Orion krachu (2020)

Foto: Kyria Photography (Fcb) 

Ubolene ruky spínam,

s oškretou tuhou mysľou,

vzdávam úctu tupým sviniam,

iba so smotanou kyslou,

nie som veru z ich stáda,

nebudem sa klaňať,

duša vo mne iba stráda,

prevracia mi opäť kabát,

stínam zlostne hrdé stromy,

ničím všetky tvory bájne,

túlam sa tichými hrobmi,

smrť vykročí ku mne ladne,

odmietla som znova prijať,

tie samé bezduché reči,

objavil sa zvrhlý pirát,

túlavý pes divo vrčí,

mám chuť neviniatka vraždiť,

 skoliť zbožných útlych tiel viac,

umrieť raz v búrlivom daždi,

a odletieť až na mesiac,

len z tváre steká slza,

chlácholí ma bosorka,

býva príliš často drzá,

na bokoch sa mi pohojdá,

panna ma nesmelo vábi,

dráždi mi rukou ohanbie,

náruživo šklbe háby,

rozrýva večné mlčanie,

som milenkou nočných tieňov,

temnota ma roztrháva,

nie som už zďaleka prvou,

ktorú rozhorí páľava,

z oltára slastne hľadí,

boží obraz v sklenom ráme,

padlý anjel mi poradí,

nech si to spolu rozdáme,

neviem skríknuť zvučne už dosť!,

keď sa spokojne pritúli,

hryziem jeho deravú kosť,

a vychutnám styk plynulý.

Text: Patrícia Brestovanská