po ulici sa motajú,
nejedná duša zablúdi,
až tam zomrie od žiaľu,
z práchnivej etapy,
jediný list nezostal,
každý sa len potrápi,
lotor a aj popolvár,
červené ako termity,
všade sa len vyroja,
hnusný život prepitý,
ich ťahá až do boja,
prišli o všetku hmotu,
o nádej divo zbesnenú,
netušia kam až pôjdu,
po rane z revolveru,
Ježiš ich neomilostí,
z mŕtvych nevstane dnes,
až im ohlodá kosti,
túlavý a starý pes,
po tom šialene prahli,
žiť v strachu väznení,
spod horiacich faklí,
utekali z väzení.
nohami ťarbavo pletú,
a volajú svoj idol,
bolesť vpíšu do sonetu,
keď netvor hlasno zívol,
skĺžu boľavým zrakom,
po svete nimi stvorenom,
a po svedomí dávnom,
či po lúči poslednom.
kedysi boli bohatí,
už nežijú tak hojne,
ukradli im poklady,
zostali im len kôlne,
márne v sebe hľadali,
milovanie a súcit,
stali sa z nich vazali,
museli ich odsúdiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára