 |
| Foto: Kyria Photography (Fcb) |
Unudeným výrazom v tvári sledovala hrubý zošit popísaný novým učivom. Pri pohľade na všetky tie dlhé rovnice, ktoré sa tiahli ako húsenice, by najradšej vymazala ten predmet zo sveta. Perla vynikala v športe, dokonca aj v zemepise a dejepise, ale na čísla skutočne nemala nervy. A tiež ani náladu a preto si domácu úlohu z matematiky len letmo prezrela a dopísala na papier, to čo ju prvé napadlo. Bytostne tým predmetom opovrhovala, rovnako ako aj jeho vyučujúcou. Pani profesorka Jarmila Tarabová sa tvárila, ako keby v živote neexistovala dôležitejšia vec. Týmto prístupom sa jej látka na hodine sprotivila a nejavila o ňu žiadny záujem. Veľmi dobre si uvedomovala, že týmto spôsobom sa jej z neho sotva podarí prejsť, ale nemohla si pomôcť. Bolo to silnejšie ako ona a nevedela tomu zabrániť. Matematika nikdy nebude učivo, ktoré sa jej bude páčiť a nikto na svete ju k tomu nedonúti. Perla zavrela zošit a skryla ho do školského batohu ozdobeného lebkami. Vstala z postele a podišla k bukovému stolu. Zobrala z neho svoj mobil ozdobený kamienkami, na ktorom svietili tri správy. Už sa ich chystala preskúmať, keď v tom sa nečakane otvorili izbové dvere.
Stála v nich pôvabná žena v strednom veku.
Medené vlasy mala vypnuté do prísneho drdola, ktorý uväznil jej prirodzené vlny.
V modrých očiach sa jej odrážal hnev a pery mala zomknuté do úzkej linky.
Tvrdohlavá brada hovorila o jej neústupčivosti a konzervatívne oblečenie
v podobe tesnej flanelovej blúzky a splývajúcich nohavíc so zvonovým
tvarom o jej praktickosti. Judita, staršia sestra jej mamy sa na ňu
náramne podobala. Koniec koncov všetky ženy v ich rodine mali vlasy
s červenkastým nádychom. Mamina sestra si ich síce prifarbovala kvôli
početným šedinám, ale jej svetlá pleť prezrádzala, že ide o jej prirodzený
odtieň. Hoci sa jej teta snažila nahovoriť, že jej mama Karolína je príliš
pracovne zaneprázdnená a nemá na ňu čas, dievčina o tom vedela svoje.
O Karolíne, ktorá si potrpela na svoj výzor, obliekanie a na úroveň
bolo všeobecne známe, že myslí najmä na seba a okolie pre ňu neexistuje.
Nikto nemal jej dcére odvahu do očí povedať, že na ňu jednoducho kašle
a uprednostnila vyššie záujmy. Pod tým pojmom si človek mohol predstaviť
len jediné. Karolína sa živila ako platená spoločníčka, ktorú si v Nemecku
vydržiavali situovaní a bohatí muži. Z toho dôvodu na svoju
dospievajúcu dcéru nemala čas a nemala sa jej kedy venovať. Bola príliš
sebecká, aby vnímala jej potreby a túžby a radšej trávila čas
s cudzincami, ktorí jej naplňovali peňaženku k prasknutiu. Mamina
sestra vedela, ako si na seba zarába, ale rozhodla sa o tom pred ňou
mlčať. Jej neter však nebola hlúpa a ľahko sa dovtípila, prečo sa jej
matka tak silno líči, prenikavo voňavkuje a dohaduje si stretnutia stále
s iným mužom. Po každé, keď sa vrátila po dvoch mesiacoch na víkend domov
si so sebou niečo priniesla. Buď to bol luxusný kožuch, parfum alebo celá
výbava spodného prádla. Ak by jej tieto dôvody nestačili, nemohla zabúdať na
erotické správy v jej mobile, ktoré jej z neho vyskakovali ako lacná
striptérka z pódia. Perla už dávno vedela pravdu, hoci sa to snažili
ostatní pred ňou utajiť. Napokon, nikto si nechce otvorene priznať, že jeho
mama je platená prostitútka.
,,Dúfam, že na teba zasa nebudem počúvať sťažnosti, Perla!,“
vyhrážala sa jej teta a prísne na ňu pozrela. T, že sú s tebou len
samé problémy a robíš svojej rodine hanbu ti nemusím zdôrazňovať,“
neprestala sa ďalej vypytovať a ďobať do nej ako mrzutá vrana. ,,A dúfam,
že si si všetky úlohy dokončila. Keď sa budeš stále len flákať, strednú školu
ani nedokončíš,“ ponosovala sa ďalej a netajila sa tým, že je podráždená. ,,Potom
z teba bude obyčajný povaľač, ktorý nezarobí ani na suchý chleba.“
Dievčina sa na ňu pozrela, ale akoby jej slová ani
nevnímala. Od istého času, odkedy zistila, že Judita je cholerická
a prehnane hysterická sa rozhodla počúvať ju jedným uchom dnu
a druhým zasa von. Nič iné jej ani neostávalo, inak by si musela podrezať
žily alebo sa utopiť v Dunaji. Jej jedinou záchranou pred životom
z trosiek, pre ňu bola spolužiačka a najlepšia kamarátka Henrieta.
Boli nerozlučná dvojica už od svojich desiatich rokov a dodnes si
neprestali byť blízke. Po tom, ako sa rozišla s Ondrejom, s ktorým
chodila len tri týždne sa ich priateľstvo trochu naštrbilo. Onedlho sa však
vrátilo znova do normálu a dievčatá sa znova potĺkali rušnými ulicami,
vymetali diskotéky a šírili o sebe povesť nenapraviteľných potvor.
Ani jedna nemala dôvod byť niekým iným, hoci im okolie často dávalo najavo, že
sú nevychované a drzé. Perla nemala tak ostrú povahu, ale vďaka svojej
kamarátke sa naučila byť neľútostná a vedieť urážku vrátiť. V prvom
ročníku na strednej škole sa pochytila s jednou spolužiačkou, ktorá
nazvala jej mamu obyčajnou šľapkou. Perla sa neovládla a udrela ju do
tváre. Polovica triedy toho bola svedkom, za čo musela byť po škole a mala
zhoršenú známku zo správania. Nezabudla na ten deň, pretože jej teta
z toho skoro vyletela z kože. Dodnes jej to zvykne vyhadzovať na oči.
Veľmi dobre vedela, že ju teta nevie vystáť, rovnako ako jej zazobaný brat,
ktorý robil v automobilovom priemysle neďaleko Bratislavy. Perla si
s trpkosťou uvedomila, že v jej rodine nie je nikto, koho by mala
skutočne rada a komu by na nej záležalo. Všetkých príslušníkov z duše
neznášala a keby mohla, napľula by im do tváre. Často mávala pocit, že ju
priniesla nejaká kozmická loď a ona sa do ich výchovy dostala omylom. Tou
predstavou sa utešovala, pretože inak by sa asi od zúfalstva pomiatla.
,,Počúvaš ma, Perla? Alebo si zasa dokonale mimo?,“
osočila sa na ňu teta. ,,Za to iste môže tá tvoja podarená kamarátka Henrieta
z vedľajšej ulice. Už dávno si sa s ňou mala prestať kamarátiť! To
dievča na teba nemá dobrý vplyv. Len si zober, že jej sestra sa vrtí po nociach
pri tyči a necháva si od mužov za tanga strkať peniaze,“ pobúrene zvolala
a robila všetko, aby v nej vyvolala znechutenie. Bolo to rovnaké, ako
keby sa snažila oživiť maketu za vitrínou. Nemožné.
Neter na ňu vrhla prázdny pohľad. ,,Ale teta, nerobí
moja mama náhodou to isté? Akurát kamarátkina sestra Emília sa tým netají,“
odvrkla jej posmešne a našpúlila krvavo červené pery.
Judita od zhrozenia očervenala. ,,Takto sa so mnou
nebudeš rozprávať! Rozumela si mi?! Si len obyčajný nevychovanec, ktorý nevie
čo je to slušnosť,“ povedala ostrým hlasom a ukázala na ňu prstom, ktorý
pripomínal pazúr dravca. ,,Takto sa môžeš rozprávať so seberovným, ale nie so
mnou! Mňa budeš počúvať, Perla!,“ skríkla ako zmyslov zbavená, čím jej len
potvrdila, že je to jedna neurotička, ktorá sa nevie ovládať. O jej tete
sa povrávalo, že svojho času pila ako krčmár a nevedela odolať alkoholu.
O tom, že sa nejaký čas liečila sa však nedozvedela. Ako zvyčajne, všetky
chúlostivé informácie boli pred ňou utajené. V duchu sa na tom musela
smiať, pretože jej celá rodina bola ako zle natočený scenár, pri ktorom ju
chytala zavráť. Perla pohŕdala úplne všetkými a najradšej by od nich
navždy odišla. Dúfala, že keď za päť mesiacov dovŕši osemnásť rokov, bude môcť
navždy z toho prekliateho bytu vypadnúť. Ešte chvíľu v spoločnosti tej
depresívnej ženskej a neváhala by si streliť guľku do hlavy. Navonok však
pôsobila vyrovnane, pretože nechcela, aby tete nahrala do karát a mohla
o nej všade tvrdiť, že je nezvládnuteľný sopliak. Lenže čím viac si z jej
rečí nič nerobila, o to hysterickejšie sa mamina sestra správala.
Judita sa prestala ovládať a zaplavila ju
nadávkami, aké od nej ešte ani nepočula. Vôbec na ňu nereagovala
a s pokojom Budhu sa obliekla do svojho obľúbeného staro rúžového
trička s filtrami a tesných vyblednutých riflí s natrhnutými
kolenami. Do batohu si nahádzala zabudnuté pomôcky a celý čas jej bola
otočená chrbtom. V duchu si priala, aby jej tetu chytila mŕtvica
a ona už navždy utíchla. Perla nikomu nepriala nič zlé, ale za to, ako sa
celý čas jej rodina k nej chovala bola presvedčená, že si právom zaslúžia,
aby boli potrestaní. Boli to démoni v ľudskej koži a preto
s nimi nemala žiadne zľutovanie.
,Ty malá jedovatá zmija! Keď sa s tebou
rozprávam, tak sa mi neotáčaj chrbtom!,“ zvrieskla a blížila sa k nej ako
fúria. Dievčina sa jej šikovne vyhla
a uskočila z jej dosahu ako ohybný leopard. Šikovne ju prekabátila
a skôr než sa nazdala vybehla z dverí.
,,A už sa domov ani nevracaj! Môžeš zostať na ulici!
Tvoja matka na teba kašle a vôbec sa jej nečudujem! Kto by mal záujem sa
starať o takého nevychovaného sopliaka, ktorý nemá žiadne spôsoby?!,“
hromžila bez prestávky a vysielala k nej zúrivé pohľady.
Perla si z jej vyhrážok opäť nič nerobila. Keby
sa mala riadiť jej žiadosťami, tak by sa domov viac nevrátila. Jej špecialitou
bolo, že ju vyhadzovala z bytu pomaly každý tretí deň a potom jej
nadávala, ak meškala domov. V tomto smere jej teta bola schizofrenička,
ktorá si nepamätala na druhý deň čo jej vlastne povedala. To bola bolestná
pravda, ktorú nemohla ďalej ignorovať. Dlho sa však nad jej slovami
nezamýšľala. Nohy ju samé vyviedli na chodbu, kde sa rýchlo obula do tenisiek,
vzala do ruky rifľovú bundu a popadla kľúče. Zhlboka si vydýchla, keď si
uvedomila, že stojí pred výťahom. Cítila sa ako narkoman, ktorý konečne dostal
svoju dávku a môže voľne dýchať. Už sa nevedela dočkať, kedy konečne uvidí
Henrietu. Mala pre ňu prichystané neuveriteľné zážitky a ona si ich túžila
vypočuť. Jej kamarátka bola dieťa ulice, žila podnikmi, po večeroch hýrila
a takmer ju vyrazili opakovane zo školy. Bola kráľovnou sídliska,
bojovníčkou za práva utláčaných lesbičiek a zároveň oduševnenou
milovníčkou ázijskej kuchyne. Taká bola jej o rok staršia kamarátka, ktorá
sa netajila skupinovým sexom a náruživosťou voči dievčatám. Perla sa
nezbedne usmiala. Nič viac teraz k životu nepotrebovala, ako sa s ňou
stretnúť. Na školu zvysoka kašlala a výučbu nudnej matematiky
odignorovala. V duchu si predstavovala ich obľúbené miesto, kde sa
pravidelne stretávali, pofajčievali v okolí posprejovaných múrov
a svojim ostrieľaným správaním okoliu dávali najavo, že sú pripravené na
lov.
,,Tak povieš mi už konečne pravdu alebo zo mňa
plánuješ robiť hlupaňu ďalších sedem rokov?,“ opýtala sa netrpezlivým hlasom
Henrieta, ktorá sa opierala o múr a spokojne vťahovala nikotín do
seba. Za to jej kamarátke sa v pohľade odrážal nepokoj a nevedela sa na
nič sústrediť. Prvýkrát v živote ju vnútorne zožieralo, že nemá žiadnu
poriadnu rodinu, ani skutočných priateľov a nepochybne ani žiarivú
budúcnosť. Doteraz sa tým nikdy nezaoberala, pretože bola hrdá na to, že je iná
než sú ostatní. Dlho trvalo, kým prijala skutočnosť, že nepochádza
z normálnej rodiny. Svojho otca ani nepoznala, jej mama si zarábala na
seba svojim telom a teta bola bývalá alkoholička. Mala dokonca aj o štyri
roky staršieho brata, ale ten nemal o nič lepšiu povesť. Už viackrát ho
prichytila pri pašovaní omamných látok, ale nevedela mu to dokázať.
S Hugom sa takmer nestýkala, pretože žil v podnájme s ďalšími
dvoma chalanmi a domov neprišiel, ako bol rok dlhý. Musela pripustiť, že
jej vôbec nechýbal. V čase, kedy pobývali spolu, sa k nej správal
horšie ako k slúžke a ona bola radšej, že je mimo jej dosahu. Nikdy
si nenašli spoločnú reč a väčšinou jeden druhému dávali za vinu, že ich
život pripomína pokus o čierny humor. Nenapadlo ju nič, čo by ich spájalo,
ak neopomenula jednu vec. Ani jeden z nich nemal rád svoj život. Priam ho
nenávideli a napadlo ich to po každé, keď si uvedomili, do akého sveta sa
narodili. Nenašli v ňom to, čo hľadali a často ich prepadala
predstava, že nestojí vôbec za nič. Najviac tým trpel jej brat, ktorý sa pokúsil
už aj o samovraždu, ale nikdy nedotiahol svoj zámer dokonca. Ak išlo do
tuhého, tak Hugo vždy zbabelo zdupkal a rozhodol sa zostať na bezpečnom
mieste. Perla mu to nemohla zazlievať, pretože sama mala strach zo smrti.
Z mocnej vládkyne, ktorá si osvojila ľudskú dušu, vysala ju až do
poslednej spomienky a zanechala len prázdnu bezduchú nádobu. Nepoznala
človeka, ktorý by pred ňou nemal rešpekt a aj najväčším vyvrheľom
z jej školy, tieklo do topánok pri pomyslení, že by si naozaj siahli na život.
Perla sa jej tiež obávala, aj keď si pred dávnymi rokmi nahovárala, že by sa
jej s vďačnosťou oddala. Túžila sa stať nesmrteľnou nevestou a prijať
jej chladnú náruč. Nakoniec si to rozmyslela, za čo vďačila práve Henriete.
Poznali sa už sedem rokov a bolo medzi nimi
nerozlučné puto. Ona jediná vedela, aká je naozaj, čo ju trápi a čo
najviac zo všetkého miluje. Dokonca tušila aj o jej orientácií, ktorá bola
tabu pre každého, kto ju poznal. Lenže na rozdiel od kamarátky, ktorá sa
netajila tým, že pokukáva po dievčatách, dokonca sa k tomu otvorene
priznala, ona nemala nikdy potrebu o tom hovoriť. Nahovárala si, že je
nemožné, aby bola bisexuálna, keď jej rodičia sú obaja normálni.
V podstate, nikto v jej rodine neexperimentoval s rovnakým pohlavím
a to sa zďaleka vyhýbali konvenciám a spôsobovali svojim životným
štýlom nečakaný rozruch.
Pre Perlu bolo ťažké pripustiť, že by sa jej mohli
páčiť aj dievčatá a vo vnútri s tým neustále bojovala. Pravdou bolo,
že ju priťahovali aj chalani, lenže neboli jej ukradnuté ani dievčatá. Hoci
pred Henrietou nemala žiadne tajnosti, odkedy sa jej priznala, že nie je
hetero, tak ju bombardovala otázkami, či si to s ňou nevyskúša,
prehovárala ju, aby sa stretli s viacerými dievčatami a spolu si to
rozdali a dávala jej rôzne zvrhlé návrhy. Perla ju považovala iba za
kamarátku a nikdy s ňou nič nemala, aj napriek tomu, že vyzerala až
príliš sexy. Aj teraz ju sledovala a nevedela sa na ňu vynadívať.
Ebenové vlasy jej rozfúkol vietor a hustý prameň
jej padol do tváre. Štíhlymi prstami si ho zastrčila za ucho a ústami si
potiahla z cigarety. Spod privretých viečok sledovala kúdeľ dymu, ktorý
stúpal do výšky ako hriešna milenka. Čierne tričko s prestreleným anjelom
a čipkovými rukávmi dotvárali obtiahnuté tmavé nohavice s vybíjanými
botaskami. Keďže patrila medzi najkrajšie spolužiačky v jej triede,
netrpela núdzou vzbudiť pozornosť. Henrieta si však z rozruchu okolo
seba nič nerobila a považovala ho za samozrejmosť.
Perla si uvedomila, že jej neodpovedala stále na
otázku a kamarátka bola netrpezlivá. Zistila to podľa výrazu jej mimiky,
ktorá jej to prezradila. Vôbec netušila, na čo jej má odpovedať. Nič pred ňou
doteraz neskrývala a neplánovala s tým ani začať. ,,Prepáč, ale
neviem čo máš na mysli. Skús mi to pripomenúť,“ požiadala ju a pozrela na
ňu upreným pohľadom.
Heňa dofajčenú cigaretu odhodila na chodník
a nohou ju zastúpila. Z kabelky imitácie leoparda vytiahla krabičku
a vzala si z nej ďalšiu. ,,Mám na mysli tvoju orientáciu. Každý si
musel všimnúť, že nie si iba na chalanov. A mne to rozhodne neuniklo, na
to ťa poznám až príliš dobre,“ zvolala sebavedomo a zapálila si cigaretu.
S hlbokým nádychom ju potiahla do pľúc a pozrela na ňu vyzývavým
pohľadom. ,,Mňa tým zapieraním neoklameš.“
Perla nečakane zrumenela. Netušila, že od nej bude
chcieť, aby sa za každú cenu priznala. Bolo jej nepríjemné o tom hovoriť,
keďže to zatiaľ nepriznala ani sama pred sebou. Nemala ešte guráž sa o tom
otvorene baviť, aj keď išlo o jej najlepšiu kamarátku. ,,Nerada by som to
rozmazávala. Nie je to vôbec dôležité,“ dávala jasne najavo, že o tom
nemieni debatovať.
Heňu tým gestom ešte viac povzbudila. ,,Ty sa za to
hanbíš?,“ prekvapene vypleštila oči. ,,Nečakala som, že by si s tým mala
taký problém. Vždy si veci brala také, aké boli. Neprikrášľovala si si ich, ale
ani si nezveličovala,“ pripomenula jej. ,,Prečo si to nechceš priznať?“
Perla na ňu nechápavo zagánila. ,,Čo by som si mala chcieť
priznať? Zatiaľ nerozumiem tomu, čo mi naznačuješ.“
Kamarátka sa zamračila. ,,Na začiatok by stačilo, keby
si mi povedala pravdu. Ťaháš ma za nos už dobre dlho a priznám sa, že je
to pre mňa otravné,“ posťažovala si nahlas a vložila do svojho hlasu poriadne
znechutený tón.
Perla na ňu nahnevane fľochla. ,,Nič také predsa
nerobím. Bola som k tebe vždy úprimná a vo všetkom.“
Pokrútila hlavou. ,,Nie. Vo všetkom si určite úprimná
nebola,“ narážala na jej záujem o ženy. ,,Priznám sa, že som mala podozrenie
po tom, ako si sa pozerala na našu spolužiačku Terezu. Nespúšťala si z nej
zrak a celú dobu si ju hltala pohľadom.“
Perla pobúrene zvolala. ,,Nič také som nerobila!
A ak si mala pocit, že som na ňu civela, bolo to z iného dôvodu.“
,,Z akého?,“ zaujímala sa kamarátka, ktorá pomaly
dofajčievala druhú cigaretu.
Dievčina uvažovala nad tým, aký argument použije. Musí
byť dostatočne silný, aby ho upodozrievavá spolužiačka nemohla spochybniť. Nič
ju však nenapadlo a tak povedala to, čo jej slina priniesla na jazyk.
,,Celá trieda vie, že Tereza si dala zväčšiť pery. Budia neprirodzený dojem
a tak som nemohla odvrátiť pohľad. Nič iné za tým nie je, Heňa.“
Henrieta odolala pokušeniu siahnuť po tretej cigarete.
,,Vieš, že klameš len samú seba. Tereza nebolo jediné dievča z našej triedy,
ktoré ti padlo do oka,“ trvala na svojom a nechcela ustúpiť ani
o milimeter. ,,Zo Sandry si tiež nevedela spustiť zrak.“
,,Veď o nej sa hovorí, že sa vyspala
s polovicou tretiakov,“ zamietavo pokrútila hlavou.
Henrieta sa hlasno zasmiala. ,,Miláčik, ver mi, že je
to blud. Viem potvrdiť s istotou, že sa jej chalani nepáčia,“ otvorene
vyhlásila a netajila sa svojim sebaistým prejavom.
Už sa jej chcela opýtať, ako na to prišla, keď si
v tom uvedomila holú skutočnosť. Je len jeden spôsob, ako sa o tom
mohla jej kamarátka presvedčiť. A ona sa s ňou o tom skutočne
netúžila baviť. Mala iné starosti, ako riešiť jej sexuálne harašenie s ich
spolužiačkou.
Perle to však nedalo pokoja a a rozhodla sa
dopátrať k odpovedi. ,,A čo Kamil? Nehovoril náhodou, že s ňou spal
aj on? A nezdá sa byť ako chalan, ktorý by nejako preháňal. Stačí si
všimnúť, ako vyzerá,“ povedala obdivne a pozrela jej do očí. Nevyčítala
z nich vôbec nič a tak musela počkať, čo jej povie sama.
,,Prepáč, ale vieš, aký mám na neho názor. Je to
narcistický idiot a navyše klamár,“ poznamenala urážlivo a dofajčená
cigareta skončila pod jej špičkou botasky. Tento krát si ďalšiu už nevzala.
,,Možno sa mu Sandra naozaj páči, ale on u nej nemá žiadnu šancu. Ona má
záujem len o baby.“
Perla pokrútila tvrdohlavo hlavou. ,,Ja tomu neverím,“
zvolala a nechcela sa nechať presvedčiť.
,,Tak tomu uver, lebo je to pravda. A všetko čo
sa o ňom hovorí, je čistá pravda. Len to, čo rozpráva on sám o sebe
je sprosté klamstvo.“
Perla prekvapene zažmurkala. ,,Takže to čo hovoril
o svojej sesternici, že ju ...“
Kamarátka jej skočila do reči. ,,To bola skutočne
pravda,“ potvrdila jej slová a tajomne na ňu pozrela. ,,Lenka je od neho
o dva roky staršia. Jednoducho jej nevedel odolať. Je to vážne kus, aj ja
by som bola na vážkach, či si s ňou neskúsiť,“ priznala. ,,Ale išlo len
o jednorazový úlet. Neboli v tom žiadne city.“
,,Aj tak mi to príde šokujúce,“ povedala priškrteným
hlasom. ,,Však je to jeho krv. To už je aj zvrátené, nemáš ten pocit?,“ snažila
sa ju prikloniť na svoju stranu, ale ona žila v úplne inej dimenzii ako
väčšina rovesníkov.
,,Čo ti ja viem?,“ zatvárila sa zamyslene. ,,Obaja to
chceli, on ju predsa neznásilnil. Dokonca som počula, že práve ona bola tá
iniciátorka.“
Perla mlčala. Nemala jej viac na to čo povedať. Nebola
síce žiadna svätica, ale predstava jej spolužiaka Kamila, ako sa oddáva
radovánkam so svojou sesternicou, bola pre ňu jednoducho až príliš nemravná.
,,Vždy lepšie, ako keby to skúšal s osemročnou,“
povedala bez okolkov. ,,Už aj taký prípad bol.“
,,O tom nič neviem,“ lamentovala kamarátka
a vyjavene na ňu pozrela.
Henrieta rukou odohnala muchu, ktorá ju otravovala
a usmiala sa. ,,Tak vieš, Oliver je schopný čohokoľvek. A to je vraj
len jedna z vecí, ktorá o ňom koluje. V skutočnosti je to vraj
úplný psychopat.“
Podozrievavo na ňu pozrela. ,,To sa mi vážne nezdá. Pôsobí
tak uhladene a dokonca vystupuje ako inteligent“
Henrieta si hlasno odfrkla. ,,To určite. Bože, nebuď
naivná. Však takí sú najhorší. Balamutia ti hlavu sladkými rečami a keď
ich lepšie spoznáš, nestačíš sa diviť, čo všetko majú na rováši.
Perla sa otriasla odporom. ,,Je to vážne nechutné.
Odteraz sa mu budem vyhýbať veľkým oblúkom.“
,,Nemusíš sa báť. Si pre neho pristará,“ priznala
a stiahla si prameň z očí.
,,Čože?,“ zvolala dievčina, ale od šoku aj zabudla vetu
dokončiť.
Kamarátka sa na ňu široko usmiala a ukázala
chrup, za ktorý by sa nehanbila žiadna hviezda. ,,Netušila som, že si taká
puritánka. Chováš sa ako ustrašená panna, Perla. A pritom si mala frajerov
viac, ako je lakov v drogérií,“ vmietla jej do tváre. ,,Alebo si mala
toľko aj dievčat?,“ opýtala sa jej, ako keby ju zaujímalo, na aký film pôjde do
kina.
,,Heňa!,“ zvolala ohromene a zrumenela ako krvavé
more. ,,Vieš, že som nemala nič so žiadnym dievčaťom.“
Odvrátila od nej pohľad a medzi prstami si
pretáčala zapaľovač. ,,To hovoríš len ty. Ja mám na to iný názor.“
,,Tak si ho maj,“ zvolala pohoršene a chystala sa
odísť. Mala už všetkého po krk a dostala sa do bodu, kedy by najradšej
celý svet podpálila. Už si predstavovala kocku, ktorá je tak malá, až by
stačilo len škrtnúť zápalkou. Všetkými pohŕdala, najväčšmi svojou rodinou
a už jej pila krv aj jej kamarátka. Jej nelogické otázky sa jej nepáčili
a najmä nie to, že do všetkého strkala svoj nos. Dala jej to jasne najavo
tým, že sa odmlčala.
,,Čo si taká nevrlá?,“ opýtala sa udivene. ,,Veď
o nič nejde. Ja nemám problém priznať svoju orientáciu. Chalani ma
nepriťahovali nikdy, vždy som chcela vzťah len s dievčaťom. Jednoducho by
sa človek nemal hanbiť za to, aký je. Aj tak za to nemôže.“
,,Ale ja skutočne nie som na dievčatá,“ skríkla podráždeným
hlasom, čím dala najavo, že ju téma tohto tipu unavuje.
,,Dobre, dobre, nerozčuľuj sa. Budem sa tváriť, že si
na chalanov, ak je to pre teba tak lepšie.“
Perla na ňu vrhla nevraživý pohľad. ,,Asi by som mala
ísť domov. Do školy sa mi nechce a pri tebe nezostanem,“ zvolala odhodlane
a otočila sa na teniske.
Kamarátka ju bleskurýchle schmatla za lakeť. ,,Nechoď
ešte,“ uprela na ňu prosebné oči.
Vyšklbla sa jej a zagánila na ňu. ,,Prečo? Veď sa
chováš ako taká krava, Heňa! A nebaví ma počúvať tie sprostosti, ktoré mi
tlačíš do hlavy. Aj ta moja praštená teta vie hovoriť o inom, ako
o tej istej veci,“ zvolala otrávene.
,,Fajn,“ nakoniec rezignovala. ,,Tak mi povedz, ako sa
má tvoja mama.“
Neveriaco sa na ňu pozrela. ,,Ako by sa asi mala mať?
Rozťahuje na západe nohy solventným chlapíkom za prachy,“ vypľula nadávku
a zatvárila sa znechutene. ,,Všetci v rodine to o nej vedia, len
predo mnou hrajú formu. Asi si myslia, že som taký debil a neprídem na to
sama.“
Henrieta pokrčila plecami. ,,Možno ťa tým len nechcú
raniť. Ja nemám žiadnu mamu,“ povedala bezvýrazným hlasom. ,,Mám adoptovaných
rodičov, ktorí sa ma ujali, keď som skončila v detskom domove. Údajne sa
moja mama predávkovala liekmi. Hanbila sa, že sa dala dokopy so sedliakom
a chcela svoj život ukončiť. Ešte predtým porodila mňa. Ale ty môj príbeh
už predsa poznáš,“ skonštatovala a zatvárila sa vážne.
,,Poznám,“ súhlasila, ale nedala na sebe poznať žiadne
pocity. ,,Tiež nemám na koberci ustlané.“
,,Viem,“ prikývla. ,,Ja svojim životom pohŕdam
z hĺbky duše. Ľutujem len to, že sa mama o samovraždu nepokúsila, keď
som bola v jej bruchu. Mohla ušetriť moju mizernú existenciu,“ povedala
trpkým hlasom, v ktorom sa odrážala nekonečná bolesť.
Perla sa na ňu súcitne pozrela. Vedela ako sa cíti,
lebo podobné myšlienky aj ju napadali. Bola dcérou ženy, ku ktorej sa muž,
ktorý ju oplodnil nepriznával. V duchu uvažovala, či by sa jej mama vydala
na krivé chodníčky, keby sa na ňu nevykašľal po tom, ako otehotnela. Možno by
jej život vyzeral celkom inak. ,,Tak ani nehovor. To, že si tu, má nejaký
význam.“
Kamarátka nahnevane kopla do kameňa pred sebou. ,,Áno,
to má. Moji nevlastní rodičia ma neznášajú a všade vykrikujú, ako sa za
mňa hanbia. Môj život je jedna tragédia a mňa už nebaví bojovať
a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Už mám toho po krk.“
,,To od teba ani nikto nechce,“ povedala pokojným
hlasom. ,,Ale je nezmysel sa tomu podávať. Raz tu žiješ a musíš tu byť či
sa ti to páči alebo nie,“ vyčítala jej kamarátsky a bola to práve ona, čo
držala za koniec lana.
Henrieta na ňu so záujmom pozrela. ,,Takže, ty už sa
nepokúšaš ...?“ nedopovedala.
Pokrútila hlavou, pretože pochopila na čo narážala.
,,Už nie. Najradšej by som na svet hodila bombu, ale už sama proti sebe
nebojujem. Aj tak to nezmením.“
,,Máš pravdu. Smrť nič nerieši. Ak to človeka minie
v tomto živote, dostihne ho to v budúci život.“
,,No tak vidíš, to už je lepší prístup,“ pochválila ju
kamarátka. ,,Sme na jednej lodi, nezabúdaj.“
Heňa sa slabo usmiala. ,,Na to sa nedá zabudnúť.“
Perla vedela do čoho ide, keď súhlasila, že sa so
svojim bratom stretne. Hoci si neboli vôbec blízki a dokonca sa neraz išli
pozabíjať, tak sa mu rozhodla vyhovieť. Hugo bol odjakživa problémový typ,
ktorý sa ľahko zadlžil, nevedel si nič ušetriť a všetky zarobené peniaze
prehajdákal na alkohol a cigarety. Nedokázal sa postaviť na vlastné nohy
a všade, kam sa pohol sa mu smola lepila na päty. Ako jeho sestra by ho
mala ľutovať, ale bránilo jej v tom vedomie, ako sa v minulosti
škaredo k nej zachoval. Neraz ju niečím strápnil, spôsobil jej starosti
alebo jej ukradol vreckové.
Dodnes sa jej nepodarilo zabudnúť, ako ju obral
o peniaze, ktoré si starostlivo odkladala z brigád. Predtým pracovala
v jednom zariadení, kde zo skla zoškrabovala nechutnosti každého druhu. Dvíhal
sa jej žalúdok pri pohľade na opľuté výklady, jedlom zašpinené police
a zaschnuté šmuhy na dlážke. Napriek tomu držala jazyk za zubami celý rok,
kým si nenašla niečo iné. Jej bratovi nezáležalo na tom, ako ťažko drela, aby
si našetrila pár stoviek eur. Potreboval ich viac než ona a bez súhlasu si
ich vzal. Zhruba dva mesiace sa s ním nebavila a on jej ich dodnes
nevrátil. Práve preto si na neho dávala pozor a už vôbec mu nedôverovala.
Rozhliadla sa po útulnej kaviarni, ktorú vybrala pre
tento účel. Hoci nepatrila k niekomu, kto trávi večery pri káve
a dobrej knihe, žiadna iná možnosť do úvahy neprichádzala. Podniky, ktoré
sa okolo nachádzali boli príliš hlučné a ona nemala na bujaré reči okolo
sediacich pivárov náladu. Preto navrhla pokojnejšiu prevádzku, kde sa budú môcť
bez prerušovania porozprávať. Koniec koncov, bol to nápad jej brata, aby sa
osobne stretli. Ona sa len postarala o lokalitu, ktorá sa zdala zo
všetkých najvhodnejšia.
Vôbec ju neprekvapilo, že meškal. Nemohla však
zabrániť tomu, aby ho v duchu neposlala do všetkých čertov. Dával si na
čas, hoci vedel, že musí ísť ešte poslať prvou triedou jeden balíček do
Nemecka. Jej mame domov prišla nechutne drahá zásielka s ešte odpornejším
obsahom. Dovolila si nazrieť dnu a tam zbadala predražený norkový kožuch.
Podľa ohmatu vôbec nepochybovala, že bol pravý a cena uvedená na hrubej
obálke jej to potvrdila. Hoci nebola žiadna zanietená milovníčka do
zvierat a ani prírody, nezniesla pomyslenie, že sa kvôli takej atrape
musel zabiť živý tvor. Uvedomovala si, že jej kamarátka Heňa by s ňou
rozhodne nesúhlasila. Vlastnila niekoľko pravých kožuchov, ktoré zdedila po
svojej staršej sestre Lenke. Chodievala s nimi aj medzi ľudí, takže neraz
riskovala, že sa na ňu vrhne banda fanatikov, ktorí jej ho postriekajú alebo
inak poškodia. Hoci jej to na nej vždy vadilo, rešpektovala, že jej sa to páči
a nijako proti tomu navonok neprotestovala.
Poťažkala v rukách ťažký balíček a pocítila
triašku. Samotná zásielka jej tak nevadila, ako zdroj, z ktorého
pochádzala. Mama by k nemu nikdy neprišla, keby sa nenechala vydržiavať
bohatými mužmi. So znechutením ju vložila do batohu. Bez váhania sploštila jej
obsah a nemala ani trochu výčitky, že môže tovar poškodiť. Keby záležalo
od nej, urobí z neho franforce a svojej drahej mamičke ho pošle po
kúskoch. Odolala pokušeniu a zdvihla hlavu k pultu, kde postávala
priemerná barmanka. S nudným výrazom si ju premerala od hlavy po päty.
Pevne zopnutý účes, utiahnutá košeľa až ku krku a nevýrazné líčenie budili
dojem, že si odskočila z úradu práce. Jej kyslý výraz prezrádzal, že
čašníčku vykonáva len z donútenia. Mysľou bola určite niekde inde, pretože
jej musel starší muž oproti nej stále dohovárať. Predpokladala, že je to vedúci
kaviarne, pretože sa správal ako šéf mafiánskeho gangu. Tmavé vlasy skrotené
lacnou pomádou, hádzali odlesk šedín. Jastrabie oči striehnuce na každý pohyb vzbudzovali
dojem predátora, ktorému neunikne žiadna korisť. Vrásky brázdiace tvár
pripomínali jeho pokročilý vek. Nervózne prešľapovanie svedčilo o jeho
labilnom citovom rozpoložení, ktoré bilo do očí ako semafor. Dievčaťa jej na
chvíľu prišlo ľúto, pretože ju nútil, aby chodila k hosťom
a opakovane sa ich pýtala, čo si dajú. Nápoje na stole návštevníkov ho
nepresvedčili o tom, že sa im dostáva ozajstnej pozornosti. Bolo nad slnko
jasnejšie, že nechceli vrážať peniaze do presladených koláčov a dezertov.
Napriek tomu okolo ich stola krúžila ako vrana, dychtiaca po úlovku
z hostiny.
Dievča chvíľu váhalo, ale napokon prišlo aj k jej
stolu, aby ju vyspovedalo z labužníckych hriechov. ,,Dáte si ešte niečo?,“
opýtala sa zdvorilo, pohľadom upretým na dopitú šálku čaju. Bolo na nej vidieť,
že sa cíti hlúpo a tak sa vyhýbala jej pohľadu.
,,Nie, ďakujem,“ odpovedala pokojne. ,,Ešte tu na
niekoho čakám.“
Barmanka rýchlo pochopila, že sa s ňou nedohodne
a rezignovala. ,,Dobre. Keby ste niečo potrebovali, tak na mňa pokojne
zakričte,“ prejavila submisívny postoj, čím dávala najavo, že je zvyknutá plniť
rozkazy ostatných.
Po tom ako
odišla sa začala cítiť skľučujúco. Nervózne hypnotizovala nástenné hodiny na
stene. Ani už netušila, ako dlho tam sedela takmer bez pohnutia. Apatickým
pohľadom okoliu vysielala, že nemá svoj najlepší deň. Za ten čas čo čakala, si
stihla niekoľkokrát prezrieť hostí, občerstvenie na ich stole, nechcene si
vypočula zopár rozhovorov, jeden okatý návrh na rande, príbeh o mužovi,
ktorý podviedol svoju ženu, až sa zastavila očami na blonďáčikovi, ktorý sa
hral v detskom kútiku s autíčkom. S nešťastným výrazom
s ním jazdilo po malej dráhe, ktorú opakovane prešiel. Chlapča vyzeralo znudene,
zatiaľ čo jeho mladí rodičia sa kúsok od vedľa výborne bavili na najnovšej
historke z práce. Všetci na okolí
pôsobili spokojne. Akoby jej skutočne rozumel len ten malý chlapec na žltom
koberci, ktorý na ňu sem tam pozrel.
Perla zistila, že musí pôsobiť rovnako otrávene, ako
tá barmanka, ktorá vyzerala nových návštevníkov. Pozrela na dopitý čaj, ofŕkanú
servítku a podnos. Hodiny jej prezradili, koľko už prešlo minút, až
pocítila nutkanie odísť. Natiahla sa po mobile a chystala sa odoslať správu
svojmu bratovi o tom, že ju v kaviarni už nenájde. Už chcela vstať,
ale hneď na to ho videla vchádzať presklenými dverami.
Pri pohľade na svojho príťažlivého staršieho súrodenca
od prekvapenia otvorila ústa. Svetlé vlasy mu postávali na všetky svetové
strany, hoci si ich rukou snažil uhladiť. Jeho predtým iskrivé oči pôsobili
mdlo a unavene, čo podtrhávali aj tmavé kruhy pod nimi. Pôsobil vyčerpane,
ako keby niekoľko nocí nespal alebo sa bil v ringu. Nedbalo zapnutá
flanelová košeľa a pokrčené nohavice mu na upravenom zovňajšku
nepridávali. S údivom zhodnotila, že vyzerá ako nejaký vandrák, ktorý preferuje
kočovnícky štýl života.
Jeho sestra mu niekoľkokrát zamávala, ale on žmúril po
okolí, akoby ju nevidel. Nemalo ju to dôvod uraziť, pretože ho veľmi dobre
poznala a všímavosť nepatrila medzi jeho silné stránky.
Hugo si ju po chvíli všimol a zamieril
k nej. Nervózne sa obzeral okolo, čím v nej prebudil podozrenie, že
sa niečo stalo. Usadil sa okolo nej a potom vyskočil, ako keby sa pichol
o bodliak. ,,Dofrasa!,“ zrúkol. ,,Kde si ma to pozvala? Veď tu sa nedá ani
sedieť,“ zamračil sa na fialkový diván, ktorého obvinil za mizernú náladu.
,,Nemohla si vybrať niečo menej snobské?,“ zvolal a ignoroval prekvapené
pohľady ostatných hostí. Prejavil sa ako dokonalý ignorant, ktorý nemá žiadne
spôsoby. Vôbec mu na tom nezáležalo a vrhol na návštevníkov nenávistný
pohľad. Keď sa obrátil opäť k sestre, tváril sa ako zúrivý medveď.
Perla odtrhla pohľad od hostí, ktorí si rozrušene
medzi sebou šepkali a osočila sa na brata. ,,Môžeš byť vôbec rád, že som
prišla! Čakala som tu na teba vyše hodiny! Ak sa budeš ešte chvíľu chovať ako
idiot, okamžite sa zbalím a odídem,“ vyhrážala sa mu bezočivým hlasom
a bolo jej ukradnuté, že budí dojem hysteričky, ktorá nemá všetkých päť
pohromade.
Hugo zavrčal a sadol si oproti nej. ,,Cítim sa ako
v hračkárstve. Na tej pohovke sa nedá sedieť. A je tu dosť krčiem na
okolí, kde by som bol radšej než tu,“ neprestával sa sťažovať.
,,Je úplne jedno, kde sedíme. Chcela som mať chvíľu
pokoj, v škole mám toho dosť a doma je to ešte horšie. A navyše,
ty si sa chcel stretnúť so mnou,“ pripomenula mu nahnevane rozhodnutá ignorovať
ďalšie jeho námietky. Podala mu nápojový lístok a snažila sa zachovať
pokoj. ,,O čom si sa chcel so mnou rozprávať? Dúfam, že si nevyviedol nejakú
hlúposť?!“
,,Popravde,“ začal a uhýbal pohľadom. ,,Neviem,
či by som ti o tom mal hovoriť.“
S úžasom na neho pozrela. ,,Čože? Stretol si sa
so mnou kvôli ničomu?,“ zvolala a nemohla uveriť svojim ušiam.
Pokrútil hlavou. ,,Nie, tak úplne,“ na chvíľu sa
odmlčal a pokračoval. ,,Je to veľmi vážne, Perla. Urobil som niečo hrozné.
Ani to ... nedokážem vysloviť nahlas.“
Jeho sestru oblial studený pot. Napadlo ju niekoľko
hrozivých scenárov, za ktorými mohol stáť. Odrazu ju to tak vyčerpalo, až sa
cítila, ako keby mala zdvihnúť zo zeme ťažké závažie. Bolo pre ňu namáhavé
tváriť sa neutrálne a správať sa akoby sa nič neudialo. ,,Čo si urobil,
Hugo? Nemôže to byť predsa až také strašné,“ presviedčala skôr seba ako jeho
a ovládla triašku, ktorá sa jej zmocnila. ,,Musíš mi to povedať,“
naliehala na neho a neustúpila.
,,Ak ti o tom poviem, ohrozím tvoj život.
A to by som nerád,“ priznal s výčitkami. ,,Viem, že vo mne vidíš
úplného hajzla, ale svojim spôsobom ťa mám rád. Si predsa moja sestra
a nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ povedal precíteným hlasom.
Dievčina ho takmer nespoznávala. Osoba, ktorá sedela
oproti nej vyzerala ako Hugo, ale hovorila celkom iným jazykom. Každý druhý by
si pomyslel, že mu na nej skutočne záleží. Ale ona vedela aj o jeho
sebeckej stránke a táto forma komunikácie bola len ďalším čiernym bodom na
zozname jeho nerestí. Nechcela mu uveriť a ani sa tým netajila. ,,O čo
ide, že by ma to malo ohroziť?“
Hugo nahlas prehltol a jeho oči vyzerali ako
hrachy. ,,Pamätáš sa na chlapíka, ktorému hovorili Drvič?“
Na chvíľu jej vzal reč. Nebol nikto, kto by ho
nepoznal. Navyše mal na svedomí smrť jej spolužiačky. Hoci mu nikdy nič nebolo
dokázané, tak o ňom kolovali strašidelné reči. Údajne zneškodnil niekoľko
obetí, ktoré umučil na smrť. Jeho spôsoby boli tak drastické, až by sa za ne
nemusel hanbiť ani najväčší profesionál. Niekoľko rokov žil v zahraničí,
ale medzitým sa vrátil do rodnej vlasti a podieľal sa na ďalších
špinavostiach. O jeho činoch sa verejne mlčalo, hoci sa našlo pár
dobrákov, ktorí ich roztrubovali po ulici. Vedomie, že ho jej brat spomína ňou
otriaslo ako smršť. Keby nesedela, asi by sa sklátila k zemi.
,,Si v poriadku, Perla?,“ opýtal sa starostlivo
jej brat, keď si všimol ako zbledla. ,,Asi by som ti nemal hovoriť to, čo som
sa o ňom dozvedel.“
Jeho sestra na neho vydesene pozrela. ,,Povedz mi to,
prosím.“
Zaváhal. Nakoniec sa mu jazyk rozviazal. ,,Bol to
dlhoročný milenec Karolíny. Nikto o tom nevedel, ani jej sestra Judita.“
Vytreštila na neho oči. ,,Odkiaľ to vieš? To sú len
nejaké klebety. Naša mama síce mala pomer s hocikým, ale nezaplietla by sa
so zločincom,“ namietla ostro. ,,Tak hlboko by predsa nemohla klesnúť,“
odmietala tomu uveriť. Žena, ktorá ju priviedla na svet pred sedemnástimi rokmi
bola síce obyčajná harpya, ale napriek tomu milovala svoj život. Určite by ho
vedome neohrozila za žiadnu cenu. Preto jej tá predstava prišla absurdná.
,,Tomu neverím. Karolína je síce mrcha
a vypočítavá potvora, ale nezahodila by sa s vrahom.“
,,Nikto mu na to doteraz neprišiel,“ oponoval jej brat
a trošku stíšil hlas. ,,Ale odkiaľ by vzal toľko peňazí, pekárov syn? To
je predsa nezmysel a všetky tie historky, ktoré o ňom roky kolujú sú
pravdivé, sestrička. Viem, to lebo ...“
Perla zamrela hrôzou. Cítila sa, ako keby jej niekto
povedal, že jej zostávajú posledné dva dni života. Bolestne ju pichlo pri
srdci, keď pochopila význam jeho slov. ,,Preboha! Ty pre neho pracuješ?!,“
začala šepkať, ale jej trpezlivosť práve dosiahla vrchol. ,,Ako si to mohol
urobiť, Hugo? Celé roky si žil ako posledný darmožráč, opíjal sa, míňal peniaze
a teraz sa ešte spriahneš s mafiou?! Ako veľmi túžiš po smrti, keď ti
nie je proti srsti myšlienka, že posluhuješ psychopatovi?!,“ vychrlila na neho
bez premýšľania a strčila do neho rukou.
Ani sa nepohol. Sedel ako primrazený
a v očiach mal neprítomný výraz. Potom nečakane prehovoril. ,,Máš
pravdu. Nenávidím svoj život, svoju rodinu, svoju mamu a celé jej
pokolenie! Kiežby som sa nikdy nebol narodil. A ty by si nimi mala
opovrhovať rovnako! Máš k tomu možno aj viac dôvodov než ja.“
Jeho sestra sa neovládla a vybuchla. ,,Tiež ich
neznášam, ale nie som tak obmedzená, aby som sa dala dokopy s mafiou,“
posledné slovo zdôraznila a neveriaco sa na neho zadívala. ,,Uvedomuješ
si, čo všetko má ten chlap na svedomí? Ako si sa k nemu mohol pridať?“
,,Stalo sa to náhodou,“ začal váhavým hlasom.
,,Prišiel som o prácu vo fabrike a on mi navrhol, že mi zabezpečí
ubytovanie a nové zamestnanie. Pravda, nič nie je zadarmo,“ odmlčal sa a
pozrel bokom.
,,Kedy sa to stalo?“
,,Pred rokom,“ odpovedal a tváril sa zamyslene.
Perla si chytila rukou hrdlo. Bolo to, ako keby ju
gniavila neviditeľná ruka. Jej vnútornosti sa roztancovali zdesením a ona
na chvíľu onemela. Keď prišla opäť k sebe, tak pripomínala porcelánovú
bábiku. ,,Panebože. Vieš, že v tom čase zomrela Kristína? Chodila som
s ňou aj s Henrietou do triedy na základnej škole. Našli ju udusenú
v podnájme cudzieho muža. Volal sa Karol. Predtým pracoval u Drviča,
v pekárni jeho otca. Bol známy drastickými sklonmi.“
Hugo mlčal.
Otvorila ústa dokorán. ,,Nehovor mi, že s tým máš
niečo spoločné?!“
Ja som ju nezadusil. Ani som sa jej nedotkol. Nemal
som v pláne ju zabiť.“
Mala pocit, že k nej jeho slová putujú cez
obrovskú diaľku. Sedela oproti nemu a napriek tomu jej časť mozgu
odmietala prijať holú pravdu. Obnaženú vo svojej podstate, krvavo trýznivú
a nebezpečne ostrú, ako to najpikantnejšie čili. Jej fyzické telo
zostávalo v kaviarni, ale jej astrálna duša putovala do neznáma.
Potriasol ňou ignorujúc šokované pohľady ostatných.
,,Hovoril som Siréne, nech to nerobí! To ona prikázala, nech ju udusia. To ona
za to môže! Nezniesla, že jej bola neverná a chcela sa jej pomstiť.
Kristína spala s Karolom, ktorý ju zabil,“ vychrlil zo seba šokujúce
priznanie. ,,Ale celé to naplánovala Siréna. Pozvala ju do jeho podnájmu, zdržala
ju, kým tam neprišiel jej vrah a potom z neho odišla.. Nechcela, aby
na ňu padlo podozrenie. Siréna sa postarala o smrť toho dievčaťa, hoci ju
priamo neudusila.“
Perla ničomu nerozumela. Jej brat hovoril rečou, ktorá
jej nedávala zmysel. A zároveň ju spútavala ako myseľ šialenca. ,,O čom to
rozprávaš? Kto bol komu neverný? Je za tým nebodaj nejaká žena? Kto je tá
Siréna?“
Hugo si odkašľal a rozhliadol okolo seba.
Niektorí hostia odišli, ale prichádzali noví. Tí čo tam boli pred nimi si ich
podozrievavo premeriavali a niečo si šepkali. Obrátil tvár k sestre.
,,Už si zaplatila?“
,,Áno. Ešte predtým, ako si prišiel,“ uprela pohľad na
prázdne miesto na jeho stole. Až teraz si uvedomila, že si nič neobjednal.
Prekvapilo ju, že tu odvtedy čašníčka nekrúžila ako sup. Nikde ju však už
dlhšie nevidela. Nechcela sa nad tým zamýšľať a pozrela na brata. ,,Ešte
stále si mi neodpovedal na otázku, Hugo,“ ozvala sa vyčítavým hlasom. ,,O kom
si to vlastne predtým hovoril?“
Brat pozrel na mobil, na ktorom sa zjavila správa. Bez
váhania ju otvoril. Bol zaujatý textom a nevnímal svoju sestru.
,,Počúvaš ma?,“ pripomenula sa mu nespokojne
a prižmúrila oči. ,,Nenapínaj ma, prosím ťa. Mám nervy k prasknutiu
a potrebujem vedieť, o čom si hovoril. Vôbec tomu nerozumiem.“
Zdvihol hlavu od mobilu. ,,Môžeme sa presunúť inam,“
odpovedal vyhýbavo a vstal.
Sestra prekvapene zažmurkala. ,,Nechcel si zostať
v kaviarni? Veď preto sme sem išli.“
,,Taký bol pôvodný plán,“ zvolal nestranne
a poškrabkal sa na hladkej brade. ,,Situácia sa medzitým zmenila. Ozval sa
mi človek, na ktorého som čakal,“ priznal váhavo.
,,Aha, ale nič si mi nepovedal,“ vytkla mu nahnevane.
,,A tak sa zdá, že mi zatajuješ skutočne niečo dôležité.“
Jej brat uhol pohľadom. ,,Dozvieš sa to, Perla. Už
o chvíľu budeš vedieť celú pravdu,“ prezradil a pokynul jej rukou.
,,Odchádzame.“
Postavila sa na nohy. ,,Kam?,“ zašepkala.
Povzdychol si. ,,Na miesto, kde sa zoznámiš so
Sirénou.“
Rozšírila oči. ,,S tou osobou, okolo ktorej robíš tak
veľké haló? Kto je to vlastne? Poznám ju?,“ vyzvedala aktívnejšie, pretože tá
bytosť ju čím ďalej tým viac zaujímala.
Neodpovedal. ,,Poď a uvidíš sama.“
Jeho sestra si zbalila mobil do tašky a pobrala
sa za ním. Vyšli presklenými dverami a ocitli sa na vzduchu. Do jej
nozdier udrela vôňa skazy a nevedela sa jej zbaviť. Bez slov kráčala za
svojim bratom, ktorý ju viedol úzkou uličkou. Netušila, kam má namierené
a potláčala strach, ktorý sa do nej dobiedzal. Neprajný hlas jej šepkal,
že odkrytie identity tajomnej Sirény jej od základov zmení život. V duchu
sa prvýkrát v živote modlila, aby sa jej obavy nepotvrdili. Aby sa nestalo
niečo, čo bude do konca svojho života musieť ľutovať. Zastali pred kovovými
dverami, na ktorých bola poškodená reťaz.
,,Keď sa to dozvieš, budeš ma nenávidieť,“ obrátil
k nej tvár. ,,Nikdy nezabudni na to, že som ťa svojim spôsobom mal rád.
A nechcel som ti ublížiť,“ zvolal a vstúpil so sestrou do tmavej
chladnej miestnosti.
Perla si sadla na starú stoličku pokrytú pavučinami.
Drevo pod ňou zaprotestovalo, ale nevšímala si to. Jej brat ju zaviedol do
nejakej pivnice. Miestnosť bola priestranná, ale neútulná a budila dojem,
že sa o ňu nikto nestará. Dokazoval jej to stôl s odlomenými nohami,
rozbitý kvetináč a špaky rozsypané po zemi. Netušila, čo ju tam čaká, ale
vnútorne sa obávala toho čo má prísť. Neistými očami sa na neho pozrela.
,,Čakáme tu na niekoho?“
Prikývol. ,,Mešká. Čoskoro sa tu ukáže,“ povedal
tichým hlasom.
Ubehlo niekoľko minút, kým sa pred nimi neocitla. Bola
to Siréna. Čierne vlasy jej zakrývali ramená a zelené oči mala sklopené do
zeme. Ako kráčala, pripomínala obeť, ktorú majú čoskoro popraviť.
Okamžite ju spoznala a od údivu otvorila ústa.
,,Henrieta?“ Nechápavo pokrútila hlavou. ,,Nechápem to. Ako ona súvisí s ...“
zasekla sa uprostred vety. Prudko sa jej rozbúchalo srdce, pretože si
uvedomila, čo to znamená. Pozrela na brata, ktorý sa na ňu uprene díval.
V jeho pohľade videla šokujúce odhalenie, ktoré ju priklincovalo na
stoličku. Do pľúc sa jej nedostával vzduch a nohy jej zdreveneli.
Nedokázala sa postaviť, len nemo hľadela pred seba. ,,To nie,“ zachrčala ako
pred infarktom a prikryla si rukou ústa. ,,To nie je možné.“
Brat ju chytil nečakane za ruku. ,,Je mi to ľúto,
Perla. Môžem za smrť Kristíny. Tvojej drahej priateľky a spolužiačky.“
,,Nie!,“ zvrieskla ako pominutá. Vytrhla sa mu a s bolesťou
v očiach na neho pozrela. ,,Povedz, že to nie je pravda! Nehovor mi, že to
je skutočné! Neopováž sa mi to tvrdiť!“
Hugo bezmocne zvesil ramená a sklonil hlavu.
,,Nemôžem to už vrátiť,“ priznal roztraseným hlasom. ,,Preto som sa ti vyhýbal.
Hanbil som sa ti ukázať na oči, po tom čo ...“
,,Mlč!,“ skríkla. Zapchala si uši a preletela cez
neho ako tajfún. Ukryla sa v tmavom rohu, kde nad ňou visela stará gitara.
Mala chuť ju dať dole a roztrieskať od jedu. Nedokázala sa ovládať,
nevedela myslieť a už ani uvažovať. ,,Povedz, že si klamal! Nič
z toho, čo si povedal, nie je pravda! Povedz to!,“ kričala na neho bez
prestania a odmietala sa zmieriť s jeho verziou.
Hugo sa tiež musel premáhať, aby sa psychicky
nezrútil. Netušil, že bude tak ťažké sa postaviť pred mladšiu sestru
a k všetkému sa priznať. Natiahol k nej ruku, ale ona sa stiahla
ako myš, ktorú ohrozuje štrkáč.
Zosunula sa k zemi a pritisla si kolená
k sebe. V očiach mala neprítomný výraz a stále opakovala rovnaké
slová. Pôsobila ako psychicky narušený jedinec, ktorý sa nedokáže dostať
z hlbokej traumy. ,,To nie je pravda. Nemôže to byť pravda. Nie, určite to
nie je pravda,“ šepkala a kolísala sa zo strany na stranu ako malé dieťa.
Zhlboka si povzdychol. ,,Som rozhodnutý, Perla.
Priznám sa na polícií k spolupáchateľstvu.“
,,Nie!,“ zakričala druhá dievčina, ktorú nikto nebral
na vedomie. V očiach sa jej nenávistne blýskalo, keď k ním kráčala.
,,To ti nedovolím spraviť! Dohodli sme sa, že to nikomu nepovieme! Ani tvoja
sestra o tom nemala vedieť! Karol zavraždil Kristínu! Ale udusil ju na môj
rozkaz. A mne to nariadil Drvič, ktorý s ňou mal nevybavené účty!
Vyhovovalo mi, že ma tou úlohou poveril. Tá štetka ma s ním podviedla!
Vrazila mi do srdca nôž a nechala ho vykrvácať! Ale o všetkom vie
tvoja podarená sestrička! Vieš čo to teraz znamená?,“ zvolala výstražným
hlasom. Pozrela na dievčinu chúliacu sa k stene očami plnými hnevu.
,,Perla musí zomrieť,“ zašepkala a sklonila sa k nej
s nebezpečným výrazom. Nečakane ju schytila za hrdlo s úmyslom ju
udusiť. Dievča začalo kašľať, ale ona stisk nepovolila. Zaprela sa celou silou
a bolo jej jedno, že bude mať na svedomí ďalšiu obeť. ,,Zomri ty malá
potvora!“
Perle sa začínalo stmievať pred očami a pomaly
strácala vedomie. Upadala do známej temnoty, ktorú svojho času vyhľadávala
a nachádzala v nej jediné útočisko. Už sa začínala podávať svojmu
osudu, keď jej na poslednú chvíľu prišiel brat na pomoc.
Surovo schmatol jej kamarátku za vlasy. ,,Prestaň s tým,
Henrieta! Si posadnutá!,“ zreval a odsotil ju stranou. Tvrdo dopadla na
bok, ale on s ňou nemal zľutovanie. Chcela mu zavraždiť sestru priamo pred
očami. Bol ochotný ju za to zbiť do bezvedomia.
Zdvihla tvár a zlostne na neho zazerala.
Nemotorne sa postavila. ,,Ty na tom nesieš rovnaký podiel viny! Nie si na tom
o nič lepšie, než ja! Vedel si, čo sa stane a nijako si tomu nezabránil.
Budeš sa škvariť v pekle so mnou!,“ zrevala a napľula mu do tváre.
Zavrčal a udrel ju do tváre. ,,Sklapni, ty
beštia! Nechcem od teba počuť už ani slovo!“
Henrieta si pritisla dlaň na ústa. Na prstoch jej
zostala krv. Pripomínalo jej to zločin, ktorý spáchala. Hoci Kristínu priamo
neudusila ona, prikázala to Karolovi. Bez výčitiek ju zaškrtil. Jej spolužiačku
zo základnej školy a jej bývalú frajerku. Pretože sa vyspala s mužom.
Zradila ich lásku. A chcela zabiť aj Perlu. Holými rukami ju chcela
zavraždiť. Svoju najlepšiu priateľku. Človeka, na ktorom jej predtým tak
záležalo. Nezniesla pomyslenie, že bude musieť ísť do väzenia. Odmietla sa
priznať k svojim hriechom a prevziať za nich zodpovednosť. Pozrela na
muža, ktorý mal na svedomí, že sa tak bezradne cítila. ,,Nenávidím ťa, Hugo!
A tvoju prekliatu sestru tiež!,“ zvolala a hystericky sa rozosmiala.
,,Aj na ňu čoskoro príde. Smrť jej už dýcha na krk a ty tomu nezabrániš.“
Zahnal sa rukou s úmyslom ju opäť udrieť, ale
jeho sestra ho zastavila. ,,Nie!,“ zvolala a tackavou chôdzou sa blížila k nemu. ,,Ona
za to nestojí! Nešpiň si ruky takou zmijou. Uslzenými očami na ňu pozrela. ,,Ako
si to mohla urobiť? Dala si zabiť našu kamarátku! A chcela si zabiť aj
mňa! Z môjho brata si urobila spolupáchateľa! Myslela som si, že sme
priateľky! Celú dobu si ma klamala! Ťahala si ma za nos! A ja som ti hlúpo
a naivne verila!,“ zadúšala sa vzlykom a ukázala na ňu prstom.
,,Nikdy ti to neodpustím, Henrieta! Dúfam, že po tom čo si urobila ,zhoríš
v pekle! Nič iné si nezaslúžiš.“
,,Ha! On je rovnako vinný ako ja! Síce ju priamo
nezabil, ale vedel o tom, čo chcem
urobiť! A nezabránil tomu!
Nikto sa nad ním nezľutuje,“ pripomenula jej nemilosrdnú
pravdu, ktorú nechcela prijať.
,,Je to môj brat! A navždy ním zostane,“ zajačala
a uchopila ho za ruku. ,,Je to moja krv, moja rodina. A ja
nedopustím, aby sa mu niečo stalo,“ samu seba presviedčala, že dokáže zabrániť
tomu, čo príde. Hoci vedela, že jej brat bude musieť prijať trest, jej srdce to
nechcelo zobrať na vedomie. Bojovala proti tieňom, ktoré sa nad ňou týčili ako
skaza ľudstva.
