 |
| Foto: Lucy Photography (Fcb) |
Alžbeta sa zamrvila na zemi, ale nevydala zo seba
ani hlásku. Sykla bolesťou, keď sa rukou dotkla oškretého kolena. Krv ešte
nezaschla a vypaľovala jej do kože znamenie. Vždy, keď sa na to miesto
pozrela, jej pripomenulo, aká bola hlúpa. Nepočúvla svoj rozum, keď sa vydala
na pomoc svojej spolužiačke. Sľúbila, že dievčatám z triedy spraví úlohu
z Angličtiny. Spoliehali sa, že im ju prinesie, ale ona to neurobila.
Vystavila ich verejnému posmechu a oni museli ísť do profesorkinho
kabinetu. Nebolo to prvý raz, čo sa vykašľali na školské povinnosti. Teraz na
to však doplatili. Keď Alžbeta počula, aký trest pre ňu chystajú, rozhodla sa
úbohej dievčine pomôcť. Vzala vinu na seba a priznala sa k niečomu, čo
neurobila. A to bola osudová chyba. Triedne záškoláčky si na nej vyvŕšili
zlosť a strpčili jej život. Nikdy nebola obľúbená, ale podarilo sa jej
vyhnúť šikane. Až doteraz bolo všetko v poriadku. A zrazu sa stala
triednou bábkou, na ktorej si každý vybíjal hnev. Hoci sa v duchu cítila
zahanbene, odmietla sa pred nimi zosypať. Zostala sedieť na zemi a vrhla
pohľad na chlapca, ktorý nad ňou stál. Bol to jej spolužiak Oliver.
Čierne vlasy mu padali do čela a modré oči pripomínali
cencúle. Vďaka urastenej postave patril k typom, na ktoré sa lepili všetky
dievčatá zo školy. Alžbeta ho však nevedela vystáť a ani trochu sa jej
nepáčil. Z celej duše ním opovrhovala za to, ako sa správal k slabším
jedincom. Najhoršie na tom bolo, že on sa svojou zákernosťou ani netajil. Alžbeta
si všimla, že sa na ňu uprene pozerá. Okamžite odvrátila zrak a dala mu
najavo, že ju nezaujíma.
Ticho sa zasmial a otočil k blonďavému
dievčaťu, ktoré vedľa neho stálo. ,,Myslím, že dostala dostatočnú príučku,
Barbara. Už sa o nič podobné nepokúsi,“ presviedčal ju sebaistým hlasom.
,,Viac nebude robiť problémy.“
,,Si o tom naozaj presvedčený?,“ zvolala jeho
spolužiačka a nahnevane na neho fľochla. ,,Vieš čo nám predsa povedala?
Prinútila dievčatá v triede, aby naše hrozby nebrali vážne! Teraz už nie
je žiadna ochotná mi robiť domáce úlohy,“ posťažovala sa nahlas
a prekrížila si ruky cez prsia. ,,Nemám čas sa venovať hlúpej škole.“
Chlapec sa uškrnul. ,,Hej. Dosť času ti zaberie tie naivky
potrápiť a získať si u nich rešpekt,“ povedal bez servítky
a ignoroval jej reakciu.
,,Oliver! Teraz si to prehnal,“ skríkla zlostne
a v tvári očervenela. ,,Nenúť ma, aby som ťa dala na zoznam,“
pohrozila mu nepriateľsky.
Zbledol. Nepochyboval o tom, že to nie sú len
plané slová. Mal o tom možnosť sa niekoľkokrát presvedčiť. Jeho postavenie
v triede pre neho bolo dôležité. Nemohol si dovoliť o neho prísť.
A to za žiadnu cenu. Žiadna spolužiačka mu za tú potupu nestála. ,,To som
len žartoval,“ bránil sa proti obvineniu a snažil sa ju získať na svoju
stranu. Pozrel dolu na dievča a hovoril, ako keby tam nebolo. ,,Po dnešnom
dni si dvakrát rozmyslí, či bude ešte riskovať.“
Prekvapene zažmurkala. ,,Prečo si si taký istý?“
Venoval jej nákazlivý úsmev. ,,Sleduj, názorne ti to
ukážem,“ zvolal a sklonil sa k dievčaťu. Keď jej pozrel do zelených
očí, nečakane stratil reč. Rýchlo sa však spamätal. ,,Nemala si sa do toho
vôbec miešať,“ pripomenul jej ostrým hlasom.
Odpoveďou mu bola len jej odvrátená tvár. Jej gesto ho
nahnevalo. Chytil jej rukou bradu a donútil ju sa na neho pozrieť. Ich
pohľady sa opäť stretli. Zelené oči ho priťahovali ako magnet a on sa
v nich celkom stratil. Odkašľal si. ,,Je len tvoja vina, že si takto
dopadla. Nabudúce nestrkaj nos do cudzích vecí, Alžbeta,“ zvolal sýtym hlasom.
Vrátil sa k blondínke a otočil sa k nej s vážnym výrazom. ,,Považuj to za
uzavreté.“
Blondína sa zamyslela. O chvíľu sa ozvala.
,,Dobre teda. Nech je po tvojom,“ ustúpila a prenechala mu post triednej
autority. ,,Maj však na pamäti, že sa už nič podobné nesmie opakovať,“ zvolala
a vydala sa k odchodu. Chlapec ukradomky vrhol pohľad na svoju obeť.
Oči mala sklopené do zeme a odmietla ich zdvihnúť. Ticho si povzdychol
a nasledoval svoju spolužiačku.
Alžbeta odchádzala zo školy so sklonenou hlavou. Nikam
sa neponáhľala. Domov ísť ani najmenej netúžila. Nevládala počúvať stále dokola
tú istú pesničku. Jej rodičia sa poslednú dobu neustále hádali. Jeden druhému
niečo vyčítali, hoci sami netušili, čo tým chceli docieliť. Pri raňajkách
sledovala ich namosúrené tváre a tak ju prešla chuť sa vracať znova na to
miesto. Kráčala ako telo bez duše a ignorovala okolie. Na líce jej dopadla
dažďová kvapka. Zdvihol sa tak prudký vietor, až jej vlasy sfúkol do tváre.
Odhodila si z nej hrdzavý prameň a zadívala sa na tmavnúcu oblohu.
Netrvalo dlho a začalo silno liať. Cesta sa jej pred očami rozmazala ako
nadpozemský prízrak. Cez bavlnený sveter jej prenikol chlad až do morku kostí.
Striasla sa od zimy, keď sa jej premočená látka nalepila na telo. Zrýchlila do kroku,
aby unikla veternému počasiu. Prepletala nohami ako nemotorné mača a niekoľkokrát
stratila rovnováhu. Chodník obrastený trávou, viedol do jej obľúbeného
kvetinárstva. Ani chvíľu neváhala a rozbehla sa k dverám. Cez sklo
jej už mávala kvetinárka Erika, ktorá mala vždy dobrú náladu.
,,Ahoj,“ pozdravila ju veselo, ale vzápätí sa
v jej očiach objavili starosti. ,,Celá si premočená. Zabudla si si
dáždnik?“
,,Áno,“ zašepkala a pošúchala si útle ramená.
,,Nemáš niečo na prezlečenie, prosím?“
Kvetinárka sa srdečne usmiala a zamierila do
malej miestnosti, ktorá slúžila ako sklad. Keď sa z nej vrátila,
v rukách držala olivovo zelený sveter so strapcami. ,,Nohavice som žiaľ
nenašla,“ ospravedlňujúco sa ozvala.
,,Sveter úplne postačí,“ natiahla k nemu ruky
a pritisla si ho k hrudi ako drahý šperk. ,,Ďakujem Erika.“
,,Môžeš sa prezliecť v sklade alebo na toalete,“
zavolala za dievčinou, keď okolo nej prešla.
Do pár minút bola prezlečená. V ruke držala svoj
premočený sveter, ktorý sa chystala schovať do ruksaku.
Erika ju pohotovo zastavila. ,,Nedávaj si ho do tašky.
Pokojne ho tu nechaj, dám ti ho na radiátor.“
,,Môžem tu chvíľu zostať s tebou? Nechcem ísť
ešte domov,“ posadila sa na stoličku a zvesila plecia. Hlasno si vzdychla
a položila si ruksak k nohám.
Erika niesla náruč kvetín, stúh, ozdob, ktoré položila
na veľký stôl. ,,Vieš, že môžeš. Ale dnes mi prišiel tovar, takže sa ti nebudem
môcť naplno venovať. Do večera to musí byť hotové,“ ukázala prstom na kopiace
sa aranžérske doplnky.
,,Pravdaže,“ súhlasila. ,,Budem ticho ako myška,“
sľúbila jej, hoci sa bála, že svoje slovo nedodrží. Každý v okolí vedel,
aká vie byť utáraná. To iba v škole pôsobila ako introvert, ktorý nemá
potrebu sa s niekým rozprávať.
Kvetinárka sa naklonila nad ruže a začala
z nich orezávať stonky. ,,A doma ako? Všetko v poriadku?“
Betka nemala dôvod jej klamať. Bola to osoba, ktorá
o nej vedela takmer všetko. ,,Rodičia sa hádajú. Mám pocit, že je to
horšie než predtým.“
Odtrhla pohľad od kytice, ktorú medzitým vyrobila
a povzdychla si. ,,To je mi ľúto, Betka. Verím, že to doma nemáš
najľahšie.“
Dievčina odvrátila tvár. ,,Nie je to jediná vec, ktorá
má trápi,“ priznala tichým hlasom.
,,Je ešte niečo, čo ti nedá spávať?,“ zarazene na ňu
pozrela a prestala sa venovať práci.
Už sa jej chystala odpovedať, keď sa vo dverách zjavil
návštevník. Nevidela mu do tváre, pretože bol skrytý za dáždnikom. ,,Vonku tak
silno prší, až som sa bál, že sem netrafím. Ešte, že pracuješ tak blízko,“
prehodil veselo, až dokým sa nepozrel na dievča.
Alžbeta na neho vyjavene pozrela. Nemohla uveriť
vlastným očiam.
Oliver!
Chlapec poskladal dáždnik a venoval jej rovnako
neveriaci pohľad.
Kvetinárka si ich reakciu všimla a chvíľu si ich
premeriavala. ,,Vy sa poznáte?“
Chlapec sa zatváril rozpačito. ,,Totiž ...,“ hlas sa
mu zasekol. ,,Vlastne áno,“ hlesol potichu. ,,Chodíme spolu do triedy,“ priznal
s tvárou červenou ako paprika. ,,Ale pred tebou som ju oslovoval iným
menom.
Erika prekvapene zažmurkala. Netrvalo jej dlho, aby si
dala dokopy chlapcove slová. ,,To je to dievča, ktoré sa ti ...?“
Prudko ju zastavil, aby nedokončila čo mala na jazyku.
,,Erika!“
Kvetinárka pozrela na dievča, ktoré zbledlo ako stena.
,,Odpusť mu, Alžbeta. Môj synovec má veľmi prudkú povahu. Neber ho prosím,
vážne.“
Dievčina zbledla ako stena. Od prekvapenia sa
postavila a chytila si rukou ústa. ,,Synovec?,“ prechádzala očami
z jedného na druhého.
Pokrčila ramenami. ,,Je to tak. Som Oliverova teta.
Nepovedala som ti to, lebo som nevedela, že sa vy dvaja poznáte. Hovoril vždy
o tebe, ako o Linde. Netušila som, že si to ty, Betka.“
V tej chvíli toho bolo na dievčinu priveľa.
Neuniesla nával emócií, ktoré sa na ňu zvalili ako lavína. Cítila sa podvedená
a zranená. Mala pocit, že ak tam ešte chvíľu zotrvá, tak sa zadusí. Schmatla zo
zeme ruksak a vybehla z dverí do dažďa.
Alžbeta sa nedívala pod nohy a bežala ako
o závod. Dážď jej bičoval tvár, voda jej zmáčala topánky, ale ona nič
z toho nevnímala. Bolesť ju poháňala dopredu ako splašený kôň. Nijako jej
však nevedela uniknúť. Stále nemohla uveriť, že ten chlapec, ktorý jej
strpčoval život, je niekým iným. Bol to Erikin synovec. Tá predstava ju bodala
ako nôž a nevedela sa pred ňou nikde ukryť. Ani netušila, ako dlho
utekala. Zadýchane sa zastavila a podišla k opustenej lavičke. Nad
ňou sa skláňala stará vŕba, ktorá ju čiastočne ukryla pred dažďom. Vítala jej
mohutnú náruč a chrbtom sa oprela o kôru stromu. Nový sveter mala
celkom mokrý, ale v tej chvíli ju to netrápilo. Zavrela oči
a ponorila sa do nekonečného ticha. Prudko ich roztvorila, keď pocítila chlapčenskú
prítomnosť. Oči sa jej rozšírili, keď zistila, že pred ňou stojí Oliver.
,,Bežal som za tebou celú cestu a preto teraz
takto vyzerám,“ skríkol cez dážď. Kvapky mu stekali po peknej tvári až sa
zastavili na krku. Pripomínal zmoknuté kura.
,,Nikto ťa o to nežiadal,“ odpovedala dotknuto
a pozrela do prázdna. Dávala mu jasne najavo, že sa s ním odmieta
baviť.
Uškrnul sa a nešikovne vytiahol dáždnik. Chvíľu
bojoval s pútkom a potom ho roztvoril. No namiesto toho, aby ho použil pre
seba, ho podával dievčine. ,,Ak budeš stáť pod dažďom, tak môžeš prechladnúť.
Tu máš, vezmi si ho,“ ponúkal jej ho ako bonbón dúfajúc, že ho prijme.
,,Nepotrebujem ho,“ odsekla nahnevane, hoci jej zuby
drkotali od chladu. ,,Mal by si ... odísť,“ zašepkala s námahou. ,,Chcem
byť sama.“
Podišiel k nej bližšie. ,,Rád by som ti to
vysvetlil.“
,,A čo mi chceš vysvetliť?,“ nahnevane sa na neho
oborila. ,,Vieš, ako sa teraz cítim? Erika mi bola ako druhá mama! Vedela o mne úplne všetko a ja som
jej dôverovala. A pritom ty si celý čas ...,“ hlas sa jej zlomil.
Z očí jej tiekli slzy, ktoré sa miešali s kvapkami dažďa. Len slaná
chuť na perách prezradila, že sú jej vlastné.
Sklamane si povzdychol. ,,Nemôžem za to, kým som. Som
jej synovec. A ona je moja teta. Nemôžeš ma viniť pre môj pôvod,“ začal sa
brániť, pretože sa mu situácia ani trochu nepáčila. Túžil ju upokojiť, ale ona
sa k nemu správala ako rozzúrený tiger.
Odstúpila od stromu a skríkla. ,,Už ťa nechcem
vidieť! Chcem, aby si odišiel, Oliver!“
Odmietol ustúpiť čo len o krok. ,,Viem, že som sa
k tebe škaredo správal. A mrzí ma to.“
Ignorovala jeho vyznanie a pozrela bokom.
,,Prosím odíď,“ zašepkala a chystala sa ho obísť.
Jeho hlas ju zastavil. ,,Môžeš mi to odpustiť? Záleží
mi na tom, aby sme začali nanovo, Alžbeta!“
Prudko sa k nemu obrátila. Zelené oči jej horeli
hnevom. ,,Neváhal si ma pred všetkými ponížiť,“ ukázala na neho roztraseným
prstom. ,,Bolo ti jedno, ako sa cítim a verejne si sa mi posmieval.
Ubližoval si mi. A ani raz si sa neobzrel. Prečo ti odrazu záleží na tom,
čo cítim? Iba preto, že som zistila, že si synovec osoby, ktorú mám nadovšetko
rada?“
Oliver sklopil hlavu. Hádam po prvý raz v živote
sa pred ňou úprimne zahanbil. ,,Odpusť mi. Bol som skutočne idiot. Chcel som
docieliť, aby si si ma všimla. Lenže ty si o mňa nezavadila ani pohľadom.
Ranila si moje chalanské ego. Preto bolo pre mňa jednoduchšie ťa nenávidieť,
než mať skutočne rád,“ priznal bez okolkov.
Dievčina prekvapene zažmurkala a rukou si zotrela
slzy. ,,Ako som mohla vedieť, že ti na mne niekedy záležalo, keď si sa choval
ako hulvát?“
Pozrel jej uprene do očí. ,,Mrzí ma to. Ale čas už
nevrátim. Doplatil som na svoju pýchu. A stratil možnosť ťa lepšie spoznať.“
Mlčala. Jej oči sa vpíjali do jeho pohľadu. V tej
chvíli ho vnímala celkom inak. Akoby sa vyzliekol z hadej kože
a konečne sa z neho stal chlapec, ktorého v ňom túžila vidieť.
Oliver ju uchopil za ruku. Potešilo ho, keď ju od neho
neodtiahla. ,,Ak by si mi dala ešte možnosť ťa presvedčiť, že som fajn, veľmi
by ma to potešilo. Nečakám žiadne zázraky. Iba mi dovoľ, nech ťa presvedčím
o tom, že viem byť lepším človekom.“
Alžbeta sa pozrela na ich spojené dlane. Jeho slová ju
dojímali viac, než si dokázala predstaviť. Doteraz si neuvedomovala, ako na ňu
ten chlapec celý čas pôsobil. Iba jeho arogantné a povýšenecké správanie
jej bránilo si k nemu nájsť cestu. Zároveň si uvedomovala, že je jediná
osoba, ktorá môže zmeniť ich osud. Od toho, ako sa rozhodne závisí, či sa
z nich stanú priatelia. Aspoň raz v živote vedela, čo chce naozaj
urobiť.
,,Betka?,“ preťal nekonečne dlhé ticho, ktoré sa
vznášalo ako opar. Netrpezlivo podupkával nohou po chodníku. ,,Dáš mi prosím
ešte jednu šancu?,“ ozval sa prosebným hlasom a nespúšťal z nej
pohľad.
Dievčina si od neho odtiahla ruku a zatvárila sa
vážne. Neušiel jej jeho prekvapený výraz. ,,Choval si sa naozaj ako hlupák.
Celé roky si ma presviedčal, že si nevážiš ľudí a robí ti radosť ich
ponižovať.“
Zapýril sa. ,,Áno, správal som sa naozaj hrozne.“
,,A veľmi si mi ublížil. Tebe to však vtedy bolo úplne
jedno. Kašľal si na moje city,“ vytkla mu zlomeným hlasom.
,,Priznávam sa, že to tak bolo. A je mi to naozaj
ľúto.“
Sklopila zrak do zeme. ,,Nič ti nemôžem sľúbiť,
Oliver,“ na chvíľu zmarila jeho všetky nádeje. ,,Je to ešte príliš čerstvé. Ale
podarilo sa ti ma presvedčiť, aby sme začali odznova. Bez minulosti a bez
starých chýb.“
,,Naozaj?,“ vyhŕkol zo seba a zatúžil ju od
radosti objať. Nechcel ju vystrašiť a tak sa ovládol. ,,Ďakujem ti, Betka.
Veľa to pre mňa znamená. A sľubujem ti, že ťa už nikdy nesklamem
a ani ti neublížim.“
Dievčina sa zatvárila zamyslene. ,,Ako ho pomenujeme?“
,,Čo ako pomenujeme?,“ opýtal sa nechápavo.
Široko sa na neho usmiala. ,,Predsa náš nový
začiatok.“
,,Skúsim na niečo prísť,“ ozval sa radostne. Niekoľko
minút trvalo, kým prehovoril. ,,A čo keby sme ho pomenovali, ako Nádej, ktorá
ti dáva krídla.“
Usmiala sa na neho. ,,Znie to pekne. Netušila som, že
si taký romantik,“ doberala si ho.
Zaškeril sa. ,,To iba pri tebe,“ priznal bez hanby.
,,Inak, keď sme už pritom,“ začal sa ošívať.
,,Mohli by sme byť aj viac než kamaráti?“
Neodpovedala. Sekundy ticha sa zdali byť večnosťou. ,,Neviem
sa k tomu hneď vyjadriť. Veď ťa poriadne ani nepoznám.“
Potlačil sklamaný povzdych. ,,Rozumiem, ale mám aspoň
nejakú nádej?,“ nedal sa odbiť.
Prstom si poťukala po perách. Potom na neho rozžiarene
pozrela. ,,Máš nádej, ktorá ti dáva krídla.“ Nečakane sa k nemu nahla
a pobozkala ho na líce. Premohli ju rozpaky a vzápätí sa odtiahla. ,,Stačí
ti to, ako moja odpoveď?“
Uchopil ju za ruku a pevne stisol. ,,Áno,“
zašepkal. Zdvihol oči k nebu. ,,Prestalo pršať, Betka.“
,,To je dobré znamenie,“ zašepkala.
Alžbeta to
nahlas nepovedala, ale vedela čo to v skutočnosti znamená. V jej duši
sa rozjasnilo a preto sa už na svet nedívala cez tmavý závoj. Zaplavil ju
príval radosti. A s spolu s ňou prišla nádej, pre ktorú sa
oplatilo žiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára