadarmo. Predtým sme za produkty platili peniazmi, ale mohli sme
rozhodovať čo si za ne kúpime. Ale teraz o tom rozhoduje nejaký
naprogramovaný prístroj, ktorý určuje do akej miery uspokojí naše potreby,“
protestovala. ,,Ty si bola vždy hlavou v oblakoch a preto nevnímaš aj
tie negatíva, ktoré z toho vyplývajú. Ale ja bohužiaľ áno. Nemôžem
rozhodovať o ničom z toho, čo si kúpim. A to je trochu
frustrujúce.“
Pokrútila hlavou. ,,Ja sa na to pozerám ako na
požehnanie. Už sa nemusím báť toho, že nemám ako zaplatiť nájom za bývanie.
Všetko rieši program.“
Alica zhíkla. ,,To je pravda, ale tým pádom si
zvyšuješ dlh. A to dobre vieš.“
Mykla plecom. ,,No a? Veď tu nebudem sto rokov! Je mi
jedno, čo sa stane, keď zomriem.“
Odrazu na ňu pocítila nekontrolovateľný hnev. Moniku
mala síce úprimne rada, ale niekedy ju doslova vytáčala. Najmä tým, že si
neuvedomovala závažnosť situácie. Jediné, čo dokázala vidieť bolo, že už nemusí
chodiť do práce. ,,Nerada ti to pripomínam, ale už sa ti podarilo nazbierať päťdesiat
osem mínusových bodov.“
,,To predsa nič neznamená!,“ bránila sa.
Alica ignorovala postaršiu ženu, ktorá sa na ňu
zamračila a pozrela na kamarátku. ,Čím viac máš mínusových bodov, tým
väčšmi sa zadlžuješ systému. Preto si dávam pozor, aby som ich nemala
a zbierala iba plusové body. Tie prvé idú na úkor nášho osobného
vlastníctva.“
Pozrela do prázdna. ,,Môžeš mi veriť, že mne nič také
nehrozí. Dávam si pozor.“
Prikývla. ,,Dobre. Mala som potrebu ťa na to
upozorniť, keďže ...,“ nedokončila, pretože bola ostro prerušená.
,,Nikoho nezaujímajú vaše názory. Mali by ste si ich
nechať pre seba a prestať tu strašiť ľudí. Nie každý je taký hysterický
ako vy,“ zvolal mladý tmavovlasý chlap, ktorý bol na odchode. Bolo mu jedno, že
im skočil do rozhovoru a venoval im pobavený pohľad.
Alica na neho vyvaľovala oči, ako keby stál pred ňou
obrovský medveď. Vzrastom jej ho určite pripomínal, pretože mu siahala sotva po
plecia. Jeho hlboké zelené oči prenikli cez jej oblečenie, až sa mimovoľne
zatriasla. Cez jedno z nich mu spadali popolavo hnedé vlasy, ktoré mu
dodávali tajomný vzhľad. Podľa jednoduchého trička bez nápisu a ležérnych
nohavíc usúdila, že si na parádenie nepotrpí. Za iných okolností by ocenila
jeho príťažlivosť, ale v tejto chvíli by ho najradšej uškvarila zaživa. O to
viac ju rozčúlilo, keď si všimla zasnený kamarátkin pohľad. Dívala sa na neho
ako na nejakého rozprávkového princa. Bola tak zamyslená, že si ani nevšimla,
že sa dostali na radu.
,,Inak volám sa Ivan. A som jeden z tých, čo
si navýšil mínusové body a tak prišiel o svoj cestovný kufor. Ten
hlúpy prístroj mi vyrátal, že mu dlžím presne takúto hodnotu, aby som si mohol
zbierať body ďalej. No nie je to hlúpe?,“ položil si rečnícku otázku, ale oči
uprel na ženu pred sebou.
Alica sa rýchlo spamätala. ,,A čo odo mňa vlastne
chcete?,“ neskrývala pohŕdavý tón a neustále si pripomínala, ako ju na
začiatku ten drzý cudzinec urazil. ,,Prečo by ma malo zaujímať, čo ste museli
obetovať a ako fungujete?,“ vyprskla nahnevane. ,,Veď ste úplne cudzí
človek.“
Uškrnul sa. ,,Volám sa Ivan, mimochodom.“
Prekrútila očami. ,,Nie som hluchá,“ opáčila. ,,A je
jedno, ako sa voláte. Nezaujíma ma to,“ zvolala a prekrížila si ruky cez
prsia. Kútikom oka zahliadla ako sa podlhovastý display pred ňou rozžiaril
a na ňom zasvietilo jej celo meno a priezvisko.
Alica Kocianová.
Tá kovová potvora s obrazovkou vedela zistiť,
koho má pred sebou bez toho, aby čokoľvek povedala. Prístroj bol
naprogramovaný, že vedel odšifrovať osobu, ktorá stála meter od neho. Všimla
si, že neznámy otočil hlavu a uprel zrak na miesto, ktoré mu odhalilo jej
totožnosť.
,,Takže Alica,“ zašepkal. ,,To je celkom pekné meno,“
obrátil sa k nej. ,,Vhodné meno pre peknú ženu. Dnes, ale nemám šťastný
deň. Možno ho budem mať nabudúce,“ povedal zdvorilo a odkráčal.
Očervenela. Mala sto chutí mu skresať jeho naparené
ego, ale už bol preč. V tom si všimla svoju kamarátku, ktorá vyzerala ako
zamilovaná školáčka. ,,Panebože! Spamätaj sa, Monika! Tváriš sa, ako keby sa
pred tebou zjavil Boh. Ten chlap bol úplný priemer,“ snažila sa jej naliať
rozum do hlavy, ale veľmi sa jej to nedarilo.
,,Podľa mňa bol dokonalý,“ hlesla.
Potriasla ňou. ,,Bol otrasný!,“ skríkla, aby ju
prebudila z okúzlenia. ,,Aj tak už odišiel.“
Trhla sa, ako keby jej dala facku a otáčala ako
paragraf. Keď ho nikde nevidela, smutne si povzdychla. ,,To je škoda.“
Alica si zaťukala na čelo. ,,Bože, ty si
nenapraviteľná romantička.“
Mykla plecom. ,,Hej, som!“
,,Tak dobre, poď ty Afrodita, nech tu neprečkáme
mladosť,“ donútila ju urobiť pár krokov, až sa obidve ocitli pri prístroji. Po
ľavej aj pravej strane na nich svietili digitálne obrazovky. Všimla si, že na
display svieti aj kamarátkine meno a priezvisko. Mladé ženy sa rozostúpili
a natiahli zápästie smerom k obrazovke, aby mohla nasnímať ich kód. Na
oceľovom želiezku sa rozsvietilo políčko a čoskoro sa na ňom objavili
paličky. Tie prilietali ako neposedné motýle, ktoré sa snažia obsadiť
najkrajšiu kvetinu. O chvíľu zo želiezka vyšiel laserový lúč, ktorý sa
spojil s obrazovkou. Alica na neho znechutene pozrela. Zobrazil jej obsah
nákupu za posledné tri týždne. Zarátal jej do neho potraviny, nájom, vstupenku
do kina a akciový kupón. Ukázalo sa, že použila viac plusových bodov, než
pôvodne mala v pláne. Netrvalo dlho a vyzval ju, aby si načítala nové
položky, ktoré sa jej majú odčítať z nazbieraných bodov. Sklonila sa
k želiezku a dvakrát do neho fúkla. Na digitálnej obrazovke naskočil
zoznam. Nebolo na ňom nič svetoborné, iba obyčajné bežné veci, ktoré
potrebovala k životu. Zamračila sa, keď sa ukázalo, že tri položky z piatich,
jej boli zamietnuté. Skúsila to znova, ale opäť sa jej zobrazil rovnaký červený
nápis.
Zamietnuté!
,,To nie je fér,“ vybuchla pobúrene. ,,Za posledný
mesiac som si ešte nekúpila kilo mrkvy a zemiakov! Vyberala som si ich po
kusoch! Ešte stále mám nárok na čiastočný prídel!“
Prístroj nedbal na námietky a jednoznačne jej dal
najavo, že s ním nevybabre. Ak sa ukázalo, že niečo nie je
k dispozícií alebo že sa to nedá vybrať, tak to bolo z dvoch dôvodov.
Buď dotyčný rovnakú položku už za posledný mesiac čerpal alebo bola dočasne
obmedzená. Nebolo to prvý raz, čo sa jej niečo podobné stalo. A vždy ju to
rozhodilo viac, než bolo treba. Neostávalo jej nič iné, ako sa s tým
zmieriť. Sklonila sa k dvierkam a z nich vypadla nepremokavá
taška. Vzala ju do ruky a čakala, kým sa naplní jej obsah položkami
z obrazovky. Tá jej signalizovala, že vyberá väčšie množstvo, než reálne
potrebuje využiť. Alica skepticky prižmúrila oči a položila prst na jednu
z čiarok na display na ruke. Sledovala, ako sa jej odobral olivový olej
a vanilkový sprchový gél. Tieto dve položky mala po dvoch kusoch, ale
zásoby neboli povolené a tak jej ich systém zamietol. Tŕpla, ako na
ihlách, či ešte niečo nebude musieť pustiť zo svojho nákupu, ale našťastie jej
už všetko ostatné povolil. Všimla si, že kamarátka s nákupom skončila
a pozorne ju sleduje. Alica natiahla tašku a kontrolovala položky,
ktoré jej z obrazovky do nej prichádzali v podobe zhmotnených
produktov. Narátala ich trinásť, počkala kým sa jej odčítajú body
a spokojne ju zatvorila. Znova fúkla na display na ruke, ktorý vzápätí
stmavol a prerušil spojenie s obrazovkou. Odstúpila od neho a vrátila
sa ku kamarátke.
Monika pozrela na náramkové hodiny na druhej ruke. ,,Trochu
ti to trvalo,“ vyčítala jej.
,,Nuž, dôležité je, že som to nakúpila. Aj keď
niektoré položky vôbec nemali,“ sťažovala si.
,,Aj ja som mala taký problém,“ súhlasila. ,,Nemohla
som si navoliť dve brokolice, ale iba jednu.“
Alica zdvihla obočie. ,,A to už prečo?“
,,Už som si tento mesiac jednu vybrala. Musím
dodržiavať plán, limit ma nepustí.“
Povzdychla si. ,,Chápem. Aspoň vidíš, že je to úplne
o ničom! Človeku kontrolujú ešte aj papierové vreckovky. Zlatý peňažný
systém!“
Monika prudko pokrútila hlavou. ,,Mýliš sa! Mám teraz
toľko času, koľko sa mi len zažiada. Nemusím riešiť cestovanie do práce, ani
robotu a je mi dobre.“
,,Je mi ľúto, že ťa v tom nemôžem podporiť, ale
mne chýba starý zaužívaný systém. Chodila som do práce, dostávala som za
odvedenú robotu slušné peniaze a kúpila som si za ne čo som chcela. Teraz si môžem dopriať len
to, čo mi povolí prístroj, ktorý eviduje v databáze, čo som si naposledy
vybrala a v akom množstve. Veď je to šialené!“
Kamarátka jej opäť oponovala. ,,A mne sa to páči.“
Mladá žena rýchlo pochopila, že jej postoj sa nezmení.
A tak radšej rezignovala. ,,Dobre teda. Ideme do našej obľúbenej kaviarne?
Ešte som si neminula plusové body za kávy. Takže si ich môžeme rovno teraz
dopriať, čo ty na to?“
Monika jej venovala široký úsmev. ,,Pôjdem rada. Ale
ja si dám čaj z medovky.“
Uškrnula sa. ,,A už si si náhodou túto položku
nevyčerpala?“
Odula spodnú peru. ,,Ešte nie. Mám na ňu nárok.“
,,Tak fajn. Môžeme ísť. O desať minút otvárajú.
Akurát tam prídeme.“
Text: Patrícia Brestovanská
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára