 |
| Foto: Kyria Photography |
počúvam ich kázne,
stále tí istí ľudia,
a ich reči prázdne,
už neviem čomu veriť,
keď každý tvrdí iné,
vnímam živý prienik,
tie slová sú silné,
mám sa vážne tváriť,
prestať byť detinská,
zvliecť si z tela habit,
a vbehnúť do vetriska,
nemám chuť nič vravieť,
chytá ma až záchvat,
natiahli ma na pranier,
skúšam odznova začať,
už ma to nebaví,
hrmí divo kritika,
ocitám sa bez hlavy,
pravý vinník uniká,
som pred nimi nahá,
majú ma za komika,
duša sa nezdráha,
ticho si trest odpyká,
tak radi ma menia,
nasadia mi putá,
a kus obvinenia,
ktoré ma zas spúta,
klince v mysli drnčia,
vypaľujú znamenie,
povaha tak srnčia,
ma neraz podvedie,
zasnene sa dívam,
prídem im patetická,
hladím rukou diván,
prijmem náruč ihriska.
farbu dúhe zotreli,
zbrúsili na hladko,
počula som výstrely,
a obliekla si sako,
po lúke som bežala,
žila bez limitu,
upadla do ležadla,
vzala nádej ukrytú,
sudičky chtivej smrti,
vlasy mi už pletú,
osud sa nekrúti,
a ukončil vetu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára