Labutia krv (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

 Vymyká sa úplne z davu,

odmieta im farby odovzdať.

v objatí stíska vieru nahú,

preklína honosný majestát.

so sklonenou hlavou odev skladá,

vôkol nej prechádzajú ľudia,

byť inou nie je žiadna vada,

hoci ju všetci naokolo súdia.

koľkí sa dopúšťajú omylov,

do srdca ďalšie rany ryjú,

umierajú s dušou rozbitou.

trestajú nevinnú malú vílu.

život sa často s nami zahrá,

rozdá nám karty hriechu,

uväzní nás do víru tanca,

postrčí do rúk nádej vetchú,

v tele horí šialený ďas,

smiech ticho mŕtvolne sprevádza,

šancu máme žiaľ len raz,

kým neuľahneme do matraca.

anjel z neba krídlami ševelí,

núti kráčať po osudnej koľaji,

v hlave nám znejú výstrely,

keď sa čas navždy spomalí.

neprestáva v dobro ľudí veriť,

hoci jej kradnú bielu zástavu,

usiluje sa preskočiť priesmyk,

pri ktorom tí druhí váhajú

je poslednou z čistých labutí,

ktoré držia príkre laná,

jazero nehy sa vždy zamúti,

keď zaznie pieseň zradná.

Text: Patrícia Brestovanská