Otrok (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb)

Strigám počaril sám Amor,

preto ho víly uniesli,

Pandóru predsa ukradol,

až za tie zradné útesy,

otroka sa nik nepýta,

stáva sa len jedným z kancov,

a božská múza prepitá,

púšťa omieľaný šansón,

má im slúžiť bez veľkých slov,

plniť každé ich rozkazy,

vždy putovať cestou skleslou,

aj keď ho hrdosť podrazí,

musí znášať radovánky,

ktoré mu prídu odporné,

vkĺznuť údom do ich schránky,

hoc jedu sú tak podobné,

nie každá sa mu pozdáva,

niektoré sa telu hnusia,

čaká ho drsná poprava,

udusia ho bujné prsia,

sú hlasité ako chorál,

ich extáza ho omámi,

nejeden pútnik ho volal,

šíria sa ako potkany,

v ženách túžbu prebúdza.

či je stará a či mladá,

trávia ho ako medúza,

každá tú útechu hľadá,

nechávajú mu okovy,

ťažia mu dušu aj telo,

keď ho svedomie osloví,

pobáda ho hlasom smelo,

každý sa pri ňom odbaví,

 spokojne kráča z dverí,

zažíva chvíľu zábavy,

liberálne lono zverí,

už dávno odpoveď pozná,

veď v každej zápal drieme,

ženská nie je nikdy cnostná,

a chlap rád volant prevezme.

Text: Patrícia Brestovanská