Kláštor pod Znievom - pamätnica malebnej obce

Takto vyzerá v súčasnosti bývalý sirotinec, ktorý pôsobil od roku 1919 - 1950 (pb)

      Včera som zažila jeden z najkrajších výletov za posledné roky a ocitla som sa na mieste, o ktorom som si len nedávno čítala v oskenovanej publikácií od pani Ing. Eleny Majtánovej s názvom Rímskokatolícky sirotinec Kláštor pod Znievom a ktoré som veľmi túžila navštíviť. Môj najnovší príbeh sa odohráva v obci Kláštor pod Znievom, kde sa nachádza bývalý sirotinec pre osirelé deti, a preto ma nesmierne potešilo, keď som dostala pozvanie z Obecného domu od referenta kultúry pána Igora Mikulu, aby som do ich obce zavítala. Keďže som už veľmi dlho nikde mimo svoje rodné mesto nikam nevycestovala, veľmi som sa na tento výlet tešila a už som sa nevedela dočkať až si všetko pofotím a budem Vám môcť o tom porozprávať vlastnými slovami. 

  Cesta z Bratislavy do Kláštora pod Znievom autom trvala zhruba štyri hodiny aj s prestávkami na pumpe, kde sme sa s rodičmi najedli, urobili si menší nákup a trochu sa porozprávali. Ako sme prechádzali cez Nitriansky, Banskobystrický a Žilinský kraj, obdivovala som rodinné domčeky v zákutí srdca lesného porastu, ktorý sa tiahol do kopca, až sa mi obydlia strácali pred očami vo veľkej diaľke. Rovnako mi učarovala samotná panenská príroda (takmer nedotknutá), ktorá na mňa žmurkala z každej strany a ja som sa pristihla, že som počas jazdy spravila niekoľko záberov, hoci nie všetky sa mi podarili. Priznám sa, že už po dvoch a pol hodinách na mňa prišli driemoty a hoci mi v ušiach hrala cez slúchadla hudba, chvíľkami som neudržala viečka otvorené a zaspala som. Ešte predtým, než sme sa dostali na vytýčené miesto, som zatelefonovala pánovi Mikulovi, aby sme sa stretli pred Obecným domom a potom si ďalej povedali, čo bude nasledovať. 

Mnohé krásy slovenskej prírody rôznych krajov (pb)

Obecný dom v obci Kláštor pod Znievom s referentom 

kultúry s pánom Igorom Mikulom (pb)

    Pán Mikula na nás už čakal pred Obecným domom, kde sme si potriasli rukou a trošku sme sa zoznámili. Veľmi si vážim, že si na mňa našiel čas aj napriek tomu, že čerpal dovolenku a nemal byť pôvodne v práci. Keďže sme si spolu v maili písali, že by som rada o jeho obci napísala príbeh, zo zvedavosti mi kládol otázky a ja som mu načrtla o čom môj príbeh bude, ako si predstavujem dejovú líniu a v akom duchu budem pokračovať vo svojom písaní. Keďže mám prvých päťdesiat strán v textovom dokumente napísaných, pričom nie všade som si bola istá určitými znalosťami, tak som sa povypytovala na všeličo možné, čo ma zaujímalo ohľadne bývalého sirotinca a jeho pôsobenia. Najväčšmi som sa vyzvedala na odievanie a stravovanie sirôt v rokoch 1945 - 1947 a taktiež na ich povinnú školskú dochádzku. Zvyčajne si robím poznámky vždy a všade, ale pán Mikula rozprával tak pútavo, až som takmer svoj zápisník z kabelky nevytiahla a spoliehala sa na vlastnú pamäť. 

Druhá budova prvého slovenského katolíckeho gymnázia v devätnástom storočí,

ktoré v súčasnosti predstavuje obecné múzeum (pb) 

Usadená za stolom z devätnásteho storočia (pb) 

Pamätnica oktávy je pripomienka na gymnazistov - abiturientov 

z roku 1943 - 1944 zo znievskeho gymnázia (pb) 

Vpravo hore olejkárske pudlo, vľavo dole nádoba na olej 

a vpravo hore mažiarik  (pb)

Staré listiny a dokumenty v neznámom jazyku od olejkárov (pb)

Olejkárska skrinka, kde nosili olejkári svoje bylinky (pb)

Každodenné pomôcky ako sú: zrkadlo, puzdro na kefu, dláto, 

rámik a iné z devätnásteho storočia (pb)

Na fotke vidíme znievske krásavice, ktoré sú oblečené v krojoch. 

Ako prví sa v Turci vzdali krojov Kláštorčania, ktorí prešli na 

mestskú - pánsku módu (pb) 

Aj v  tomto dome ktorý sa nachádza len kúsok od Obecného úradu

 sa mohli niektorí gymnazisti za menší poplatok stravovať 

u domácich... (pb) 

     Z obecného domu sme sa presunuli do druhej budovy prvého slovenského katolíckeho gymnázia, ktoré krátko existovalo v devätnástom storočí pred nástupom maďarizácie. Ide o pamätnú budovu znievskeho gymnázia, ktorá je v súčasnosti sídlom obecného múzea. S bázňou som sa kochala pohľadom na všetky tie jedinečné exponáty od starožitného nábytku, po zastaralé listiny, cez zachovalé náradie a veci, ktoré predstavovali ľudskú každodennosť. Na stenách odvšadiaľ viseli rôznorodé fotografie zosnulých sirôt, ale aj velikánov minulého storočia, kde patrili významní páni akými boli: Karol Anton Medvecký - zakladateľ sirotinca, Pavel Bunčák - básnik, Jozef Gregor Tajovský - prozaik alebo Eugen Lehotský - maliar, ktorí predstavujú dôležitú súčasť histórie Znievčanov. Taktiež som mohla do pamätnej knihy napísať na ryžový papier zopár viet, usadnúť za stôl z devätnásteho storočia, prípadne si odfotiť olejkárske pudlo - krošňa alebo olejkársku skrinku. Podarilo sa mi vstúpiť aj do tretej budovy bývalého znievského gymnázia, ktorá v súčasnej dobe funguje ako Základná škola Františka Hrušovského, kde boli rozvešané fotografie bývalých maturantov a na druhom poschodí visel starý nápis Sborovňa, pričom celá miestnosť bola cítiť starosvetskou atmosférou. Zároveň som sa z diaľky dívala na zelenú lúku, kde sa predtým pestovalo ovocie a zelenina a rehoľné sestričky v skleníku pestovali kvietky. 

Tretia budova bývalého znievskeho gymnázia, 

v ktorej v súčasnej dobe sídli Základná škola Františka Hrušovského (pb) 

Historický názov Sborovňa (pb) 

Tretia budova bývalého znievskeho gymnázia sa navonok 

od dvadsiateho storočia takmer nezmenila (pb) 

Lúčka, ktorá predtým slúžila na sadenie ovocia a zeleniny, kde 

bol aj skleník, v ktorom sadili sestričky kvietky (pb) 

    Ako sme s pánom Mikulom prechádzali cez chodník, kde som voľným okom zachytila riečku Vríca, blížili sme sa k bývalému sirotincu, v ktorom v súčasnosti pôsobí pán dekan Vladimír Maslák. V roku 2008 založil občianske združenie Dobrý pastier, vďaka ktorému v dome prichýlil mnoho stratených duší bez domova a budúcnosti a prinavrátil ich k láske, dobru, nádeji a viere. Táto historická budova si prešla počas svojho vzniku viacerými etapami, pričom predtým fungovala v starej jezuitskej budove ako chlapčenská polepšovňa, neskôr ako sirotinec, až sa z nej stal azyl pre ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi. Oproti bývalému sirotincu sa nachádza vysoká lavička za ktorou rastie mohutná lipa, ktorá dosiahla už 350 rokov. Pred vstupom do domu ma privítal malý roztomilý psík rasy Čivava, ktorý ma celkom okúzlil, až som sa začala vyzvedať, či nie je túlavý (túžiac sa ho ujať), ale našťastie mal svojho majiteľa. Keď som o obci Kláštor pod Znievom iba čítala, ani len som si nepomyslela, ako veľmi ma osloví a s akým úžasom na ňu budem hľadieť. 

Potôčik Vríca, kde sa bývalé siroty kúpavali a plákali oblečenie 

a za ňou sa nachádzal bývalý sirotinec (pb)

Tento strom lipy má už cez 350 rokov a je neoddeliteľnou súčasťou

histórie bývalého sirotinca (pb) 

Na budove kláštora, kde sa nachádzal aj sirotinec sa zmenila veža 

a strecha kostola, z dôvodu požiaru kláštora a veže 

začiatkom minulého storočia (pb) 

     Teraz už viem, že je veľký rozdiel, keď človek o niečom číta a vidí to na vlastné oči a mohla som sa o tom presvedčiť aj v tomto prípade. Po boku pána dekana Masláka a referenta pána Mikulu, som vstúpila dovnútra bývalého sirotinca, kde som objavila po pravej strane na konci jedáleň, kde sa stravovali siroty, vrátnicu, ktorá slúžila na prijímanie sirôt a nachádzala sa na samom konci za jedálňou, po ľavej strane sa rozprestieral sklad, po vojdení do dlhej chodby, kde viedli schody do pivnice sme mali česť navštíviť kláštorný kostol so zasväteným obrazom milostivej panny Márie na hlavnom oltári, ktorý slúžil na modlenie a v ďalšej miestnosti za stenou sa nachádzala archívna izba zvaná sakristia, v ktorej sa v minulosti overovali kráľovské listiny, kde sa skladuje oblečenie pre mníchov a kde sa kňazi pripravujú na sväté omše. Na prízemí sa tiež nachádzala aj rajská záhrada, kde mohli siroty a rehoľné sestričky odpočívať alebo si niečo čítať. 

Stará kachľová pec, ktorá v jedálni bola umiestnená 

od vzniku sirotinca (pb) 

V takomto prostredí sa siroty stravovali a na konci tejto 

jedálne sa nachádzala bývalá vrátnica (pb)

Mahagónový nábytok s matným povrchom dreva v sakristii  je 

typický pre nažívanie v dvadsiatom storočí... (pb)

Hlavný oltár prepoštského kostola s milostivým obrazom Panny Márie (pb)

Hlavný oltár prepoštského kostola s milostivým obrazom Panny Márie (pb) 

Archívna miestnosť zvaná sakristia, kde sa dodnes skladuje mníšske 

oblečenie a kňazi sa pripravujú na sväté omše (pb) 

Rajská záhrada, ktorá aj v súčasnej dobe slúži

 ako miesto na odpočinok (pb) 

    Ako sme prechádzali cez schody, ktoré viedli na druhé poschodie, ocitli sme sa na ďalšej chodbe, kde sme videli cez sedem izieb, pričom v niektorých z nich sa údajne vyučovali aj siroty, ale týmto údajom som si nie celkom istá a je potrebné ho overiť. 

Na druhé poschodie viedli dlhé točité schody, 

kde sa nachádzajú izby, bývalé učebne a toaleta (pb)

Z iného súdka... 

   Pán Mikula ma sprevádzal počas niekoľkých hodín celú dobu a ja som vďaka nemu nasiakla atmosféru obce, ktorá mi prenikla do žíl ako lahodná medovina. Ešte pred samotným rozlúčením mi ukázal meštiansky dom, ktorý bol postavený niekedy v devätnástom storočí a mal typickú štukovú klenbu. Zároveň mi prezradil, že sa stará o všetky tie muškáty, ktoré sú na fotke nižšie a ktoré aj sám zasadil. Tiež mi na pamiatku daroval domáce čaje z liečivých bylín, aké by som v mojom meste márne hľadala. Tiež ma poctil knižným zápiskom od pani Ing. Majtánovej, ktorý som dosiaľ nemala v knižnej podobe. Akurát ma mrzí, že som si dielo zabudla dať podpísať, ale tak snáď nabudúce... Ako sme s rodičmi z obce pomaly odchádzali, tak sme na odporúčanie zašli do reštaurácie, kde bola fantastická obsluha. Dostali sme na stôl také dobré jedlo, aké sme už dávno nejedli a ja som tam objavila capri džúsiky s obrázkom draka, ktoré som si ihneď musela odfotiť. Dokonca som na lúke zbadala stádo kôz a pastier, ktorý ich viedol, čo bol veľmi milý zážitok, pretože som sa s tým stretla len zriedkakedy. V obchode sme s rodičmi narazili aj na netradičné sladkosti a tak sme neodolali a zopár ich kúpili aj domov. 

Obecný dom je rozkvitnutý muškátmi (pb) 

Zdravé čajíky z liečivých bylín ako darček (pb) 

Stádo kôz sa pasie na lúke (pb) 

Obed v podobe vyprážaného syra, so zeleninovým obložením 

a tatarskou omáčkou (pb)

Capri_Sun džúsiky s motívom draka (pb) 

Aj takéto sladkosti mali v obci (pb) 

Takáto keksíkova chutná lienka bola zabalená v obale (pb) 

Krásna voňavá knižka v striebristom odtieni mi 

bola venovaná ako darček (pb) 

Na záver... 

    Som veľmi rada, že som mohla obec Kláštor pod Znievom navštíviť a na vlastné oči uvidieť jej krásy a čarovné miesta, pričom verím, že to nebola moja posledná návšteva. Z toho, čo som sa podozvedala sa dá napísať dojemný a hlboký príbeh, hoci si ešte potrebujem overiť jednu záležitosť, ktorá sa dotýka izieb na vyučovanie v sirotinci, pretože na tom sme sa nevedeli jednotne zhodnúť a nerada by som si domýšľala niečo, čo nemám potvrdené. Ako som sa rozprávala s pánom referentom z úradu aj pánom dekanom, tak som si uvedomila, že budem musieť úplne zmeniť celú zápletku a nemôže sa v mojom príbehu odhaliť žiadna vražda, lebo by som mohla nechcene uraziť všetkých Znievčanov, nakoľko si preživší pamätajú na hrôzy druhej svetovej vojny a tak budem musieť spraviť výrazné úpravy v neskorších kapitolách. Hoci stále pôjde o beletriu, zaradenú do žánru román z minulého storočia, miesta aké budem opisovať v rukopise by mali byť skutočné, ako aj zvyky, tradície a spomienky. Ako som už predtým spomínala, mená som musela použiť iné než boli tie pôvodné, ak išlo o hlavné a vedľajšie postavy, ale napriek tomu sa v mojom príbehu stretneme aj s politickými osobnosťami, respektíve ich budem spomínať, ktoré skutočne existovali. Predtým, než som vycestovala do obce som si až tak neuvedomovala, ako bytostne sú jej občania prepojení s minulosťou bývalého sirotinca, ale teraz cítim obrovskú zodpovednosť za svoj príbeh a urobím všetko preto, aby reálne zodpovedal obrazu danej doby a aby bol skutočnou potechou pre každého človeka, ktorý je s touto obcou spätý. 

Fotografie a text: pb 

Zotročení vášňou - 6 vecí, ktoré mali byť inak

 

Knižka vychádza 21. 3. 2023

Drahí návštevníci, 

rozhodla som sa s Vami podeliť o niekoľko zákulisných perličiek, pred vydaním môjho diela ,,Zotročení vášňou." Ako to už v živote človeka, ktorý píše alebo niečo tvorí býva, aj u mňa sa situácia menila zo dňa na mesiac a z mesiaca na rok, až som sa dostala do fázy, kedy sa finálny výsledok celkom pretvoril. U mňa to bolo veľmi divoké, nakoľko tento historický román nemal byť vôbec vydaný a to z viacerých dôvodov, no predsa len spomeniem aspoň zopár zaujímavostí. 

Hlavní hrdinovia mi skrsli v hlave už v roku 2016...

Pôvodne som pre svoje hlavné postavy vymyslela celkom iné mená, pričom hlavná hrdinka mala byť Borghild - dánska kráľovská dcéra a hlavný hrdina sa mal volať Thorstein - nórsky dobyvateľ, no nakoniec som ani jedno z tých mien nepoužila a úplne som ich premenovala až v roku 2020, kedy som samotné dielo mala už dopísané a bolo pred odovzdaním vydavateľstvu na čítanie, ale plány mi prekazila nečakaná choroba. 

Názov diela sa menil dokopy dvakrát... 

Pamätám sa, že som dlhšie vymýšľala názov pre svoju knihu, pretože ako to už u mňa býva, chcem prísť s niečím originálnym, ako to bolo aj v prípade mojich starých básní a vtedy to začne haprovať a nenapadá má ten správny pojem. :) Pôvodný názov mal byť v Zajatí vášne, lenže nakoľko už s týmto názvom prišli slovenskí spisovatelia na trh, tak som ho premenovala na Zotročení vášňou, čo podľa mňa dokonale vystihuje aj samotnú zápletku knihy, ktorá je síce rozvetvená a poriadne zamotaná, ale predsa len vášňou osladená. :) 

Renesancia mala dostať červenú pred vikingským obdobím... 

Bola som viac ako presvedčená, že môj prvý vydaný historický román bude práve z renesančného Anglicka, pretože ten som mala skôr napísaný než ten o Vikingoch a myslela som si, že práve ním by som sa mala reprezentovať, ale osud zasiahol inak a ja som sa rozhodla prísť s niečím úplne novým a to s obdobím Vikingov, o ktorých som tak rada čítala, keď som bola nielen v mladšom veku. 

Štúdium historických reálií sa zdalo nekonečné... 

Človek by povedal, že napísanie historického románu je jednoduché, ale myslím si, že to zahŕňa dôkladné štúdium rôznych historických faktov, študovanie nielen našich, ale aj zahraničných zdrojov, opakované kontrolovanie údajov, logické uvažovanie nad prepojením rôznych mien, titulov, rodov, miest, hradov atď. Moja samotná príprava trvala asi dva roky, kým som sa odhodlala ísť s kožou na trh v úmysle: moja prvotina po vydaní básnickej zbierky bude práve historický a ľúbostný román. Keďže som niekto, koho skutočne história zaujíma, vlastní množstvo kníh zo stredovekého obdobia, tak pre mňa bolo radosťou si prezerať všetky tie vtedy neznáme pojmy a zasvätiť sa do daného obdobia, avšak neraz som tápala, dúfajúc, že mám všetko správne podchytené, nakoľko ani samotní historici sa nevedeli presne zhodnúť na niektorých údajoch a rokoch, kedy som sa snažila vychádzať z toho, čo mi prišlo ako najdôveryhodnejšie spracované stanovisko. 

Skutočná história musela byť zachovaná... 

Hoci samotný príbeh sa pravdepodobne nikdy nestal a hlavné postavy, ako aj tie vedľajšie pravdepodobne nikdy neexistovali, spomínaní panovníci naozaj žili, rovnako ako aj uvedené miesta, či už išlo o hrady, rieky, mestá, trhy, lode, zbrane, odev, náboženstvo... a v tomto duchu som písala aj celý príbeh, aby sa mi nestalo, že niekto pri čítaní mojej knihy povie: ,,Odkedy sa v desiatom storočí používal cukor alebo ako je možné, že v tomto storočí využívali žiarovku?" Aj keď sa nepovažujem za žiadnu literárnu znalkyňu a ani historickú odborníčku, snažila sa vytvoriť príbeh, ktorý zodpovedal aspoň ako takej skutočnosti v rannom stredoveku, aby som mohla svojim čitateľom priblížiť nielen anglické a francúzske dejiny, s akými som sa často stretávala pri čítaní iných knižiek, ale aj tie škandinávske, ktoré sú rovnako pútavé... 

Osnova príbehu a jej postavy sa viackrát menili... 

Bez výčitiek sa priznávam, že kým som spracovala strom postáv, tak mi to trvalo, pretože ich v mojom diele vystupuje dosť veľa, niektoré sú považované za kladné, iné za záporné, ale viaceré z nich plnia svoju úlohu, majú svoje charakteristické rysy a vlastnosti, a preto bolo pre mňa dôležité sa s nimi vyhrať a opísať ich čím najpresnejšie. Samotná osnova je pre mňa úplný základ diela, nakoľko podľa nej môžem postupovať ďalej a mám predstavu, akým smerom sa budem uberať, no často sa stáva, že uprostred písania do osnovy zasiahnem aj viackrát, aby som prispôsobila námet svojim potrebám. Inak to nebolo ani pri hľadaní obrázkov na internete pre svojich knižných hrdinov, pričom som sa inšpirovala mnohými známymi tvárami zo sveta šoubiznisu, ktorý vystupovali v rôznych historických seriáloch. :) V tomto som taký perfekcionista, ale musím mať poriadok v spracovanej osnove, ako aj v jej postavách. :) 

Prečo som sa rozhodla vydať historický román?

V dnešnej dobe je veľa talentovaných ľudí a na knižnom trhu akoby sa roztrhla priehrada s množstvom titulov, ktoré na dychtivých čitateľov spoza sklenených výkladov mrkajú a snažia sa ich zaujať, aby si práve ten alebo tamten titul zakúpili spomedzi kvanta rozmanitých diel. Moje okolie ma poznalo ako redaktorku a novinárku, príležitostnú blogerku a recenzentku, aktívnu dobrovoľníčku a smeťozberačku, vášnivú zberateľku bábik Barbie, zanietenú vegetariánku a veganku, no doposiaľ sa o mne nikde nehovorilo ako o autorke historického románu. V roku 2020 som sa rozhodla po dlhšom zvážení preraziť s básnickou zbierkou, kde som skompletizovala staré básne zo strednej, vysokej školy, niektoré boli písané aj po dvadsiatom piatom roku môjho života, ale bolo ich pomenej. V tom čase som mala vnútornú potrebu dostať sa do povedomia čitateľov s dielom, kde som mohla odkryť svoje vnútro skrz verše, aby ma lepšie pochopili a vcítili sa do môjho miestami zastaralého štýlu rýmovania. A keď som si myslela, že už nadišiel čas, aby som konečne vydala román, po ktorom som nesmierne túžila, zasa som veľmi vážne ochorela a môj sen sa znova vzdialil... 

Mala som štyri roky a kreslila svojim postavám na tvár a telo pohanské ornamenty 

Nikto netušil, odkiaľ sa to vo mne vzalo, ale rodičia s úsmevom často prevzali moje detské kresby, kde mali moje mužské a ženské vymyslené postavičky posiate časti tela rôznymi ornamentami do tvaru špirál, zatočených emblémov, ktoré sú odkazmi do keltskej mytológie, ktorá ma rovnako ako tá severská jakživ fascinovala. Tieto symboly som si v neskoršom veku kreslila aj na tvár, najmä k očiam a to až dokým som neochorela. Dokonca som ich zvykla stvárňovať do svojich písomných prác, poznámok na vysokej škole alebo kdekoľvek sa vyžadoval môj  vlastnoručný podpis...

Od detstva som čítala historické romány 

Doteraz si pamätám, ako som sa so svojou tetou Dadou vybrala do Tesca v Petržalke, kde sme objavili pult s knihami. Do oka mi padlo niekoľko diel, ale zvolila som si dva: Túžba srdca od Johanny Lindsey a Leopard a Orchidea od Kathleen. E. Woodiwiss. Mala som iba necelých dvanásť rokov a Dada si nemyslela, že je to vhodný žáner pre mladé dievčatko, lenže ja som bola neoblomná, vložila som ich tete do košíka a trvala na tom, že mi ich musí kúpiť. Od toho dňa som sa dostala k ďalším zaujímavým zahraničným dielam, ktoré tvorili prevažne historické romány a tie ma sprevádzali všade, kam som sa pohla: do školy, von s deťmi pri hraní športových hier, k babke, na nákupy... horlivo som ich hltala, pretáčala stranu za stranou a obdivovala stredoveký svet knižných hrdiniek, do ktorého som tiež túžila patriť. V súčasnej dobe mám vyše tisíc kníh a z toho je väčšina historických románov a kníh zameraných na skutočnú históriu... 

Môj prvý prečítaný historický román bol o Vikingoch 

Ako som vyššie spomenula titul Túžba srdca od Johanny Lindsey, patril k mojím prvým historickým románom, ktorý sa mi kedy dostal do ruky a prekvapujúco bol z obdobia vikingských dobyvateľov. Od toho dňa som mala nesplnený sen a tým bolo, že raz keď vyrastiem, vydám román z obdobia Dánska alebo Nórska, pretože ma neuveriteľne fascinuje ich kultúra, tradície a najmä náboženstvo. Vedela som, že doba Vikingov sa stane mojou vášňou a mojou láskou zároveň... 

Utiekala som k hrdým, odvážnym a sebavedomým hrdinkám 

Odjakživa ma fascinovali knižné ženské postavy, ktoré sa nebáli presadiť svoj názor, postaviť za správnu vec, otvorene dať najavo pred ostatnými iný postoj a húževnato nasledovať svoje ambície. Práve s takými som sa často stretávala aj v historických románoch a vždy som si v duchu povedala, že ak napíšem nejaký príbeh z podobného obdobia, budú v ňom vystupovať presne také dámy, aké na mňa pôsobia inšpiratívne a pútavo. Je síce pravda, že mi prešlo rukami mnoho kníh a nie v každej som sa stotožňovali s knižnými postavami, ale oveľa viac ma nadchli silné osobnosti, ktoré sa nebáli čeliť svojmu osudu a držať sa svojho presvedčenia navzdory prekážkam... 

Zbožňujem skutočnú históriu, vrátane filmov, hudby, kníh, odievania a tvorby 

Na základnej škole som si nevedela vynachváliť dejepis, ktorý patril k mojím najobľúbenejším školským predmetom a zatiaľ čo moji spolužiaci driemali s podoprenou bradou, ja som dychtivo naslúchala všetkým tým prastarým tajomstvám, ktoré sa predo mnou odkrývali v celej svojej starobylej kráse. Možno k tomu prispela aj moja triedna pani učiteľka Karin Mačúrová Svatošová, ktorá vedela prednášať pútavo a milovala históriu ešte viac než ja sama. Aj ona sa pričinila o to, že sa stali dejiny mojou celoživotnou cestou... 

Už v škole som mala zvláštnu rétoriku, inak sa správala a na ľudí pôsobila zastaralo 

Neraz som sa stretla s názorom, že som bola na svoj nízky vek ,,stará duša alebo malý filozof", pretože som toho navonok vedela viac než moji vrstovníci, nesmierne ma všetko zaujímalo a bola som príliš zvedavá. S nadšením som sledovala historické dokumenty o Gladiátoroch, Vikingoch, Križiakoch, predstavovala som si dobu v ktorej žili a s vervou ponárala sa do knižných príbehov, s ktorými sa spájala ich minulosť. Bol niekedy nadľudský výkon ma odtrhnúť od televízora, kde plávali po mori dračie lode zvané ,,Drakkar" alebo, kde sa na obzore zjavili starí Rimania, ktorí pre potešenie svojho kráľa zvádzali v uzavretej aréne boj na život a na smrť. 

Vydať historický román bol môj najväčší sen 

Mnohých možno napadne, prečo som sa rozhodla prísť na knižný trh s historickým románom až teraz, keď som v tom akoby mala odjakživa jasno a vedela som už ako dievčatko, akým smerom sa moja cesta má ubrať. Pravdou je, že krátke príbehy som písala už na základnej škole, moje slohové práce, ktoré kolovali po celej triede na základnej, ale aj strednej škole boli siahodlhé, prvé poviedky sa objavili tiež v tomto rozpätí, spísala som množstvo anotácií, kde som si predstavovala dej, o ktorom budem písať, spravila si strom všetkých postáv,  ktoré v ňom budú vystupovať, ale napriek tomu som sa v tomto smere nijako reálne nerozhýbala. Keď som mala osemnásť rokov, dokončila som svoj román s prvkami fantasy, ktorý som prepracovala ako tridsaťročná a pokúšala sa ho vydať cez vydavateľstvo. Na druhý pokus sa mi to skoro podarilo, lenže nakoniec som usúdila, že to nie je dielo, s ktorým by som chcela zažiariť na knižnom trhu a mala som výdavky za podnájom, pracovala pre bulvárny plátok, nemala som skoro žiadny čas na ďalšom prerábaní, takže to nepripadalo do úvahy. Potom som skúšala napísať pár kapitol historických príbehov, kde som znova zatúžila sa ubrať týmto žánrom, ale vôbec som si neverila, nechcela sa zlákať inými smermi, až som sa pristihla, že je rok 2018 a ja si opäť predstavujem, že niečo napíšem. Vtedy som dopisovala historický román zo šestnásteho storočia z renesančného Anglicka, ktorý som poslala v roku 2019 vydavateľstvu a prišla mi pozitívna odpoveď, aj keď sa napokon rozhodlo, že ma do edičného plánu nezaradí. Pani vydavateľka ma upozornila na začiatočnícke chyby, napísala konštruktívnu kritiku a poradila mi, čo by som mala zmeniť, lenže ja som odignorovala jej rady, zatvorila svoj román do šuplíka (obrazne povedané) a začala písať nanovo historický vikingský román, ktorý pôvodne nemal ani vyjsť a na svoje zrodenie čakal vyše dva roky. 

Hodnotu písania som pochopila, až keď som prestala fungovať 

Hovorí sa, že musíme stratiť milovaného človeka, aby sme pochopili, čo pre nás vlastne znamenal a to isté platilo aj v mojom prípade, keď mi doktori na očnom oddelení povedali verdikt: ,,Už nikdy nebudete vidieť ako predtým a s písaním sa pravdepodobne budete musieť rozlúčiť." Môj svet sa rozpadol na milión kusov a to bol okamih, kedy som uverila, že literárne bohatstvo mi nie je súdené a ja nikdy nezistím, aké je to držať v rukách vlastný historický román. Od toho dňa som si prešla bolestnou a tŕnistou cestou, ktorá ma zocelila nielen po autorskej stránke, ale aj ako človeka a ukázala mi trasu, ktorú som odmietala po celý čas vidieť. 

Musela som dozrieť, aby som si plnila svoje sny 

S vekom prichádza aj múdrosť, tak som to často počula hovoriť starších ľudí, s ktorými som sa dostávala do kontaktu. Hoci mi zablikalo nad hlavou svetlo nádeje viackrát, nebola som plne vedomá, aby som ho vnímala a tak sa koleso môjho osudu viackrát točilo, dokonca niekedy dlhšie než malo, až sa takmer úplne zastavilo, no vzápätí pokračovalo a konečne sa jeho palička dotkla čiary, ktorá prezradila, akým smerom sa mám ubrať. Často ma napadlo, čo je mojím zmyslom života, je práca novinárky skutočne to čo napĺňa šťastím a ako so mnou súvisia všetky tie znamenia, ktoré mi vchádzali do cesty zakaždým, keď som urobila akýsi prešľap a upozorňovali ma na chyby, no ja som ich odmietla brať na vedomie. Teraz už viem, že moja cesta je jasná ako kryštál, ale aby som sa k nej vôbec dostala, bola som nútená plávať v oceáne plnej dravcov, kde som sa naučila, že najväčším darom je sám život. 

Moja kľukatá cesta za uzdravením...

2019

 Stačí jedna chyba a všetko môže byť stratené... 

Človek v živote spraví niekoľko chýb, no nájdu sa aj takí ľudia, ktorí ich urobia omnoho viac a ja som bohužiaľ alebo našťastie patrila k tej druhej skupine. Dlhodobo som ignorovala rady lekárov, ktorí mi už od roku 2015 hovorili, aby som nehazardovala so svojím zdravím a nebola vegetariánka ani vegánka, v žiadnom prípade nevylúčila zo svojho jedálneho lístka mäso a mliečne produkty, lenže ja som nikoho nepočúvala. Už v tom čase sa mi zle okysličoval mozog, trpela som viacerými zdravotnými problémami, od ťažkosti so žalúdkom, dýchavičnosťou, únavovým syndrómom, nespavosťou... Fungovala som tak päť rokov, pričom som žila ako som najlepšie vedela, teda aspoň som si myslela, že žijem naplno, čo však nikdy nebola pravda. Mala som nespočetne veľa aktivít, na ktoré som bola hrdá a vôbec mi neprekážalo, že si ničím svoje telo, ktoré zo dňa na deň čoraz viac chradlo, až som úplne vyhorela. A v ten osudový deň... v novembri v roku 2020, krátko pred odovzdaním svojho rukopisu, som doslova skolabovala...

2018

Keď zúri pandémia a nemôžu zachrániť každého... 

V tom čase som pracovala na dohodu na recepcii, kde som mala flexibilný pracovný čas. Pamätám sa na ten deň, keď začalo celoplošné testovanie na Covid19 a ja som z toho mala extrémnu fóbiu, pretože ma ako dieťa často cievkovali a nezniesla som pocit, že by mi niekto pchal paličku do nosa. Avšak v práci to vyžadovali, takže som nemala na výber, no napriek tomu, že som sa ho pod nátlakom zúčastnila, sestrička ma veľmi bolestivo a neľudsky otestovala, aj napriek snahe byť jemná, zavolala si k sebe vojaka, ktorý mal našťastie viac rozumu ako ona a doprial mi nadýchnuť sa a nakoniec sa ani nezistilo, či som negatívna alebo pozitívna, lebo som sa psychicky zrútila. Niekoľko dní som nepretržite plakala, odmietala piť, jesť, vyjsť z postele, pretože všetci moji kamaráti boli otestovaní a ja som v sebe videla praobyčajného zbabelca. Aby som sa s tým vnútorne vysporiadala, išla som si spraviť smeťozber po sídlisku, kde som si prečistila hlavu a dokonca som so sebou zavolala aj svoju bývalú kamarátku Janku aj s jej dvoma chlapcami. Nešťastnou náhodou mi vtedy pri čistení sídliska vstrekla do oka nebezpečná látka (údajne to bola ortuť), po ktorej mi následne oko sčervenalo a začalo ma páliť. Vtedy som ešte netušila, kam ma trauma z testovania alebo smeťozber dovedie, čo prišlo o pár dní, kedy som prestávala vidieť, začala som byť čoraz slabšia, až som nedokázala ani chodiť. Na toto obdobie spomínam s ťažkým srdcom, nakoľko boli naši slovenskí doktori maximálne vyťažení a aj napriek úsiliu mi pomôcť, nedokázali sa zhodnúť, čo mi vlastne je a tak som mala v priebehu mesiaca dvadsaťtri diagnóz, medzi ktorými boli aj tie nevyliečiteľné... 

2022 

Predpovede odborníkov ma donútili uvažovať nad samovraždou... 

Milovala som pohyb, umenie, prírodu, žila som aktívny život, aspoň som si to myslela, s ľahkosťou dokázala zaujať, čo nebolo vždy kladné a zrazu som z každej strany počúvala: ,,Pani Brestovanská, už nikdy nebudete pravdepodobne vidieť, ak chcete písať, budete musieť používať obrovskú lupu alebo sa naučiť písať podľa slepeckého písma. Je dosť možné, že Vás ani nohy neudržia, lebo máte veľmi slabé svaly, možno časom budete potrebovať invalidný vozík. Je nám to veľmi ľúto, ale máme ťažko chorých pacientov na Covid19, ktorí zomierajú na pľúcnej ventilácií a nedokážeme vám pomôcť. Ste zvláštny prípad, na ktorý asi ani nie je správna liečba."  Toto boli skutočne slová, kedy som sa reálne zamýšľala, že to ukončím a nechcem viac žiť. Nevedela som sa zmieriť, že budem doživotne poznačená a nikdy sa už k písaniu nedostanem. V tej chvíli som znenávidela všetko a všetkých, bola som zatrpknutá a najviac zo všetkého som opovrhovala literatúrou a svojou literárnou tvorbou... 

Verila som takmer dva roky, že alternatívna liečba ma postaví opäť na nohy ... 

Keďže som nepochodila s klasickou medicínou a môj stav nielen zdravotný, ale najmä psychicky sa čoraz viac zhoršoval, s rodičmi sme sa rozhodli, že prejdeme na prírodnú liečbu, kde sme sa náhodne dostali mimo Bratislavu k jednému bývalému doktorovi, ktorý mal niekoľko titulov, výborné recenzie na internete a venoval sa alternatívnej liečbe. V tom čase vo mne zasvietila maličká nádej, nakoľko ma pomocou špeciálneho zahraničného prístroja skúsene diagnostikoval, kde sa mi zistilo, že mám poškodené cievy v mozgu v ľavej hemisfére, cysty v maternici, prsníkoch, s nábehom na rakovinu a ďalšie zdravotné neduhy, ktoré mi našiel a rozhodol sa ich účinne vyliečiť. Keďže bol známy tým, že postavil ľudí z vozíka, sám sa ocitol na vozíku s preseknutou miechou a nakoniec sa z toho dostal, navyše ho poznali aj naši známi, nemali sme dôvod mu neveriť a pochybovať o jeho metóde... 

Liečba cez diétu, homeopatiu, peptidy sa zdala spočiatku správna... 

Bola som na tom veľmi zle, nevidela, nechodila poriadne, rodičia ma museli pridržiavať a všade sprevádzať, nedokázala som nič robiť, lebo som nevládala ani na nohách stáť a tak som musela prejsť obrovskou premenou. Zo dňa na deň som podľa odporúčaní vyradila zo svojho lístka všetok cukor, mlieko a mliečne produkty, všetky sladkosti a sladké ovocie, lepok a každú potravinu, ktorá ho obsahovala. Začala som každé ráno cvičiť s očami, aby som ich rozhýbala, rukami, ktoré boli čiastočne ochrnuté, hlavne pravá ruka, nohami, ktoré by mi akoby nepatrili, lebo ma neposlúchali. Pred raňajkami som nalačno pila pol litra vodíkovej vody, lebo obyčajnú vodu z vodovodu mi zakázali piť a každý druhý deň chodila k fyzioterapeutke na masáže. Tá síce pôsobila milo, priateľsky a svoju robotu vykonávala s plným nasadením a nadšením, lenže ja som bola ťažký prípad a žiaľ ani po skoro roku chodenia na laserové masáže a terapie, kde sa doslova drví spazma, aby sa uvoľnil sval, až slzy vyhŕknu človeku z očí, sa trvalé výsledky neukázali a ja som bola na tom podobne ako predtým. Keď som prestala v auguste v roku 2021 úplne rozprávať, bolo to ešte horšie, lebo som nemohla komunikovať, nikto mi nerozumel a psychicky som znova začala upadať. Pán doktor nás ubezpečoval, že sa všetko vráti do normálu, aby sme boli trpezliví, že budem čochvíľa v poriadku a my sme mu neustále verili. Čo bolo pre celú rodinu veľká rana a nikto s tým nerátal, bolo ustavičné zahlieňovanie, ktoré mi začalo krátko predtým, ako som stratila hlas, čo ma doviedlo k tomu, že som sa jednostaj dusila a nemohla vôbec nikam chodiť, nič jesť a ani piť...

Cesta ma doviedla znova na klasickú medicínu, ale...

Keďže sme nepochodili na začiatku, tak som bola voči chemickým liekom skeptická a neverila, že by mi mohli pomôcť. A preto keď sme sa s maminou vybrali do štátnej nemocnice, kde mi diagnostikoval šikovný a uznávaný neurológ ochorenie s názvom Myastenia Gravis, som začala mať pochybnosti o jeho znalostiach a požiadala rodičov, aby sme skúsili znova alternatívu, pretože sa zasa na mne budú robiť pokusy a ja už nie som tak psychicky silná, aby som to zvládla... 

2020

Ultrazvuková metóda mala byť účinnejšia...  

Pán doktor mi chcel pomôcť, vyliečiť ma, ale už keď videl, že nezaberajú diéty, cvičenie, meditácie, masáže, ani žiadne prírodne lieky a môj stav sa mení ako vietor, raz lepšie, inokedy horšie, nedal sa nijako ustáliť ani trvalo napraviť, napadlo ho, či nie som náhodou urieknutá a potom, že by som mohla absolvovať dva až trikrát do týždňa liečbu cez ultrazvuk. A tak som chodila k jeho pani manželke na túto procedúru, ktorá sa ukázala ako veľmi zaujímavá a všestranná. Spočiatku som síce bola unavená, ale potom som si zvykla, až prišiel zlom a ja som zo dňa na deň čoraz viac hlienila. Išlo mu z úst toľko hienov, že som sa musela každých päť minúť nadvihovať a vypľúvať ich do vreckovky, pretože by som sa zadusila. Vtedy som to psychicky nezvládla, so slzami v očiach som si kľakla na kolená a prosila pani doktorku a psychologičku v jednom, aby ma zbavila toho trápenia, že už to ďalej neznesiem, veľmi z naordinovaných diét chudnem, mám čoraz väčšiu chuť na sladké a bojím sa, že to už moje telo nevydrží. Ona mi s pokojom mierumilovného bojovníka povedala pred mojou mamou, že som v jej očiach klesla, veľmi som sa ponížila a mám zvážiť, či som schopná oceniť jej prácu a vážiť si čas, ktorý do mňa vkladá...

Na obzore sa zjavila ďalšia alternatívna pani doktorka... 

Moji rodičia sa nedokázali pozerať na to, ako chradnem, strácam sa im pred očami a rozhodli sa, že znova vycestujeme k ďalšej pani doktorke, od ktorej som aj často kupovala peptidy, ktorá dobre poznala môjho bývalého alternatívneho pána doktora, jeho pani manželku,,, a jeho tím ľudí a mala výborné preferencie. Tiež na diagnostiku používala taký švajčiarsky prístroj, ktorý mi našiel ďalšie zdravotné problémy, ktoré sa zdali byť vyliečené, naordinovala mi arjuvédsku diétu, pri ktorej sa hlienenie ustálilo, aj keď sa neskôr znova vrátilo a vďaka ktorej som mala mať úplne prečistený organizmus. Detox trval zhruba mesiac, najprv sme si všetci mysleli, že mi pomôže a ja môj organizmus naštartuje, ale už keď som sa z pôvodných 57kg, prepadla pod 50kg na moju výšku skoro 180cm, vtedy nám zasvietila výstražná kontrolka, že niečo nie je v poriadku. Ako plynul mesiac a potom ďalší, už som sa ani nad 50kg nevedela dostať, diéty boli tvrdé, mala som si úplne odvyknúť od sladkej chuti, Po troch mesiacoch sa pani doktorka rozhodla, že nám požičia za poplatok, ktorý nám našťastie vrátila prístroj na domov, aby som sa cez neho na počítači mohla liečiť. Zvládla som ho používať prvé tri dni a potom... 

Moje pľúca zlyhali a musela po mňa prísť sanitka... 

Dni aj noci som strávila v slzách, nedokázala som piť, jesť, rozprávať, slabol mi zrak, prestala som chodiť, zvládla som prejsť len po byte aj to s ťažkosťami a čo bolo najhoršie, nedokázala som sa nadýchnuť. Stali sa veci, na ktoré si nepamätám, lebo som sa prepadla pod 45kg, začala strácať vedomie, pojem o čase, o sebe a moja mama ešte z posledných síl sa nakontaktovala na jednu pani, ktorá liečila prostredníctvom náplastí vyrobených cez nanočastice. Vtedy v podvečer 11.12.2023 prišla ku nám neznáma, upravená, riadne navoňaná pani, ktorá mi polepila celý krk nejakými samolepkami, ktoré ma mali vyliečiť, vraj pomohli mnohým ľuďom, s ktorými sa stretla a je to revolučný zázrak. Ja som v tom čase však už mlela z posledného, snažila som sa popadnúť dych, ešte som to vydržala do polnoci a potom už museli moji rodičia zavolať záchranku a môj osud bol spečatený... 

2021

Na poliklinike na Mickiewiczovej boli zo mňa všetci zhrození... 

Rodičia mi povedali, že lekári im riadne vynadali, ako mohli dopustiť, aby ich jediná dcéra vychudla na 40kg a dokázali sa ešte aj na to pozerať. Vraj mi museli celú dobu v sanitke dávať umelý kyslík, aby som cestu vydržala, lebo som bola vo veľmi kritickom stave a v nemocnici mi dali takú kyslíkovú bombu, lebo nemali zariadenie, ktoré by mi nahradilo dýchanie. Pamätám sa, že som tam ležala na takej posteli uprostred veľkej chodby, kde chodili všetci možní doktori a sestričky, ktorí v blízkosti aj jedli a ja som nepretržite hlienila, až som sa skoro zadusila. Tie ich súcitné pohľady mi lámali srdce, pretože som vedela, že je zle, že to moje vychudnuté telo nezvládne a sú to možno moje posledné hodiny. Človek by vtedy rád rozprával, ale ja som to nedokázala, nemohla som vyriecť jediné slovo, iba som ležala, pozerala do stropu a čakala, čo príde. Bola som na tom vraj tak príšerne, že za mnou ani rodičia nemohli neskôr prísť a hoci som v tejto nemocnici bola iba pár dní, väčšinu z nich som strávila pod silnými liekmi od bolesti na infúziách, s kanylou v ústach, so sondami v nose, s hadicou v močovom mechúry, neskôr priviazaná ako zviera, lebo som si tie pomôcky chcela vytrhnúť a oni by mi to museli nasadzovať znova. Ani si nepamätám všetky tie zákroky, ktoré na mne boli robené, lebo som ich mala toľko, čo ani za celý život nie, niektoré museli asi aj bolieť, tak ma počas nich uspali, aby som čím najmenej trpela. Tiež si pamätám na pár mien sestričiek, ktoré tam boli a správali sa ku mne veľmi pekne a slušne, jedna z nich mi dokonca nakreslila na posteľ fixkou: Veronika srdiečko (ľúbi) Paťku, čo bolo také milé, až som sa rozplakala. Ona by si ma zrejme už nepamätala, pretože o mne nič nevedela, ale ja nezabudnem na jej vôňu, hlas ani oči. Práve táto sestrička mi bola v tejto nemocnici anjelom a práve tá kúsok vedľa mňa plakala a práve ona mi dovolila, aby som ju chňapla za ruku, keď tam prišiel doktor z ORL, ktorý mi pichol paličku tak hlboko do nosa, až som mala pocit, že budem od šoku kričať... Tiež si spomínam, že počas toho, ako som bola v umelom spánku, sa mi zjavilo nebo, v ňom bytosť bez tváre, ktorá prešla cez také zvláštne schody až ku mne a okolo nej bol ozvučený anjelský chorál. Ja som sa v tom priestore tej bytosti prihovorila, že nechcem zomrieť, túžim veľmi žiť, ale doktori ma už prakticky odpísali a ona mi povedala: ,,Budeš žiť, nezomrieš, budeš úplne v poriadku, pretože sa stane zázrak." Keď som sa pýtala, ako sa tá bytosť volá, tak som zachytila jediné meno: Rafael. Akonáhle ma znova prebrali, vyriekla som meno, ktoré som počula v nebi a od toho dňa ma tam personál prezýval: ,,Rafael Naddal sa vrátil medzi živých..." 

Na poliklinike v Ružinove nevedeli skôr, čo majú hasiť... 

Moje hlienenie nemalo konca kraja, až sa naozaj zdalo, že sa zadusím. Okrem toho som bola nemá, poloslepá, nechodiaca a na kosť vyhladovaná. Dostala som sa na ARO, kde sú len dve cesty: buď človek prežije a postúpi na JISKU a odtiaľ na oddelenie alebo si podá ruku s večnosťou. Moja túžba po živote bola taká enormná, že som lekárom spôsobovala vrásky, pretože sa s tak ,,neživým" človekom ešte nestretli a napriek svojmu katastrofálnemu stavu som javila známky toho, že sa mi jednoducho ešte na druhý svet pobrať nechce. Avšak sotva tomu mohli ostatní veriť, keď za mňa dýchal prístroj, jesť som dostávala cez infúzie, trpela som veľmi silnými halucináciami, kedy som verila, že ma chce niekto zabiť, hodiť vo vreci z okna, že ma niekto zneužil atď, čo viedlo k tomu, že som musela dostať psychiatrické lieky, ktoré mi mali pomôcť zvládať bludy v mojej hlave a rozlíšiť ich od skutočnosti. Často sa stávalo, že som bola v umelom spánku, potom na chvíľu prebrali, potom som zasa spala, niekedy som bola celý čas hore, písala som do bloku svoje nenaplnené sny, neraz som adresovala aj sestričkám svoje pocity vo forme písaného textu, lenže tých bolo toľko, že by museli byť supermani, aby ich dokázali spracovať a ja som nebola v stave, kedy sa mi dalo niečo rozumne vysvetliť. Na ARO za mnou chodievali mladí oční doktori, ktorí sa mi starali o očká, pretože som trpela silným zápalom očí, až mi hrozila slepota a keby nebolo ich starostlivosti, zrejme by som to nerozchodila. Často som sa v posteli len zakrytá plachtou a nemohúca sa postaviť z okna dívala na  denné svetlo, ktoré ožiarilo koruny stromov, túžiac ísť von a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Predstavovala som si príbehy, ktoré napíšem, kresby, ktoré vytvorím, priateľov, ktorých stretnem a vrúcne objímem a všetky tie tajné túžby, ktoré som ukrývala vo svojom srdci a čoraz viac o nich snívala. Obdivovala som všetky tie upravené sestričky, ktoré sa o seba mohli starať a neustále som si v duchu opakovala, že aj ja sa budem tak upravovať, keď vyzdraviem, pretože nech si hovorí, kto chce, čo chce, budú si ma pamätať ako tú, ktorá prežila vlastnú smrť... A tak sa aj stalo, hoci to mnohí doteraz považujú za zázrak, podarilo sa mi prežiť, dostať na JISKU a odtiaľ na vytúžené oddelenie. Takmer mesiac som bola bez mobilu, kontaktu s priateľmi, štedrý deň aj Nový rok strávila v nemocnici na ARE, moji rodičia mali očakávať každú hodinu telefonát s tým, že sa mi nedalo pomôcť, ale ja som to nevzdala a donútila pľúca znova dýchať... 

Na oddelení Neurológia mi dali druhú šancu na život a doslova ma zachránili... 

Nikto nedúfal, že sa tam dostanem, ale ja som si pamätala na ,,Rafaela" a vedela, že budem v poriadku a pôjdem domov, po ničom inom som netúžila, pretože som vedela, že môj skutočný život a návrat k tvorbe začne až príchodom do môjho kráľovstva. Pamätám sa, ako som sa musela premáhať a z nechodiaceho pacienta, ktorý nerozprával, nevedel krájať vidličkou a nožom, ledva sa hýbal, sa zo dňa na deň stal všetko musel naučiť aspoň do takej miery, aby presvedčil rehabilitačnú sestru, že na oddelenie patrím. Nikdy som necítila taký strach, ako keď som sa mala prejsť po chodbe plnej sestier na tých svojich paličkách, ktoré ma ledva udržali s kanistrom s močom a hadicou v močovej rúre, aby ma preradili a umožnili mi začať znova žiť. Hoci si všetci mysleli, že som intolerantná na mnohé potraviny a žila som s tým viac než dva roky, tak podrobné výsledky ukázali, že môžem jesť úplne všetko, čo mi moje telo každý deň dokazuje, keď sa mi podarilo v krátkom čase pribrať cez dvanásť kíl a cítim sa lepšie než kedykoľvek predtým. Oddelenie Neurológie sa stalo mojím druhým domovom a personál, ktorý sa o mňa staral, mojou druhou rodinou... 

21 dní po prepustení z nemocnice mi narástli znova krídla... 

Mnohí tomu stále nechcú veriť, nechápu, ako je možné, aby sa pacient s tak hraničnými hodnotami vrátil tak rýchlo do života a dokázal byť takmer sebestačný. Dokonca sa mi podarilo úplne vysadiť psychiatrické lieky, kedy sa už na druhom sedení môj pán doktor rozhodol, že ich nepotrebujem, mám veľmi jasnú myseľ, halucinácie boli vyvolané z chudosti a ja rozhodne nepatrím k jeho pacientom. Síce za dva mesiace za ním zájdem znova, ale náš rozhovor bude prebiehať o Vikingoch, o ktorých má pozoruhodné znalosti, ako aj o histórie Škandinávie a jej cestovateľoch, ktorú tak veľmi milujem. Nie som síce ešte stopercentne funkčná, veľmi sa mi pohoršili močové cesty, hlas nie je taký jasný, ako môj pôvodný, po tracheostómii mi diera ešte celkom nezarástla, veľmi sa zavodňujem, na čo moje pôvodne štíhle telo nie je zvyknuté, ale to najhoršie je za mnou a ja neprestávam veriť, že bude za chvíľu všetko v úplnom poriadku. Už teraz robím veľké pokroky, z ktorých sa teším a ktoré ma posúvajú dopredu ako uragán... 

2023

Prijala som svoje ochorenie a plánujem žiť naplno 

Keď sa niekto dopočuje o Myasténii Gravis, ktorá spôsobuje rôzne svalové, pohybové, zrakové obmedzenia, asi mu to nič bližšie nepovie, ale nebudem sa hrať na odborníka a ponechám slovo internetu, kde si o tom každý môže prečítať. Spočiatku ma to vydesilo, pretože sa mi našlo toto ochorenie iba na pľúcach, no lekári ma liečia ako Myasteničku, lebo moja liečba krásne účinkuje na pľúca, ktoré sa vyšplhali pri saturácií na 100, pričom keď ma brala sanitka som ju mala skoro pod 70. Myslela som si, že keď budem na liekoch, nemôžem sa už zo života tešiť, plniť si sny, lebo to už nebudem JA, ale opak je pravdou a ja som nebola nikdy pokojnejšia, radostnejšia a uváženejšia než som práve teraz. Už v nemocnici som si povedala, že ma moja choroba obmedzovať nebude, budem robiť všetko ako zdravý jedinec a nedovolím, aby som pociťovala akékoľvek príznaky, ktoré by ma brzdili v mojej tvorbe či v osobnom živote... 

 2023

Túžim sa stať svetlom pre tých, ktorí žili v tme... 

Ešte pred troma rokmi som chcela byť iba autorka, pričom by mi úplne stačilo, ak by čitatelia vedeli o mojich dielach, vracali sa k ním a medzi sebou sa o nich zhovárali, ale osud mi ukázal inú cestu, nielen literárnu, ale aj duchovnú, kde ma vedie uličkou, ktorá sa nachádza v strede mnohých nepochopených sŕdc a duší, strádajúcich a hľadajúcich zmysel a svoje poslanie. Rada by som na svojej ceste motivovala rôznych pacientov, ktorí si myslia, že ak ochoreli, všetky ich sny sa rozpadli a oni už nemajú dôvod žiť plnohodnotne, pretože uverili neprajným jazykom alebo prestali veriť sami sebe. Moje ochorenie je ešte čerstvé, sama sa s ním učím žiť, pracovať na sebe, aby som za každých okolností bola sama sebou, ale zároveň nestrácala pôdu pod nohami, zachovala si pokoru, vďačnosť a neprestala byť človekom. Snáď sa mi to podarí a možno o každého vlastnej hodnote presvedčím aj tých, ktorých neskôr spoznám alebo ktorí sa ku mne dostanú cez moje príbehy, či už autorské alebo tie, ktoré píše život sám...