,,Je to človek, ktorý vedel o tom, že sa stane
vražda!,“ vychrstla jej bezcitne do očí. ,,Netvár sa, že o tom nevieš,
Perla. Čo si myslíš, že ho čaká vo väzení?,“ zlomyseľne sa uškrnula.
Hugo chcel zasiahnuť, ale jeho sestra ho včas
odtiahla. ,,Už žiadne hlúposti, braček. Prosím ťa o to,“ vzlykla
a ignorovala triašku, ktorá ňou lomcovala ako víchrica.
Pozrel na ňu bezradným pohľadom. ,,Svojmu osudu
neuniknem, Perla. Musím niesť následky.“
Sťažka preglgla. ,,Viem. Je mi to ľúto,“ zašepkala
zlomeným hlasom. ,,Kiežby si to neurobil, ale ...“
,,Urobil som to. Vedel som, že chce dať Kristínu
zabiť. Povedala mi to. Drvič mi prikázal, aby som navštívil Karola. Ten v byte
vtedy nebol, prišiel až v dohodnutý čas. Henrieta mi všetko porozprávala.
Netajila sa, že Kristínu dá zavraždíť a ja som to dovolil. Nič som
neurobil na jej obranu. Vôbec nič,“ kým hovoril, namáhavo dýchal. Ani to ho
nezastavilo, aby pokračoval. ,,Vždy som ťa mal rád, Perla. Aj keď sme nemali
dobrý vzťah a ty si ma nevedela vystáť. Chcel som ti byť dobrým bratom.
Mrzí ma, že som ťa sklamal,“ povedal precítene a pohladkal ju po tvári.
Pritisla si jeho dlaň k lícu. ,,Ach, Hugo. Ani
nevieš, ako ma to mrzí,“ slzy jej tiekli z tváre ako bobule a ona ich
nemohla zastaviť.
,,Aká dojemná scénka,“ zvolala zo zeme. ,,Povraciam sa
z vás,“ zasyčala a predstierala dávivý reflex.
,,Drž hubu, ty sviňa!,“ obrátil sa k nej
a zahnal sa nohou. V poslednej chvíli si to rozmyslel. Potláčal slzy
a pozrel na Perlu. ,,O chvíľu prídu policajti.“
,,Čože?,“ vyhŕkla vyplašene a potriasla hlavou.
,,Oni predsa nevedia ...“
Prerušil ju. ,,Vedia o tom Perla. Ja som im
medzitým volal. Už sú na ceste.“
,,Kedy si to stihol?,“ nechápavo na neho pozrela
a slzy sa jej znova hromadili v očiach. ,,Nemusel si ...,“ hlas sa
jej zlomil.
,,Musel som to urobiť. Som vinný a prijmem trest,
ktorý mi bude udelený,“ zvesil plecia a potiahol nosom.
Pozrela na svojho brata. Prekvapil ju, aký je silný.
Neplakal. Ani slzu nevyronil. Vždy ho považovala za labilné indivíduum
neschopné sa samé uživiť a niesť za seba zodpovednosť. Mýlila sa
v ňom. A prišla na to až vtedy, keď už bolo neskoro. Na nový
začiatok. Na krajšie dni. A na svetlejšiu budúcnosť. Odrazu jej prišlo všetko
ľúto. Ich hádky. Nedorozumenia. A vzájomné odcudzenie. Uvedomila si, že je
jej jedno, že sa podieľal na vražde. Aj to, že aj on môže za smrť jej
spolužiačky Kristíny. V tom okamihu cítila len potrebu byť s ním.
Objať ho. A byť jeho sestrou. Už navždy.
,,Neopúšťaj ma braček,“ pohnutá citmi sa k nemu
pritisla. Brat ju hladkal po vlasoch ako malé dieťa. Upokojoval ju. Cítila sa
v jeho náručí v bezpečí. Pevne ju zovrel. Nežne ju pobozkal na
temeno.
Sestra sa mu v náručí rozplakala. ,,Nechcem
o teba prísť, keď sme si konečne k sebe našli cestu.“
,,Zvládneš to aj bezo mňa, sestrička. Si silná.
Dokážeš všetko,“ láskavo sa jej prihováral a nespúšťal ju z náruče.
Nakoniec sa od nej odtiahol.
Obaja sa otočili, keď počuli ako sa dvere otvorili. Po
schodoch sa ozývali ťažké kročaje. Prichádzalo k ním niekoľko mužov.
Čierne oblečenie ako atrament udieralo do očí. Vyzerali ako pekelníci
z podsvetia. Boli ozbrojení. V očiach nemali žiadny súcit ani strach.
Vykračovali k ním s odhodlaním a autoritou. Pred nimi zastali
traja mladí muži.
Najvyšší z nich prehovoril. ,,To vy ste nám
volali, aby ste nahlásili vraždu?“
,,Áno, ja som to bol,“ odpovedal bez zaváhania.
Mužovi zasvietili oči. ,,Voláte sa Hugo Bezák?“
,,Áno, volám,“ odpovedal bez váhania.
,,Priznávate sa, že ste bol jeden z komplicov,
ktorý sa podieľal na vražde. Kristíny Havlíkovej?“
,,Áno,“ odvetil statočne. ,,A poznám aj ostatných,
ktorí v tom majú prsty.“
Policajt uprel pohľad na mladú čiernovlasú ženu. ,,Kto
je to?“
,,Jedna z tých, ktorá dala Kristínu zavraždiť.“
Muž súhlasne prikývol. Mávol svojim kolegom
a ukázal k miestu, kde žena stála. ,,Postarajte sa o ňu.“
Obrátil sa k dievčine, ktorá na neho ostražito hľadela. ,,A táto?“
Hugo odpovedal vážnym hlasom. ,,To je moja mladšia
sestra Perla. Ona s tou vraždou nemá nič spoločné.“
,,To nie je dôležité. Nachádzate sa spolu
v jednej miestnosti. Musíte ísť s nami všetci traja. Ak sa preukáže,
že vaša sestra je nevinná, môže sa vrátiť domov. Ale ak nie ...“ pohrozil
a pokračoval. ,,Bude musieť prijať svoj trest a odpykať si ho.“
Ani jeden z nich dvoch sa nebránil. Perlu síce
nohy nepočúvali, ale dovolila policajtovi, aby ju viedol a spútal. Jej brat ju
nasledoval.
Jediný kto sa bránil bola Henrieta. ,,Vy prašivci,
nechajte ma! Nikam s vami nejdem! Nijako ma k tom nedonútite,“ začala
vrieskať ako šialená, keď ju chceli spútať. Od strachu si trhala vlasy.
Policajti nemuseli vynaložiť veľkú námahu, aby sa im ju podarilo odtiaľ
odviesť.
Keď všetci vyšli z pivnice a zamierili
k policajnému autu, každý z nich tušil, čo ich čaká. Ako prvý si
sadol Hugo a po ňom nasledovala jeho sestra. Obaja si vydýchli, keď
videli, že Henrieta ide druhým vozidlom. Trepala sa ako šťuka, ktorú sa chystal
uloviť rybár. Potom ako jej jeden z mužov zákona rázne pohrozil sa
nečakane upokojila. Poslušne si sadla na zadné sedadlo. Hádzala okolo seba
nenávistné pohľady, ale neprehovorila ani slovo.
Perla sa pozrela cez sklo. Dívala sa na slobodu, ktorá
jej pripomínala, že o tú svoju práve prichádza. A hoci sa nijako
neprevinila vedela, že jej život už nebude nikdy taký ako predtým.
Perla sa naklonila nad stôl a napila sa teplého
zeleného čaju. Ubehol už rok, čo bol jej brat odsúdený za spolupáchateľstvo.
Hoci sa s tým najprv nevedela vyrovnať, tak sa jej to nakoniec podarilo.
Nemohla proti tomu nič urobiť a jej brat si musel trest vo väzení odpykať.
Medzitým ho vo väzení navštívila už niekoľkokrát. Po každé sa jej zdalo, že jej
brat sa vyrovnáva s tým čo urobil a je pripravený po pustení na
slobodu začať nanovo. Pevne verila, že sa mu to podarí a stane sa
z neho človek, aký bol predtým. Vždy ho síce bude spájať s vraždou svojej
bývalej spolužiačky Kristíny, ale dokáže mu to odpustiť. O Henriete sa
dozvedela, že spáchala samovraždu. Podarilo sa jej odcudziť strážcovi zbraň
a strelila sa do hlavy. Nijako sa jej smrť bývalej kamarátky nedotkla. Bola
to osoba, na ktorú sa snažila zabudnúť. O mame nevedela takmer nič
a ani ju to netrápilo. To isté sa týkalo aj jej tety, od ktorej sa
nakoniec oslobodila. Našla si brigádu v administratíve a začala žiť
v podnájme s dvoma dievčatami, ktoré študovali marketing. Jej duša si
žiadala zmenu. Všetko si musela nanovo vybudovať bez svojej rodiny, svojich
priateľov a svojich známych. Napriek tomu cítila, že je slobodnejšia než
kedykoľvek predtým. Čierne putá sa rozpadli, konečne mohla uvoľniť ruky
a vykročiť do nového dňa s úsmevom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára