Porcelánová utopia (2020)

Ešte včera to fungovalo, 
kreslila som na plátno, 
k šťastiu chýbalo málo, 
srdce necítila prázdno, 

život sa mi stále mení,
už netuším čo sa stane,
spočívam pri starom kmeni,
jeho túžby sú mi známe,

Okrídlená nádej (2020)

Foto: Lucy Photography (Fcb) 

Juraj postával pred obchodom a čakal na ňu. Už sa jej snažil niekoľkokrát dovolať, ale po každé ho zrušila. Netušil, aký dôvod sa za tým skrýva, ale rozhodol sa ho zistiť. Rozhliadol sa po okolí a netrpezlivo podupával po chodníku. Ani sa nenazdal a ubehlo dvadsať minút. Rozmýšľal nad tým, prečo jej to tak dlho trvá. Ešte včera mu hovorila, že sa chystá len na malý nákup. Pozrel cez sklo dovnútra malej prevádzky na potraviny. Po obchode pobehovali mladé brigádničky, ktoré mali plné ruky práce. Do regálov ukladali ovocie, zeleninu, mliečne výrobky a rôzne sladkosti. Ako sa tak díval, tak si všimol, že sa na neho pozerá jedna z nich. Bola to útla blondína so zelenými očami, ktorá nemala viac ako sedemnásť rokov. Hoci bola atraktívna, nedával jej žiadnu nádej. V jeho srdci už bola iná žena a nemal v pláne to meniť. Dúfal, že ju medzi nimi niekde uvidí, ale ako keby sa vytratila. Hodinky na ruke mu ukázali, že už prešlo ďalších päť minút. Pomaly sa chystal k odchodu, až z dverí vyšla jeho frajerka. 

Keď ho zbadala, tak sa prekvapene na neho pozrela. ,,Ahoj, nečakala som ťa tu. Išiel si do potravín?," opýtala sa hlbokým hlasom. 

Keltské runy nám ukazujú línie osudu (2020)

Runy sa pred viac ako dvetisíc rokmi objavili na území severnej Európy. Údajne sa vyvinuli z etruského písma a vytvoril ich severský boh Odin. Národy Severanov ako Germáni, Kelti, Vikingovia ich v starých časoch využívali na rôzne magické účely. Všetky pohanské obyčaje boli umlčané po nástupe kresťanskej viery. 

Tieto starodávne znaky sú výtvorom mágov z doby bronzovej a súvisia s grafickým vyjadrením ich učenia. V škandinávskych štátoch ich nájdeme často znázornené na kameňoch. V začiatkoch ich vzniku znaky pripomínali prevažné hieroglyfy. Až po obsadení národov v okolí Stredozemného mora, sa na germánskom území rozšírilo hláskoslovie.

Historici sa medzi sebou o pôvode rúnového písma vzájomne konfrontujú. Jedni tvrdia, že povedomie o fonetickom význame znakov k nám prišlo z druhého storočia pred naším letopočtom, ďalší zastávajú názor, že pochádza z prvého a druhého storočia nášho letopočtu. Existuje však veľa konšpirácií, ktoré potvrdzujú a zároveň vyvracajú pôvod týchto dávnych znakov.

Kamila, moja jarná láska (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Sedávali sme v parku,
bolo nám spolu úžasne,
v srdci spomienku krásnu,
píšem dnes tajne do básne,

stískal som ťa pod hviezdami,
až dokým si nezaspala,
láska vzbĺkla medzi nami,
vyhnala knižného vazala,

písali sme spolu dielo,
boli sme si súdení,
natreli sme tmu na bielo,
a stali hlasom ozveny,

každý nám ľúbezný cit prial,
žili sme si ako v raji,
až dokým nebol znova máj,
a viac sme sa nesmiali,

Uväznená v bubline (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Bežím do všetkých strán,

dušu mám spútanú,

stále sa zahrávam,

hoci ma trestajú,

odmietam ich plášť,

farby túžim odkryť,

stále skúšam nájsť,

svoj čarovný úsvit,

nevedia ma uspať,

objíma ma múza,

môžu mieriť stokrát,

zostanem vždy drzá,

odhodím ich šatku,

nikdy ju neprijmem,

kašlem cestu hladkú,

a začnem nový deň,

Posadnutosť (2020)

Foto: https://majopeiger.com/

Oliver sa rozhliadol okolo seba. Nachádzal sa na jedenástom poschodí. Dostal sa tam výťahom, ale celú cestu vnímal iba svoj stiahnutý žalúdok. Na raňajky si dal len jablko a to bol asi výsledok. Najprv po chodbe blúdil, ale nakoniec našiel tie správne dvere.

Regresná terapia.

Názov kliniky svietil ako čierny atrament. Jeho telom prebehla triaška a tak sa snažil upokojiť. Posadil sa na stoličku a začítal sa do časopisu, ktorý našiel na stole. Dlho neudržal pozornosť na písmenká a vrátil ho naspäť. Minúty sa vliekli nekonečne dlho a jeho začínal chytať spánok. Niekoľkokrát sa pristihol, že mu klesá hlava a telo sa mu zosúva z operadla. Poštípal sa na zápästí, aby sa prebral. Mŕtvolná atmosféra na jeho čulom stave nepridávala a on sa musel premáhať, aby udržal otvorené oči. Sám netušil, čo ho to napadlo, že sa vybral práve sem. S nedôverou sa zadíval na dvere kliniky, z ktorých len nedávno vyšla mladá sestrička. Bola síce milá, ale on sa ju rozhodol nevšímať. Navyše podľa prsteňa na prostredníku zistil, že je už zadaná. Starosti mu robil jeho zdravotný stav. Poslednú dobu mával vidiny čoraz častejšie. Ukazovala sa mu v nich rozosmiata svetlovláska s jantárovými očami a štíhlou postavou. Nikdy predtým sa s takou osobou v súčasnom živote nestretol, ale niečo mu našepkávalo, že bola dôležitá. Práve preto sa rozhodol, že pôjde hľadať odpoveď na regresnú terapiu. Jeho jedna kamarátka s ňou mala výborné skúsenosti. Hovorila mu, že vďaka nej zachránila svoje krachujúce manželstvo a získala lepšie platenú prácu. Jeho robota ho uspokojovala, na ňu sa nemal dôvod sťažovať. Vrásky mu spôsobovala osamelosť. Niekedy ho tak ubíjala, až mal chuť opiť sa do nemoty. Nakoľko bol abstinent, tak mu tá predstava prišla až tragikomická.

Bol presvedčený, že ak podstúpi terapiu, tak nájde odpovede, ktoré tak úporne hľadal. Čo sa týkalo vzťahov, bol neskutočný smoliar. Nikdy si ženu dlhšie neudržal, hoci mu na nej záležalo a dokonca niektoré z nich mal skutočne veľmi rád.  Nakoniec ho každá opustila, pretože ho nevedeli spraviť šťastným. Vždy, keď sa nejaká objavila, mal pocit, že to nie je tá pravá. Dotyčná to nakoniec vycítila a odišla od neho. Už asi pol rok sa so žiadnou ženou nestretával, až sa začínal obávať, že to tak zostane. A pritom nebol uzavretý typ a okolie ho vnímalo ako zábavného spoločníka. Mal dobrú prácu, výborný plat, býval v krásnom prenajatom byte, ale stále mu chýbala vhodná partnerka. Niekto, pri kom by sa ráno prebúdzal a večer zaspával. Čím viac sa nad tým zamýšľal, tým viac unikal mimo reality.

,,Môžete ísť dovnútra.“

Literárne mecheche v Bernolákove mi ukázalo vyššiu literárnu úroveň (2020)

Konal sa druhý ročník Literárneho mecheche 2020 v Bernolákove, ale ja som sa ho neplánovala zúčastniť. V duchu som si hovorila, že pokiaľ ma nikto poriadne ako autorku nepozná, tak sa tam nebudem producírovať medzi odborníkmi na písané slovo. Osud to zariadil inak, pretože vypadla z besedy mladá autorka Neullior Aeternum a bolo potrebné ju nahradiť. Organizátorka Deniska Kancírová, ktorá je zároveň spisovateľkou z vydavateľstva Art Floyd vedela, že mi v tomto roku vyšla básnická zbierka Bezvetrie tichom. Keď mi navrhla, že by som mohla nahradiť inú autorku, najprv som spanikárila. Za žiadnych okolností som si nevedela predstaviť, že sa tam postavím a budem pred niekým s mikrofónom v ruke hovoriť o svojom diele. Asi desať krát som si opakovala, že zostanem doma a nikam nepôjdem. Chcela som jej síce pomôcť, ale necítila som sa na to byť dostatočne pripravená. 

Básnická zbierka Bezvetrie tichom je sondou do duše osamelej ženy (2020)

Foto: pb 

Predtým, ako som začala poéziu milovať, som bola nútená ju zo srdca nenávidieť. Až neznesiteľná bolesť v duši, ma doviedla do náručia rýmov. Túžba prežiť mi otvorila dvere k novému zajtrajšku. 

Každého  z nás, v živote vedie k cieľu nejaký dôvod. V mojom prípade to bola zúfalá potreba sa vyrozprávať a pripomenúť sa svetu v zmysle: ,,Žijem tu  s vami, vypočujte si ma, prosím. Už viac nedokážem mlčať." 

Hoci som v niektorých veciach zaostávala, naučila som sa čítať a písať pomerne skoro. Pamätám sa, že som nemala ešte ani päť rokov, keď som do ruky vzala rozprávky o zvieratkách, ktoré som nechcela pustiť z ruky. 

Uväznená vo svojom tele, apropo ako bojovať proti tieňu osobnosti (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Možno si pri čítaní titulného nadpisu pomyslíte, že sa jedná o nejaký béčkový, slabo propagovaný hororový film, ktorý nezodpovedá skutočnému životu. Lenže verte či neverte, v úvodných slovách sa skrýva viac, než sa na prvý pohľad zdá. Zvykne sa hovoriť, že zmysel pochopí len ten, kto si danou situáciou prejde. A preto som sa rozhodla, že budem písať na základe vlastnej autentickej dlhoročnej a strastiplnej skúsenosti. Je to síce smutný zážitok, no i napriek tomu som sa z neho snažila vyňať pozitívne veci, ktoré ma časom niekam posunuli. Pre mňa je to určitá empíria, ktorá mi ukázala cestu, ako sa dostať bližšie k sebe samej. A hoci som v živote práve pre tento ,,skalp harmónie" o viaceré veci (možno natrvalo) prišla, tak som za túto frustrujúcu skúsenosť v podstate vďačná. I vďaka nej som sa naučila bojovať s ,,imaginárnymi" silami, ktoré ma ,dobrovoľne" držali v zajatí ,,predsudkov." Spomenutá krátka myšlienka obsahuje tri podstatné fakty, ktoré som dala do úvodzoviek. Aj prostredníctvom nich som sa odrazila a rozhodla sa priblížiť viac zo svojich vlastných poznatkov.

Akákoľvek posadnutosť je výplodom mysle

Nikto vás nikdy nemôže ovládať, pokiaľ sa tomu javu alebo bytosti nepodáte. Taktiež ste to vy, kto si vyberá voľbu, ktorú postaví na priečku svojho života. Nikto vám nemôže ublížiť, pokiaľ nebudete v sebe živiť predstavu, že vás nikto nemá rád a všetci stoja proti vám. Už vtedy, keď sa do niečoho pustíte alebo sa začnete niečomu venovať, si vyberáte svoju voľbu, pri ktorej sa uberáte určitým smerom. Či tá trať zodpovedá vašim predstavám závisí od toho, či sa stotožníte s cestou, ktorú si zvolíte. Nie vždy si vyberáme správny prúd, v ktorom sa máme unášať a práve vtedy nastanú tie prelomové situácie, v ktorých sa buď utopíme alebo dostaneme úspešne na breh. Viacero z vás sa počas tejto fázy dostane buď do totálnej eufórie alebo do úplnej melanchólie. Stačí jediný krok a môžete stratiť úplne všetko čo máte. A tento dôležitý krok riadi život v každej oblasti vášho jedinečného bytia. Vždy si môžete vybrať, čo chcete docieliť. Či si zo života urobíte plachetnicu slobody alebo mohylu nárekov. Môžem vám zaručiť, že ak si vyberiete lúče, temno vás neporazí.

Honba za bujným dekoltom? Túžba nejednej mladej i staršej ženy ! (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

My dievčatá a ženy, si počas dospievania začneme všímať čoraz viac svoju hruď a zvykneme sa porovnávať s každou, ktorá je na tom lepšie než my. Predsa len odvšadiaľ na nás žmurkajú dokonale nastajlované krásky s ukážkovou postavou a my netúžime po ničom inom, iba sa na nich ponášať. Niečím podobným som sa zaoberala aj ja a to veľmi dlhú dobu. Odmala som inklinovala k románom, kde boli opísané hlavné hrdinky ako ženy s plnými prsiami. V čase adolescencie som verila, že jedného dňa sa prebudím a budem vyzerať presne tak ako tie fiktívne postavy, ktoré som toľko obdivovala. Vždy sa nájde niekto, na koho sa chceme podobať. Môže to byť reálna osoba, ale pokojne aj hrdinka z fantastickej trilógie.

A prišiel rad na pojem ,,podprsenka."

Už na základnej škole som patrila k tým najplochším a najchudším dievčatám. Najprv som sa tým nezaoberala, ale čím som bola staršia, tým viac som sa touto myšlienkou zapodievala. Keď som videla svoje obdarené spolužiačky, tak som vždy v duši pocítila osteň závisti v zmysle, že oni sa môžu pýšiť tým, čo ja musím skrývať. Ale keďže v tej dobe neboli nejaké super vylepšováky, tak som sa musela uspokojiť s podprsenkou číslo A, ktorá mi ešte aj trošku odstávala. Bola jednoduchej bielej farby, potiahnutá látkou a nemala žiadne vypchávky. V podstate som ani žiadnu nepotrebovala, pretože som do nej vážne nemala čo dať. Lenže každá v mojom okolí, i mladšie dievčatá nosili túto spodnú bielizeň a ja som sa nechala pohltiť davovou psychózou. V tom čase som mohla mať asi nulky a to som mala necelých štrnásť rokov. Blízki si zo mňa uťahovali a naznačovali, že môj intelekt a empatia prerástli na úkor pŕs. Ja som si z toho síce tiež robila v určitom zmysle srandu, ale niekedy boli situácie, kedy som pre tento ,,handicap" vyslovene trpela. Neustále som mala pocit, že som iba polovičná žena, lebo pripomínam žehliacu dosku. A rokmi sa moje presvedčenie nezmenilo.

Miesto komfortu a bezproblémového života? Zoznámte sa s farmaceutickou propagandou ! (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Dnešný svet je, akoby len veľkým zlatým kobercom pre vyvolených, ktorí sú súčasťou imperiálneho kolosu. Ak sa staneme hráčmi jeho veľkolepej hry, môžeme doplatiť na to nielen svojim zdravím, ale aj psychikou. A niekedy je veru ťažké odmietnuť klenoty na podnose, ktorá nám ponúkajú s garanciou spokojnosti a pohodlia. Lenže táto navonok hodvábna sieť je plná nástrah a preto je potrebné, aby sme dokázali rozlíšiť fádny opál od žiarivého diamantu ...

Väčšinou to začína vetou: ,,Nemusíš byť chorý, my ťa vyliečime. Stačí, ak si zakúpiš jeden z našich produktov."

Žijeme v dobe, kedy je všade preferovaný svet farmaceutiky, kde sa na každý ,,problém" nájde uspokojivé a efektívne riešenie, ako zmeniť status ,,problém" na status ,,vyriešené." A preto sú ordinácie plné ľudí, ktorí stoja v dlhých radoch s vnútornou vierou: ,,Ak si kúpim lieky, tak úplne vyzdraviem." A tak sa stáva, že v lekárni dostaneme celý zoznam o tom, ako si môžeme pomôcť, keď užijeme taký a taký prípravok. Lákajú nás ako mravce na sladké ovocie a predostierajú nám toľko výhod, že je takmer absurdné, aby sme odmietli taký okázalý luxus. A tak siahneme po tých zabalených bielych guličkach a opierame sa o ne, ako o sväté písmo, pretože veríme, že nám určite pomôžu. Veď, akoby sa mohol kvalifikovaný odborník mýliť?! Asi vie čo robí, je to jeho práca.

Svet. ktorý nás láka rovnako, ako rosa motýľa (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Prináša nám spasenie alebo záhubu? Už toľkí mladí ľudia mu podľahli a denne ich neustále pribúda. Svet virtuálnych známostí v sebe nesie určité kúzlo, ktorému málokto odolá. Podnos splnených prianí alebo dotyk krutej reality? Nie, vždy sa však človek rozhodne správne, hoci intuitívne cíti, že si zvolil tú lepšiu voľbu. A je úplne jedno, či má 15 alebo 30 rokov. Tento neskutočný kozmos má obrovskú moc si získať každého z nás. No, niektorí mu dáme do rúk úplne celé kormidlo.

Klávesnica ma ticho volala, aby som sa jej dotkla a ja som jej nevedela odolať ...

V čase, keď som chodila na strednú školu, som sa na hodinách informatiky neuveriteľne nudila. Veci, ktoré sme tam preberali, ma buď dostatočne nezaujali alebo som im nevenovala veľkú pozornosť. Vtedy som si ešte tajne pod lavicou vymýšľala básničky a po očku sledovala čas, ktorý plynul neúprosne pomaly. Raz som videla, ako jedna moja nemenovaná spolužiačka uprene pozerá do monitoru, pričom na tvári sa jej rozprestieral široký úsmev. Prebudila vo mne obrovskú zvedavosť a tak som jej ponad plece nakukla, čo tam také zaujímavé vidí, keď ja idem zamrieť od nudy. Ako som sa sústredila na jej obrazovku, tak mi neuniklo, že je na nejakom chate, kde si píše s ľuďmi správy. Fascinovalo ma to, ako sa dokázala odosobniť od látky, ktorú sme preberali a tak úpenlivo sa sústrediť na niečo iné. Chvíľu som ju len pozorovala a keď sa nakoniec odhlásila, tak som postrehla, že bola na nejakom Azete. Ja som mala vtedy asi osemnásť rokov, ale v živote som sa so žiadnym Azetom nestretla. A pritom to muselo byť niečo úžasné, keď pri ňom dokázala sedieť celú vyučovaciu hodinu. Dodnes ma zaráža, že si ju nikto nevšimol chatovať, ale to možno preto, že sedela vzadu a ešte aj v rohu.

Keďže som nemala doma ani internet a počítač úplne zastaraný, tak som sa nemohla inde bližšie zoznámiť s chatovaním okrem školy. Poznala som len Maxichat, kde som mala zvieratko korytnačku, ktorú však jedného dňa prekvapil korytnačí samec a vyznal jej city. Keď ma spolužiačka zavolala nech sa pozriem na obrazovku, že mi tam napísal chlapec, že ma miluje a použil celé moje meno a priezvisko, tak som myslela, že sa prepadnem od hanby pod zem. No, súčasne to bolo také úžasné, že som zabudla na ostych a vyzvedala od dievčiny, kto to je a odkiaľ ma pozná. Ona si s ním nejaký čas písala až zistila, že je to jeden chlapec, ktorý ma pozná reálne, ale chce ostať naďalej v anonymite. Vtedy som si povedala, že touto cestou sa môžem zoznámiť s viacerými zaujímavými ľuďmi, ktorí sa stanú mojimi vysnívanými priateľmi. Spolužiačky si takto chatovali roky a ja som im závidela tie krídla nespútanej slobody. Veď aj ja som túžila lietať. Od toho dňa som na vytúžené chatovanie myslela čoraz častejšie a rozhodla som sa zmeniť svoj život. A to radikálne.

Svet jedináčikov nie je len o hojnosti, ale aj o výraznej osamelosti. Je to vzácny dar či večný údel? (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Nemáte to šťastie, že ste sa nenarodili ako jedináčik? Dali by ste čokoľvek za to, aby ste sa nemuseli v izbe tlačiť so svojim súrodencom? Túžite po vlastnom priestore? A myslíte si, že jedináčikovia to majú vyhraté iba preto, že majú vlastnú izbu a nemusia sa s nikým o nič deliť? Tak ja sa vám pokúsim prostredníctvom svojich skúsenosti priblížiť život jedináčika, o ktorom je známe, že má všetkého dostatok. Nie vždy je to pravda.

Ako deti bývame často uzavreté a večne zamyslené

Poznám viac jedináčikov zo svojho okolia, no predovšetkým poznám v tomto smere samú seba. A tak viem reálne posúdiť, že tento typ ľudí má veľké problémy sa sústrediť a taktiež máva potrebu sa uzatvárať do svojho sveta. Keďže sa nemá s kým podeliť o svoje tajomstvá, tak sa zvykne do seba zahĺbiť až do takej miery, že prestane vnímať realitu vôkol seba. A ak áno, tak iba na chvíľu a opäť prepadne svojej predstavivosti. Tá je niekedy pre neho oveľa dôležitejšia ako to, čo vidí pred sebou. V škole mu je viackrát vytýkané, že sa nedokáže koncentrovať na to, čo sa v triede deje, ale namiesto toho sa pozerá von oknom, akoby vôbec nejavilo záujem o to, čo je jeho povinnosťou.

Geniálne si rozumieme so staršími ľuďmi, no s rovesníkmi pomenej

I napriek svojej výrečnosti a celkom priateľskému prístupu, som si poväčšine života rozumela so staršou vekovou kategóriou. V prípade, ak som sa ocitla pri svojich rovesníkoch, narážala som do múra, nakoľko som si s nimi viackrát nemala čo povedať. Oni vnímali realitu celkom inak, ako ja a tak pre moje uvažovanie nemali žiadne pochopenie. Už odmala ma to tiahlo k oveľa starším ľuďom od seba, pretože pri nich som sa cítila plnohodnotne a významne. Oni mi nedávali najavo, že som príliš premúdrela a súčasne ma dokázali pochopiť v takmer každej oblasti. A jednak preto ich práve toľko jedináčikov vyhľadáva. Pri nich sa dokážu dokonale uvoľniť a byť konečne sami sebou.

Život na liekoch v objatí choroby (2015)

Foto: Kyria Photogtraphy (Fcb) 

Cítila som sa ako motýľ v pohári, keď som sa dívala cez neho na lúku, ale nemohla na nej slobodne ležať

Keďže som patrila skôr k neposedným deťom, ako k tým pasívnym a ku komunikatívnym, tak som brala len veľmi ťažko, že som sa vždy cítila akoby uväznená vo váze. V škôlke som viackrát vynechávala hodiny, pretože som mala stále nejaké zdravotné problémy a tak som sa nemohla zúčastniť rôznych hier a spoločensko - kolektívnych súťaží. Chcela som fungovať ako ostatné deti, lenže vynechané dni a časté návštevy u lekárov mi to znemožňovali. A i napriek tomu, že som tam bola obľúbená, vnútorne ma to trápilo. Bola som závislá na liekoch a bez nich som prakticky nevedela ani fungovať. Moji rodičia s tým nemohli nič robiť a v snahe mi aspoň trošku uľahčiť život, ma posielali k jednému lekárovi za druhým. Bola som iba testovacie zvieratko, ale sotva som si to v šiestich rokoch mohla nejako výraznejšie uvedomovať.

Každý školský výlet do prírody bol pre mňa tabu. Nemohla som sa v nej nachádzať dlhšie ako pár minút, pretože som sa začala vždy dusiť

Po každé, keď sa vypisovali ospravedlnenky som na základnej škole stala v rade ako prvá a sledovala pani učiteľku, ako súcitne skúmala papier, ktorý mala pred sebou. Mala som vtedy pocit, že som nepoužiteľná, pretože tých ospravedlneniek pribúdalo a vynechaných vyučujúcich hodín detto. Aj keď som prosila rodičov, aby ma pustili, zo strachu, čo sa mi môže stať, som nakoniec vždy ostala doma. V tom čase som mala v triede skvelých spolužiakov, ktorí ma navštevovali a písali mi listy, lenže nič sa nevyrovná pocitu, keď ste v niečej blízkosti a ten čas trávite s tým človekom osobne. Po čase mi zistila neprechodenú mononukleózu a tak som bola obmedzenejšia čo sa týka mimoškolských aktivít čoraz väčšmi. Keďže som bola diagnostikovaná ako silná alergička, tak som nemohla chovať ani žiadne zvieratá a ani mať v izbe kvety. Napriek tomu som ten zákaz porušovala, pretože ja kontakt s prírodou a zvieratami milujem a nikdy sa to nezmenilo.

Ako sa vyhnúť pracovným prešľapom a nežiariť infračerveným svetielkom, hneď na začiatku (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Už ste to zažili raz, možno i viackrát. To, aký dojem vzbudíte, keď sa prvýkrát ocitnete na novom pracovisku, je nesmierne dôležité. S touto vizitkou pôjdete ďalej a bude vás sprevádzať všade, kde sa pohnete. Sú medzi nami takí, ktorí sa nezapísali práve najlepšie, pretože z nedostatku skúsenosti alebo nebodaj zo strachu z prijatia urobili veci, ktorými vzbudili negatívny záujem. Človek zvykne tento prvotný dojem preceňovať, ale niekedy ho zase úplne podcení. Stretávame sa s novým prostredím, ktoré nepoznáme a naše kroky sú neisté a váhavé. Prispôsobenie, nie je vždy jednoduché a prijatie, môže zanechať na duši hlboké šrámy.

Moje začiatky pripomínali borenie sa v močiari alebo predieranie sa pichľavým kríkom. Urobila som fatálne chyby, ktoré si vyžiadali svoju daň. Na základe týchto negatívnych empírií, však môžem posunúť informácie, ktoré môžu byť v istom zmysle, prínosom pre ostatných. V živote je každá skúsenosť potrebná, pretože i napriek všetkému, nás svojim spôsobom formuje a šľachtí.

To, ako sa na začiatku zapíšete, podľa toho vás okolie zaradí a tak vás budú vnímať. Rozhodla som sa spísať zopár indícií, ktoré by ste mohli zobrať na vedomie.

Pred vstúpením do nového pracovného prostredia, by ste mali pôsobiť vyrovnane a prirodzene sebavedomo

Možno sa vám potia dlane a pociťujete dávku nervozity, no nedajte to na sebe najavo. Akonáhe si ľudia vo vašom okolí všimnú, že ste neusporiadaní a nepokojní, budú mať o vás mienku, že patríte k labilným typom. A to by pre vás mohlo znamenať, úplne vyradenie z kolektívu. Nikto nechce mať do činenia s človekom, o ktorom nevie, čo ho napadne a čo môže od neho očakávať. Takže, aj keby vás vnútorne zožierala akákoľvek myšlienka typu: ,,Nemusím sa im páčiť, nebudeme si rozumieť, vôbec ich nepoznám", musíte sa posnažiť ju v sebe potlačiť a pozitívne sa naladiť. Vnímať nové príležitosti, možnosti a nie samé riziká a nástrahy.

Životná skúsenosť ako cenná lekcia (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Počas života môžeme prechádzať takým neutešujúcim obdobím, až do nás začne dobiedzať myšlienka, že celý vesmír je proti nám. Ak náhle pocítime, hrubý stisk samoty a prázdnoty, tak začneme strácať dôvod žiť. Za týchto okolností, neraz siahneme po niečom, na čo nie sme zvyknutí. Možno si pomyslíme, že by sme s tým nikdy nemuseli začať, keby nenastali okolnosti, ktoré nás k tomu, či už priamo alebo nepriamo donútili. Lenže vždy sa nájdu dôvody, prečo sa človek rozhodne niečo urobiť alebo vyskúšať. Pretože nič v živote nie je iba náhoda. A aj to, že sme urobili toľko nesprávnych vecí a prežili tak veľa bôľu, sa tiež malo stať z nejakého závažného dôvodu.

Tieto životné skúšky, či už pozitívne alebo negatívne, sú pre nás veľmi cennými lekciami, ktoré nás nielen preverujú, ale aj neustále učia. Koľko si toho od nich vezmeme, závisí iba od nás. Avšak, nech už sú akokoľvek pochmúrne alebo nepriateľské, sú to naše vlastné skúsenosti, ktorými sme si my prešli na vlastnej koži. Je to naša vývesná tabuľa zážitkov, kde si značíme krížikmi prežitý úspech, ale aj pád.

Každá skúška niečo stojí - buď nám do života pridáva alebo uberá

Život je ako hurikán, spočiatku veľmi nenápadný, no po prebudení dokáže so sebou odniesť všetko, čo mu príde do cesty. Človek je omylná bytosť a či už v čase dospievania alebo v dospelosti, zvykne robiť chyby. Niekedy je príležitosť taká lákavá a zvučná, že jej nedokážeme odolať a jednoducho sa jej naplno chopíme. Neuvažujeme nad dôsledkami nášho konania, v tom danom okamihu cítime, že ju musíme využiť najlepšie ako dokážeme a vieme. Sú medzi nami takí, ktorí nevykročili správnym smerom a viackrát mohli na svojej ceste zakopnúť tak silno, že sa len s námahou dokázali pozviechať zo zeme. Nie je takmer ani jeden človek, ktorý by neurobil nejakú chybu alebo by nevykročil vedľa. Niektorí sme tak konali preto, lebo sme sa cítili osamelí, iní sme sa veľmi chceli zviditeľniť a v ďalších mohla prepuknúť obyčajná ľudská zvedavosť. Zhrešili sme viacerí , pričom podaktorí sa zo svojich chýb dokázali poučiť, iní sa ich dopúšťajú dodnes.

Prezlečené ego za empatiu: ,,Ja si myslím, že ty si takýto ... .“ (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Už ako dieťa som sa na svet pozerala rovnako, ako vták na oblohu - fascinovane a prirodzene zároveň. Ten priestor okolo mňa, bol taký neuveriteľne úžasný a súčasne tajomný, že som ho túžila neustále analyzovať. Keď som postupne dospievala, v mysli mi ukotvila myšlienka: ,,Pevne verím, že jedného dňa svet zmením." Medzitým som si prešla povinnou školskou dochádzkou, až som sa dostala na vysokú. Po jej ukončení som mala príležitostné práce, vykonávala absolventskú prax a napokon som sa zamestnala na plný pracovný úväzok. Za ten čas som spoznala ľudí, s ktorými som si nemala čo povedať alebo ktorí mi jednoducho neboli sympatickí. Vždy, keď som niekoho takého stretla a nestotožňovala som sa s jeho presvedčením a názorom, pomyslela som si, že ten človek nie je hodný tohto sveta. Prečo? Lebo nezdieľa moje nadšenie, myšlienkové pochody a tendenciu niečo meniť. Bol pre mňa len pasívnym panáčikom, ktorý sa zaradil do kolónie otrokov obrábajúcich na poli. A inak som ho vidieť ani nechcela. Prečo? Lebo som odmietla zmeniť ku nemu svoj vlastný postoj.

Náš postoj formuje naše myslenie a predstavy o človeku

To, aký zachovávame voči niekomu postoj, nám do istej miery formuje alebo deformuje náš život. Každá jedna negatívna myšlienka, ktorú prechovávame k inej osobe, na nás vplýva. Naše myšlienky sú akoby kvapky, ktoré kĺžu po streche počas dažďa. Zvolia si určitý smer a plynulo za ním jedna po druhej stekajú. Niekedy sa stane, že vybočia na druhú stranu, ale v podstate skôr či neskôr stečú dole. A rovnako, je to aj s naším postojom k ľuďom. My si môžeme vytvoriť určitý základ na danú osobu a hoci sa nám niekedy môže trošku zmeniť pohľad, podstata ostáva rovnaká, pretože udržujeme pri tej osobe vo svojej mysli negatívnu myšlienku a tá nám bráni jasne vidieť realitu. Vytvoríme si akúsi schému charakterových vlastností a pridržujeme sa jej formy a tvaru až dokonca. Príklad: Niekoho stretneme na ulici a naša prvá myšlienka bude: ,,Je povrchný." Raz sme si o ňom vytvorili určitý negatívny obraz a toho sa držíme po každé, keď stretneme toho daného človeka. A hoci nás aj napadne predstava, že ten človek je milý, príjemný, vždy vyhrá tá negatívna myšlienka toho prvého dojmu a my sa opäť utvrdzujeme, že naša vymyslená schéma je opodstatnená a tá osoba musí byť preto jednoznačne taká, ako ju vidíme.

Takmer všetci vieme rozprávať, ale nie každý, vie vhodne komunikovať (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Medziľudské vzťahy, patria medzi najdôležitejšie faktory v našom živote a neraz nás dokážu potrápiť svojou podstatou. Je pre nás úplne prirodzené vyhľadávať kontakty, pri ktorých môžeme nadviazať na základný medziľudský atribút - komunikáciu. Niektorí ľudia však nevedia, čo skutočne od tohto medziľudského vzťahu majú očakávať a čo ním chcú vlastne vyjadriť. A tak sa postupne zamotávajú do spleti problémov, ktorá vyplýva práve z toho, že nedokážu správne pochopiť sociálne návyky ostatných a tým pádom, ani ich spôsob života. A táto skutočnosť zapríčiňuje, že s ľuďmi vo svojom okolí nesprávne komunikujú a nevhodne ku ním pristupujú.

Komunikácia je základ vzťahu - od toho sa všetko ostatné odvíja

Vo svojom živote sa stretneme s rôznymi typmi ľuďmi: melancholikmi, optimistami, cholerikmi, sangvinikmi, atď. Dôležité je ovládať schopnosť vyjadriť myšlienky slovom - správne s nimi komunikovať. Viacerí majú s dorozumievaním problém, až to niekedy pôsobí tak, akoby bola na príčine rečová bariéra. Každý človek je v podstate osobnosť - jedinečná, nenahraditeľná a rovnocenná. Lenže vzájomne sa líšime od seba svojimi vlastnosťami, záľubami, názormi, uvažovaním a práve preto je potrebné vedieť, aký typ reči máme aplikovať, pri konkrétnom type človeka. Nemožno sa so všetkými ľuďmi baviť, na rovnakej úrovni a jednak preto, ku každému treba pristupovať individuálne.

Pomsta je prostriedok na dosiahnutie toho, aby sme sa ešte väčšmi uväznili vo vlastnom nešťastí (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Takmer každému sa už v živote stalo, že ho niekto sklamal, podrazil alebo mu nejakým spôsobom ublížil. Ak nastane takáto situácia, človeku sa úplne zmení zmýšľanie a nahromadí sa v ňom hnev, zlosť a hlad po odplate. V tom momente, v sebe potlačí všetky dobré vlastnosti a na povrch sa predierajú len tie, ktoré súvisia s pomstou a vrátením urážky alebo odvety. Keďže je naša hrdosť zlomená a naše ego sa dožaduje toho, aby sme požičanú rukavicu vrátili v rovnakom stave, tak sa rozhodneme konať v afekte a zabúdame popritom využívať náš najdôležitejší orgán - srdce. Ak, sa nám predsa len adekvátne podarí pomstiť, tak prežívame chvíľkovú radosť, naplnenosť a pocit sebauspokojenia. Avšak, to všetko pominie skôr, než sa nazdáme a škodoradosť sa zmení na otázku: ,,Bolo to naozaj potrebné?."

Bolo obdobie, kedy som sa snažila za každú cenu všetkým pomstiť

Ak trošku zalovím vo svojej minulosti, tak si musím priznať, že som patrila k tým najpomstychtivejším ľuďom, akých táto planéta mohla stvoriť. Moje úmysly, neboli však riadené štýlom: ,,Oko za oko, zub za zub." Ja som si počínala trošku rafinovanejšie a snažila sa vždy niekomu pomstiť kreatívne a nezabudnuteľne. Nechcela som sa znížiť k fyzickému násiliu a ani k žiadnej psychickej šikane, no i napriek tomu, som bola rovnaká, ako sú všetci ostatní pomstitelia. Prečo? Pretože, ak sa niekto niekomu chce pomstiť, nikto nerozlišuje akou formou a akým spôsobom je to vykonané. Je úplne jedno, či niekoho udrieme alebo mu pošleme škodnú smsku - zámer je stále rovnaký. Takže, i keď som na svoje praktiky nevyužívala barbarské alebo kruté metódy, ubližovala som iným spôsobom niekomu, kto si to podľa mojich slov v tom čase oprávnene zaslúžil. Zasahovala som mu do života a narúšala jeho harmóniu a pohodu.

Keď cigareta zmyselne prehovorí ... (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Nikdy som nemala potrebu vyhľadávať návykové látky, či už v podobe cigariet alebo drog. Dokonca som sa im snažila zo všetkých síl vyhýbať, pretože som si nikdy o ženách, ktoré fajčili nemyslela, že sú sexi a príťažlivé. Jednak, aj tým, že som bola diagnostikovaná ako alergička, som nemala dostatočný priestor sa dostať do kontaktu s týmito podlhovastými a štíhlymi tyčinkami. Ak mám pravdu povedať, do tej doby mi to ani vôbec nechýbalo, ba práve naopak. Bola som rada, že sa za mnou nenesie vôňa popoľníkového oparu a nepripomínam stabilnú barovú štamgastku. Lenže na prelome mojich čochvíľa dvadsiatich rokov, sa všetko zmenilo a ja som sa istý čas na cigaretách stala takmer závislou.

Neškodný pokus sa zmenil na hlúpy zlozvyk

Zreteľne si na ten ,,pamätný" deň spomínam. Bola som spolu s rodičmi a jednou mojou sesternicou na dovolenke v Bulharsku - Prímorsku. Mama dostala od turistov, ktorí bývali oproti nám v hoteli krabičku cigariet. Moja sesternica bola výkonná fajčiarka a moja mama, ktorá v ten deň oslavovala narodeniny, dostala zrazu nápad. Navrhla mi, aby som si z cigarety potiahla, keď už mám takmer dvadsať rokov a dosiaľ som to neskúšala. Najprv som váhala, ale keďže som chcela byť ,,cool", tak som si potiahla. Bolo to zvláštne, ale vôbec som sa nedusila, ako to na začiatku býva a ani som nepociťovala nevoľnosť. Avšak tá tabaková korenistá chuť sa mi na jazyku zdala byť odporná a tak som cigaretu zahasila v popolníku. Lenže pred nami bolo ešte necelých šesť dní a ja som mala viacero možnosti si ešte príležitostne zapáliť.

Prepožičané krídla od papagája, budia verejné pohoršenie (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa budú tým - viac viditeľným snažiť odstrihnúť krídla, minimálne ich na maximálnu možnú mieru skrátiť. Je to však úplne prirodzené pre tých, ktorí sa boja pestrosti a dávajú prednosť tomu, čo dobre a dôkladne poznajú. V ich očiach je priam hazardom pôsobiť, ako taliansky gobelín a ešte popritom sa cítiť výborne. Ten povestný existenčný priestor je nesmierne dôležití pre ľudí, ktorí sa odmietajú vzdať vetra vo vlasoch a naďalej sa oddávajú svojmu bezprostrednému životu.

Vždy sa nájde niečo, čo ho prezradí

Naša pravá podstata sa dá len veľmi ťažko zakryť. Je to niečo, ako materské znamienko, ktoré je súčasťou nás samých. Ak sa o nás raz začne hovoriť, že sme podivíni alebo prejavujeme známky neštandardného správania, bude sa to šíriť rýchlejšie než škandály v bulvárnom plátku. Kolektív je voči výrazným odchýlkam veľmi intolerantný a s obľubou si z nás spraví trhací kalendár. Úplne stačí, ak mu k tomu dáme najmenšiu zámienku. Niečo vo vnútri nás sa nedokáže pretvarovať pridlho, pretože po čase môžeme nadobudnúť pocit, že sme ako lev v cirkuse - každý na neho pozerá, no málokto rozumie jeho ozajstným potrebám.

Ako sa sťať z pahltnej všežravkyne mierumilovnou vegetariánkou (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

V dnešnej dobe byť vegetariánom je asi podobný trend, ako byť ,,duchovným." Pribúda stále viac ľudí, ktorí sa na to iba hrajú, no v skutočnosti to nemyslia vážne. A tak je až niekedy problematické zistiť, ktorí z nich sú praví fajnšmekeri. Medzi toľkými podvodmi a marketingovými ťahmi, je to často priam až nemožné.

Moja láska k zvieratám bola bezhraničná a miestami až fanatická

Každý o mne vedel, že zbožňujem zvieratá a vždy sa ich budem snažiť chrániť. Moji rodičia dostávali záchvat po každé, keď som priniesla domov zatúlané mača, ježka alebo dážďovku. Lenže ich diktátorský prístup na mňa nemal žiadny účinok a ja som si neustále robila po svojom a vždy som voči ich gestu vzdorovala a nakoniec si presadila svoje. Nie, že by som im robila napriek, ja som len vnútorne cítila, že tým živočíchom musím pomôcť a tak som konala v súlade svojho srdca a presvedčenia. Takmer nikto moju lásku k týmto bytostiam nechápal a tak sa mi neraz zvieratá zdali byť oveľa bližšie než väčšina ľudí. Lenže i navzdory všetkej svojej akoby nehynúcej láske, som s radosťou na obed konzumovala mäsitú stravu. Vedela som, že to zviera musí zomrieť, ale akoby som si nechcela pripustiť, že pri tom tie zvieratá trpia a chlácholila som sa predstavou, že mäso k životu potrebuje úplne každý.

Spoločnosť sa nás snaží zaradiť do davu jednotvárnosti a označiť nás nálepkou neviditeľnosti (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Ľudstvo bolo už odnepamäti riadené akýmsi rádom etiky a poslušnosti, ktorý vyžadoval dodržiavanie určitých pravidiel a noriem. Tento dogmatizmus bol mimoriadne obľúbený nielen u vyšších spoločenských vrstiev, ale aj u tých menej vznešenejších. Podliehal mu takmer každý človek, ktorý chcel prežiť a nemal na výber. Ak sa našiel niekto, kto sa odmietol podriadiť zaužívanému systému mechanického myslenia, tak bol automaticky označený za ,,vzbúrenca alebo rebela." V tomto prípade nemal veľa možností a ak sa chcel vyhnúť štvaniu, musel sa prispôsobiť vonkajším okolnostiam. Mal zviazané zápästia a nemohol prejaviť svoju jedinečnú individualitu. Nakoniec sa plne adaptoval do prostredia, v ktorom vyrastal a ktoré sa musel naučiť milovať a uctievať. Hoci odvtedy uplynulo mnoho času, niektoré veci sa dodnes nezmenili.

V stredoveku sa poľovalo na čarodejnice a dnes sú na muške intelektuáli, vedci a géniovia !

Ak mala žena v minulosti nápadné ryšavé vlasy a prejavovala známky neobyčajnej intuície, spoločnosť ju neváhala označiť za čarodejnicu a postaviť bez milosti na hranicu. V dnešnej dobe sa už osvojili iné spôsoby a je pravdou, že v porovnaní s predošlým vnímaním a posudzovaním, predsa len verejnosť postúpila na vyšší level. Už sa ľudia nemusia báť, že ich označia za kacírov, vymyslel sa pre nich oveľa vierohodnejší status - mentálne narušené osoby. Súčasne s pretransformovaným zmýšľaním sa zmenila aj lokalita a slamu s ohňom nahradili uzavreté zariadenia. Na prvý pohľad to možno vyzerá lákavo, ale podstata je úplne rovnaká - väzenie ako väzenie.

Dandyzmus, exoticizmus, reštauracionizmus, módne štýly minulých storočí, ktoré prevalcovali svet

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Móda je kultúrny fenomén, ktorý sa dlhodobo vyvíjal, formoval, zdokonaľoval až nadobudol podobu dvadsiateho prvého storočia. Niekedy je až ťažké uveriť, že sa kedysi ľudia obliekali s takou gráciou, keď sa pozrieme na súčasný módny trend. Hoci sa v dnešnej dobe nájdu vynaliezaví a mimoriadne kreatívni návrhári, tak sa ani zďaleka nepribližujú obdobiu, ktoré spôsobilo takú nevídanú senzáciu. Ľudia sa dnes obliekajú podstatne jednoduchšie, praktickejšie a viac-účelnejšie.

Už by sme na ulici len ťažko hľadali dámu v barokových šatách, so špicatou ozdobou hlavy, pokiaľ by sa nejednalo o nejakú historickú kultúrnu udalosť. Napriek tomu obdobie, v ktorom prevládala pompéznosť, honosnosť a vznešenosť patrilo k tým najfamóznejším zo všetkých a právom sa zapísalo do módnych dejín na celom svete.

Zuby múdrosti - dar či príťaž? (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Zuby múdrosti si každý spája s ukrutnými bolesťami, s opuchmi ďasien, s nepríjemným prežúvaním jedla. Málokto v nich vidí hlbší zmysel alebo opodstatnený nárast. Každý sa ich čím najskôr chce zbaviť, pretože je presvedčený, že tieto zuby mu spôsobujú iba samé utrpenie a komplikácie. Avšak pravda o zuboch múdrosti je v skutočnosti celkom iná.

Spravidla sa prvé zuby múdrosti zvyknú objavovať vo veku 21 rokov, teda v tom čase, keď končí tretí sedemročný cyklus, v priebehu ktorého sa rozvíja spirituálna rovina. Individuálna energia, ktorá sa nachádza v týchto zuboch, sa súčasne spája s kolektívnym a univerzálnym vedomím. Tieto zuby symbolizujú našu schopnosť splynúť v dokonalej harmónií s naším vyšším mystickým JA.

Pokiaľ tieto zuby chýbajú, tak sa dá ľahko posúdiť, že konkrétny človek sa zameriava skôr na racionálne a analytické myslenie, než na spirituálne. Zvykne nastať taká situácia, kedy zub múdrosti vyrastie len v jednom ďasne. V prípade, ak narastie iba v hornej čeľusti, tak sa môžeme domnievať, že daný človek síce uznáva existenciu astrálnej roviny, avšak bojí sa ju uplatniť v praxi. Ak narastie zub múdrosti len v dolnej čeľusti, môže to znamenať, že človek vedome pracuje na tom, aby do tohto sveta nakoniec naplno prenikol.

Magoroidný svet v červenom rúchu – postrach pre každého dogmaticky založeného človeka (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Stáva sa vám, že máte potrebu zostať na mieste, zatiaľ čo ostatní si smelo pochodujú na druhú stranu pri červenom semafore? Vidíte na zemi spadnutý náramok a okamžite začnete pátrať po jeho majiteľovi? Stretnete na ulici človeka, ktorý pôsobí nešťastne a vy sa mu snažíte zlepšiť náladu? Narazíte na niekoho, kto pýta euro na lístok a vy nemáte to srdce mu povedať nie? Vidíte ako sa niekto hrubo chová k svojmu dieťaťu alebo zvieratku a vy musíte ihneď zakročiť a nastaviť tvár spravodlivosti? Mávate pocit, že vám tak trochu ľudia nerozumejú a myslia si, že nie ste úplne kompletní? Ak áno, tak mám pre vás odpoveď na vašu diagnózu, ktorá sa však nedá liečiť. Ste rodený magor, ktorý sem prišiel, aby očistil túto planétu od negatívnej energie.

Vnímame viac, než väčšina okolo nás

Zatiaľ, čo ostatní medzi nami vedú nezmyselné dialógy bez hodnotného obsahu, my sa snažíme absorbovať každú dôležitú informáciu skúmaním všetkého naokolo. Neustále sme nastavení na ,,nonstop online" a pozorne sledujeme každý jav, predmet či osobu, ktoré dôkladne v podvedomí analyzujeme, dokým sa nám nepodarí dospieť k uspokojujúcemu výsledku. Nech sa už deje čokoľvek, my to hneď spozorujeme a usilujeme sa tomu prísť na koreň za každú cenu. V očiach ostatných sme prehnane aktívni a veční riešitelia. Často nemajú pochopenie pre naše poslanie a neraz sa z našej ašpirácií zlomyseľne smejú. Hoci nás ich posmešky vnútorne zraňujú, ženie nás neuveriteľná sila všetkým dokázať, že nás nikto nezlomí a nedonúti sa stať len pasívnym pozorovateľom.

Pošliapaná hrdosť verzus prebudená motivácia (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Mali sme možnosť spoznať ľudí, ktorí boli obľúbení, vyhľadávaní a každý ich navonok miloval. A my sme im v tom čase tak veľmi závideli a netúžili po ničom inom, len byť aspoň na jeden jediný deň ako oni. Tak úžasní a populárni, že i ten najväčší neprajník ich zdravil s úsmevom na perách. A to bola obrovská chyba! Pretože vo väčšine prípadoch sa z týchto ľudí stávajú v dospelosti osoby, ktoré nemajú byť na čo hrdé a všetko čo dosiahli, získali nečistým alebo bezcharakterným spôsobom. Lepšie povedané, sú usadení na mozoľoch cudzej námahy. Mali vždy všetko po čom túžili a tak sa v nich neozývala potreba byť lepší, dôstojnejší, hodnotnejší. To všetko prenechali tým, ktorí od života dostávali silné facky takmer na dennom poriadku. Ale už to tak býva, že ten, čo najviac dopadá na zem, ten túži po krídlach najväčšmi zo všetkých.

Rozhodla som sa napísať niekoľko fráz, ktoré ma v živote dokázali najviac nakopnúť a vďaka ktorým sa snažím neustále zdokonaľovať. Verím, že niektorí z vás sa v nich môžu nájsť.

,,Ty si trafená už od narodenia alebo je to spôsobené úrazom?."

Keď mi toto povedal jeden spolužiak na základnej škole, tak som preto niekoľko dní bola nešťastná. Keďže som patrila k citlivým dievčatám, tak som si všetko viac pripúšťala ako ostatní spolužiaci. Ranilo ma to, urazilo, nahnevalo a nedokázala som spracovať svoje pocity tak, aby som sa správala rozumne. A tak som to riešila buď plačom alebo útekom z triedy. To bola moja prirodzená obrana, ktorá sa v tom čase stala jediným štítom, ktorý som dokázala použiť. Ten spolužiak to možno ani zlé nemyslel, lenže ja som nemala ani desať rokov a jednoducho sa ma jeho slova dotkli. Preklínala som to, že som iná než ostatní a vo svojom živote nevidela žiadny zmysel. Milovala som zvieratá a prírodu pomaly viac než seba a za to som dostala nálepku ,,trafená."

O čom dámy nehovoria, iba ,,na to“ myslia (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Tento článok je možno trošku poburujúci, mierne kontroverzný a do istej miery nečakaný. Už dlhšie som sa zamýšľala nad tým, či ho spracujem, ale napokon som sa rozhodla, že zmením tému a skúsim sa ubrať trošku šteklivejším smerom. A keďže sa nepovažujem za dámu, nemala som s tým žiadny problém.

Vidíte na zástavke ženu, ktorá ma na sebe elegantný kostým a pri sedení nohy tesne pri sebe? V očiach ma cudný výraz a tvári sa akoby v hlave nemala jedinú hriešnu myšlienku? A vás prvé čo napadne je to, že sa jedná nepochybne o dámu. Nuž, sklamem vás, pretože z cela určite to nebude dáma. Je to iba žena, ktorá má určité potreby, ako každá ďalšia. A vôbec nezáleží na tom, ako je oblečená.

My ženy, sme niekedy tak trošku pokrytecké, pretože vyčítame svojim polovičkám to, čoho sa dopúšťame sami. A dokonca v oveľa väčšom rozsahu.

Dáma vyčíta mužovi, ak uprednostní televízny zápas pred romantickou večerou v dvojici iba vtedy, ak sama šport nesleduje

Úniková cesta môže viesť k deštrukcii, no aj vtedy sa môžeme odraziť od zázračného mostíka (2015)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Niekedy nás určité životné okolnosti dokážu doviesť k úvahám, nad ktorými by sme za iných okolností nikdy neuvažovali. Život, ktorý sme predtým toľko milovali, nám nastaví svoju nevľúdnu tvár a my namiesto záhradnej aleje vnímame len tŕne, ktoré sa nám zabodávajú do mäsa. A vtedy nás už nič nemôže zastaviť, pretože sme pevne rozhodnutí ukončiť pretvárku šťastia a dať jej ozajstné meno. Rovnako, ako Alenku v ríši zázrakov, nás vábi svet, ktorý nemôžeme spoznať. Miesto, kde je každá duša pokrytá závojom smrti a i ten najmenší záblesk svetla pochovaný rukou večného ticha.

Osamelosť z nás robí labilných slabochov, bez vlastnej identity

Samota do istej miery môže byť pre človeka príjemná, no ak sa jej dávka preženie, tak v nás neraz dokáže prebudiť uväznených mučeníkov. Stane sa pre nás tak trýznivá a ničivá, až nám prestane záležať na tom, že na druhý deň vyjde žiarivé slnko. Stále máme na pamäti iba to, že sme opustení, utrápení a zlomení a tak nedokážeme vnímať všetku tú radosť, ktorá sa nachádza za plachtou nášho nešťastia. Už nedokážeme veriť, že sa naša prítomnosť zmení a my budeme môcť žiť bez pút na zápästiach. Nech sa kdekoľvek pohneme, tak so sebou nesieme plášť bolesti a každý na nás vidí, ako veľmi túžime odísť. Nemáme absolútne žiadny dôvod tu zostávať a už v ničom nevidíme zmysel. Všetok dôvod žiť sa vytratil a my sme pevne rozhodnutí ukončiť svoje nekončiace súženie.